znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   spol.   s r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 13 CoE/59/2011 z 15. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2012   prostredníctvom   faxu   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   spol. s r. o.,   B. (ďalej   len „sťažovateľka“),   doplnená   písomne   1.   februára   2012,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE/59/2011 z 15. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   na   vykonanie exekúcie podaným 23. júna 2011 domáhala vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku   Medzinárodného   obchodného rozhodcovského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   29/2010   z 28.   marca   2011,   ktorý   nadobudol vykonateľnosť 6. apríla 2011.

Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením sp. zn. 3 Er 372/2011 z 12. augusta 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením tak,   že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenie ,,...   dostatočným spôsobom a v dostatočnom rozsahu neodôvodnili svoje rozhodnutia, Krajský súd v Trenčíne sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, je možné konštatovať, že odôvodnenie týchto uznesení je v rozpore s právom na súdnu ochranu v zmysle cit. ust. čl. 46 ods. 1 ústavy.“ Sťažovateľka krajskému súdu v tomto smere vytýka, že neuviedol, „na základe akých úvah dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v rozpore s cit. ust. zákona o rozhodcovskom konaní (§ 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona, pozn.) a taktiež neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že pre tento nesúlad by mala byť rozhodcovská doložka neplatná“.   Sťažovateľka   v sťažnosti   vyjadrila   presvedčenie,   že   krajský   súd „svojím postupom   znemožnili   sťažovateľovi   domáhať   sa   uplatnenia   sumy   za   poskytnuté   služby, na ktoré   sťažovateľovi   vznikol   nárok“. Podľa   názoru   sťažovateľky   tým   došlo aj „k porušeniu   sťažovateľovho   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v ust.   čl.   20   ústavy a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa „čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení   s ust.   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ust.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   a ust.   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a slobôd   “ napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať   na   základe   rozhodcovského   rozsudku.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd dospel k záveru o neexistencii   relevantného   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku)   na   základe posúdenia rozhodcovskej doložky v zmluve o pripojení ako neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 až 4 a § 54 ods. 1 a 2 zákona   č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších   predpisov.   Keďže   rozhodcovská   doložka   nebola   individuálne   dojednaná a spôsobovala   podľa   názoru   súdu   značnú   nerovnováhu   v právach   a povinnostiach zmluvných   strán   v neprospech   spotrebiteľa, posúdil   ju   ako   absolútne   neplatnú. V nadväznosti na to konštatoval, že „akékoľvek plnenie priznané na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi“.

Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   uznesením   zamietne.   Z citovaného   ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva, že všeobecný súd povinne okrem iného skúma aj to, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, a teda či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, tak je daný dôvod na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   1997   vydanom   pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   krajský   súd   zrozumiteľne odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nevyhovel   návrhu   sťažovateľky, a zároveň tým aj reagoval na jej námietky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky,   že   v rámci odvolacieho konania čiastočne vzala svoj návrh na vykonanie exekúcie späť, čím sa jej návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie mal stať súladný s právnym poriadkom, pretože   ako   správne   uviedol   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia: „Oprávnený čiastočným   späťvzatím   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   neodstránil   v podmienkach spoločnosti P. s.r.o. neprijateľnú podmienku – rozhodcovskú doložku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zamietnutím žiadosti   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   štátneho   orgánu k znemožneniu   plnenia,   ktoré   vzniklo   na   základe   poskytnutia   služby   podľa   zmluvy o pripojení,   pretože   nárok   za   poskytnutie   služby   napadnutým   uznesením   nebol   vôbec dotknutý a jeho posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosti rozhodcovského rozsudku. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie   jedného   z predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni   sťažovateľke   domáhať   sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej súd prizná nárok za poskytnutie služby vyplývajúci zo zmluvy o pripojení.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa   čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný   súd svojím postupom aplikoval zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012