znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   N.,   Č.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   Š.,   S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 107 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu   Trebišov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Er/699/2009   a   jeho   uznesením z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2010   doručená   sťažnosť   M.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   doplnená   na základe   výzvy ústavného   súdu   jej   splnomocneným   právnym   zástupcom   28.   januára   2011,   v   ktorej namietala porušenie svojich základných práv vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práv   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   spravodlivý   proces   podľa   čl.   107   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er/699/2009 a jeho uznesením z 25. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že 30. apríla a 24. októbra 2008 sťažovateľka uzavrela úverové zmluvy so spoločnosťou P., s. r. o., ktorá ako oprávnená osoba na základe rozhodcovskej   doložky   pri   druhom   úvere   požiadala   Stály   rozhodcovský   súd   zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava (ďalej len rozhodcovský súd“), aby rozhodol o povinnosti sťažovateľky zaplatiť jej istinu s úrokmi z omeškania.

Na   základe   právoplatného   rozsudku   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   SR 06542/09 z 23. júna 2009 okresný súd 30. septembra 2009 udelil poverenie na exekúciu pre JUDr. R. K.,   ktorý   bol   bývalým   zamestnancom   oprávnenej.   V   priebehu   konania   sťažovateľka „navrhla súdu vylúčiť súdneho exekútora, pretože prinajmenšom vznikajú pochybnosti o jeho nestrannosti“, pričom uviedla, že niektoré všeobecné súdy ho z exekúcie aj vylúčili.

Dňa   25.   augusta   2010   sťažovateľka   prostredníctvom „Združenia   na   ochranu spotrebiteľov“ podala sťažnosť predsedovi okresnému súdu, pretože ten nerozhodol o jej námietke zaujatosti do 10 dní.

Podaním z 13. septembra 2010 okresný súd oznámil sťažovateľke, že okresný súd nepochybil, pretože „správne sa mala podať námietka zaujatosti exekútorovi“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že o jej námietke zaujatosti proti súdnemu exekútorovi v exekúcii   vedenej   pod   sp.   zn.   6   Er/699/2009   nie   je   dosiaľ   rozhodnuté, „napriek neprijateľnej rozhodcovskej doložke, neprijateľnej sankcii 91, 25 % p.a., neuvedeniu RPMN v zmluve o úvere a ďalším neprijateľným zmluvným podmienkam, exekútor K. vykonáva exekúciu a súdu nedal podnet na posúdenie dôvodnosti zastavenia exekúcie...“.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala sťažovateľka námietky a neskôr aj návrh na odklad a návrh na zastavenie exekúcie.

Dňa 25. novembra 2010 okresný súd nevyhovel námietkam proti exekúcii, nepovolil odklad exekúcie a nevyhovel ani návrhu na zastavenie exekúcie, pričom „nebral zreteľ na právo Európskej únie určené na ochranu spotrebiteľa. Súd sa obmedzil len na princíp zmluvnej   slobody,   pacta   suni   servanda   a   nadradil   ho   nad   princípy   európskeho   práva. V rozhodnutí nie sú premietnuté zásady, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať. Podľa poučenia súdu, proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne poukazuje na ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok),   ako   aj   ďalšie   právne   predpisy   Slovenskej   republiky a Smerníc Európskej únie vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa, rozsudky Súdneho dvora Európskej   únie   a   ustanovenia   charty,   ktoré   podľa   nej   boli   v   tomto   exekučnom   konaní porušené   tým,   že   okresný   súd   nevylúčil   súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcie a nevyhovel jej námietkam proti exekúcii, návrhu na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľka   opätovne   uvádza,   že „okresný   súd   doposiaľ nerozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľky a súdu nič nebránilo rozhodnúť v zákonnej lehote 10 dní. Exekúciu naďalej vykonáva exekútor pri pochybnostiach o jeho nestrannosti. Pokiaľ ide o porušenie práva na majetok vymožením plnení z neprijateľných podmienok pri porušení práva Európskej únie, uznesenie Okresného súdu Trebišov zo dňa 25. 11. 2010 č. 6 Er/699/2009-113 bolo doručené sťažovateľke 8. 12. 2010 a sťažnosť bola podaná 20. 12. 2010...

V   časti   týkajúcej   sa   práva   na   majetok   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   proti uzneseniu   zo   dňa   25.   11.   2010   č.   k.   6   Er/699/2009-113   nie   je   prípustné   odvolanie   a sťažovateľka   nemá   už   účinný   prostriedok   nápravy.   Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa dovolanie iba proti rozhodnutiam druhostupňového súdu...

Sťažovateľka   využila   aj   námietky   proti   exekúcii,   podala   aj   návrh   na   zastavenie exekúcie, no bezúspešne a súd všetky návrhy sťažovateľky právoplatne zamietol...“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní ich   sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol   vo veci samej týmto nálezom:

„I.   Právo   sťažovateľky   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v článku   46   Ústavy   SR postupom Okresného súdu... v konaní č. k. 6 Er/699/2009 porušené bolo.

II. Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní č. k. 6 Er/699/2009 porušené bolo.

III. Právo sťažovateľky na majetok podľa čl. l Dodatkového protokolu... porušené bolo. IV.   Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa Hlavy VI.   ČI.II-107 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu... vo veci 6 Er/699/2009 porušené bolo.

V. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu... zo dňa 25. 11. 2010 č. k.6 Er/699/2009- 113. VI. Okresný súd... je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma aj to, či je sťažnosť prípustná, teda či sú splnené podmienky na vecné preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo postupu.

Sťažovateľka v podstatnom namieta, že postupom okresného súdu, ktorý nerozhodol o vylúčení súdneho exekútora v označenom exekučnom konaní, boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 107 charty.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sa   vo   veci   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred   neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd (I. ÚS 61/06).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľkou   namietané   porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môžu   domôcť   využitím   im dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 38/2010).

Judikatúra ústavného súdu taktiež stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   (IV.   ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   upravených   v   príslušnom   procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Zo sťažnosti a tiež zistení ústavného súdu týkajúcich sa namietaného exekučného konania   vyplýva,   že   na   základe   žiadosti   súdneho   exekútora   JUDr.   K.   R.   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   doručenej   28. septembra 2009 okresný súd ako súd prvého stupňa poveril 30. septembra 2009 súdneho exekútora na vymoženie sumy 604,32 € s prísl.

Súdny exekútor vydal 30. novembra 2009 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo   sťažovateľke   doručené   7.   decembra   2009.   Dňa   14.   decembra   2009   doručila sťažovateľka   súdnemu   exekútorovi   a   okresnému   súdu   návrhy   na   odklad   exekúcie a zastavenie exekúcie, ktoré tiež 16. decembra 2009 súdny exekútor postúpil na rozhodnutie okresnému súdu.

Dňa 14. júla 2010 okresnému súdu bolo doručené podanie označené ako „Námietka zaujatosti   exekútora,   Žiadosť   o   zastavenie   exekúcie   pre   neprijateľnosť   rozhodcovskej doložky... a Žiadosť o odklad exekúcie“, ktoré podala sťažovateľka v zastúpení „Z.“.

Dňa   6.   septembra   2010   okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora,   aby   sa   vyjadril k vznesenej námietke zaujatosti v lehote 10 dní a tiež k návrhu na zastavenie exekúcie a návrhu na odklad exekúcie.

Dňa   22.   septembra   2010   po   urgencii   okresného   súdu   súdny   exekútor   doručil okresnému   súdu   vyjadrenie   k   námietke   sťažovateľky   a   následne   uznesením   sp.   zn. 6 Er/699/2009   z   24.   septembra   2010   okresný   súd   rozhodol,   že   súdny   exekútor   nie   je vylúčený z vykonávania exekúcie (č. l. 45 až 48 spisu).

Rozhodnutie   bolo   doručené   okrem   iného   združeniu   na   ochranu   spotrebiteľa   – zástupcovi   sťažovateľky   29.   septembra   2010   a   exekútorovi   1.   októbra   2010.   Proti rozhodnutiu okresného súdu napriek tomu, že bolo možné podať opravný prostriedok, sa nikto neodvolal, preto na uznesení okresného súdu je vyznačená právoplatnosť 19. októbra 2010.

Po   zabezpečení   listinných   dôkazov   a   vybavovaní   ďalších   podaní   sťažovateľky okresný súd následne uznesením z 25. novembra 2010 rozhodol tak, že v prvom výroku a v treťom výroku nevyhovel námietkam sťažovateľky proti exekúcii a   ani jej návrhu na zastavenie   exekúcie   a   v   druhom   výroku   nepovolil   odklad   exekúcie   (č.   l.   113   spisu). Uznesenie proti ktorému nebolo možné podať odvolanie, doručil sťažovateľke 2. decembra 2010.

Dňa   3.   decembra   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   uhradila   súdny poplatok za námietku proti exekúcii v sume 66 €. Proti tomu sťažovateľka podala odvolanie 14.   decembra   2010.   Dňa   21.   decembra   2010   podala   sťažovateľka   odvolanie   aj   proti uzneseniu okresného súdu z 25. novembra 2010.

Dňa 27. decembra 2010 okresný súd predložil spis s opravnými prostriedkami proti uzneseniam okresného súdu z 3. decembra 2001 a 25. novembra 2010 Krajskému súdu v Košiciach,   ktorý   o   odvolaniach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   CoE   20/11   dosiaľ nerozhodol.

1.   Podstatou   celého   odôvodnenia   sťažnosti   sťažovateľky   je   údajná   nezákonnosť postupu   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   jej   námietke   zaujatosti   proti   súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 Er/699/2009, o ktorej   do   dnešného   dňa   okresný   súd   nerozhodol   (sťažovateľka   tvrdí,   že   nemá   o   tom žiadnu vedomosť, pretože jej rozhodnutie nebolo doručené).

Ústavný súd po preskúmaní jej námietok je toho názoru, že v tejto časti sťažnosti ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu z 24. septembra 2010, ktorým   nevylúčil   súdneho   exekútora   z   vykonania   exekúcie,   pretože   sťažovateľka   mala, resp. má ešte   možnosť požiadať okresný súd o doručenie tohto rozhodnutia okresného súdu. Podľa zákonného poučenia (strana 48 spisu) proti tomuto uzneseniu po jeho doručení má možnosť podať odvolanie na okresnom súde. Na základe toho ústavný súd konštatoval, že   sťažovateľka   má   v   systéme   všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým postupom okresného súdu podľa jej názoru porušené.

Oprávnenie krajského súdu v odvolacom konaní rozhodnúť o prípadnej námietke sťažovateľky proti nezákonnému postupu okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý ju môže uplatniť iba vtedy, ak sťažovateľka už nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv, teda ak sťažnosť smeruje proti tomu orgánu verejnej moci, ktorý rozhodoval v namietanej veci v poslednom stupni (v danom prípade by to bol krajský súd).

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   práv   nemôže   dôjsť   tak,   že   by   v   rámci   konania   o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy bolo vynechané rozhodnutie o poslednom riadnom alebo mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke   na   ochranu   jej   práv efektívne   poskytoval,   ak   navyše   môže   byť   takýto   opravný   prostriedok   sťažovateľkou využitý (pretože ona o tomto rozhodnutí, ako tvrdí, nevedela a nevie).

Na   základe   týchto   záverov   a   právneho   hodnotenia   skutkových   okolností   daného prípadu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka v časti sťažnosti (v jej petite) namietala aj porušenie svojich práv rozhodnutím okresného súdu z 25. novembra 2010, ktorým nevyhovel jej námietkam proti exekúcii   a   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   a   nepovolil   odklad   exekúcie,   pričom   toto rozhodnutie žiada zrušiť, pretože nemá žiadny účinný právny opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu.

Vychádzajúc z obsahu doplnenej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek   tomu,   že   je   sťažovateľka   zastúpená   právnym   zástupcom,   nespĺňa   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a to vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er/699/2009 z 25. novembra 2010 (chýbajúce odôvodnenie sťažnosti a jej zosúladenie s petitom), ktorých nedostatok aspoň jednej z nich bráni jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   20   ods.   1   a   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Sťažovateľka však okrem strohej konštatácie v závere odôvodnenia prakticky ničím neodôvodnila   namietané   porušenie   svojich   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru, dodatkového   protokolu   a   charty   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   6   Er/699/2009 z   25.   novembra   2010,   a   nepreukázala   teda   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením označených práv.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností má odôvodnenie sťažnosti obsahovať aj právne argumenty a právne posúdenie veci, čo vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu úplne absentuje.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   advokátom.   Podľa   §   18   ods.   2   zákona č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 320/07).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   aj   so   zreteľom   na kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011