znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 161/2010-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o prijatej sťažnosti A. D., B., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 119/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. D. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 119/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. A. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Zvolen   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy právneho zastúpenia A. D. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Zvolen j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 161/2010-38 z 22. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17 ods.   5 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa   čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   0   Tp   119/2009   v   súvislosti   s   jeho   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 28. októbra 2009.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup   okresného   súdu v prípravnom konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Tp 119/2009, v ktorom podľa neho „došlo   k vážnym   procesným   vadám   a nedostatkom“. Tieto   vidí   aj   v tom,   že   napriek podaniu sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. 0 Tp 119/2009 z 9. októbra 2009, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 10. septembra 2009, okresný súd „nevyčkal na doručenie písomných dôvodov podaných sťažností a spis bez nich zaslal na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý o týchto konaniach nemohol rozhodnúť...“.

Sťažovateľ   následne   uvádza,   že „boli   porušené   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti väzby, ktoré Okresný súd Zvolen oddialil až do dňa 18.12.2009 a žiadosť sťažovateľ podal 28.10.2009... V súvislosti s uvedenými konaniami sťažovateľ o.i. namieta, že v priebehu konaní došlo k zbytočným prieťahom – t.j. že zákonnosť jeho väzby nebola preskúmaná neodkladne resp. urýchlene...

Od momentu kedy bola žiadosť sťažovateľa doručená okresnému súdu t.j. odo dňa 28.10.2009 do rozhodnutia... o tejto žiadosti t.j. do 18.12.2009 uplynulo 51 dní... Tým, že okresný súd preukázateľne rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu až po 51 dňoch, odkedy mu bola doručená žiadosť sťažovateľa a potom, ako   sťažovateľ   podal   proti   jeho   rozhodnutiu   sťažnosť   predložil   spis   na   rozhodnutie nadriadenému   orgánu   až   po   84   dňoch   odo   dňa   podania   žiadosti   sťažovateľom   možno konštatovať, že došlo k porušeniu Ústavy SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie okresný súd podaním z 24. marca 2010, z ktorého vyplýva, že v čase rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 28. októbra 2009 bola už zákonnou sudkyňou JUDr. B. G., keďže na sťažovateľa bola Okresnou prokuratúrou Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) podaná 9. decembra 2009 obžaloba a vec bola náhodným výberom   pridelená   do   senátu   2T.   Ďalej   okresný   súd   vo   vyjadrení   uviedol: „V   zmysle príslušných   zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku   určil   predseda   senátu   termín neverejného   zasadnutia   na rozhodovanie   o   väzbe   A.   D.   na   deň   09.12.2009.   Sudca   pre prípravné konanie, ktorý vo veci vytýčil termín a teda vo veci konal dovtedy, prestal byť zákonným sudcom dňom podania obžaloby 09.12.2009. O termíne NZ bol v zmysle Tr. por. obžalovaný upovedomený pred konaním NZ.“ Po doplnení sťažnosti ustanoveným právnym zástupcom sa okresný súd k sťažnosti bližšie nevyjadril.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci nasledovné rozhodnutie:„Postupom Okresného súdu vo Zvolene v konaní pod č.k. 0Tp 119/2009 v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti A. D... o prepustení z väzby na slobodu zo dňa 28.10.2009 bolo porušené základné právo A. D... zakotvené v článku 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

A. D... priznáva primerané zadosťučinenie v sume 1.500 €..., ktoré je Okresný súd Zvolen povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Zvolen ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia ustanoveného právneho zástupcu JUDr. R. G. za zastupovanie v konaní pre Ústavným súdom SR vo výške 539,33 €... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj listinnými dôkazmi (súdnym spisom okresného súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V zmysle § 2 ods. 6 druhej vety Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi   a procesnými   vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).

Sťažovateľ bol vzatý do väzby 5. apríla 2009 uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu č. k. 0 Tp 119/2009-17. Trestné stíhanie sťažovateľa bolo v čase podania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy už v štádiu konania pred súdom, t. j. po podaní obžaloby, a je vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn.   2 T 243/2009.   Zo   sťažovateľom   a tiež   okresným súdom   predložených   listín,   ako   aj   ďalších   zistení   ústavného   súdu   bolo   ustálené,   že sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu 28. októbra 2009.   V tom   čase   bol   príslušný   na   rozhodovanie   o žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby sudca pre prípravné konanie, ktorý o žiadosti nerozhodol, pretože 9. decembra   2010   bola   doručená   okresnému   súdu   v danej   veci   obžaloba   okresnej prokuratúry   proti   sťažovateľovi.   Okresný   súd   o   žiadosti   sťažovateľa   rozhodol   až 18. decembra   2009   v senáte,   ktorému   bola   pridelená   sťažovateľova   vec   na   konanie o podanej   obžalobe.   Okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   zamietol uznesením   č.   k.   2   T   243/09-769   z 18. decembra   2009.   Sťažovateľ   podal   priamo   na neverejnom   zasadnutí   proti   uzneseniu   sťažnosť.   O   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   2   To/20/2010   z   28.   januára   2010   tak,   že   ju   zamietol,   pričom sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo uznesenie toto doručené 18. februára 2010.

Od   momentu,   keď   bola   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   doručená okresnému súdu 28. októbra 2009, do rozhodnutia okresného súdu o tejto žiadosti, t. j. do 18. decembra 2009 (vyhlásenie uznesenia na neverejnom zasadnutí), uplynulo 51 dní. Krajský súd o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol   až   28. januára 2010, čo je celkom 92 dní od doručenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby okresnému súdu.

Už samotné takéto zistenie je postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu okresného súdu v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Postup   okresného   súdu   v namietanom   konaní   nespĺňal   požiadavku   neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, pretože rozhodovanie o žiadosti trvalo okresnému súdu viac ako 7 týždňov (51 dňoch od podania jeho sťažnosti) a právoplatne o nej bolo rozhodnuté až uznesením krajského súdu, t. j. 28. januára 2010.

Ústavný   súd   prihliadol   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   ktorej   už   vyslovil,   že personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či postup súdu v konaní bol ústavne súladný (napr. III. ÚS 14/00, I. ÚS 127/04).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 28. októbra 2009 porušil svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 119/2009 jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože lehotu, v ktorej o žiadosti rozhodol, je potrebné hodnotiť ako neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom sťažovateľom označených práv.

Vychádzajúc z toho,   že   štádium   prípravného   konania pred   sudcom   pre   prípravné konanie bolo ku dňu rozhodovania ústavného súdu už skončené (9. decembra 2009 bola podaná na okresnom súde obžaloba) a o žiadosti sťažovateľa z 28. októbra 2009 už bolo právoplatne   rozhodnuté,   nebolo   potrebné   v zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   prikazovať okresnému súdu, aby vo veci konal.

III.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   spolu v sume 1 500 € poukazujúc najmä na stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzal vo väzbe až do času, keď bolo o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodnuté, a tiež na psychické rozpoloženie vo väzbe a celkovo na jeho zdravotný stav.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

S prihliadnutím   na   dĺžku   obdobia,   počas   ktorého   nebolo   rozhodnuté   o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, a na skutočnosť, že samotné deklarovanie závažného porušenia   základného   práva   sťažovateľa   nebolo   dostačujúce,   ústavný   súd   považoval   za primerané   sťažovateľovej   požiadavke   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vyhovieť v rozsahu   sumy   500   €.   V okolnostiach   prípadu   síce   dĺžku   rozhodovania   o žiadosti obvineného okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú, avšak zásah   do   označených   práv   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru obvineného nebol až natoľko intenzívny, aby odôvodňoval priznanie celej žiadanej sumy finančného   zadosťučinenia   (v   danom   prípade   stav   porušenia   práv   sťažovateľa   netrval niekoľko mesiacov, ale len niekoľko týždňov).

Právny   zástupca   sťažovateľa   požiadal   aj   o   priznanie   náhrady   trov   konania   pred ústavným súdom celkove v sume 539,33 € vrátane dane z pridanej hodnoty, a to za 3 úkony právnej pomoci.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 140 ods. 2 OSP ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát.

Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhrada bola priznaná za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a podanie   doplnenia   sťažnosti)   v súlade s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2, § 14   ods. 1   písm. a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Odmenu a náhradu paušálnych výdavkov za poradu so sťažovateľom, ktorú právny   zástupca   vykonal   11.   mája   2010,   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   prvá   porada s klientom je podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky zahrnutá do úkonu prevzatia a prípravy zastúpenia,   čo   vyplýva   z gramatického   výkladu   dotknutého   ustanovenia   vyhlášky a potvrdzuje   ho   aj   ustálená   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (napr. R 59/1994). Odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje v roku 2010 sumu 120,23 €, režijný paušál sumu 7,21 €, a teda za dva úkony právnej služby bola odmena a paušálna náhrada hotových výdavkov ustálená na sumu 254,88 €, ktorú bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky ešte zvýšiť o daň z pridanej hodnoty (19 %), ktorá predstavuje sumu 48,43 €, preto celkové trovy konania priznal ústavný súd v sume 303,31 €. Keďže ústavný   súd   sťažovateľovi   na   základe   jeho   žiadosti   a   po   splnení   podmienok   ustanovil právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil podľa § 140 ods. 2   OSP   Kancelárii   ústavného   súdu   (ďalej   len   „Kancelária“)   uhradiť   ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia v priznanej sume. Zároveň v zmysle § 148 ods. 1 OSP uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010