znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., Z., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod   sp.   zn.   16 Co   170/2008   a postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 20/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 170/2008 a postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 20/06.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že 16. marca 2005 podal Okresnému súdu Žiar   nad   Hronom   návrh   na   začatie   konania   o zaplatenie   mzdy   a ostatných pracovnoprávnych nárokov. Na základe uznesenia krajského súdu z 31. marca 2005 boli vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu Žiar nad Hronom a vec bola prikázaná na konanie okresnému súdu pod sp. zn. 7 C 20/06.

Okresný súd vydal 2. januára 2006 vo veci platobný rozkaz č. k. 9 Ro 79/2005-25, proti ktorému podal odporca 31. januára 2006 odpor.

Vo svojom vyjadrení k podanému odporu sťažovateľ „... poukázal na znenie § 174 ods. 3 o.s.p., pričom v odstavci 3 uviedol, že odporca v podanom odpore neuviedol dôvody, ktoré   by   nároky   v   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu   spochybňovali“, a zároveň okresnému súdu navrhol, aby podaný odpor zamietol ako nedôvodný.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   „...   Okresný   súd   vo   Zvolene   na   obsah   vyjadrenia sťažovateľa neprihliadol, ani sa v ďalšom konaní s návrhom sťažovateľa na odmietnutie odporu bez odôvodnenia nezaoberal“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva presvedčenie sťažovateľa, že okresný súd „... postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, keď odpor podaný bez odôvodnenia v zmysle § 174 ods. 3 o.s.p. uznesením neodmietol. Okresný súd vo Zvolene tým, že postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho   poriadku   poškodil   sťažovateľa   na   jeho   základnom   práve   na   súdnu   ochranu v zmysle   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože od okamihu, keď súd prijal odpor podaný   bez   odôvodnenia   a   pokračoval   v   súdnom   konaní,   súd   už   nebol   ani   nestranný, ani nezávislý a záležitosť sťažovateľa nebola spravodlivo prejednaná, pretože jedna strana sporu (odporca) bola neprimeraným spôsobom zvýhodnená v porovnaní s druhom stranou sporu (sťažovateľ) a bola porušená zásada rovnosti zbraní sporových strán...“.

Sťažovateľ   identifikuje   v postupe   okresného   súdu   odmietnutie   súdnej   ochrany majúce charakter   odopretia   spravodlivosti,   pričom   toto   vidí   aj v postupe   a rozhodovaní krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa „... postup Okresného súdu Zvolen v spojení s postupom a rozhodovaním Krajského súdu Banská Bystrica, keď ani súd prvostupňový, ani odvolací sa s námietkou sťažovateľa ohľadne absencie odôvodnenia odporu nevysporiadali, sa preto sťažovateľovi   javí   ako   ústavne   neudržateľný,   pretože   nie   je   z   ústavného   hľadiska udržateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   súdneho   konania   prišiel   o   súdnu   ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil prvostupňový, a následne aj odvolací súd“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené, a preto žiadal vysloviť jeho porušenie okresným súdom, ako aj krajským súdom a zrušiť rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co 170/2008-191 z 28. augusta 2008.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1/ Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. I6C0/170/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp.zn. 7C 20/06 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 3/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Banská Bystrica zo dňa 28.08. 2008, v konaní vedenom pod sp. zn. I6C0/170/2008-191.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   7   C   20/06 a rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 170/2008-191 z 28. augusta 2008.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1 ústavy postupom okresného súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná   iba   vtedy,   ak   ochranu   tomuto   právu   alebo   slobode   neposkytujú   všeobecné   súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   20/06   ústavný   súd   podľa § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Proti postupu okresného súdu, ako aj proti jeho rozsudku mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie, ktorú aj využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 170/2008-191 z 28. augusta 2008

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie   v rámci   predbežného   prerokovania   podanej   sťažnosti   a konštatuje, že v danom prípade neexistuje relevantná súvislosť medzi obsahom napadnutého rozsudku a označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Krajský súd ako súd odvolací týmto rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 20/06-160 z 20. februára 2008, ktorým bolo nároku sťažovateľa vyhovené v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na náhradu   stravného   a ktorým   bol   zároveň   zamietnutý   návrh   na   zaplatenie   mzdy s príslušenstvom.   Ako   z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   zásadnou   námietkou sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd sa v rámci svojho rozhodovania nevysporiadal s tvrdením   sťažovateľa   o neodôvodnenosti   odporu   podaného   proti   platobnému   rozkazu okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd sa skutočne otázkou neodôvodnenosti odporu a s tým súvisiaceho postupu okresného súdu   nezaoberal.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalovaný   ku   svojej   sťažnosti   nepriložil odvolanie, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd nemá za preukázané, že sťažovateľ v odvolaní neodôvodnenosť odporu namietal, a teda že krajský súd v rámci odvolacieho konania pochybil.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd uvádza, že v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   preskúmal   aj   odpor   z 27.   januára   2006   podaný   žalovaným   proti   platobnému rozkazu sp. zn. 9 Ro 79/2005. Ústavný súd konštatuje, že tento odpor celkom jednoznačne obsahuje odôvodnenie, ktoré bez ďalšieho nepochybne napĺňa jedno z kritérií, splnením ktorých dochádza v zmysle § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) k zrušeniu platobného rozkazu.

K právnej   povahe   odporu   ústavný   súd   konštatuje,   že   ide   o špecifický   spôsob procesnej   obrany   účastníka   konania,   ktorá   má   za   predpokladu   splnenia   zákonom ustanovených podmienok (včasnosť, odôvodnenosť vo veci samej a podanie oprávnenou osobou) absolútny kasačný účinok voči platobnému rozkazu. Z ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   o náležitostiach   odporu   jednoznačne   vyplýva   len   povinnosť   odpor odôvodniť   vo   veci   samej,   pričom   z obsahového   hľadiska   postačuje,   ak   z odôvodnenia vyplýva   iba   nesúhlas   účastníka   konania   s vydaným   rozkazom.   Súd   po   preskúmaní náležitostí   odporu   nerozhoduje   o zrušení   platobného   rozkazu,   k jeho   zrušeniu   dochádza priamo zo zákona už podaním odporu. Súd je v nadväznosti na zrušenie platobného rozkazu povinný iba nariadiť pojednávanie. Úkony súdu súvisiace so zrušením platobného rozkazu na základe podaného odporu majú teda charakter procesných úkonov, ktorými súd riadi a upravuje priebeh konania a ktorých uskutočnenie nemá žiaden priamy vplyv na meritórne rozhodovanie. Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd aplikáciou postupu podľa 174 ods. 2 OSP vo vzťahu k odporu spĺňajúcemu všetky predpísané náležitosti nemôže porušiť práva účastníka súdneho konania zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

K   námietke   sťažovateľa   o neodstránení   rozporov   medzi   tvrdeniami   odporcu a svedkyne   v konaní   na okresnom   súde,   ktorá   bola   sťažovateľom   pomerne   nejasne formulovaná v odôvodnení sťažnosti,   ústavný   súd uvádza,   že   nie je zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takýto postup na strane krajského súdu ústavný súd nezistil. Krajský súd sa v rámci odvolacieho konania   v potrebnom   rozsahu   vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   významnými pre meritórne rozhodnutie a svoj rozsudok riadne odôvodnil.

Samotná   skutočnosť,   že   skutkové   otázky   konajúce   súdy   posúdili   inak,   než   to požadoval sťažovateľ, logicky   ani len nesignalizuje možnosť,   aby tým zároveň   zasiahli do označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2009