znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 161/07-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o návrhu Ing. P. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/147/06-K z 28. marca 2007 na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/147/06-K z 28. marca 2007 z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. III. ÚS 161/07-12 z 29. mája 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie návrh Ing. P. K. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/147/06-K z 28. marca 2007 podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov   v   znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   (ďalej   aj   „ústavný   zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) v spojení s § 73a a s § 73b zákona o ústavnom súde.

Navrhovateľ uviedol, že rozhodnutím výboru sp. zn. VP/147/06-K z 28. marca 2007 mu bola za porušenie povinnosti uvedenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona podľa čl. 9 ods. 10   písm.   a)   tohto   ústavného   zákona   uložená   pokuta   v sume   50 000 Sk,   pretože ako verejný funkcionár nepodal výboru v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   do   30 dní   odo   dňa   ujatia   sa   funkcie   oznámenie   funkcií,   zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) odvolávajúc sa na to, že funkciu člena predstavenstva spoločnosti L., a. s. (ďalej aj „akciová spoločnosť“), vykonával iba 15 dní.

Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že do funkcie člena predstavenstva akciovej spoločnosti bol vymenovaný 17. októbra 2006, ale tejto funkcie sa zo zdravotných dôvodov vzdal už 1. novembra 2006. Oznámenie bolo doručené predsedovi dozornej rady akciovej spoločnosti 2. novembra 2006.

Z návrhu   tiež   vyplýva,   že   navrhovateľ   oznámil   predsedovi   výboru   listom z 18. decembra 2006, že funkciu člena predstavenstva akciovej spoločnosti od 2. novembra 2006   už   nevykonáva   a   k oznámeniu   pripojil   aj   podanie   o vzdaní   sa   tejto   funkcie z 1. novembra 2006 a kópiu zápisnice o menovaní nového člena predstavenstva akciovej spoločnosti.

Navrhovateľ sa tiež domnieva, že rozhodnutie výboru „neobsahuje výrokovú časť (enunciát), a to napriek tomu, že to konkrétny zákon výslovne ustanovuje, nemôže byť také rozhodnutie právne relevantným individuálnym právnym aktom“, a je teda nevykonateľné.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodnutie výboru sp. zn. VP/147/06-K z 28. marca 2007 zrušil.

K návrhu   navrhovateľa   sa   vyjadril   výbor   prostredníctvom   svojho   predsedu, a to listom sp. zn. VP/147/06-K z 15. augusta 2007. Vo vyjadrení predseda výboru okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   preskúmanie   namieta   nedostatky   vo   formálnej stránke   rozhodnutia   výboru,   keď   konštatuje,   že   rozhodnutie   neobsahuje   výrokovú   časť, resp. v tejto jeho časti nie je dostatočne formulované, ako sťažovateľ porušil povinnosti uložené   v   ústavnom   zákone.   Tvrdí,   že   v   dôsledku   tejto   vady   je   rozhodnutie   právne irelevantným paktom.

Ďalej   namieta   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   vo   funkcii   len   15   dní   a   následne sa verejnej funkcie vzdal a preto uloženie pokuty nie je primerané porušeniu ústavného zákona. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie výbor zrušiť.

S   uvedeným   názorom   ako   účastník   konania   nesúhlasíme,   pretože   napadnuté rozhodnutie má všetky formálno-právne náležitosti, ktoré vyžadujú ustanovenie čl. 9 ods. 6 ústavného   zákona   a   skutok   za   ktorý   výbor   uložil   pokutu   je   náležite   ozrejmený   ako vo výrokovej časti,   tak i v odôvodnení rozhodnutia.   Článok 9 ods.   5 ústavného zákona vyžaduje, aby rozhodnutie obsahovalo výrok, v ktorom sa uvedie, „v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom“. Domnievame sa, že konštatovanie, že „verejný funkcionár nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v lehote určenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona“ dostatočné, pričom spôsob porušenia tohto zákona je podrobne odôvodnený v časti odôvodnenia výroku rozhodnutia.

Ďalej   je   nesporné,   že   verejnému   funkcionárovi   vznikla   dňom   ujatia   sa   funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a na vzniku a trvaní tejto povinnosti nič nemení skutočnosť, že sa verejnej funkcie vzdal (táto skutočnosť je uvedená rovnako v odôvodnení rozhodnutia). Tomuto tvrdeniu nasvedčuje fakt, že ústavný zákon neupravuje   zánik   povinnosti   podľa   tohto   ústavného   zákona   v   súvislosti   so   vzdaním sa verejnej   funkcie   a   to   i   vo   väzbe   na   čl.   3   ods.   1   ústavného   zákona,   ktorý   považuje za verejného funkcionára i fyzickú osobu, ktorá bola verejným funkcionárom ešte 1 rok od ukončenia   verejnej   funkcie,   pričom   i   tento   verejný   funkcionár   má   podať   oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Domnievame   sa,   že   zákonodarca   pri   formovaní   tohto   ustanovenia   sledoval   cieľ zabezpečiť kontrolu nárastu príjmov verejného funkcionára i po skončení výkonu verejnej funkcie   a   to   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   ako   ju   verejný   funkcionár   skončil.   Skutočnosť, že verejný funkcionár skončil výkon funkcie jej vzdaním sa nemôže mať vplyv na existenciu podať predmetné oznámenie a to najmä v kontexte s cit. čl. 3 ods. 1 ústavného zákona. Z   tohto   dôvodu   nesúhlasíme   s   tvrdením   navrhovateľa,   že   nedošlo   k   porušeniu ústavného zákona ak sa vzdal svojej funkcie v lehote 30 dní odo dňa jej ujatia, pretože to nemá vzťah k ustanoveniu čl. 9 ods. 12, ktoré predpokladá zastavenie konania len vtedy, keď sa verejný funkcionár pred hlasovaním podľa odseku 6 čl. 9 ústavného zákona vzdá svojej funkcie.

Z uvedenej dikcie je zrejmé, že konanie možno zastaviť len vtedy, keď sa začalo a teda vzdanie sa verejnej funkcie musí byť v príčinnej súvislosti s konaním podľa čl. 9 ústavného zákona. Zastávame názor, že v konaní bola skutočnosť, že verejný funkcionár porušil čl. 7 ods. 1 preukázaná dostatočne a že nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnutie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/147/06-K z 29. 1. 2007 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. potvrdil.»

II.

Z obsahu návrhu, jeho príloh, z vyjadrenia predsedu výboru a v neposlednom rade z obsahu   spisu   výboru   sp.   zn.   VP/147/06-K   doručeného   3. septembra 2007   ústavný   súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Dňa   11. decembra 2006   bolo   navrhovateľovi   doručené   oznámenie   výboru zo 6. decembra 2006   o začatí konania vo veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov spolu s uznesením výboru č. 143 zo 4. decembra 2006.

K uzneseniu výboru č. 143 zo 4. decembra 2006 navrhovateľ listom z 18. decembra 2006 oznámil, že funkciu člena predstavenstva spoločnosti L., a. s., od 2. novembra 2006 už nevykonáva   z   veľmi   vážnych   zdravotných   dôvodov.   V prílohe   listu   navrhovateľ predložil aj fotokópiu oznámenia o vzdaní sa funkcie z 1. novembra 2006, ktorú adresoval predsedovi   dozornej   rady   akciovej   spoločnosti   a   Ministerstvu   dopravy,   pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky.

Následne   výbor uznesením   č. 246   z 29. januára 2007   konštatoval,   že navrhovateľ mu v stanovenej   lehote   nepodal   oznámenie   podľa   čl. 7   ústavného   zákona   o   ochrane verejného záujmu v lehote v ňom uvedenej, a tým porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1   citovaného   ústavného   zákona,   za   čo   mu   v súlade   s   čl. 9 ods. 10   písm.   a)   tohto ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára. Výbor navrhovateľa poučil aj o jeho práve podať návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia ústavnému súdu.

Listom sp. zn. VP/147/06-K zo 7. februára 2007 požiadal predseda výboru akciovú spoločnosť o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa.

Po   zistení   relevantných   skutočností   vydal   výbor   28. marca 2007   rozhodnutie (opierajúc sa   o svoje   uznesenie z 29. januára 2007),   v   ktorom   konštatoval, že   konaním navrhovateľa došlo k porušeniu čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume   50 000 Sk.   V odôvodnení   rozhodnutia   výbor   uviedol,   že   navrhovateľ,   ktorý mu mal podať oznámenie do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie, teda do 15. novembra 2006, tak dosiaľ neučinil.

Výbor   v   rozhodnutí   konštatoval,   že   výška   pokuty   za   porušenie   povinnosti vyplývajúcej   z ústavného   zákona   bola   stanovená   na   základe   oznámenia   predsedu predstavenstva a výkonného riaditeľa akciovej spoločnosti z 20. februára 2007, z ktorého vyplýva, že navrhovateľovi prislúchala odmena za obdobie výkonu funkcie od 17. októbra do 15. novembra 2006 v sume 48 361 Sk a priemerný mesačný príjem za rok 2006 činil 50 000 Sk.

III.

Podľa   čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do   31.   marca   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci   kalendárny   rok, v ktorom uvedie,   a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2, b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára,   e)   svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl.   8   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje,   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení konania.   Na   prijatie   platného   rozhodnutia   o   zastavení   konania   je   potrebná   najmenej trojpätinová   väčšina   prítomných   členov   orgánu,   ktorý   konanie   uskutočňuje;   také rozhodnutie   je   konečné.   Konanie   sa   zastaví   aj   vtedy,   ak   sa   verejný   funkcionár   pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa   § 73b ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.Z obsahu   podania   vyplýva,   že   navrhovateľ   okrem   iného   namietal   rozhodnutie výboru,   pretože   zastával   názor,   že   nebol   povinný   splniť   povinnosť   podľa   uvedeného ústavného zákona   o ochrane verejného záujmu, lebo funkciu   vykonával v lehote   kratšej ako je lehota na splnenie tejto povinnosti. Na základe toho navrhovateľ tvrdil, že neporušil povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 citovaného ústavného zákona, a preto ústavnému súdu navrhol, aby namietané rozhodnutie výboru zrušil.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že predmet konania, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je jednoznačne obmedzený na posúdenie konania navrhovateľa ako   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je   konanie   verejného   funkcionára,   ktorý   je   povinný   plniť   povinnosti   vyplývajúce   mu z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším postupom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru, a v neposlednom rade   je ním   návrh   navrhovateľa,   ktorým   žiada,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie preskúmal.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu   v   tomto konaní   –   zrušením   napádaného   rozhodnutia   výboru   [ak   senát   ústavného   súdu   po   jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o   ochrane   verejného   záujmu   (napr.   III. ÚS 20/07)],   alebo   potvrdením   rozhodnutia výboru [ak   po   jeho   preskúmaní   dospeje   senát   ústavného   súdu   k   záveru,   že   konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu (napr. III. ÚS 24/07)].

V rámci   procedúry   preskúmania   rozhodnutia   výboru   sa   ústavný   súd   sústredil na posúdenie,   či   konanie   navrhovateľa   (verejného   funkcionára)   spočívajúce   v   nepodaní oznámenia bolo v súlade s čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Aj keď úlohou ústavného súdu je v danom prípade posúdenie konania dotknutého verejného funkcionára,   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   právne   následky   vzdania   sa   funkcie, čo navrhovateľ   učinil   v čase,   keď   výbor   ešte   nerozhodol   o porušení   jeho   povinnosti a uložení pokuty. Práve skutočnosť, že navrhovateľ sa vzdal svojej funkcie skôr ako výbor rozhodol   v súlade   s čl.   9   ods.   6   citovaného ústavného zákona, má vplyv na posúdenie, či rozhodnutie výboru bolo vydané v súlade s označeným ústavným zákonom. Ústavný súd sa   teda   v danom   prípade   nemôže   obmedziť   len   na   posúdenie   konformnosti   konania navrhovateľa, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním, vzdaním sa funkcie pred rozhodnutím výboru podľa čl. 9 ods. 6 uvedeného ústavného zákona, ako aj na posúdenie dopadu týchto skutočností na samotné rozhodnutie výboru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľ   nepodal   požadované   oznámenie   výboru do 30 dní odo dňa, keď sa ujal funkcie, a teda porušil povinnosť uvedenú v čl. 7 ods. 1 citovaného ústavného zákona. Výbor správne konštatoval, že na splnenie tejto povinnosti nemalo vplyv ani to, že navrhovateľ sa verejnej funkcie vzdal v čase, keď ešte neuplynula lehota   na   splnenie   tejto   povinnosti.   Ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľ   bol   menovaný do funkcie člena predstavenstva akciovej spoločnosti so 100 % majetkovou účasťou štátu 17. októbra 2006,   pričom   tejto   funkcie   sa   vzdal   k   1.   novembru   2006.   Oznámenie   však výboru nepodal v lehote a spôsobom, ktorý mu ukladá čl. 7 ods. 1 citovaného ústavného zákona. Na základe tohto zistenia výbor uznesením č. 143 zo 4. decembra 2006 v súlade s čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 tohto ústavného zákona začal voči nemu konanie. Uznesením č. 246 z 29. januára 2007 výbor konštatoval, že navrhovateľ porušil povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ sa ako verejný funkcionár vzdal tejto funkcie skôr ako výbor uznesením č. 246 z 29. januára 2007 rozhodol o porušení povinnosti a uložení pokuty, ústavný súd zastáva názor, že výbor mal aplikovať poslednú vetu čl. 9 ods. 12 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   a teda   konanie   mal   zastaviť.   V danom prípade   ide   o ustanovenie,   ktoré   výboru   prikazuje   konať   určitým   spôsobom,   pričom nepripúšťa alternatívu, ktorá by znamenala možnosť odchýliť sa od stanoveného postupu. V namietanom prípade   výbor síce   zistil,   že   navrhovateľ nesplnil   povinnosť   podľa   čl. 7 ods. 1   ústavného   zákona,   ale   vzhľadom   na   to,   že   ešte   pred   hlasovaním   o rozhodnutí o porušení   povinnosti   a uložení   pokuty   sa   navrhovateľ   vzdal   svojej   funkcie,   výbor   bol povinný   konanie   zastaviť.   Je   nepochybné,   že   ak   by   výbor   bol   postupoval   spôsobom, ktorý mu   prikazoval   ústavný   zákon   v poslednej   vete   čl. 9   ods. 12,   a teda   konanie by zastavil, rozhodnutie   o porušení   čl.   7   ods.   1   citovaného   ústavného   zákona   a   uložení pokuty by nemohol prijať. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodnutie výboru sp. zn. VP/147/06-K z 28. marca 2007 zrušil.

Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   žiadal,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie výboru   zrušil.   Táto   požiadavka   bola   východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu, aj keď navrhovateľ svoj návrh (petit) neodôvodnil totožnými skutočnosťami, ktoré viedli ústavný   súd   k záveru   o nutnosti   zrušiť   napadnuté   rozhodnutie.   Ústavný   súd   však   zistil nesúladnosť napadnutého rozhodnutia s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, a teda toto zistenie nemohol prehliadnuť. V tejto súvislosti mal na zreteli svoju úlohu, ktorú plní   v opravnom   konaní,   v rámci   ktorého   len   on   jediný   môže   na   základe   špecifickej právomoci zasiahnuť do rozhodnutia výboru.

Keďže ústavný súd napadnuté rozhodnutie výboru zrušil z dôvodu, že bolo vydané v rozpore s poslednou vetou čl. 9 ods. 12 citovaného ústavného zákona, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími námietkami navrhovateľa a stanoviskom výboru k veci.

Keďže právny zástupca navrhovateľa nežiadal ani o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia, ústavný súd trovy konania navrhovateľovi nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007