znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   V.   B.,   bytom   Ž.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 67/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2006 doručená sťažnosť (z 2. marca 2006) MUDr. V. B., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 67/04.

Splnomocnená   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v sťažnosti   uviedla,   že   označené súdne konanie začalo 19. apríla 2004 podaním žaloby zo strany sťažovateľa, ktorou sa domáhal „....   určenia svojho vlastníckeho práva v podiele ½ k pozemku parc.   č.   2359 o výmere 1042 m2 nachádzajúcom sa v katastrálnom území T., zapísanom na Katastrálnom úrade v T., Správa katastra v T. na LV č. 263 a jeho vydania voči žalovanému, ktorým je Mesto T. Konanie má číslo 8 C/67/2004. Pozemok sťažovateľ nadobudol dedením po svojej matke a bol pod nátlakom nútený predať ho československému štátu v roku 1980. V konaní 8 C/67/2004 sťažovateľ namieta neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodov, že nespĺňa základné náležitosti   právneho   úkonu   ako   sú   sloboda   vôle,   určitosť   a   zrozumiteľnosť   jej   prejavu a nesplnenie podmienky, na ktorú bola zmluva viazaná...“

Spolu so žalobou podal sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal žalovanému nakladať s predmetom sporu. Konanie o predbežnom opatrení bolo ukončené 30. septembra 2004, keď bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v T., ktorým bolo predbežné opatrenie s konečnou platnosťou nariadené. Od doručenia tohto rozhodnutia do podania sťažnosti ústavnému súdu prešlo sedemnásť mesiacov, počas ktorých okresný súd vyriešil iba otázku súdneho poplatku. Výzvou z 9. novembra 2004 doručenou   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   13.   decembra   2004   vyzval   okresný   súd sťažovateľa na oznámenie hodnoty predmetu konania. Sťažovateľ nemal potrebné odborné znalosti, preto okresnému súdu oznámil, že hodnotu predmetu konania určiť nevie. Výzvou z 27. januára 2005 doručenou právnej zástupkyni sťažovateľa 15. februára 2005 vyzval okresný súd sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v nesprávnej výške. Sťažovateľ podal   odvolanie   proti   takto   stanovenému   súdnemu   poplatku.   Okresný   súd   uznesením z 15. marca 2005 vyrubil súdny poplatok, tentokrát už v správnej výške 45 585 Sk.

Žiadosťou   z   12.   apríla   2005   požiadal   sťažovateľ   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Okresný súd vydal 2. júna 2005 uznesenie, ktorým sa oslobodenie „nepriznalo“. Pretože   toto   rozhodnutie „...   nerešpektovalo   skutkový   stav   a   po   formálnej   stránke vykazovalo vady...“, sťažovateľ proti nemu podal 16. júna 2005 odvolanie. Po odvolaní sťažovateľa   okresný   súd   uznesenie   z   2.   júna   2005   opravil   uznesením   z   11.   júla   2005 s odôvodnením,   že   pri   písomnom   vyhotovení   došlo   k   zámene   slov „priznáva“ a „nepriznáva“.   V dôsledku   týchto   skutočností   bolo   odvolanie   sťažovateľa   následne odmietnuté uznesením z 15. augusta 2005 doručeným sťažovateľovi 30. augusta 2005.

Sťažovateľ namieta «... Zmätočný postup porušovateľa, keď najprv nesprávne určil súdny poplatok a následne vydal chybné uznesenie, prispel k niekoľko-mesačným prieťahom v konaní. (...)

Aj keď od začiatku konania prešli takmer dva roky a od definitívneho vyriešenia otázky súdnych poplatkov takmer sedem mesiacov, vo veci samotnej súd nevykonal žiaden procesný úkon. Porušovateľ do dnešného dňa nevytýčil vo veci žiadne pojednávanie a nie je známy ani časový horizont jeho možného vytýčenia.

V odpovedi na sťažnosť podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. zástupca porušovateľa   poverený   výkonom   funkcie   predsedu   súdu   (ďalej   len   „zástupca porušovateľa“)   priznal   zo strany zbytočné   prieťahy.   V   odpovedi zástupca porušovateľa poukázal na postup sťažovateľa, ktorý podľa jeho názoru prispel k prieťahom v konaní. Konanie   sťažovateľa   prispelo   k   prieťahom   v   konaní   však   len   v   trvaní   dvoch   až   troch mesiacov.   Pritom   je   predmetné   konanie   na   súde   od   apríla   roku   2004,   čo   je   viac   ako 22 mesiacov. (...)

Porušovateľ   nemôže   namietať   právnu   ani   faktickú   zložitosť   veci,   a   to   jednak z dôvodu, že sťažovateľ poskytol porušovateľovi všetky písomné dokumenty potrebné na rozhodnutie vo veci, a zároveň z dôvodu, že porušovateľ ešte ani nezačal hodnotiť skutkový stav veci. Až na základe zistenia skutkového stavu je možné hodnotiť vec z právnej stránky a následne vyvodiť právne dôsledky. Porušovateľ do dnešného dňa nevyzval sťažovateľa na doloženie dôkazov, nevytýčil pojednávanie a nevykonal ani iný úkon, ktorý by smeroval k riadnemu zisteniu stavu veci a následnému rozhodnutiu. (...)

Čo sa týka kritéria postupu účastníkov konania, postup sťažovateľa neprispel zvlášť významnou   mierou   k   prieťahom   konania.   Ako   je   uvedené   vyššie,   konanie   sťažovateľa prispelo k prieťahom len v trvaní približne dvoch až troch mesiacov, pričom však samotné konanie trvá takmer dva roky. Od obdobia, kedy nastalo konanie sťažovateľa, ktoré podľa zástupcu   porušovateľa   prispelo   k   prieťahom,   ubehlo   už   desať   mesiacov,   za   ktoré porušovateľ okrem chybných a opravných uznesení ohľadom oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov nevykonal nič. (...)

Konanie trvá už viac ako 22 mesiacov, za ktoré bola vyriešená otázka predbežného opatrenia   (do   septembra   2004)   a   otázka   súdnych   poplatkov   (do   augusta   2005,   pričom porušovateľ túto otázku riešil od novembra 2004). Do dnešného dňa sa nekonalo, nebolo vytýčené a ani nie je známy časový horizont možného pojednávania. Súd v merite veci napriek splneným podmienkam nevykonal žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci. (...)»

Na základe uvedených   skutočností   sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd   nálezom rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/67/2004 porušené.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 42.914,- Sk.“

Sťažovateľ ústavnému súdu v prílohe sťažnosti predložil fotokópiu listu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2008/06 z 15. februára 2006, v ktorom sa uvádza: „Dňa 18. 1. 2006 mi bola doručená Vaša sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8C/67/2004.

Po oboznámení sa s príslušným súdnym spisom sp. zn. 8 C/67/2004 som zistil, že Vaša sťažnosť je čiastočne dôvodná.

Z predmetného súdneho spisu vyplýva, že vo veci nebol odo dňa 13. 9. 2005, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie č. k. 8 C/67/2004-77 zo dňa 15. 8. 2005, vykonaný zo strany   súdu   žiadny   úkon   smerujúci   k   meritórnemu   prejednaniu   a   rozhodnutiu   veci.   Za obdobie, ktoré tomuto dňu predchádza som zo súdneho spisu žiadne prieťahy v konaní, ktoré   by   zavinil   tunajší   súd   nezistil.   V   uvedenom   období   sa   musel   súd   v   prvom   rade zaoberať návrhom Vášho klienta na vydanie predbežného opatrenia. Keďže ste sa proti rozhodnutiu   tunajšieho   súdu   o   tomto   návrhu   odvolali   musela   byť   vec   predložená odvolaciemu   súdu.   Ďalej   bolo   potrebné   vyriešiť   otázku   súdneho   poplatku   z   návrhu   na začatie konania. Tu poukazujem na skutočnosť, že Váš klient ako navrhovateľ si nesplnil svoju povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania, ktorý bol splatný pri podaní návrhu. Nesplnil si ani svoju povinnosť oznámiť súdu cenu predmetu poplatkového úkonu. Rovnako dávam do pozornosti skutočnosť, že Váš klient požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov až podaním doručeným súdu dňa 19. 4. 2005, hoci ste boli o vykonávaní úkonov smerujúcich k výzve na zaplatenie súdneho poplatku informovaný už od novembra 2004.   Žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   pritom   zdôvodňuje   Váš   klient skutočnosťami, ktoré existovali už v čase podanie samotného návrhu na začatie konania a preto   bolo   vhodné,   aby   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   podal   súčasne z návrhom na začatie konania.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   zákonnú   sudkyňu   písomne   do   spisu upozorňujem   na   jej   povinnosť   konať   v   pridelených   veciach   bez   zbytočných   prieťahov a zároveň pristupujem k sledovaniu plynulosti predmetného konania.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Podanie   sťažovateľa   možno   kvalifikovať   ako   sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. f) a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku zbytočných prieťahov v dosiaľ neskončenom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 67/04.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03)   alebo návrh odmietne   ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I. ÚS 38/04).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu označených   práv   sťažovateľa,   trvá   približne   dva   roky.   Prípadná   skutková   alebo   právna zložitosť veci nemohla doterajšiu dobu konania zásadným spôsobom ovplyvniť, pretože okresný   súd   dosiaľ   vec   meritórne   neprejednával.   To   však   neznamená,   že   bol   v konaní nečinný.   Sťažovateľ   podal   spolu   s návrhom   na   začatie   konania   aj   návrh   na   vydanie predbežného oparenia. Po rozhodnutí okresného súdu o tomto návrhu bola vec v dôsledku odvolania predložená súdu vyššieho stupňa. Jeho rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 30. septembra 2004. Okresný súd sa následne začal zaoberať otázkou zaplatenia súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatil a ani nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   z ustanovenia   §   101   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť   k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania,   poskytnutím   náležitej   súčinnosti   súdu v záujme   zabezpečenia   plynulého   postupu   v konaní.   V   sporovom   konaní,   akým   je   aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za podanie kvalifikovaného návrhu na začatie   konania,   za   predkladanie   dôkazov,   ale   aj   za   včasnú   realizáciu   iných   úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).

V dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   pri   podaní   žaloby   bol   okresný   súd povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), čím dochádzalo k predlžovaniu konania. Miera predĺženia posudzovaného konania v súvislosti s riešením otázky zaplatenia súdneho poplatku bola umocnená tak pochybeniami okresného súdu pri stanovení výšky poplatku (27. januára 2005) a pri písomnom vyhotovení rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov (2. júna 2005), ako aj postupom sťažovateľa, ktorý na výzvu okresného súdu z 9. novembra 2004 nereagoval spôsobom zodpovedajúcim procesnej povinnosti účastníka konania poskytnúť súdu náležitú súčinnosť podľa jeho pokynov (§ 101 ods. 1 OSP) a ktorý žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podal až v druhej polovici apríla 2005.

Prihliadajúc   na   tieto   skutočnosti   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   postup okresného súdu v posudzovanom konaní v súčasnosti, t. j. po uplynutí obdobia dvoch rokov od nápadu veci (19. apríla 2004), počas ktorého boli realizované viaceré procesné úkony, považovať za postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať, ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Aj   keď   v   postupe   okresného   súdu   v označenom   konaní   sa   vyskytli   prieťahy (predovšetkým   v   období   po   30.   auguste   2004),   ich   intenzita   (do   podania   sťažnosti ústavnému súdu) s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu (vrátane podielu sťažovateľa na   predĺžení   doterajšej   doby   posudzovaného   konania)   nedosiahla   úroveň   odôvodňujúcu záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a nevylučuje   definitívne   možnosť   prejednania predmetnej   veci   v „primeranej   lehote“   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   za   predpokladu sústredeného   a intenzívneho   postupu   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní v nasledujúcom období.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie označených práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   pripomína,   že   v   prípadoch,   v   ktorých   sa sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základných   práv   zbytočnými   prieťahmi v súdnom   konaní,   možno   považovať   za   prostriedok   nápravy   vo   vzťahu   k namietanému postupu   všeobecného súdu   sťažnosť   na prieťahy podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“), resp. po 1. apríli 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 63 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu nepostupoval tak, ako mu to umožňoval § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb., resp. po 1. apríli 2005 § 63 zákona č. 757/2004 Z. z. (ani nepreukázal, že by si práva, ktorých   porušenie   namieta   pred   ústavným   súdom,   chránil   prípadne   iným   spôsobom). Ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti   podľa   citovaných   ustanovení sťažnosť doručenú okresnému súdu 18. januára 2006. Predseda okresného súdu na túto sťažnosť odpovedal listom sp. zn. Spr. 2008/06 z 15. februára 2006, v ktorom uznal jej čiastočnú   opodstatnenosť   (v   dôsledku   nečinnosti   po   13.   septembri   2005)   a súčasne sťažovateľovi   oznámil: „...   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   zákonnú   sudkyňu písomne do spisu upozorňujem na jej povinnosť konať v pridelených veciach bez zbytočných prieťahov a zároveň pristupujem k sledovaniu plynulosti predmetného konania.“ Vzápätí po doručení   tejto   odpovede   okresného   súdu   bola   sťažovateľom   14.   marca   2006 prostredníctvom pošty podaná sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podanie   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu   podľa zákona č. 757/2004 Z. z. v takom krátkom čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (mutatis   mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 73/05).

Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal   a   ani   netvrdil,   že   podmienku   podľa   §   53   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   ústavný   súd   konštatuje,   že okrem zjavnej   neopodstatnenosti   existuje   aj   ďalší   dôvod   brániaci   prijatiu   sťažnosti   na   ďalšie konanie spočívajúci v jej neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006