znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 161/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka na verejnom zasadnutí 6. októbra 2004 prerokoval sťažnosť Ing. Jána Jesenského, bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska   kancelária,   H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky Okresným súdom Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 395/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Humenné v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 C 395/99 p o r u š i l základné   právo   Ing.   Jána   Jesenského   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   395/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Jánovi Jesenskému p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10   000   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Humenné p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Humenné j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. Jána Jesenského v sume 3 000 Sk (slovom tritisíc slovenských korún) jeho právnemu zástupcovi JUDr. J. K., Advokátska kancelária, H.

5. Sťažnosti Ing. Jána Jesenského vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2004 doručená sťažnosť Ing. Jána Jesenského, bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 395/99.

Sťažovateľ uviedol, že žalobným návrhom z 24. augusta 1998 sa Prvá komunálna banka, a. s., so sídlom v Žiline (ďalej len „žalobkyňa“), od neho dožadovala peňažného plnenia. Napriek tomu, že v podstate ide o absolútne jednoduchý spor, v ktorom napriek niekoľkým výzvam žalobkyňa nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu, okresný súd vo veci nekoná, čo má pre sťažovateľa traumatizujúce následky.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:„1. Okresný súd v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 395/99 porušil právo sťažovateľa..., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené mu v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

2.   Okresnému   súdu   v Humennom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   395/99   sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov,

3.   Sťažovateľovi...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   500 000.- Sk...,

4. Právnemu zástupcovi sťažovateľa... priznáva sa náhrada súdnych trov vo výške 3 000.- Sk..., resp. odmena právneho zástupcu.“

Ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 161/04-6 z 19. mája 2004 prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v liste z 31. augusta 2004 uviedol, že trvá na ústnom prejednaní veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu, ktorý uviedol,   že   žalobkyňa   9.   septembra   1998   podala   proti   sťažovateľovi   návrh   na   vydanie platobného rozkazu, ktorý bol vydaný 16. decembra 1998 pod sp. zn. Ro 2527/98. Keďže sťažovateľ podal proti nemu odpor, vec bola 17. decembra 1999 prevedená do registra „C“ a pridelená zákonnej sudkyni. Sudkyňa vo veci konala a na pojednávaní 24. februára 2000 vypočula žalovaného (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa), ktorý vzniesol niekoľko výhrad   k žalobe, ktoré   museli   byť v ďalšom   konaní predmetom   šetrenia   a dokazovania. Sudkyňa ďalej vykonávala šetrenia a vyzvala účastníkov konania, aby predložili doklady. Najmä žalobkyňa mala dokladovať prechod práv a povinností v priebehu sporu na viaceré spoločnosti.   Z hľadiska   predmetu   sporu   ide   o nepochybne   jednoduchšiu   právnu problematiku, ktorá mohla byť vyriešená skôr aj pričinením sa účastníkov konania, ak by k vyriešeniu sporu aktívne pristupovali a včas reagovali na výzvy okresného súdu.

Predseda okresného súdu nesúhlasí s návrhom sťažovateľa na priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume   500   000   Sk   za   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   v tomto   konaní   sťažovateľ   vôbec nebol traumatizovaný a poškodený, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Poukázal na predmet sporu, kde ide o žalobu o 900 Sk s príslušenstvom, pričom sťažovateľ sa vo svojej výpovedi pred okresným súdom 17. októbra 2003 priznal, že v priebehu súdneho konania mu bol vyplatený   dlhopis,   avšak   napriek   tomu   odmietol   zaplatenie   pohľadávky   voči   žalobkyni v sume 900 Sk s príslušenstvom. Podanie sťažovateľa považuje predseda okresného súdu za tendenčné a motivované získaním finančných prostriedkov, keďže v inom prípade už bol voči okresnému súdu úspešný. Okresný súd netrval na ústnom prejednaní veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, z prednesov sťažovateľa na ústnom verejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2004 a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu   sa   žalobkyňa   domáhala   plnenia   od sťažovateľa. K návrhu boli priložené aj prílohy na preukázanie uvedených tvrdení. Návrh bol podaný 9. septembra 1998 a veci bola pridelená sp. zn. Ro 2527/98.

Dňa 26. októbra 1998 okresný súd vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol uhradený 27. novembra 1998.

Dňa 21. januára 1999 sťažovateľ podal odpor proti platobnému rozkazu (č. l. 12 spisu).

Dňa 10. marca 1999 bol vydaný pokyn previesť vec do registra „C“, sťažovateľ bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odpor a bolo vyžiadané vyjadrenie žalobkyne k tvrdeniam sťažovateľa, a to v lehote 10 dní.

Dňa 12. marca 1999 okresný súd vydal uznesenie o určení súdneho poplatku.Dňa 24. marca 1999 sa navrhovateľ vyjadril k podanému odporu.Dňa 17. januára 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. február 2000.Dňa   27.   januára   2000   právny   zástupca   žalobkyne ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní.

Dňa   24.   februára   2000   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa,   ktorý   bol vypočutý, a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   22.   marca   2000   zákonná   sudkyňa   vydala   pokyn   kancelárii   na   doručenie zápisnice o pojednávaní žalobkyni s tým, aby doložila doklady.

Dňa   4.   mája   2000   sa   žalobkyňa   vyjadrila   k tvrdeniam   sťažovateľa   a predložila požadované doklady.

Dňa   19.   septembra   2000   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   uložiť   spis   na   lehotu 2 mesiacov z dôvodu sťahovania okresného súdu.

Dňa 30. januára 2001 okresný súd vyžiadal od žalobkyne ďalšie doklady a určil jej lehotu 30 dní.

Dňa 24. októbra 2001 vydala zákonná sudkyňa pokyn kancelárii pripojiť spis sp. zn. 11 C 2097/99.

Dňa 3. septembra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 17. október 2003. Dňa 1. októbra 2003 sa opätovne ospravedlnil právny zástupca žalobkyne. Dňa 17. októbra 2003 sa sťažovateľ zúčastnil pojednávania, ktoré bolo odročené na 31. október 2003.

Dňa   21.   októbra   2003   okresný   súd   vyzval   žalobkyňu   na   predloženie   dokladu o postúpení pohľadávky.

Dňa 21. októbra 2003 sa k veci vyjadril sťažovateľ. Dňa   31.   októbra   2003   právny   zástupca   žalobkyne   opätovne   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní a v ten istý deň predložil súdu požadované doklady (č. l. 34 – 38 spisu).

Dňa 31. októbra 2003 sa sťažovateľ zúčastnil pojednávania, ktoré bolo odročené na neurčito pre neúčasť právneho zástupcu žalobkyne.

Dňa 21. novembra 2003 okresný súd opätovne upozornil žalobkyňu, že chýba jej návrh podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (č. l. 42).

Dňa 24. novembra 2003 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o určenie termínu pojednávania.

Dňa   2.   februára   2004   okresný   súd   urgoval   žalobkyňu,   aby   splnila   výzvu z 21. novembra 2003. Takúto urgenciu opakoval aj 2. marca 2004, kde určil novú lehotu 10 dní.

Dňa 24. marca 2004 žalobkyňa navrhla zmenu účastníkov v konaní, ktorú okresný súd uznesením zo 6. mája 2004 pripustil (č. l. 48 – 49 spisu) a zároveň nariadil termín pojednávania na 27. máj 2004.

Dňa 12. mája 2004 sťažovateľ podal opravný prostriedok proti uzneseniu o pripustení zmeny   účastníka   a následne   okresný   súd   18.   mája   2004   zrušil   termín   pojednávania stanoveného na 27. máj 2004.

Dňa 19. mája 2004 žalobkyňa opätovne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní. Dňa   27.   mája   2004   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa,   ktoré   bolo odročené na neurčito a spis bol 2. júna 2004 predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 23. júna 2004 sťažovateľ vzal späť odvolanie.Dňa 5. augusta 2004 krajský súd konanie o odvolaní sp. zn. 1 Co 73/04 zastavil.Dňa 10. augusta 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 31. august 2004.

Na   verejnom   zasadnutí   senátu   6.   októbra   2004   sťažovateľ   predniesol   svoje stanovisko v súlade so svojimi písomnými podaniami a zotrval aj na záverečnom návrhu v súlade s písomným petitom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z ustálenej judikatúry   ústavného súdu,   je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 3/02, III. ÚS 144/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na vrátenie vyplatenej čiastky   (900 Sk s príslušenstvom) za účasť v 2.   vlne kupónovej   privatizácie. Zhodne s názorom sťažovateľa a predsedu okresného súdu musí i ústavný súd zaujať názor, že ide o nenáročný spor, ktorý nenastoľuje právnu ani skutkovú obťažnosť.

B) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ten vždy reagoval na požiadavky okresného súdu   včas a vždy   sa   zúčastnil   pojednávaní.   Opačne,   žalobkyňa sa   ani raz pojednávania nezúčastnila (vždy sa ospravedlnila) a požadované doklady predkladala až po opakovaných výzvach.

C) Pokiaľ ide o tretie hodnotiace kritérium, uplatnením ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo k porušeniu základného práva účastníka na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, musí ústavný súd konštatovať viacero období nečinnosti,   ktoré   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Ide   o obdobie od 24. marca 1999, keď okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa k žalobe, do 17. januára 2000, keď nariadil vo veci pojednávanie, t. j. po viac ako 9 mesiacoch, obdobie od 30. januára 2001, keď opätovne vyžiadal dôkazy, do 24. októbra 2001, keď k veci pripojil iný civilný spis (sp. zn. 11 C 2097/99), t. j. 9 mesiacov, a o obdobie od tohto úkonu, v rámci ktorého nariadil pojednávanie až 3. septembra 2003, t. j. 22 mesiacov. Celkové prieťahy vo veci boli teda 40 mesiacov.

Na tomto mieste je potrebné podrobiť kritike aj neefektívne úkony okresného súdu, najmä   opakované   vyzývanie   žalobkyne,   aby   preukázala   svoju   aktívnu   legitimáciu,   bez použitia   iných   možností   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (pokuty,   zastavenia konania), ktoré mali tiež význam pri vzniknutom stave konania. Nečinnosť okresného súdu v označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránili zákonné prekážky, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   v petite   návrhu   takýto   výrok   navrhol.   Keďže   k porušeniu   práv sťažovateľa došlo nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiada   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk z dôvodu pretrvávajúcej psychickej traumy z konania okresného súdu.

Predseda   okresného   súdu   vidí   v požadovanej   čiastke   snahu   po   nadmernom finančnom zisku.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné práva a slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nepovažoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 10 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných   prieťahov v konaní,   ale i predmet   sporu.   Ústavný   súd   berie do   úvahy aj tú skutočnosť,   že   prebiehajúce   súdne   konanie   môže   vzbudiť   u sťažovateľa   pocit   právnej neistoty a straty dôvery v rýchle a efektívne rozhodovanie súdu.

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 3 000 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36   ods.   2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy je   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný súd konštatuje, že právnemu zástupcovi sťažovateľa prináleží odmena za tri úkony právnej služby, čo predstavuje sumu 4 534 Sk za jeden úkon a hodnotu režijného paušálu 136 Sk. Požadovaná čiastka je 3 000 Sk. Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska ich výšky neodporuje platným predpisom, a preto rozhodol priznať ich v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. októbra 2004