znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 160/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou

, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 21 CoP 27/2015 z 30. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.21 CoP 27/2015 z 30. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) 7. septembra 2015 sa(otec) a ⬛⬛⬛⬛ (starý otec) domáhali zmeny predbežného opatrenia nariadenéhouznesením okresného súdu č. k. 15 P 252/2014-21 z 1. októbra 2014 v spojení s uznesenímkrajského súdu č. k. 7 CoP 34/2014-36 z 13. novembra 2014„s právoplatnosťou k 1. 12. 2014“o dočasnej úprave styku otca s maloletou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletá“)v časti odovzdávania maloletej otcovi a preberania maloletej od otca. Týmto návrhomreagovali na predbežné opatrenie okresného súdu č. k. 17 C/263/2015-36 z 12. júna 2015,ktorým v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Co/175/2015-65 zo 4. augusta 2015„s právoplatnosťou k 31. 8. 2015“bolo otcovi podľa § 76 ods. 1 písm. j) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nariadené, aby sa nepribližoval k matke maloletej, t. j.sťažovateľke, na vzdialenosť menej ako 50 metrov až do právoplatného skončenia trestnéhostíhania vo veci podozrenia zo spáchania prečinu nebezpečného prenasledovaniaa podozrenia zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. Okresný súduvedenému návrhu vyhovel, pričom rozhodol, že„matka ⬛⬛⬛⬛ je povinná mal. ⬛⬛⬛⬛ odovzdať starému otcovi ⬛⬛⬛⬛ počas nariadenej dočasnej súdnej úpravy styku dieťaťa s otcom a starý otec ⬛⬛⬛⬛ je povinný mal. ⬛⬛⬛⬛ odovzdať matke po ukončení nariadenej dočasnej úpravy styku dieťaťa s otcom. Táto zmena platí do právoplatného skončenia konania o úprave rodičovských práv a povinností k mal. ⬛⬛⬛⬛ pre čas po rozvode manželstva rodičov vedeného na tomto súde pod sp. zn. 15 P/96/2015.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala,že pri svojom rozhodovaní vychádzal len z účelových tvrdení otca a starého otca. Hocisťažovateľka„nemá záujem zbavovať otca jeho rodičovských práv... rodičovské práva otca nesmú byť nadradené najlepšiemu záujmu dieťaťa“, podľa jej názoru zdravotný stavmaloletej stretávanie s otcom v zmysle právoplatného a vykonateľného predbežnéhoopatrenia nedovoľuje. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci bolo nariadené znaleckédokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí,„mala sťažovateľka dôvodne za to, že kým nebude riadne ukončené znalecké dokazovanie a právoplatne rozhodnuté vo veci samej, je akákoľvek predbežná úprava styku otca s mal. kontraproduktívna a v príkrom rozpore s najlepším záujmom mal. “.

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu„je vydané v rozpore so zisteným skutkovým a právnym stavom, odôvodnené zmätočne a arbitrárne, ignorujúce najlepší záujem dieťaťa, vydané bez vypočutia názoru dieťaťa (priestor dostal otec i starý otec, len dieťa nie), preferujúce záujmy otca a nadradzujúce záujmy otca nad najlepší záujem dieťaťa s účelovo zhodnotenými listinnými dôkazmi“, a akotaké porušuje nielen jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo čl. 6 ods. 1dohovoru, ale aj základné právo maloletej podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práva podľa č. 3 a čl.12 Dohovoru o právach dieťaťa.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že krajský súd uznesením sp. zn. 21 CoP 27/2015 z 30. novembra 2015„porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil zároveň základné právo mal. ⬛⬛⬛⬛ na ochranu detí a mladistvých, zaručené čl. 41 ods. 1 Ústavy SR, porušil základné práva mal. ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa“, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súduna ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume303,16 €. Sťažovateľka zároveň ústavný súd žiada o vydanie dočasného opatrenia, ktorýmby odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa nataké nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Posudzujúc sťažnosť sťažovateľky ústavný súd zistil viacero dôvodov na jejodmietnutie.

1. Ústavný súd v rámci skúmania procesných podmienok konania konštatuje, že hocipetit koncipovaný kvalifikovanou právnou zástupkyňou obsahoval aj návrh na vyslovenieporušenia základného práva maloletej podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 12Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podanie v tejto častinespĺňalo náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konanie pred ústavným súdom,pretože neobsahovalo jednak osobitné označenie tejto navrhovateľky v zmysle § 20 ods. 1zákona o ústavnom súde, t. j. „kto ho podáva“, a nebolo k nemu pripojené anisplnomocnenie, v ktorom by bolo výslovne uvedené, že maloletá, zastúpená zákonnýmzástupcom, ho udelila advokátke na jej zastupovanie pred ústavným súdom v zmysle § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd „sťažnosť“ v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nedostatky zákonompredpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady(II. ÚS 117/05).

2. Čo sa týka sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením (predbežným opatrením) krajskéhosúdu, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavykonštatuje, že nedisponuje právomocou na jej prerokovanie.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v minulosti už viackrát zaujaljednoznačné stanovisko, v ktorom vyslovil, že „Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhuna predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Predpokladom na závero porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľnéalebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnýmiprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitostis predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnomprocese však nemôže samo osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby aleboprávnickej osoby (čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)“ (m. m. I. ÚS 46/2000), resp.že „Rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konanímôže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takétoporušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranuprostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného pred všeobecnýmisúdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatímkonania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku),resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskomsúdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami“ (m. m. II. ÚS 81/07).

Aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosťčl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie súrozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie APIS protiSlovenskej republike z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6ratione materiaev konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Sťažovateľka sťažnosťou napadla rozhodnutie krajského súdu, ktorým potvrdiluznesenie okresného súdu o dočasnej úprave styku otca s maloletou výlučne v častiodovzdávania maloletej starému otcovi a preberania maloletej od starého otca, vzhľadom nato, že otec má nariadené nepribližovať sa k sťažovateľke (matke) na vzdialenosť menej ako50 metrov.

Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomeryúčastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežnéopatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jehodôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu predprípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00,I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

3. Pokiaľ ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpilk preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však išloo ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislostiústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežnýchopatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesumajúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).

Podľa ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu takéto známky zjavnejsvojvôle nenesie.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny záver o správnosti nariadenéhopredbežného opatrenia odôvodnil stručnou interpretáciou inštitútu predbežného opatrenia,kde zdôraznil jeho provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne predpoklady na jehovydanie. Krajský súd deklaroval záujem maloletej na stretávaní sa s otcom z dôvodu„udržiavania vzťahu medzi rodičom a maloletým dieťaťom v zmysle chápania ho ako vzoru a autority, ktorý s rastúcim vekom dieťaťa bude nadobúdať širšie rozmery“, pričompoukázal aj na to, že„z obsahu spisového materiálu, podaní obidvoch rodičov je zrejmé, že medzi rodičmi doposiaľ nedošlo k rodičovskej dohode o úprave práv a povinností voči mal. Styk otca s dieťaťom sa realizuje veľmi problematicky. Z podaní predovšetkým samotných rodičov vyplýva ich absolútna neschopnosť vzájomne komunikovať o potrebách maloletej dcéry.“.

Ústavný súd je preto toho názoru, že krajským súdom prijatý záver vychádzaz logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnostisťažovateľky. Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016