znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 160/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., Ž., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária A., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. A. H., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C/91/2007   a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co/222/2011 a sp. zn. 3 Co/16/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013 doručená   sťažnosť   M.   H.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/91/2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/222/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 3 Co/16/2010).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka (navrhovateľka) sa návrhom doručeným okresnému súdu 25. mája 2007 domáhala, aby okresný súd zaviazal odporkyňu [pôvodne spoločnosť Q., a. s., v súčasnosti spoločnosť Q., pobočku poisťovne iného   členského   štátu]   na   zaplatenie   sumy   317 634   Sk   s príslušenstvom   z titulu odmietnutého poistného plnenia. Vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 10 C/91/2007.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C/91/2007-179   z 30.   septembra   2009   žalobu sťažovateľky   zamietol.   Na   základe   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením č. k. 3 Co/16/2010-209   z 2.   júla   2010   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie,   pričom   konštatoval,   že „napadnuté   rozhodnutie   je   možné   považovať za tzv. prekvapivé rozhodnutie, pretože dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa vychádzajú zo   skutkových   okolností,   ktoré   v priebehu   konania   neboli   tvrdené   žiadnym   z účastníkov konania,   a účastník konania,   v neprospech ktorého rozhodnutie vyznelo,   nemal možnosť zaujať stanovisko k záveru súdu prvého stupňa o tom, že k poistnej udalosti nedošlo. Takéto rozhodnutie   sa   vždy   považuje   za   rozhodnutie,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   odníma možnosť konať pred súdom a ktorým dochádza aj k porušeniu práva účastníka na súdnu ochranu...“. Aj ďalším rozsudkom č. k. 10 C/91/2007-235 z 23. marca 2011 okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol. Proti   tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, pretože   sa domnieva,   že   je   nezákonné.   Hoci   bola   vec   zaslaná   krajskému   súdu na rozhodnutie ešte 16. mája 2011, vo veci vôbec nekoná. Sťažovateľka tvrdí, že postupom všeobecných súdov dochádza k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecné súdy spôsobili stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza už takmer šesť rokov.

Sťažovateľka   zároveň   uvádza,   že   doteraz   sa   neobrátila   na   predsedov   uvedených súdov so sťažnosťou na prieťahy v konaní, pretože s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vydané   vo   veciach   Ištván   a Ištvánová   proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike táto v jej prípade „nie je efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom, ktorým by sa dalo zabrániť porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C/91/2007   a krajský   súd v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   3   Co/16/2010   a sp.   zn.   3   Co/222/2011   porušili   jej základné právo podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a právo podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru a aby krajskému   súdu   prikázal   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co/222/2011   konať   bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd a krajský súd spoločne a nerozdielne zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 333,46 €, a to všetko na „na účet jej právneho zástupcu...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/91/2007 a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co/16/2010 a sp. zn. 3 Co/222/2011.

1. Sťažovateľka ďalej namietala, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   došlo   aj   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/91/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/16/2010.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Vzhľadom na to, že po vydaní meritórnych rozhodnutí okresného súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh ďalšieho konania, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že vec sa v súčasnosti nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 3 Co 222/2011. Sťažovateľka výslovne uviedla, že predsedovi krajského súdu   (ale ani predsedovi   okresného   súdu,   pozn.) dosiaľ   nepodala sťažnosť   na prieťahy v konaní, pretože s poukazom na rozhodnutia ESĽP vydané vo veciach Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike sa domnieva, že táto v jej prípade „nie je efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom, ktorým by sa dalo zabrániť porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Tento argument sťažovateľky ústavný súd nemôže akceptovať.

Sťažovateľkou   označené   rozhodnutia   ESĽP   sa   týkali   konaní,   ktorých   podstata zistených   porušení   medzinárodného   záväzku   obsiahnutého   v dohovore   bola   iná   ako v preskúmavanom prípade.

Ústavný súd už viackrát vyslovil (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa   § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu,   ak   tento preukáže, že označený právny prostriedok využil (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   v zmysle   svojej stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   na   požiadavke   využitia   uvedeného   prostriedku nápravy v zásade netrvá v tých prípadoch, keď dĺžka napadnutého konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná (napr. IV. ÚS 26/2012 a IV. ÚS 93/2012).

Keďže dĺžka napadnutého konania nie je zjavne neprimeraná a ústavný súd nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Co/222/2011,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Okrem toho nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05).

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a teda nebráni tomu, aby sa sťažovateľka po vyčerpaní uvedeného prostriedku ochrany svojich sťažnosťou napadnutých práv,   resp.   po   preukázaní,   že   túto   podmienku   nesplnila   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, opätovne obrátila na ústavný súd (I. ÚS 182/2010, III. ÚS 80/2013).

3. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013