znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 160/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   E.   Š.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. V.   Z., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš sp. zn. 9 T 100/2007 zo 17. decembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 47/2010 z 29. júna 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 10/2011 z 1. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   E.   Š.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 100/2007 zo 17. decembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5 To 47/2010   z 29.   júna   2010 a uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 6 Tdo 10/2011 z 1. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 T 100/2007 zo 17. decembra 2009 uznaný vinným zo spáchania   trestného činu sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a 3   zákona   č. 300/2005   Z. z.   Trestný   zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere   troch   rokov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   troch   rokov s probačným dohľadom.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 To 47/2010 z 29. júna 2010, ktorým napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil v celom rozsahu a podľa ustanovenia § 322 ods. 3 citovaného zákona   sám   rozhodol   tak,   že   uznal   sťažovateľa   vinného   zo   spáchania   trestného   činu sprenevery podľa § 213 ods.   1 a 3 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere   troch   rokov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   piatich   rokov s probačným dohľadom.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp.   zn. 6 Tdo   10/2011 z 1.   júna 2011 v zmysle ustanovenia   § 382 písm.   c) Trestného poriadku odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: «Postupom   všetkých   dotknutých   súdov   mi   nebola   poskytnutá   primeraná   súdna ochrana a nebolo mi poskytnuté ani právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   § 8   Zákona 300/2005   Z.z.   (Trestný zákon)   trestný čin   je   protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v trestnom zákone.

Základné znaky trestného zákona spočívajú v subjekte, objekte, v subjektívnej stránke a v objektívnej stránke. Ide v podstate o znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Podľa   §   17   Tr.   zákona   pre   trestnosť   činu   spáchaného   fyzickou   osobou   treba úmyselné   zavinenie   ak   tento   zákon   výslovne   neustanovuje,   že   stačí   zavinenie   z nedbanlivosti.

Hranice zavinenia sú upravené v ustanovení § 15 (úmyselné zavinenie) a v § 16 nedbanlivostné zavinenie.

Vychádzajúc   z   ustanovenia   §   17   Tr.   zákona   potom   je   nesporné,   že   trestný   čin sprenevery upravený § 213 Tr. zákona je trestným činom kde sa jednoznačne vyžaduje úmyselné zavinenie prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená úmyselne a úmyselne spôsobiť na cudzom majetku príslušnú škodu.

Na   naplnenie   pojmových   znakov   skutkovej   podstaty   sprenevery   z   hľadiska subjektívnej stránky je teda potrebné, aby páchateľ chcel spôsobom uvedeným v trestnom zákone porušiť, alebo ohroziť cudzí majetok, alebo vedel, že takýmto konaním môže takéto porušenie,   alebo   ohrozenie   spôsobiť   a   prípad,   že   ho   spôsobí   bol   s   tým   uzrozumený. Objektom trestného činu sprenevery je vlastníctvo k veci. Predmetom útoku je cudzia vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Zverenou vecou sa rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má   páchateľ   na základe   zmluvy v oprávnenom   užívaní,   alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel, alebo podľa dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť. Vec je zverená páchateľovi ak mu je odovzdaná do faktickej moci s tým, aby s vecou nakladal určitým spôsobom. Zverenou vecou môžu byť aj peniaze.

V predmetnej veci otázka vrátenia spočívala v zúčtovaní finančných prostriedkov. Problematiku neexistencie úmyslu -   naplnenie subjektívnej   stránky som   plne   rozviedol vo svojom   dovolaní,   ktoré   som   adresoval   Najvyššiemu   súdu   SR   ako   súdu   dovolaciemu a z tohto pohľadu som poukázal na to, že uplatňujem ako dôvod dovolania v zmysle § 371 ods.1   písm.   i/   Tr.   poriadku   na   to,   že   rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom posúdení zisteného skutku. Z hľadiska ústavnosti a základných práv odkazujem na článok 49 ústavy SR podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

S odkazom na ustanovenie § 17 je potom nesporné, že som nebol odsúdený v súlade s článkom 49 ústavy s použitím § 213 Tr.   zákona,   pretože pri   neexistencii   úmyselného zavinenia v mojom konaní neboli naplnené pojmové znaky tohto trestného činu a teda toto moje konanie nemalo byť kvalifikované ako trestný čin.

Dovolací   súd   mi odoprel príslušnú   právnu pomoc,   keď   odmietol   moje dovolanie s odkazom   na   ustanovenie   §   382   písm.   c/   Tr.   poriadku,   teda   vyslovil   na   neverejnom zasadnutí, že už na prvý pohľad je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

V rozpore so skutočnosťou odôvodnil svoje stanovisko dovolací súd tým, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia a moje dovolanie nebolo vyargumentované v súlade s dôvodmi uvedené v § 171 Tr. poriadku.

Tvrdím, že moja vina nebola preukázaná zákonným spôsobom tak, aby boli naplnené všetky litery Trestného zákona, keďže už na prvý pohľad je zrejmé, že zistený skutkový stav nezodpovedá úmyselnému zavineniu pri nezúčtovaní finančných prostriedkov, ktoré som vyberal na základe podpisového vzoru z účtu môjho zamestnávateľa.

Skutok   jednoznačne   uvádza,   že   časť   v   sume   2.322.053,64   Sk   som   nezúčtoval s dokladmi a ani som ich do pokladne nevrátil.

Záver, že som ich použil pre vlastnú potrebu nie je skutkom ako takým, pretože žiadnym spôsobom nebolo v rámci dokazovania ani preukazované kde a ako som tieto peniaze minul, resp. použil. Tu však ide len o skutkové závery.

Odvolací súd vo svojom rozsudku zo dňa 29.6.2010 vo veci sám rozhodol, pričom znížil nezúčtovanú sumu na čiastku 2.022.053,64 Sk a v rozpore so zákonom mi uložil prísnejší trest než to urobil Okresný súd Veľký Krtíš tým, že mi rozšíril skúšobnú dobu z 3 na 5 rokov s probačným dohľadom, pričom podľa mojich vedomostí prokurátor vzal svoje odvolanie späť.

Zisťovanie formy zavinenia nepatrí do inštitútu zisťovania skutkového stavu, ale ide o hmotnoprávne ustanovenie a ako súčasť znakov toho ktorého trestného činu. Konštrukcia trestného zákona je z pohľadu § 17 Tr. zákona zrejmá tým, že pri jednotlivých skutkových podstatách nie je potrebné priamo dopisovať výraz „úmyselne“, ale má sa za to, že takéto konanie vyžaduje úmysel použiť peniaze pre seba, teda sa ich zmocniť a celý skutkový stav vyznieva presne opačne.

Neexistencia   úmyslu   teda   znaku   skutku   pre   posúdenie   ako   trestný   čin   je   daná aj výrazom,   že   som   prevzaté   peniaze   nezúčtoval,   čo   v   konečnom   dôsledku   potvrdila aj znalkyňa, že účtovne nie sú kryté jednotlivé výbery a v potrebnostiach odkazujem na moje doterajšie vyjadrenia v samotnom konaní, ako aj na okolnosti kde som preukazoval, že chýbajúce   peniaze   účtovne   boli   vykázané   napriek   tomu,   že   na   strane   zisku   môj zamestnávateľ   neutrpel   žiadnu   škodu,   čo   preukazuje,   že   sa   nezúčtovali   všetky   nákupy. Naviac dodávam, že v pôvodnom rozhodnutí Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom zo dňa 12.6.2008   spis.   zn.   9T   100/07   ma   spod   obžaloby   oslobodil   podľa   §   285   písm.   a/   Tr. poriadku a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 5 To 262/08 tento rozsudok zrušil a vyslovil príslušný právny záver.

Po vyhlásení I. stupňového rozsudku Okresným súdom Veľký Krtíš tento som napadol odvolaním,   pričom   odvolací   súd   sa   v   zásade   neodchýlil   od   I.   stupňového   rozhodnutia. Rovnako   som   využil   aj   právo   na   podanie   dovolania,   teda   na   mimoriadny   odvolací prostriedok, takže podľa môjho názoru je splnená podmienka na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 53 Zákona o ústavnom súde.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   a čl.   49   ústavy   a jeho   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 49 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   49 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 9 T 100/2007 zo 17. decembra 2009

Ustanovenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému   rozsudku okresného súdu   mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať   (a aj   sa   domáhal)   využitím   opravných prostriedkov (odvolania) v trestnom konaní súdnom. V tomto kontexte bol krajský súd (ako odvolací   súd   s plnou   jurisdikciou   oprávnený   preskúmavať   skutkové   aj   právne   otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci vrátane zákonnosti procesného postupu súdu prvého stupňa)   povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozsudku okresného súdu a procesnému postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozsudku vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 49 ústavy a označeného práva podľa   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9 T 100/2007   zo 17. decembra 2009 odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva   podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 49 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 To 47/2010 z 29. júna 2010

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti   a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Pôvodný rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 T 100/2007 z 12. júna 2008 krajský súd zrušil svojím uznesením sp. zn. 5 To/262/08 z 30. decembra 2008, v ktorom uviedol: «Krajský súd predovšetkým zdôrazňuje, že okresný súd pri oslobodení obžalovaného postupoval v rozpore so zásadou uvedenou v § 2 ods. 4 Tr. por., pretože použitie pravidla „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy iba vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o priebehu skutku, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Okresný   súd   tiež   ignoroval   dôkazy,   ktoré   obžalovaného   z   trestnej   činnosti   usvedčovali a z odôvodnenie jeho rozhodnutia vôbec nevyplynulo na základe akých skutočností sa tak stalo, teda absentujú dôvody takéhoto postupu.

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý obžalovaný, ktorý potvrdil, že peniaze z účtov spoločnosti   skutočne   vybral,   tieto   rozdelil   pre   seba   a   nákupcov   Ing.   K.   a   Ing.   F. a zúčtovanie peňazí potom urobili účtovníčky spoločnosti na základe dokladov, ktoré im odovzdali. V   tejto   súvislosti hneď   treba   uviesť,   že   z   obžalobného   návrhu   vyplynulo,   že prokurátor dával obžalovanému v podstate za vinu, že peniaze - zálohy, ktoré vybral z účtov spoločnosti nezúčtoval dokladmi, nevrátil do pokladne, ale ich použil pre vlastnú potrebu a spôsobil tak poškodenej spoločnosti škodu vo výške 2.322.053,64,-Sk.

Aj   obsah   výpovedí   svedkov   z   prípravného   konania   a   hlavného   pojednávania konštatovanie obžaloby nespochybnil, keď naviac boli potvrdené znaleckým dokazovaním - posudkom z odvetvia účtovníctva a výpoveďou znalkyne J. M.. Svedkovia Mgr. Z. Z., B. S., Ing. P. K. a Ing. V. F. potvrdili, že obžalovaný peniaze z účtov spoločnosti objektívne vybral a tieto   následne   bez   dokladov   odovzdal   nákupcom.   Obhajobu   obžalovaného   v   celom rozsahu vyvrátili aj vypočuté svedkyne J. H., E. H. a K. N., keď zhodne popreli, že by im obžalovaný a obaja nákupcovia s účtovnými dokladmi odovzdávali aj peniaze, ktoré im z nákupov zostali. Svedkyne pritom potvrdili, že účtovnú evidenciu spoločnosti viedli riadne, na základe účtovných dokladov, ktoré im predkladal obžalovaný a nákupcovia.

Zo znaleckého posudku pritom vyplynulo, že hotovosť, vybraná z účtov spoločnosti obžalovaným   bola   totiž   riadne   zúčtovaná   na   základe   účtovných   dokladov   v   príjme hotovostnej pokladni, ale chýbala evidencia o vydaní hotovosti ďalším osobám vo forme záloh   (preddavkov)   a   riadne   spätné   vyúčtovanie   o   uskutočnených   výdavkoch.   V   tejto súvislosti   treba osobitne zdôrazniť,   že   rozdiely   medzi   dotáciami   pokladne   z bankových účtov a zúčtovanými výdavkami, boli v zodpovednosti   toho, kto peniaze z banky   vybral, teda   obžalovaného.   Obžalovaný   totiž   vybraté   peniaze   fyzicky   poskytoval   bez   dokladov ďalším osobám a spätné vyúčtovanie k ich zúčtovaniu svedkyniam nepredkladal. V účtovnej evidencii   výbery   z   bankových   účtov   boli   v   súlade   s   príjmami   v   pokladni   a   predložené účtovné doklady potvrdzujúce výdavky boli riadne zúčtované a zostatky v pokladni boli správne vedené.

Povinnosťou   prvostupňového   súdu   bude   vykonané   dôkazy   vyhodnotiť   v   súlade s ustanovením   §   2   ods.   12   Tr.   por.,   prečítať   písomný   znalecký   posudok   z   odvetvia účtovníctva a náležitú pozornosť venovať aj výpovedi znalkyne na hlavnom pojednávaní. Úlohou   súdu   bude   aj   procesným   postupom   odstrániť   tvrdenia   obžalovaného   a   oboch nákupcov,   že   totiž   zvyšné   peniaze   odovzdávali   do   pokladne,   ktorú   skutočnosť   však vypočuté svedkyne zhodne popreli.»

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   T   100/2007   zo 17.   decembra   2009   uznal sťažovateľa   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a 3 Trestného   zákona,   za   ktorý   mu   uložil   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3   rokov s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   3   rokov   s probačným   dohľadom. V odôvodnení rozsudku okresný súd okrem iného uviedol:

„Na základe všetkých vykonaných dôkazov súd mal za preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré mu je kladené za vinu, prisvojil si finančné prostriedky spoločnosti A. s.r.o. B. vo výške 67.119,88 Eur (2.022.053,64 Sk) - teda došlo k zníženiu škody, ktorú spôsobil obžalovaný, o finančnú čiastku 300.000,-Sk, ktorú z účtu nevyberal on sám, ale vybral túto konateľ spoločnosti Mgr. Z. a tieto odovzdal nákupcom Ing. K. a Ing. F. Je nepochybné, že obžalovaný pracoval v uvedenej spoločnosti ako obchodný riaditeľ, riadil odštepný   závod   vo   V.,   ktorý   vlastne   vykonával   gro   činnosti   (resp.   celú)   spočívajúcu v nákupe   a   predaji   hospodárskych   zvierat,   a zároveň   fungoval   i   sám   osobne   ako   jeden z nákupcov. Takisto je nepochybné, že disponoval s finančnými prostriedkami na dvoch účtoch   spoločnosti   (korunový   i   eurový),   ku ktorým   mal   podpisový   vzor.   Z   týchto   účtov obžalovaný finančné prostriedky vyberal, následne ich rozdeľoval jednotlivým nákupcom, teda i sebe, za účelom nákupu hospodárskych zvierat, keďže platby od poľnohospodárov boli   požadované   v   hotovosti   a na mieste   pri   predaji.   Účtovná   evidencia   pohybu   týchto finančných   prostriedkov   však   nepochybne   nezodpovedala   predpisom.   Zodpovednosti obžalovaného nezbavuje ani tá skutočnosť, na ktorú poukazovala obhajoba, že spoločnosť s obžalovaným neuzavrela dohodu o hmotnej zodpovednosti. Podľa znalkyne J. M., ktorá i v priebehu   súdneho   konania   doplňovala   znalecký   posudok,   nepochybne   tieto   finančné prostriedky   účtovne   spoločnosti   chýbajú,   takisto   tieto   finančné   prostriedky   z   účtov spoločnosti vybral obžalovaný. Nič na zistených skutočnostiach nemení ani to, že zistené nezrovnalosti nevznikli náhle, ale pretrvávali v priebehu dlhšej doby. Súd bral do úvahy i výpovede svedkov Ing. F. a Ing. K., ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že finančné prostriedky im poskytoval obžalovaný, nie vždy boli na to vyhotovené doklady, a doklady neboli   vyhotovované   ani   dodatočne,   tak   ako   je   to   predpísané.   Obžalovaný   teda   svojim konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zák.“

Odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sťažovateľ   založil   na argumentácii, v ktorej uviedol, že „síce nepopiera, že finančné prostriedky z účtov spoločnosti vybral, pričom   tieto   boli   zaevidované   v   pokladni,   ku   ktorej   však   nemal   žiadnu   hmotnú zodpovednosť. Prijatím výberu z účtu ako dotáciu do pokladne v podstate tento výber z účtu účtovne zúčtoval, pretože táto suma bola evidovaná ako finančné prostriedky, z ktorými už on   nedisponoval.   Nedostatky   v   účtovníctve   spôsobili,   že   sa   stratila   priama   kontrola peňažných   prostriedkov,   ktoré   boli   v   obehu.   On   ako   obchodný   riaditeľ   zodpovedal za obchodnú   činnosť   spoločnosti,   ale   nie   za   účtovníctvo,   ekonomiku   a   iné   odvetvia.“. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že „žiadnym objektívnym dôkazom nebolo preukázané, že si   nezúčtované   finančné   prostriedky   ponechal   pre   svoju   potrebu“. Vo   vzťahu k vypracovanému znaleckému posudku sťažovateľ uviedol, že znalkyňa „nepotvrdila, že by   z   jeho   strany   došlo   k   prisvojovaniu   si   finančných   prostriedkov,   keď   nepredložil na zúčtovanie doklady o zálohách, ktoré poskytol sebe a iným osobám“, v ďalšom poukázal na „pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že v odôvodnení uviedol, že sumu 300.000,- Sk si neprisvojil, lebo ju z účtu nevybral, ale vo výroku o vine uviedol sumu 2.322.053,64   Sk“. Sťažovateľ   tiež   namietal,   že „pri   neexistencii   dohody   o   hmotnej zodpovednosti, v jeho prípade nemožno posudzovať zodpovednosť podľa ustanovenia § 182 Zákonníka práce. Na preukázanie jeho úmyselného zavinenia nestačí konštatovať, že keď z bankového   účtu   vybral   finančné   prostriedky,   spáchal   tým   zločin   sprenevery,   pretože všeobecne   a   aj   z   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   finančné   prostriedky   používal   jedine a výlučne na nákup dobytka, ktorý vykonával spoločne s Ing. F. a Ing. K.“. S poukazom na ustanovenie § 168 Trestného poriadku sťažovateľ spochybnil aj náležitosti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   To   47/2010   z 29.   júna   2010   prvostupňové rozhodnutie   podľa   ustanovení   §   321   ods.   1   písm.   c)   a f)   Trestného   poriadku   zrušil a rozhodol podľa ustanovenia § 322 ods. 3 citovaného zákona tak, že uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona s tým,   že   výšku   spôsobenej   škody   oproti   prvostupňovému   rozsudku   znížil   a uložil sťažovateľovi   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3   rokov   s podmienečným   odkladom na skúšobnú dobu 5 rokov s probačným dohľadom.  

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že   vo   vzťahu   k výroku   o vine po posúdení konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, nezistil žiadne procesné   pochybenia,   ktoré   by   mohli   mať negatívny   vplyv   na   náležité   objasnenie   veci a garantovanie   práva   sťažovateľa   na   obhajobu.   Krajský   súd   konštatoval   správnosť ustáleného   skutkového   stavu,   ako   aj   procesu   dokazovania   a jeho   vyhodnotenia   a   tiež rešpektovania   príkazov   vyplývajúcich   pre   okresný   súd   z predchádzajúceho   rozhodnutia krajského súdu (sp. zn. 5 To/262/08 z 30. decembra 2008). Aj odôvodnenie prvostupňového rozsudku   kvalifikoval   krajský   súd   ako   zodpovedajúce   požiadavkám   ustanovenia   §   168 ods. 1 Trestného poriadku, a preto naň v podrobnostiach poukázal.

Svoje závery podporil krajský súd aj vlastnou argumentáciou, kde konštatoval, že jednotlivými   dôkazmi,   a to   výpoveďami   svedkov,   znalca,   ale   aj   výpoveďou   samotného obžalovaného (sťažovateľa) bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sťažovateľ ako oprávnená osoba vybral z účtu poškodenej spoločnosti aj sumu zodpovedajúcu ustálenej škode, ktorú však do pokladne spoločnosti nevrátil a ani „žiadnymi dokladmi nezúčtoval“. Krajský súd poukázal na výpoveď sťažovateľa, ktorý v nej nepopieral, že finančnú čiastku z účtu spoločnosti vybral a rozdelil ju medzi tzv. nákupcov, ktorí mu následne prípadné finančné zostatky vždy vracali, pričom všetky tieto transakcie prebiehali bez vystavovania príjmových   a výdavkových   dokladov.   V ďalšom   bode   krajský   súd   odkázal   jednak na výpovede svedkov (tzv. nákupcov), ktorí opakovane označené skutočnosti potvrdili, ako aj na výpovede svedkýň (zamestnankyne majúce na starosti účtovnú evidenciu a pokladňu spoločnosti),   ktoré   popreli,   že   by   im   či   už   sťažovateľ   alebo   označení   nákupcovia s účtovnými dokladmi odovzdávali aj finančné čiastky, ktoré im z nákupov ostali. Tieto svedkyne   zároveň   potvrdili,   že   účtovnú   evidenciu   viedli   predpísaným   spôsobom,   a to na základe dokladov predkladaných sťažovateľom a jednotlivými nákupcami. Krajský súd takisto poukázal na znalecký posudok znalca a na jeho výpoveď, z ktorých vyplynulo, že finančné   čiastky   vybraté   sťažovateľom   z účtov   spoločnosti   boli   náležite   zúčtované v položke   príjmov   hotovostnej   pokladne,   avšak   chýbala   evidencia   o vydaní   finančných čiastok   ďalším   osobám   vo   forme   záloh   a riadne   spätné   vyúčtovanie   o uskutočnených výdavkoch.   Krajský   súd   osobitne   zdôraznil,   že   rozdiely   medzi   dotáciami   pokladne pochádzajúcimi z bankových účtov a zúčtovanými výdavkami boli v zodpovednosti toho, kto   peniaze   z bankových   účtov   spoločnosti   vybral,   teda   logicky   išlo   o zodpovednosť sťažovateľa, ktorý   vybrané finančné čiastky   poskytol   k dispozícii   ostatným osobám bez náležitého   vystavenia   dokladov   a „spätné   vyúčtovanie   k   ich   zúčtovaniu“ už zamestnankyniam spoločnosti vedúcim evidenciu účtovných dokladov nepredložil.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Krajský súd ako súd odvolací konštatoval, že po zrušení predchádzajúceho rozsudku bolo   okresným   súdom   dokazovanie   doplnené v potrebnom   rozsahu   v súlade   so   zásadou náležitého   zistenia   skutkového   stavu   zakotvenou   v ustanovení   §   2   ods.   10   Trestného poriadku.   Krajský   súd   kvalifikoval   postup   okresného   súdu,   ktorý   formuloval   podrobné a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých dôkazov (výpoveď sťažovateľa, výpovede svedkov, znalecký posudok a výpoveď znalca) ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia dôkazov [§ 2 ods. 12 Trestného poriadku].Prijaté rozhodnutie považoval krajský súd aj za dostatočne odôvodnené, preto sa naň v podrobnostiach   odvolal.   Napriek   takto   zvolenému   postupu   neopomenul   krajský   súd ústavné   limity,   ktoré   musí   dodržiavať   pri   odôvodňovaní   svojich   rozhodnutí   každý   súd vrátane odvolacieho súdu.   Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia preto doplnil   podrobnú   argumentáciu   reflektujúcu   na   základné   argumentačné   východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd podporil záver prvostupňového súdu, ktorým tento vyvrátil obhajobu sťažovateľa   (že   si   sumu   zodpovedajúcu   vyčíslenej   škode   neprisvojil)   poukazom na jednotlivé   dôkazy   (výpoveď   samotného   sťažovateľa,   výpovede   jednotlivých   svedkov a tiež   závery   znaleckého   dokazovania)   a logickým   vyhodnotením   jednotlivých   dôkazov v kontexte súvisiacich okolností.

Krajský   súd   teda   na   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľa   reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku (aj prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu   nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, pretože   obsahuje   dostatočne   náležité   a zrozumiteľné   vysvetlenie   svojich   skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto   prípadoch   nemá žiaden   dôvod   a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   ešte   viesť   k záveru   o porušení základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a jeho   práva garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   súčasne   vylučuje   aj   možnosť   sekundárneho porušenia čl. 49 ústavy (obdobne pozri III. ÚS 384/2010).

Rozsudok   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov ústavy a dohovoru.

Pokiaľ ide o časť argumentácie sťažnosti, v ktorej sťažovateľ obsahovo formuloval námietku porušenia zásady zákazu reformatio in peius zakotvenej ustanovením § 322 ods. 3 trestnoprocesného kódexu (uloženie prísnejšieho trestu v súvislosti s predĺžením skúšobnej doby oproti prvostupňovému rozhodnutiu napriek absencii odvolania obžaloby), ústavný súd   ju   kvalifikoval   ako   neopodstatnenú,   pretože   súvisiace   v tomto   kontexte   relevantné tvrdenie   sťažovateľa   o späťvzatí   odvolania   prokurátorom   (§   312   Trestného   poriadku) z obsahu namietaného rozsudku krajského súdu nijako nevyplýva a sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce toto tvrdenie.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému porušeniu základného práva   podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 10/2011 z 1. júna 2011

Z   obsahu   príloh   sťažnosti   a z obsahu   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolací dôvod   v zmysle   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku.   V dovolaní predostrel   sťažovateľ   argumentáciu,   v ktorej   namietal   hodnovernosť   výpovedí svedkov; nelogické   závery   formulované znalcom;   skutočnosť,   že   vznik   škody   na strane poškodenej   spoločnosti   nebol   konajúcimi   súdmi   náležite   objektivizovaný;   že   nebol zabezpečený žiaden dôkaz o prisvojení si označených finančných prostriedkov jeho osobou a že sa odvolací súd len pridržiaval skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu. V dovolaní tiež sťažovateľ poukazoval, že pochybnosti o správnosti zisteného skutkového stavu   sú   dané   aj   skutočnosťou,   že „stále   nie   je   ustálený   rozdiel   medzi   finančnými prostriedkami, ktoré predstavujú udávanú škodu“.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol   pre nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1, § 372 a § 566 ods. 3 Trestného poriadku; na podanie dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku a na príslušnom prvostupňovom súde v zákonnej lehote   podľa   ustanovení   §   370   Trestného   poriadku   a   tiež   na   splnenie   obligatórnych obsahových náležitosti dovolania v zmysle ustanovení § 374 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Najvyšší súd v   odôvodnení rozhodnutia všeobecne poukázal na podstatu inštitútu dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   určeného   na reparáciu   výlučne právnych   vád   taxatívne   vymedzených   právnou   úpravou   dovolacích   dôvodov   v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Na tomto mieste najvyšší súd   zdôraznil, že ako také dovolanie neslúži na nápravu skutkových zistení produkovaných súdom prvého a druhého   stupňa   v rámci   dvojinštančného   konania   a   ani   na preskúmavanie   nimi vykonaného   dokazovania,   práve   naopak   dovolací   súd   je   skutkovým   stavom   ustáleným súdmi nižšej inštancie viazaný.

Najvyšší súd následne formuloval podrobnú interpretáciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   kde   uviedol,   že „pokiaľ   ide o sťažovateľom   uplatnené   námietky,   ktorými   sa   snažil   preukázať   naplnenie   dovolacieho dôvodu   podľa   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku,   tieto   pod   predmetné ustanovenie nemožno zahrnúť, pretože v tomto prípade môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd vysvetlil, že v rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať vady právne, no nie   je   možné   namietať   vady   skutkové,   a teda   že   skutkový   stav   zistený   súdmi   oboch stupňov bol ustálený nesprávne a neúplne. Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu sťažovateľom formulované dovolacie námietky sa vôbec netýkali právneho posúdenia zistených skutkov a ani   nesprávneho   použitia   iného   hmotno-právneho   ustanovenia,   ale   práve   naopak, predostierali   len   spochybnenie   skutkových   záverov   konajúcich   súdov   a správnosť hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k otázke právneho posúdenia zistených skutkov najvyšší súd skonštatoval správnosť súdom ustálenej právnej kvalifikácie, keďže posudzovaný skutok, tak ako bol ustálený konajúcimi súdmi má všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona.“.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   podrobne   vysvetlil   jednak   podstatu   inštitútu   dovolania   a v tomto kontexte aj konkrétny, sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Na   základe   interpretácie   dotknutého   ustanovenia   najvyšší   súd   vylúčil   možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa pod citovaný dovolací dôvod poukazujúc na obsah argumentácie   sťažovateľa   obsahujúcej   podľa   záverov   najvyššieho   súdu   iba   námietky smerujúce   voči   skutkovým   zisteniam   konajúcich   súdov   a námietky   spochybňujúce správnosť procesu vyhodnotenia dôkazov. V tomto kontexte najvyšší súd zároveň potvrdil správnosť súdom určenej právnej kvalifikácie korešpondujúcej dokazovaním ustálenému skutku.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z označených   záverov   skonštatoval   nedostatok sťažovateľom formulovaného dovolacieho dôvodu a dovolanie ako neprípustné odmietol.V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu   sa   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania   [§   371   ods.   1   písm.   i) Trestného   poriadku]   a vo   vzťahu   k nej   posúdil   relevantnosť   argumentačných   námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o právnych vadách namietaného rozhodnutia. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod   na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia čl. 49 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru predmetným uznesením najvyššieho   súdu   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012