znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 160/09-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   B.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. F. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008 porušené nebolo.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 160/09-23 z 3. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   F.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu pripojeného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   domáhal   povolenia   obnovy   konania   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 123/92. Svoj návrh odôvodnil existenciou dôkazu, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktorý je spôsobilý privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Týmto dôkazom malo byť predložené uznesenie Štátneho notárstva v Bratislave (ďalej len „bývalé štátne notárstvo“) sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959, ktorým bolo rozhodnuté v dedičskej veci po nebohom J. Z. Podľa názoru sťažovateľa z obsahu tohto uznesenia vyplýval dôkaz o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľky v konaní o neplatnosť uzavretej kúpnej zmluvy, ktorého obnovu sťažovateľ navrhoval.Okresný súd návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením sp. zn. 8 C 165/00 zo 7. apríla 2003 zamietol s odôvodnením, že listina ním predložená nespĺňa náležitosti rozhodnutia,   keďže   nie   je   opatrená   odtlačkom   pečiatky   a   doložkou   právoplatnosti   a vykonateľnosti.

Rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ považoval za založené na čisto formálnom dôvode spočívajúcom v konštatovaní, že predložený dôkaz – uznesenie bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 – nemá náležitosti rozhodnutia. Sťažovateľ argumentoval tým, že k dispozícii mal iba ním vyhotovený opis predmetného uznesenia bývalého štátneho notárstva, keďže toto uznesenie bolo v tom čase založené v dedičskom spise a napriek žiadosti sťažovateľa mu nebolo poskytnuté.

Okresný súd odkázal sťažovateľa na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 31. októbra 2003 sp. zn. 7 Co 67/03 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu z 11. júna 2004 sp. zn. 2 Cdo 71/2004 odmietnuté. Na základe podnetu sťažovateľa podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).   V   podanom   mimoriadnom dovolaní   generálny   prokurátor   namietal,   že   súdy   odmietli   neoverený   odpis   rozhodnutia bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 predložený sťažovateľom, hoci   tento   nemohol   predložiť   odpis   overený,   aj   keď   oň   žiadal,   a naopak,   nevyžiadali príslušný spis bývalého štátneho notárstva a nevyhodnotili ho, čo je postup neobjektívny a účelový. Podľa názoru generálneho prokurátora návrh sťažovateľa na obnovu konania bol dôvodný, „pretože   okolnosti,   ktoré   sťažovateľ   predložil   spolu   s   návrhom   na   povolenie obnovy konania, je možné považovať sa nové skutočnosti a dôkazy, ktorých preskúmanie môže privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej“.

Ďalšou   zásadnou   námietkou   generálneho   prokurátora   bola   skutočnosť,   že „súdy na prejednanie   návrhu   na   obnovu   konania   nenariadili   pojednávanie a neumožnili tak sťažovateľovi vyjadriť sa k návrhu, predložiť nové dôkazy a uviesť nové skutočnosti, ktoré   by   riadne   odôvodňovali   rozhodnutie   súdov   o   návrhu   na   obnovu   konania,   čím sťažovateľovi odňali možnosť vyjadriť sa k predloženým novým dôkazom a skutočnostiam“.Mimoriadne dovolanie najvyšší súd zamietol rozsudkom z 25. októbra 2005 sp. zn. 1 M Cdo 1/2005. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 podal sťažovateľ sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy.   Ústavný   súd   o   sťažnosti   rozhodol   nálezom   č.   k. I. ÚS 335/06-55 z 30. októbra 2007, ktorým napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nesprávnym   právnym   posúdením   veci   v   spojení   s   inou   vadou,   ako   aj   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nedoručením vyjadrenia protistrany vo veci samej sťažovateľovi.

Po   zrušení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Cdo   1/2005 z 25. októbra   2005   nálezom   ústavného   súdu   najvyšší   súd   doručil   sťažovateľovi   kópiu vyjadrenia žalovanej z 12. apríla 2005 k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora. Toto vyjadrenie bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2008, pričom najvyšší súd neurčil sťažovateľovi   lehotu,   v   ktorej   by   mohol   zaujať   stanovisko   k   predmetnému   vyjadreniu. Na základe   oznámenia   miesta   a   času   verejného   vyhlásenia   rozsudku   zo   16.   júna   2008 najvyšší súd rozsudok sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 verejne vyhlásil 25. júna 2008.

Sťažovateľ tento rozsudok napadol na ústavnom súde sťažnosťou z 22. októbra 2008, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 160/09-23 z 3. júna 2009 prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   formalistický   prístup   najvyššieho   súdu k podanému   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora   hraničiaci   s   odopretím spravodlivosti, pričom rozsudok najvyššieho súdu označil za svojvoľný a arbitrárny.

Zásadnou námietkou sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd sa opätovne nezaoberal podstatou námietky generálneho prokurátora, ktorý v mimoriadnom dovolaní poukazoval na skutočnosť, že rozhodnutím bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 došlo ku schváleniu dedičskej dohody, ktorou bola rozdelená celá nehnuteľnosť, a nie len časť nehnuteľnosti zodpovedajúca dedičským podielom po poručiteľovi J. Z.

Podľa názoru sťažovateľa «z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 zo dňa 30.10.2007 celkom jasne a nepochybne vyplynulo, že Najvyšší súd SR sa musí zaoberať všetkými námietkami generálneho prokurátora, ktoré sú obsahom podaného mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor okrem iného namietol, že súdy odmietli neoverený odpis uznesenia   Štátneho   notárstva   v   BRATISLAVE   sp.   zn.   D   1678/58   zo   dňa   22.08.1959 predložený   sťažovateľom,   hoci   tento   nemohol   predložiť   odpis   overený,   hoci   oň   žiadal a naopak nevyžiadali príslušný spis Štátneho notárstva v BRATISLAVE a nevyhodnotili ho, čo je postup neobjektívny a účelový. Generálny prokurátor teda okrem iného namietal, že sa súdy vôbec nezaoberali základnou relevantnou otázkou, a to, či sťažovateľ označil dôkazy, ktoré   môžu   pre   neho   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci.   Podotýkame,   že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súdy mali tento dôkaz k dispozícii... To znamená,   že   súdy   sa   dôkazmi   označenými   sťažovateľom   nezaoberali   z   dôvodu,   že nepriznali vierohodnosť opisu dôkazu predloženému sťažovateľom, hoci bol súčasťou spisu v   kópii!   Takýto   postup   súdov   nemožno   označiť   inak,   ako   formalistický   a   súčasne za arbitrárny a svojvoľný, ktorý hraničí s denegatio iustitiae. Nedostatok, ako Najvyšší súd SR veľmi benevolentne uvádza „podrobnejšieho odôvodnenia", v skutočnosti však žiadneho odôvodnenia, je len dôkazom o tom, že súdy túto právnu otázku a s ňou súvisiace relevantné dôkazy, úplne ignorovali.».

Uvedené skutočnosti svedčia podľa názoru sťažovateľa o tom, že v konaní došlo k vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len   „OSP“).   Najvyšší   súd   túto   skutočnosť „opätovne   opomenul   a   rovnako   opomenul zhodnotiť   ním   zistené   skutočnosti   vo   vzťahu   ku   generálnym   prokurátorom   namietnutej vade“.   Sťažovateľ z uvedeného usudzuje, že najvyšší súd opomenul podstatné relevantné a právne okolnosti a vecou sa nezaoberal zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, v čom vidí zásah do svojho ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Druhou   podstatnou   námietkou   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom rozsudku „ani náznakom nezmienil“ a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou úzko   súvisiacou   s   meritórnym   posúdením   veci, „že   rozhodnutím   Štátneho   notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959 bola schválená dohoda dedičov o rozdelení   celej   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   sporu,   a   to   s   tým,   že   právna predchodkyňa odporkyne (jej matka E. W.) bola z tohto rozdelenia vylúčená, t.j. na základe dohody dedičov nebola (prestala byť) spoluvlastníckou nehnuteľnosti, pretože svoje podiely ostatným   dedičom   odstúpila.   Podotýkame,   že   táto   skutočnosť   nebola   spochybnená   ani odstránením   (údajných)   počítacích   chýb,   ktoré   opravil   Obvodný   súd   BRATISLAVA   II vydaním opravného uznesenia sp. zn. D 2712/93 zo dňa 31.05.1994, pretože toto sa výroku o schválení dohody dedičov o rozdelení predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959 nedotklo a dotknúť ani nemohlo.   Ak   potom   právna   predchodkyňa   odporkyne   nebola   resp.   prestala   byť spoluvlastníckou   predmetných   nehnuteľností,   nemohla   dedením   od   nej   ani   odporkyňa spoluvlastnícky podiel nadobudnúť,   a to bez ohľadu na rozhodnutie Štátneho notárstva BRATISLAVA II sp. zn. D 338/92 zo dňa 24.03.1992, pretože toto nebolo spôsobilé odňať vlastnícke   právo   tým   spoluvlastníkom   (resp.   ich   právnym   nástupcom),   ktoré   získali   na základe dedičskej dohody schválenej rozhodnutím Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959. Tu je viac ako zrejmé, že dôkaz označený a navrhnutý sťažovateľom bol spôsobilý privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd SR sa teda opomenul zaoberať vecou z týchto hľadísk a opomenul sa zaoberať týmito skutkovými   a   právnymi   skutočnosťami,   a   vec   teda   neposúdil   zo   všetkých   do   úvahy prichádzajúcich hľadísk. To však znamená, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia argumentuje vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým záverom obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008.  

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa pochybil, pokiaľ tvrdí, že „vecná legitimácia odporkyne ako podielovej spoluvlastnícky predmetných nehnuteľností nesúvisí s uznesením Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959, pretože v tomto konaní sa prejednávalo výlučne dedičstvo po J. Z., pričom pokiaľ ide o dedičský podiel E. W.   (matky   žalovanej)   z dedičstva   po   tomto   zomrelom,   na základe   schválenej dohody dedičov tento podiel prevzali dedičia uvedení v uznesení pod bodmi 4 až 9“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   najvyšší   súd   opomenul   skutočnosť,   že   predmetným uznesením bývalého štátneho notárstva „bola schválená dohoda dedičov o rozdelení celej nehnuteľnosti a dedičia uvedení v čl. IV písm. c) uznesenia získali spoluvlastnícke podielu spolu vo výške 1/1 a to, že právna predchodkyňa odporkyne medzi nimi nebola. Inými slovami povedané, predmetné uznesenie je verejnou listinou preukazujúcou dohodu dedičov rozdelení   celej   spornej   nehnuteľnosti   medzi   dedičov,   a   to,   že   E.   W.   nemala   k spornej nehnuteľnosti žiadny spoluvlastnícky podiel“.

Uznesenie bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 je podľa sťažovateľa dôkazom o tom, že sa právna predchodkyňa žalovanej vzdala všetkých podielov na predmetnej nehnuteľnosti v prospech ostatných dedičov, nielen podielu po otcovi J. Z.Sťažovateľ   tiež   spochybňuje záver   najvyššieho   súdu,   že   dedičský   podiel   právnej predchodkyne žalovanej po poručiteľke A. Z., rod. S., nebol predmetom dohody dedičov v dedičskej   veci   po   nebohom   J.   Z.   Sťažovateľ   vyslovil   presvedčenie, „že   predmetnou dedičskou dohodou právna predchodkyňa žalovanej mohla odstúpiť nielen svoj dedičský podiel po otcovi, ale aj spoluvlastnícky podiel zdedený po matke...“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa tiež ničím neodôvodnil, prečo by aj takáto dohoda nemohla byť dedičmi uzatvorená.

Vo   vzťahu   k   opravnému   uzneseniu   vydanému   bývalým   Obvodným   súdom BRATISLAVA II sp. zn. D 2712/93 z 31. mája 1994, ktorým boli odstránené počítacie chyby v uznesení bývalého štátneho notárstva sp. zn. 1678/58 z 22. augusta 1959 a na ktoré najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, sťažovateľ uviedol, že týmto „nebola spochybnená podstata námietky generálneho prokurátora, pretože toto opravné uznesenie sa výroku o schválení dohody dedičov o rozdelení celej predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím Štátneho notárstva v BRATISLAVE sp. zn. D 1678/58 zo dňa 22.08.1959 medzi dedičov   s   vylúčením   právnej   predchodkyne   odporkyne   E.   W.   nedotklo   a   dotknúť   ani nemohlo,   pretože   opravné   uznesenie   nemôže   meniť   opravované   rozhodnutie   z   vecného hľadiska“.

Z uvedených súvislostí sťažovateľ odvodzuje záver, že žalovanej aktívna legitimácia v   konaní   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   ktorého   obnovy   sa   domáhal,   je   spochybnená. Žalovaná podľa názoru sťažovateľa nemohla po svojej matke zdediť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet konania o neplatnosť kúpnej zmluvy vo výške 1/20, ako to vyplýva z rozhodnutia bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 338/92 z 24. marca 1992, keďže matka žalovanej „nebola spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti, o čom svedčilo   rozhodnutie   Štátneho   notárstva   v   BRATISLAVE   sp.   zn.   D 1678/58   zo   dňa 22.08.1959“.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   napadol   tiež   postup   najvyššieho   súdu, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku a v rámci ktorého mu nebola poskytnutá primeraná lehota na vyjadrenie k podaniu odporkyne, ktoré mu bolo najvyšším súdom doručené. Právny   zástupca   sťažovateľa «dňa   19.06.2008   požiadal   o   poskytnutie   lehoty na vyjadrenie   sa   k   zaslanému   podaniu   odporkyne.   Najvyšší   súd   SR   na   túto   žiadosť pred vydaním rozhodnutia žiadnym spôsobom nereagoval, v každom prípade sťažovateľovi neoznámil, že žiadosti nevyhovuje. Poukazujeme na to, že v danom prípade Najvyšší súd SR, keď sťažovateľovi zaslal podanie odporkyne, nestanovil lehotu, v ktorej sa sťažovateľ má resp. môže vyjadriť. V danej veci išlo o pomerne náročnú kauzu s rozsiahlym spisovým materiálom,   sťažovateľovi   nebola   známa   skutočnosť,   ktorá   by   bránila   poskytnutiu požadovanej   lehoty,   a   preto   mohol   legitímne   očakávať,   že   pokiaľ   by   Najvyšší   súd   SR žiadosti nevyhovel, sťažovateľovi resp. jeho právnemu zástupcovi by to oznámil ešte pred vydaním rozhodnutia tak, aby sa sťažovateľ mohol primerane tomu zariadiť. Najvyšší súd SR   si   pritom   musel   byť   vedomý,   že   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora bolo pre sťažovateľa poslednou možnosťou, ako zvrátiť pre neho nepriaznivý stav. Najvyšší súd SR však na žiadosť vôbec nereagoval a ani v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal s tým, prečo žiadosti nevyhovel.“.

Sťažovateľ   vychádza   z   predpokladu,   že   ako   účastník   konania „mohol   vzhľadom na vyššie uvedené celkom legitímne očakávať, že pokiaľ Najvyšší súd SR žiadosti nemieni vyhovieť,   oznámi   to   sťažovateľovi   resp.   jeho   právnemu   zástupcovi   ešte   pred   vydaním rozhodnutia   tak,   aby sa sťažovateľ mohol primerane tomu zariadiť.   Pokiaľ tak naopak Najvyšší   súd   SR   nepostupoval,   znemožnil   sťažovateľovi   zajať   stanovisko   k   podaniu odporkyne, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Sťažovateľ   svoje   už   uvedené   výhrady   proti   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní predchádzajúcom vydaniu sťažnosťou napadnutého rozsudku nepremietol do znenia petitu sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil vec na ďalšie konania a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

Na   výzvu   ústavného   súdu   zo   16.   júla   2009   sa   k   sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd prostredníctvom   svojej   podpredsedníčky.   Vyjadrenie   zo   4.   augusta   2009   bolo   doručené ústavnému súdu 10. augusta 2009.

Podpredsedníčka   najvyššieho súdu   v ňom zaujala stanovisko   k zásadným bodom sťažnosti sťažovateľa, pričom okrem iného uviedla: «Najvyšší súd po novom preskúmaní veci   v   intenciách   právneho   názoru   vyjadreného   v   citovanom   náleze   ustálil,   že   sa nestotožňuje   s   právnym   posúdením   generálneho   prokurátora,   že   nový   dôkaz   označený žalobcom (dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58) možno považovať za taký dôkaz, ktorý môže privodiť pre žalobcu (sťažovateľa Ing. F. H.) priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Svoj záver aj náležité podrobne zargumentoval v dôvodoch rozsudku sp. zn. 1M Cdo 4/2008 zo dňa 25.06.2008... Dovolací súd sa však osobitne a podrobne zaoberal a preveroval relevanciu označeného dôkazu - uvedeného dedičského rozhodnutia sp. zn. D 1678/58, o ktorom žalobca (sťažovateľ) tvrdí, že je „dôkazom o tom, že sa E. W. vzdala všetkých podielov   na predmetnej   nehnuteľnosti   v   prospech   ostatných   dedičov,   nielen   podielu   po otcovi J. Z.“. V tomto smere je potrebné dať do pozornosti najmä stranu 9 a nasl. rozsudku sp. zn. 1M Cdo 4/2005 zo dňa 25.06.2008. Svoj záver, že dedičský podiel E. W. (právnej predchodkyne   žalovanej)   po   poručiteľke   A.   Z.,   rod. S.,   zomrelej   25.   júla   1957   nebol predmetom dohody dedičov v dedičskej veci po nebohom J. Z., zomrelom 18. septembra 1958 (bez zreteľa na to, že ani nemohol byť predmetom takejto dedičskej dohody) dovolací súd jasne vysvetlil. Takýto záver prijal so zreteľom na obsah uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58 ako aj so zreteľom na obsah zápisnice spísanej v tejto dedičskej veci na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959. V uznesení Štátneho   notárstva   v Bratislave z 22.   augusta 1959 sp.   zn.   D 1678/58,   t.j.   v žalobcom označenom novom dôkaze,   o ktorom generálny prokurátor tvrdil,   že môže privodiť   pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, o tomto podiele nie je žiadna zmienka (vzhľadom na predmet konania, ktorý tvorilo dedičstvo /pozostalosť/ po nebohom J. Z., pre takúto zmienku nebol ani dôvod). To isté (absencia akejkoľvek takejto zmienky) platí aj pre obsah už spomenutej zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959, ktorú ako neoverenú kópiu predložil žalobca. Dovolací súd opodstatnene preto ustálil, že žalobcom ako   nový   dôkaz,   ktorý   bez   svojej   viny   nemohol   použiť   v   pôvodnom   konaní,   označené dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58, rieši iba (výlučne) otázku dedičstva po nebohom J. Z.   Týmto   rozhodnutím   sa   preto   objektívne   nemôže   spochybniť   vecná   legitimácia   - spoluvlastnícke právo žalovanej k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla dedením po svojej matke a tá ho nadobudla dedením po svojej matke, ako to vyplýva z dedičských rozhodnutí -rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 2 z 24. marca 1992 sp. zn. D 338/92 a   uznesenia   Štátneho   notárstva   v Bratislave   z   15.   júna   1958   sp.   zn.   D 1757/57. Na existenciu a právne účinky uvedených rozhodnutí, ktoré preukazujú spomenutú vecnú legitimáciu žalovanej ako podielovej spoluvlastnícky nehnuteľností, nemá žiaden vplyv (je v tomto sme právne irelevantným) žalobcom označený dôkaz. Takýto dôkaz nie je dôkazom schopným spochybniť vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu jej   podielu.   Ide   tu   teda   o   dôkaz,   ktorý   nemôže   privodiť   pre žalobcu   priaznivejšie rozhodnutie vo veci v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.»

S poukazom na prezentované právne závery najvyššieho súdu potom podľa názoru najvyššieho   súdu   skutočnosť,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   nepovažovali   za   potrebné pripojiť dedičský spis sp. zn. D 1678/58, nemožno považovať za inú vadu konania.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu najvyššieho súdu, ktorý mu neposkytol primeranú   lehotu   na   vyjadrenie   sa   k   doručenému   vyjadreniu   žalovanej,   najvyšší   súd uviedol, že „po tom, čo bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa (žalobcu) doručené (12. júna 2008) už spomenuté vyjadrenie žalovanej v dovolacom konaní, 16. júna 2008 v súlade so zákonom oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu. V zhode s týmto oznámením došlo 25. júna 2008 k verejnému vyhláseniu rozsudku sp. zn. 1M Cdo 4/2008. Po oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku dovolací súd dostal (19. júna 2008) od právneho zástupcu sťažovateľa (žalobcu) žiadosť o poskytnutie lehoty na vyjadrenie   k   doručenému   vyjadreniu   žalovanej   v   dovolacom   konaní   do   16.07.2008. V spojitosti   s   týmto   podaním   zástupcu   sťažovateľa   (žalobcu)   nebolo   povinnosťou najvyššieho súdu tohto zástupcu upozorňovať na to, že už bol stanovený čas verejného vyhlásenia rozsudku a že tento čas bol aj s miestom verejného vyhlásenia už oznámený, rovnako nebolo povinnosťou najvyššieho súdu zmeniť čas verejného vyhlásenia rozsudku a napokon nebolo povinnosťou najvyššieho súdu požadovať od sťažovateľa (žalobcu), aby sa k doručenému vyjadreniu žalovanej v dovolacom konaní vyjadroval, resp. stanovovať mu lehotu na takéto vyjadrenie. Posúdenie, ktoré mal dovolací súd učiniť, sa zreteľne vymedzilo (zúžilo) v nadväznosti na predošlé rozhodovanie dovolacieho súdu v danej právnej veci (porovnaj   tiež   uznesenie   z   11.   júna   2004   sp.   zn.   2   Cdo   71/2004   a   jeho   posúdenie v citovanom náleze) a sústredilo sa už iba k posudzovaniu, ako ho striktne vymedzil ústavný sud v tomto náleze. Pred uvedeným posúdením opodstatnenosti mimoriadneho dovolania generálneho   prokurátora   bolo   mimoriadne   dovolanie   účastníkom   doručené,   argumenty oboch strán sporu v dovolacom konaní vrátane stanoviska k mimoriadne dovolaniu boli tiež predostreté   najvyššiemu   súdu.   Tým,   že   dovolací   súd   nereagoval   na   žiadosť   právneho zástupcu sťažovateľa (žalobcu) o poskytnutie lehoty na vyjadrenie k doručenému vyjadreniu žalovanej v dovolacom konaní do 16.07.2008 ktoré vyjadrenie napokon doručil zástupca sťažovateľa   (žalobcu)   najvyššiemu   súdu   23.07.2008,   nepoškodil   sťažovateľa   (žalobcu) na jeho práve na súdnu ochranu.“.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   navrhla   sťažnosti nevyhovieť   a   zároveň   vyslovila   súhlas   s   rozhodnutím   vo   veci   bez   nariadenia   ústneho pojednávania.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. októbra 2009. V tomto podaní sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd sa vo svojom stanovisku nezaoberal meritórne dôvodmi sťažnosti, „nekomentuje   ich   a   teda   nevyvracia“.   V   podstatnej   časti   svojho   vyjadrenia   následne sťažovateľ podrobne rekapituluje dôvody podanej sťažnosti, pričom do svojho vyjadrenia prebral obsah odôvodnenia sťažnosti. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neposúdením veci zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk najvyšším súdom sťažovateľ navyše uviedol, že tvrdenie najvyššieho súdu o dostatočnom zargumentovaní   jeho   záverov   prezentovaných   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku „je úplne absurdné“, keďže najvyšší súd „sa v podstate oprel o jedno rozhodnutie štátneho notárstva a výrok druhého úplne ignoroval; jedno rozhodnutie považoval za relevantné, iné nie, hoci obe boli preň záväzné (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Postup uvažovania Najvyššieho súdu SR viedol k tomu, že medzi rozhodnutiami je rozpor, hoci ich bolo možné vysvetľovať aj vo vzájomnom   súlade.   A   toto   Najvyšší   súd   SR   nezargumentoval   podrobne   ani   jasne nevysvetlil.“.

Čo sa týka skutočnosti, že najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi primeranú lehotu na vyjadrenie sa k podaniu protistrany prezentoval sťažovateľ názor, podľa ktorého najvyšší súd „mal, aj vzhľadom na to, že neurčil lehotu na vyjadrenie, na žiadosť reagovať (faxom, mailom). Podotýkame, že mu nemohlo spôsobovať osobitné ťažkosti odoslať stručný oznam o tom, či žiadosti vyhovuje alebo nie. Uvedené považujeme za relevantné. Pokiaľ odporca poukazuje na to, že oznámil termín vyhlásenia rozsudku, tak zdôrazňujeme, že (i) to nie je zodpovedajúca reakcia na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa a (ii) oznamovanie miesta a času vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli je v skutočnosti len fikcia, a nie účinný spôsob oznámenia   miesta   a   času   pojednávania.   Ak   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   obrátil na vrcholný orgán sústavy všeobecných súdov listom, celkom legitímne mohol už len z tohto dôvodu očakávať   odpoveď zodpovedajúcu   postaveniu   tohto   orgánu   a   nakoniec   aj   etike (slušnosti)   v   práve,   a   nie   aby   musel   denne   sledovať   úradnú   tabuľu   súdu.   Nakoniec oznámenie termínu vyhlásenia rozsudku ešte neznamená, že termín nemôže byť zrušený. Ak zoberieme do úvahy len to, čo bolo pre sťažovateľa v hre a skutočnosť, že odporcovi postačilo za účelom riadnej odpovede vyvinúť zanedbateľné úsilie, postup odporcu vo svetle úcty k základným právam a slobodám ako nelegitímny a nedobromyseľný neobstojí.“.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 15. januára 2010 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje vysloviť zásah do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „rozsudkom najvyššieho súdu“, a nie aj postupom, ktorý vydaniu rozsudku najvyšším súdom predchádzal. V tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. III.   ÚS   160/09-23 z 3. júna 2009 prijal na ďalšie konanie, čím zároveň vymedzil predmet konania.

Priamu a bezprostrednú súvislosť medzi tvrdenou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou napadnutého   rozsudku,   ktorého   zrušenia   sa   sťažovateľ   sťažnosťou   na   ústavnom   súde domáha,   a   konaním   najvyššieho   súdu   predchádzajúcim   vydaniu   napadnutého   rozsudku sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijakým relevantným spôsobom neargumentoval.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd výhrady proti postupu najvyššieho súdu   v   časti   konania   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   335/06-55 z 30. októbra 2007 obsiahnuté iba v texte sťažnosti len za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a to aj s ohľadom na už zmienený nedostatok zjavnej   logickej   súvislosti   medzi   v   sťažnosti   popísaným   postupom   najvyššieho   súdu   a zásahom   do   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým rozsudkom.

Predmetom sťažnosti, ako ho ustálil ústavný súd, je preto len tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto, že hoci z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyplývalo, že namieta inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, najvyšší súd sa týmito námietkami, čo sa týka ich podstaty, nezaoberal ani v rámci nového   preskúmania   veci   v   intenciách   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   335/06-55 z 30. októbra 2007.

Namietanou   inou   vadou,   ktorá   podľa   sťažovateľa   ostala   stranou   pozornosti najvyššieho súdu, bola skutočnosť, že súdy odmietli neoverený odpis rozhodnutia bývalého štátneho notárstva a nevyžiadali si zároveň príslušný spis, v ktorom sa nachádzal originál tohto rozhodnutia.

Namietaným nesprávnym právnym posúdením bolo, že sťažovateľom označený nový dôkaz (rozhodnutie bývalého štátneho notárstva) na rozdiel od právneho názoru krajského súdu treba s ohľadom na jeho podstatný obsah považovať za taký nový dôkaz, ktorý by mohol pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci obnovy konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   každé   konanie   súdu   alebo   iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa tvrdenia sťažovateľa sa najvyšší súd opätovne nezaoberal podstatnou   námietkou   generálneho prokurátora, bolo úlohou ústavného súdu túto otázku posúdiť. Ústavný súd pritom vychádzal z obsahu sťažnosti a jej príloh, z obsahu vyžiadaného súdneho spisu, z obsahu podaného mimoriadneho dovolania, ako aj z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008.

Ústavný súd už vo svojom náleze č. k. I. ÚS 335/06-55 z 30. októbra 2007 ustálil relevantný   obsah   podaného   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora.   Z   tohto vyplýva v prvom rade konštatovanie, „že okresný súd v konaní pod sp. zn. 14 C 123/92 považoval   žalovanú   za   vecne   legitimovanú   na   základe   dedičského   rozhodnutia   sp.   zn. D 338/92,   ktorým   mala   zdediť   spoluvlastnícky   podiel   spornej   nehnuteľnosti   po   svojej právnej   predchodkyni.   Práve   na   základe   tohto   dedičského   rozhodnutia   bola   vyhlásená za neplatnú   kúpna   zmluva,   ktorou   mal   sťažovateľ   nadobudnúť   vlastnícke   práva.   Ďalej generálny prokurátor poukazuje na to, že podľa zistenia sťažovateľa právna predchodkyňa žalovanej bola v roku 1945 deportovaná do Rakúska ako občianka nemeckej národnosti v zmysle   tzv.   Benešových   dekrétov.   Na   základe   tejto   skutočnosti,   vychádzajúc   aj z písomností uložených v archívoch a po prešetrení dedičského spisu sp. zn. D 1757/57 sťažovateľ   zistil,   že   dedičské   rozhodnutie   sp.   zn.   D   1757/57   nikdy   nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. V dôsledku tejto skutočnosti štátne notárstvo nemohlo vydať dedičské rozhodnutie sp. zn. D 338/58 v prospech žalovanej. Ďalej generálny prokurátor zdôrazňuje,   že   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   označené   súdy   nemali   k   dispozícii   dedičské rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58, podľa ktorého sa právna predchodkyňa žalovanej   svojho   podielu   z   dedičstva   vzdala   v   prospech   ostatných   dedičov.   Pritom sťažovateľ v odvolaní uviedol, že dedičský spis sp. zn. D 1678/58 sa nachádza v archíve okresného súdu a vydanie kópie z neho mu bolo odmietnuté. Sťažovateľ tiež namietal, že bolo povinnosťou súdu originál spisu vyžiadať a vyhodnotiť, keďže dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58 mohlo dokumentovať, že dedičský podiel právnej predchodkyne žalovanej bol   pripočítaný   pozostalému   manželovi.   Všetky   tieto   okolnosti   vyhodnotil   generálny prokurátor   v   závere   tak,   že   sťažovateľom   navrhnutý   nový   dôkaz   (dedičské   rozhodnutie štátneho   notárstva   sp.   zn.   D   1678/58)   možno   považovať   za   taký   nový   dôkaz,   ktorého preskúmanie môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.“

Ústavný súd zameral svoju pozornosť na spôsob a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k námietkam uplatneným generálnym prokurátorom v podanom   mimoriadnom   dovolaní   a   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je dôvodná.

K   sťažovateľovej   námietke   týkajúcej   sa   posúdenia   skutočnosti,   či   novoobjavený dôkaz,   v   danom   prípade   uznesenie   bývalého   štátneho   notárstva   sp.   zn.   D   1678/1958 z 22. augusta   1959,   je   dôkazom   spôsobilým   privodiť   pre   sťažovateľa   priaznivejšie rozhodnutie vo veci, najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 1 M Cdo 4/2008 z 25. júna 2008 uviedol: „Najvyšší súd sa s právnym posúdením generálneho prokurátora, že nový dôkaz   označený   žalobcom   (dedičské   rozhodnutie   sp.   zn.   D   1678/58)   možno   považovať za taký dôkaz, ktorý môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nestotožnil.   Vecná   legitimácia   žalovanej   ako   podielovej   spoluvlastnícky   príslušných nehnuteľností na podanie návrhu v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 C 123/92 nesúvisí s uvedeným uznesením Štátneho notárstva v Bratislave z 22. augusta 1959 sp. zn. D 1678/58 vydaným v dedičskej veci po nebohom J. Z., zomrelom 18. septembra 1958 a nieje týmto rozhodnutím spochybniteľná. V tomto dedičskom konaní - ako   to   celkom   jednoznačne   dokladá   obsah   uznesenia   Štátneho   notárstva   v   Bratislave z 22. augusta   1959   sp.   zn.   D   1678/58,   ktorého   fotokópia   je   v   spise   (č.1.47-48)   -   sa prejednalo výlučne dedičstvo po nebohom J. Z., pričom pokiaľ ide o dedičský podiel dedičky E. W. (matky žalovanej) z dedičstva po tomto zomrelom, na základe schválenej dohody dedičov tento podiel prevzali dedičia uvedení v uznesení pod bodmi 4 až 9 (v plnej zhode s týmto zistením je napokon aj obsah zápisnice spísanej v tejto dedičskej veci na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959, ktorý doklad ako neoverenú kópiu predložil žalobca a je na č.l. 18 spisu). Od tohto dedičského podielu však žalovaná svoju vecnú legitimáciu ako podielová   spoluvlastnícka   príslušných   nehnuteľností   na   podanie   návrhu   v   právnej   veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 C 123/92 neodvodzovala (netvrdila, že   po   svojej   matke   zdedila   dedičský   podiel   z   dedičstva   po   nebohom   J.   Z.,   zomrelom 18. septembra   1958).   Dedičský   podiel   E.   W.   (právnej   predchodkyne   žalovanej) po poručiteľke A. Z., rod. S., zomrelej 25. júla 1957 nebol predmetom dohody dedičov v dedičskej veci po nebohom J. Z., zomrelom 18. septembra 1958 (bez zreteľa na to, že ani nemohol   byť   predmetom   takejto   dedičskej   dohody);   v   uznesení   Štátneho   notárstva v Bratislave   z   22.   augusta   1959   sp.   zn.   D   1678/58,   t.j.   v   žalobcom   označenom   novom dôkaze, o ktorom generálny prokurátor tvrdil, že môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, o tomto podiele nie je žiadna zmienka (vzhľadom na predmet konania, ktorý tvorilo dedičstvo /pozostalosť/ po nebohom J. Z., pre takúto zmienku nebol ani dôvod). Je nutné podotknúť, že to isté (absencia akejkoľvek takejto zmienky) platí aj pre obsah už spomenutej zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v Bratislave 15. júla 1959. ktorú ako neoverenú kópiu predložil žalobca.“

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „žalobcom ako nový dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, označené dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1678/58, ako   už   bolo   zdôraznené,   rieši   iba   (výlučne)   otázku   dedičstva   po   nebohom   J.Z.   Týmto rozhodnutím sa preto objektívne nemôže spochybniť vecná legitimácia - spoluvlastnícke právo žalovanej k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla dedením po svojej matke a tá   ho   nadobudla   dedením   po   svojej   matke,   ako   to   vyplýva   z   už   uvedených   dedičských rozhodnutí -rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 2 z 24. marca 1992 sp. zn. D 338/92 a   uznesenia   Štátneho   notárstva   v   Bratislave   z   15.   júna   1958   sp.   zn.   D   1757/57. Na existenciu a právne účinky uvedených rozhodnutí, ktoré preukazujú spomenutú vecnú legitimáciu žalovanej ako podielovej spoluvlastnícky nehnuteľností, nemá žiaden vplyv (je v tomto sme právne irelevantným) žalobcom označený dôkaz. Takýto dôkaz nie je dôkazom schopným spochybniť vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu jej   podielu.   Ide   tu   teda   o   dôkaz,   ktorý   nemôže   privodiť   pre   žalobcu   priaznivejšie rozhodnutie vo veci v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.“.

Uvedenú   argumentáciu   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   za   ústavne akceptovateľnú   a   postačujúcu.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého rozsudku   podrobne   objasnil,   akým   spôsobom   právne   posudzoval   vec,   ako   aj   to,   o   aké konkrétne skutkové dôkazy svoje rozhodnutie oprel.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 165/00, ktorého súčasťou na č. l. 47 je aj uznesenie bývalého štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 z 22. augusta 1959 predstavujúce sťažovateľom označený dôkaz, ktorý by mal byť   spôsobilý   privodiť   pre   neho   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci,   a   teda   odôvodniť povolenie obnovy konania.

Vo vzťahu k tomuto listinnému dôkazu ústavný súd konštatuje, že pokiaľ obsah predmetného uznesenia, ako aj niektoré slovné formulácie v ňom uvedené môžu pripúšťať rôzny   výklad,   táto   skutočnosť   neznamená   automaticky   nesprávnosť   či   ústavnú neudržateľnosť právneho posúdenia veci najvyšším súdom.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je aj právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou dôkazov všeobecnými súdmi, mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (IV. ÚS 222/04, IV. ÚS 265/08). Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   výklad   uskutočnený   v   danom   prípade najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   preto   konštatuje,   že   ním   nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd vychádzal pri posudzovaní obsahu predmetného uznesenia bývalého štátneho notárstva   sp.   zn. D 1678/58   z 22.   augusta   1959 z ustáleného výkladu   obsahu dedičských dohôd, u ktorých predmetom usporiadania vzťahov sú zásadne len veci patriace do   dedičstva   prejednávaného   v   danom   konaní.   Napriek   argumentácii   sťažovateľa,   že zo zákona nevyplýva zákaz, na základe ktorého by predmetom dohody dedičov nemohlo byť usporiadanie vlastníckych vzťahov aj k iným nehnuteľnostiam, je nepochybne potrebné posudzovať   dedičskú   dohodu   v   pochybnostiach   podľa   jej   primárneho   určenia,   ako   aj z hľadiska   vnútornej   štruktúry   procesného   predpisu   upravujúceho   spôsoby   prejednania dedičstva. Takýmto predpisom bol v čase vydania sporného uznesenia bývalého štátneho notárstva   sp.   zn.   D   1678/58   z   22.   augusta   1959   zákon   č.   142/1950   Zb.   o   konaní v občianskych   právnych   veciach   v   jeho   znení   platnom   a   účinnom   ku   dňu   vydania predmetného   uznesenia.   Tento   upravoval   dohodu   dedičov   v   §   335   ods.   1,   pričom   už z nadpisu predmetného ustanovenia, ktorý znie „Dohoda o rozdelení dedičstva“ je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu v danom prípade je právna regulácia dohody, ktorej predmetom bude majetok patriaci do dedičstva. Obdobne predmet dedičskej dohody nachádza svoje vyjadrenie v znení § 335 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého dedičia si môžu rozdeliť veci patriace do dedičstva i mimosúdne. Aj s ohľadom na uvedené skutočnosti je možné spôsob,   ktorým   obsah   sporného   uznesenia   bývalého   štátneho   notárstva   interpretoval najvyšší súd, akceptovať ako jeden z možných výkladov majúcich oporu v zákone. Pokiaľ interpretácia obsahu sporného uznesenia a z nej vychádzajúci právny názor najvyššieho súdu   neodporuje   zmyslu   zákona   a   ani   nepopiera   jeho   obsah,   je   takýto   názor   ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež znova pripomína, že právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol, alebo nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00, I. ÚS 17/01).

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal a námietkou generálneho prokurátora týkajúcou sa skutočnosti, že okresný súd ani krajský súd nepovažovali za potrebné pripojiť v rámci rozhodovania o povolení obnovy konania dedičský spis sp. zn. D 1678/58, ústavný súd uvádza, že k tejto námietke najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku zaujal stanovisko, ktoré (hoci stručne) zdôvodnil s ohľadom na spôsob posúdenia dôkaznej hodnoty uznesenia bývalého štátneho notárstva podrobne rozobratý v predchádzajúcej časti tohto nálezu.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   sporné   uznesenie   nemohlo   privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, „potom skutočnosť, že okresný a krajský súd nepovažovali za potrebné pripojiť dedičský spis sp. zn. D 1678/58 nie je možné považovať za inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.“. Ani v rámci skúmania podľa §242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd nezistil, že by konanie nižších súdov bolo postihnuté inou vadou, ktorá by v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

Toto konštatovanie sa v kontexte záverov najvyššieho súdu, čo sa týka spôsobilosti uznesenia   bývalého   štátneho   notárstva   sp.   zn.   D   1678/58   z   22.   augusta   1959   privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci, javí ústavnému súdu ako logické a ústavne udržateľné.   Nevykonanie   navrhnutého   dôkazu   pripojením   dedičského   spisu   sp.   zn. D 1678/58 by totiž v kontexte už uvedeného mohlo byť považované za chybu konania, nie však za chybu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedený záver má oporu tiež v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 335/06-55 z 30. októbra 2007, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého „v prípade, ak by sťažovateľom označený nový dôkaz mal byť vyhodnotený tak, že môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, potom skutočnosť, že okresný súd a krajský súd nepovažovali za potrebné pripojiť dedičský spis   sp.   zn.   D   1678/58,   by   bolo   potrebné   považovať za   inú   vadu   konania,   ktorá   mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“. Z uvedeného a contrario vyplýva, že v prípade nepreukázania tvrdenia o možnom priaznivejšom rozhodnutí vo veci samej na základe sťažovateľom označeného nového dôkazu o inú vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP nepôjde.

S   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   rozsah   a   spôsob   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   v   jeho   argumentácii   nezistil arbitrárnosť a svojvoľnosť tvrdenú sťažovateľom, keďže najvyšší súd sa v dostatočnej miere a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   podstatnými   námietkami mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   V   obsahu   týchto   práv   teda nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru o neporušení čl. 46 ods. 1 ústavy, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010