znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 160/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť C. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia   čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 22. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 329/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2007 doručená   sťažnosť   C.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 22. februára 2007 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 329/2006.

Z   obsahu   predloženej   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   príloh   (predovšetkým   zo súdnych rozhodnutí   a z   podaní   sťažovateľa   týkajúcich   sa   predmetnej   veci)   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   ako   žalobca   domáhal   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 35/05 proti žalovaným v prvom rade S., a. s., B.,   a   v druhom   rade   L.,   a.   s.,   L.,   vydania   rozhodnutia,   ktorým   by   okresný   súd   uložil žalovaným zaplatenie sumy v celkovej sume 116 486,40 Sk s príslušenstvom. Keďže na žalovaného   v prvom   rade   bol   vyhlásený   22. marca   2005   konkurz,   okresný   súd   konanie 4. apríla 2005 prerušil.

Sťažovateľ 5. októbra 2005 proti žalovanému v prvom rade zobral žalobu čiastočne späť a žiadal konanie proti nemu zastaviť. Okresný súd uznesením sp. zn. 22 Cb 35/05 z 3. novembra 2005 konanie proti žalovanému v prvom rade zastavil.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 Cb 35/05-175 z 18. apríla 2006 bolo žalobe sťažovateľa proti žalovanému (pôvodne v druhom rade) vyhovené v rozsahu vykonaného dokazovania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 115 315 Sk s prísl. a vo zvyšku žalobu sťažovateľa okresný súd zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal 24. júla 2006 odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozhodnutie zmeniť a žalobný návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietnuť pre nesprávne právne posúdenie veci.

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   v   napadnutej   zaväzujúcej   časti   tak,   že   žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   napadol   23.   apríla   2007   rozhodnutie krajského súdu dovolaním, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Sťažovateľ   sa   následne   24.   apríla   2007   prostredníctvom   svojho   splnomocneného právneho zástupcu obrátil na ústavný súd namietajúc, že krajský súd svojím rozhodnutím porušil v predmetnej veci jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež základné práva v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Zároveň žiadal ústavný súd, aby predmetné rozhodnutie krajského súdu zrušil, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnymi závermi krajského súdu v rozsudku č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu č. k. 22 Cb 35/05-175 z 18. apríla 2006.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 (proti ktorému je prípustné dovolanie), v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   teda   môže   podľa   zákona   (§   238   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku)   účinne   domáhať   v dovolacom   konaní   pred   najvyšším súdom. Sťažovateľ túto možnosť 23. apríla 2007 využil, pričom o jeho dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté. Najvyšší súd je teda súdom, ktorý rozhoduje (v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   rozsudok   odvolacieho   súdu   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   v   tejto   veci.   Aj   v prípade zamietnutia dovolania sťažovateľa (podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) by vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy do úvahy prichádzalo len preskúmanie zlučiteľnosti účinkov výkonu právomoci najvyššieho súdu s označenými článkami ústavy v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní (obdobne III. ÚS 123/04).

Do   úvahy   neprichádza   ani   sťažovateľom   navrhovaný   postup,   podľa   ktorého   by ústavný súd   mal zrušiť rozhodnutie   krajského   súdu   a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nedostatok právomoci ústavného súdu konať a rozhodovať o podanej sťažnosti vyplývajúci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy z možnosti sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv, porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   priamo   v dovolacom konaní pred najvyšším súdom je neodstrániteľným nedostatkom v podmienkach konania o podanej   sťažnosti   a je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007