znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 160/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bardejov   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 309/96,   ako   aj   porušenie svojich práv podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   č. k. 4 C 309/96-82   zo   14. apríla 2004   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 79/04 zo 16. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2005 doručená sťažnosť (z 13. decembra 2005) I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 19 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   4 C   309/96-82   zo   14. apríla 2004   v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 Co 79/04 zo 16. marca 2005.

Sťažovateľ uviedol, že 27. marca 1996, teda pred viac ako deväť a pol rokom, podal na okresnom súde žalobu na ochranu osobnosti proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu   B. (ďalej aj „žalovaný“). Konanie bolo na okresnom súde   vedené pod sp. zn. 4 C 309/96, pričom   od podania   žaloby „... až po dnešok,   najmä bardejovský súd konal vlekle,   keď   vôbec   konal,   ale   väčšinou   len   otáľal   a lavíroval,   takže   konečného   výsledku sa obidva súdy dopracovali až dňom 10. XI. 05, kedy sa rozsudky stali právoplatnými (...)“.

Sťažovateľ tvrdil, že viaceré dlhé obdobia nečinnosti predovšetkým okresného súdu v konaní o jeho žalobe spôsobili, že „... toto súdne konanie ako celok, nebolo prejednané v primeranej lehote a to v intencii ods. 1) čl. 6 Dohovoru (...)“.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojich práv zaručených v ústave a v dohovore rozsudkami okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci. Podľa sťažovateľa sú tieto rozhodnutia „... založené   na   očividnom,   nehoráznom   a   primitívnom   podvode,   ktorý prvostupňový súd akože prehliadol   a ten druhostupňový ho obišiel,   resp.   ho vo svojom konečnom rozsudku vo veci samej zakamufloval, či odsunul na vedľajšiu koľaj, ako vec nepodstatnú. Urobil tak napriek tomu, že som na túto skutočnosť vo svojom odvolaní proti rozsudku bardejovského súdu výslovne poukazoval a tiež som explicitne uviedol, že jeho rozsudok,   pokiaľ   ide   o dôkazy   proti   mne   je   založený   na   vyložených   falzifikátoch a klamstvách (...)“.

Pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu (rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 79/04 zo 16. marca 2005), sťažovateľ namietal skutkové a právne závery, na ktorých je výrok tohto   rozhodnutia   založený,   argumentujúc,   že   informácia   o jeho   dlhu   voči   žalovanému (ktorú Okresné stavebné bytové družstvo B. zverejnilo) nebola pravdivá, pretože nájomný vzťah   k bytu   je   vzťahom   zmluvným   a   zmena   jeho   podmienok   (vzájomných   práv a povinností   účastníkov   tohto   právneho   vzťahu)   je   možná   iba   po   vzájomnej   dohode (teda formou   dvojstranného   právneho   úkonu).   Zvýšenie   nájomného   a platieb   za   služby spojené   s užívaním   prenajímaného   bytu,   ku   ktorému   nedošlo   po   vzájomnej   dohode prenajímateľa (žalovaného) a nájomcu (sťažovateľa), ale iba jednostranným rozhodnutím, resp. úkonom orgánu žalovaného („... výmerom...“), sťažovateľa nemôže zaväzovať, tým skôr, že už nie je členom Okresného stavebného bytového družstva B.

Zverejnením „... výšky fiktívneho nedoplatku...“ sťažovateľa, preto žalovaný zasiahol do práv sťažovateľa na ochranu osobnosti (§ 11 Občianskeho zákonníka), ako aj do práv zaručených v čl. 19 ústavy a v čl. 8 ods. 1 dohovoru (právo na zachovanie dobrej povesti a právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života).

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta: „Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti   v prípade,   ak   má   za   následok   v   priamej   príčinnej   súvislosti   porušenie konkrétneho ústavného článku. (Judikát II. ÚS 23/96)...

Obsahom ústavného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1) Ústavy SR je aj relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (Nález ústavného súdu SR I. ÚS 26/94).“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96, ako aj porušenie jeho práv podľa čl. 19 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 309/96-82 zo 14. apríla 2004   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   1 Co 79/04   zo   16. marca 2005. Sťažovateľ   žiadal, aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150 000 Sk   za   porušenie   jeho   základných   práv   zaručených   v čl.   48   ods.   1   a   2   ústavy a za porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96 a ďalších 150 000 Sk za porušenie jeho práv podľa čl. 19 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k.   4 C 309/96-82   zo   14. apríla 2004   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 1 Co 79/04 zo 16. marca 2005. Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu a krajskému súdu povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom na účet jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2.2. Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv zaručených v ústave a v dohovore postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 309/96   predovšetkým z dôvodu   neprimeranej   doby   prejednania   jeho   veci   v   dôsledku   nečinnosti,   resp. neefektívneho postupu okresného súdu v konaní o jeho žalobe podanej 27. marca 1996.

Z obsahu spisu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 59/03 vyplýva, že sťažovateľ sa ohľadne zbytočných prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 309/96 na ústavný súd už obrátil, a to sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. novembra 2002. Ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 59/03-30 zo 7. mája 2003, ktorým vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde   pod   sp. zn. 4 C 309/96, prikázal okresnému   súdu,   aby v označenej   veci   konal bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom. Požadované   finančné   zadosťučinenie   ústavný   súd   sťažovateľovi   nepriznal,   poukážuc na jeho správanie sa v predmetnom konaní, ktoré prispelo k vzniku zbytočných prieťahov a predĺženiu celkovej doby konania. Nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 59/03-30 zo 7. mája 2003 nadobudol právoplatnosť doručením obom účastníkom konania 29. mája 2003.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na skutočnosť, že o sťažovateľom namietanom porušení jeho základných práv zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 309/96 v období do 7. mája 2003 rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 59/03-30 zo 7. mája 2003, sťažnosť sťažovateľa z 13. decembra 2005 v časti týkajúcej sa toho istého porušenia základných práv postupom okresného súdu v označenom konaní v období do 7. mája 2003 odmietol   ako   neprípustnú   podľa   § 25   ods.   2   v spojení   s §   24   ods.   1   písm.   a)   zákona o ústavnom súde.

2.3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru zbytočnými   prieťahmi   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod   sp. zn. 4 C 309/96 v období po 7. máji 2003, ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 309/96 (ktorý   si   v   súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal)   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou z 27. marca 1996 doručenou okresnému súdu v ten istý deň sa sťažovateľ proti   žalovanému   domáhal   ospravedlnenia   za   nezákonný   zásah   do   práva   na   ochranu jeho osobnosti   v zmysle   § 11   Občianskeho   zákonníka   a   čl. 19   ústavy,   ako aj zaplatenia náhrady za   vzniknutú   nemajetkovú   ujmu   vo   výške   100 000 Sk.   Za   nezákonný   zásah do svojich   práv   zo   strany   žalovaného   označil   sťažovateľ   zverejnenie   zoznamu   osôb –nájomcov družstevných bytov, u ktorých žalovaný ako prenajímateľ evidoval nedoplatky v platbách za nájom družstevného bytu k 1. mesiacu roka 1996. Medzi nájomníkmi bytov v bytovom dome („blok...“) na (...) ulici v B. bolo uvedené aj meno sťažovateľa s celkovým vykazovaným nedoplatkom vo výške 16 517,91 Sk.

Uznesením   č. k.   4 C 309/96-31   z   2. decembra 1996   okresný   súd   prerušil   konanie v predmetnej veci do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 647/95, predmetom ktorej bola pohľadávka uplatnená Okresným stavebným bytovým družstvom (žalovaným v konaní sp. zn. 4 C 309/96) proti sťažovateľovi z titulu dlžného nájomného. Sťažovateľ podal 23. decembra 1996 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č. k.   4 Co 29/97-39   z   26. marca 1997   zamietol, potvrdiac rozhodnutie okresného súdu z 2. decembra 1996.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   4 C 309/96-48   zo   7. februára 2003   rozhodol o pokračovaní   v   konaní.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   3. marca 2003 odvolanie, v dôsledku čoho bola vec predložená 9. júna 2003 Krajskému súdu v Prešove, ktorý odvolanie odmietol ako neprípustné uznesením z 27. júna 2003. Spis bol okresnému súdu vrátený 28. júla 2003.

Zákonný   sudca   nariadil   29. júla 2003   pojednávanie   vo   veci   na   20. október 2003. Sťažovateľ doručil 17. októbra 2003 okresnému súdu písomné podanie z toho istého dňa, v ktorom   oznámil,   že   zo   zdravotných   dôvodov   sa   nadchádzajúceho   pojednávania nezúčastní, vyslovil súhlas, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti, zmenil petit žaloby požadujúc   náhradu   nemajetkovej   ujmy   200 000 Sk   a žiadal,   aby   okresný   súd   uložil žalovanému   predložiť   dôkazy   o   existencii   titulu   a   výške   požadovaného   plnenia, neposkytnutím ktorého mal vzniknúť dlh, ktorého existencia bola žalovaným zverejnená.

Pojednávanie   nariadené   na   20. október 2003   okresný   súd   odročil   pre   neúčasť sťažovateľa.

Vec bola 27. októbra 2003 pridelená novej zákonnej sudkyni po tom, čo doterajší zákonný sudca (zároveň predseda súdu) oznámil svoju zaujatosť.

Zákonná sudkyňa nariadila 11. decembra 2003 pojednávanie vo veci na 16. marec 2004.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   14. apríl 2004   pre   neúčasť   oboch   strán,   ktoré sa ospravedlnili.   Sťažovateľ   v   písomnom   podaní   zo   14. marca 2004   opätovne   navrhol vykonať dokazovanie o existencii právneho titulu, na základe ktorého požadoval žalovaný plnenia,   neposkytnutím   ktorých   mal   vzniknúť   dlh,   ktorého   existencia   bola   žalovaným zverejnená.

Okresný   súd   vyzval   16. marca 2004   žalovaného,   aby   v lehote   14   dní   predložil dôkazy,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   k   1. januáru 1996   vykazoval   nedoplatok na nájomnom vo výške 16 517,91 Sk, a aby taktiež predložil výmer nájomného a poplatkov za   služby   spojené   s užívaním   bytu   u žalobcu   za   obdobie,   za   ktoré   mal   mať   žalobca nedoplatok na nájomnom a za služby spojené s užívaním bytu v danom období. Sťažovateľa vyzval, aby predložil dôkazy, že uhrádzal nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním bytu a nemal k uvedenému dátumu voči žalovanému žiaden dlh. Obom stranám zároveň zaslal   predvolanie   na   pojednávanie   nariadené   na   14. apríl 2004.   Právna   zástupkyňa žalovaného predložila súdom žiadané doklady 30. marca 2004.

Okresný súd pojednával vo veci 14. apríla 2004 bez účasti sťažovateľa, ktorý sa bez ospravedlnenia nedostavil. Na pojednávaní vykonal okresný súd dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi predloženými žalovaným (výkazmi žalovaného týkajúcimi sa platieb od žalobcu, zmluvou o užívaní družstevného bytu a platobným výmerom) a po skončení dokazovania   a   záverečnom   návrhu   právnej   zástupkyne   žalovaného   vyhlásil   rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Sťažovateľ osobne doručil 19. apríla 2004 okresnému súdu podanie, ktorým reagoval na   výzvu   okresného   súdu   zo   16. marca 2004   (ktorú   podľa   poštovej   doručenky   prevzal 6. apríla 2004).

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   okresného   súdu   bolo   stranám   doručené   20. mája 2004.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie   24. mája 2005.   Doplnil   ho   ďalším podaním doručeným okresnému súdu 27. mája 2005 a následne aj podaním z 13. júna 2004, ktoré okresný súd postúpil 17. júna 2004 odvolaciemu súdu, ktorému bol medzitým spis predložený.

Spis bol Krajskému súdu   v Prešove   (odvolaciemu súdu) predložený 7. júna 2004. Predseda   senátu   nariadil   24. februára 2005   pojednávanie   vo   veci   na   16. marec 2005. Sťažovateľovi bolo predvolanie doručené 1. marca 2005.

Krajský   súd   v   Prešove   pojednával   v   neprítomnosti   účastníkov,   ktorí   sa   na pojednávanie   nedostavili   (žalovaný   sa   ospravedlnil),   a   rozsudkom   sp.   zn.   1 Co 79/04 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho súdu zo 16. marca 2005 bol okresnému súdu doručený 21. apríla 2005. Okresný súd ho obratom zasielal účastníkom konania. Žalovaný prevzal rozsudok odvolacieho súdu 27. apríla 2005. Sťažovateľ nebol pri doručovaní zastihnutý a v odbernej lehote zásielku neprevzal. Okresný súd opakoval pokus o doručenie   7. novembra 2005.   Sťažovateľ   prevzal   rozsudok   odvolacieho   súdu 10. novembra 2005.

Sťažovateľ podal 29. novembra 2005 proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 309/96-108 z 12. januára 2006 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doplnil svoje dovolanie z 29. novembra 2005 tak, aby zodpovedalo zákonom   ustanoveným   náležitostiam   v zmysle   § 42   ods. 3,   § 79   ods. 1   a   § 241   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu   najmä podľa týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a   postup   súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle označených ustanovení ústavy a dohovoru, nevysloví porušenie práv zaručených v týchto   ustanoveniach   (obdobne   napr.   II. ÚS 57/01,   III. ÚS 30/03),   alebo   odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02).

Už   v   náleze   č. k.   III. ÚS 59/03-30   zo   7. mája 2003   ústavný   súd   konštatoval, že predmet   posudzovaného   konania   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   z dôvodu náročnosti   procesu   dokazovania.   Celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   ovplyvnila aj skutočnosť, že posúdenie predbežnej otázky, ktorá bola v konaní významná (či existoval dlh   sťažovateľa   voči   žalovanému,   teda   či   informáciu   zverejnenú   žalovaným   možno považovať   za   pravdivú),   bolo   predmetom   osobitného   sporového   konania   vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 647/95. Z uvedeného dôvodu bolo posudzované konanie (vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 309/96) dočasne prerušené.

K predĺženiu   doby   prerokovania   uvedenej   veci   prispelo   však   aj   správanie sťažovateľa,   ako   účastníka   konania   (žalobcu),   konkrétne   spôsob,   ktorý   zvolil   pri uplatňovaní svojich procesných práv, keď podal odvolanie aj proti rozhodnutiu okresného súdu zo 7. februára 2003 o pokračovaní v predmetnom konaní (v dôsledku čoho bol spis 9. júna 2003   predložený   Krajskému   súdu   v   Prešove   a   okresnému   súdu   vrátený   28. júla 2003). Toto konanie sťažovateľa bolo v rozpore s účelom práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe, ktorých ochrany sa v súčasnosti pred ústavným súdom domáha. Sťažovateľ sa taktiež nezúčastnil ani na jenom z pojednávaní nariadených okresným   súdom   v predmetnej   veci   v období   po   7. máji 2003.   Pojednávania   nariadené na 20. október 2003   a   16. marec 2003   boli   z uvedeného   dôvodu   odročené.   Bez   ohľadu na závažnosť dôvodov, ktoré bránili sťažovateľovi v účasti na nariadených pojednávaniach, ide o okolnosti na jeho strane, ktoré objektívne predĺžili trvanie konania v danom období, preto ho nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu.

Okresný súd rozhodol vo veci 14. apríla 2004, t. j. do deviatich mesiacov po vrátení spisu Krajským súdom v Prešove na ďalšie konanie (28. júla 2003). Písomné vyhotovenie rozsudku   bolo   stranám   odoslané   13. mája 2004   a   doručené   20. mája 2004.   Po   podaní odvolania   sťažovateľom   (24. mája 2004)   bola   vec   predložená   odvolaciemu   súdu   7. júna 2004. Po vrátení spisu (21. apríla 2005) okresný súd bez zbytočného odkladu doručoval rozsudok   odvolacieho   súdu   stranám   v   konaní.   Sťažovateľ   toto   rozhodnutie   doručované prostredníctvom   pošty   v apríli   2005   neprevzal,   stalo   sa   tak   až pri   opakovanom   pokuse o doručenie v novembri 2005.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   okresný   súd   nebol   v posudzovanom   konaní po 7. máji 2003 nečinný. Jeho postup smeroval k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu veci,   pričom   sťažovateľ   objektívne   prispel   k predĺženiu   doby   konania   v posudzovanom období.   Tieto   skutočnosti   vylučujú   (aj   po   prihliadnutí   na celkovú   dĺžku   označeného konania)   to,   aby   ústavný   súd   kvalifikoval   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96 v období po 7. máji 2003 ako porušujúci základné právo sťažovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   alebo   ako porušujúci právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.4. V súvislosti   s   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 309/96 namietal sťažovateľ aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa   označeného ustanovenia ústavy: „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“

Sťažovateľ sťažnosť v tejto časti podrobnejšie neodôvodnil. Z obsahu sťažnosti ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 309/96 vyplýva, že v priebehu označeného konania došlo k zmene sudcu, ktorý v predmetnej veci konal. Vec bola 27. októbra 2003 pridelená novej sudkyni po tom, čo doterajší sudca konajúci vo veci (zároveň predseda súdu) oznámil svoju zaujatosť voči sťažovateľovi ako účastníkovi konania „... pre neustále verbálne útoky žalobcu...“.

Sťažovateľ v podaní z 26. mája 2004 (doručenom okresnému súdu 27. mája 2004), ktorým doplnil dôvody svojho odvolania proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu č. k.   4 C 309/96-82   zo   14. apríla 2004   okrem   iného   namietal,   že   sudkyňa   konajúca v predmetnej veci nie je zákonnou sudkyňou, pretože k zmene sudcu pôvodne konajúceho v tejto veci nedošlo zákonným spôsobom.

Krajský súd sa v rozsudku sp. zn. 1 Co 79/04 zo 16. marca 2005 s touto odvolacou námietkou sťažovateľa vysporiadal nasledovne: „... Nedôvodným je i tvrdenie o porušení ústavného práva na prejednanie sporu zákonným sudcom. Sudca JUDr. V. P. vo svojom stanovisku z 22. 10. 2003 (č. l. 55 spisu) poukázal na svoju zaujatosť vo veci pre neustále verbálne útoky žalobcu na jeho osobu. Zároveň vyslovil súhlas, aby vec bola pridelená inému sudcovi. Predseda súdu následne dňa 27. 10. 2003 vec pridelil JUDr. V. Z. (č. l. 56 spisu), čím bol dodržaný postup predpokladaný v tom čase účinnom ust. § 15 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia, len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi v súlade s rozvrhom práce, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, vysloví súhlas. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má zato, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1.“

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa námietkou sťažovateľa ohľadne odňatia jeho   zákonnému   sudcovi   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4 C 309/96 zaoberal. Pokiaľ sa však sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo postupom okresného súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a že toto porušenie   nebolo   odvolacím   súdom   v   rámci   odvolacieho   konania   napravené,   môže sa ochrany svojich práv domáhať priamo pred všeobecnými súdmi využitím mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania podľa § 237 písm. g) OSP. V prípade rozhodnutia veci nezákonným sudcom ide o tak závažný procesný nedostatok konania, ktorý má nevyhnutne za   následok   jeho   zmätočnosť   a tým   aj   zmätočnosť   samotného   súdneho   rozhodnutia vydaného   v takom   konaní.   Zákonným   sudcom   je   sudca   (samosudca   alebo   člen   senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom. Taktiež aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zakotvujúcemu   okrem   iného   právo   na   prejednanie   veci   súdom „zriadeným zákonom“ vyplýva, že pojmy „súd zriadený zákonom“ zahŕňajú nielen miestne, vecne a funkčne príslušný súd ale aj konkrétneho sudcu, ktorý má vo veci konať v súlade so zákonom.   Prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nezákonným   sudcom   preto   nevyhnutne znamená,   že   súd   rozhodujúci   vec   bol   „nesprávne   obsadený“   a   musí   byť   dôvodom prípustnosti dovolania v zmysle § 237 OSP. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu konať o sťažovateľom namietanom porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v sťažnosti smerujúcej priamo proti postupu súdu prvého stupňa, prípadne proti postupu či rozhodnutiu odvolacieho súdu, pretože sťažovateľ sa môže ochrany svojich práv domáhať prostredníctvom   dovolania   pred   súdom   rozhodujúcim   o dovolaní.   Ustanovenie čl. 127   ods. 1   ústavy   totiž   limituje   právomoc   ústavného   súdu   vo vzťahu   k všeobecným súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2.5. Z obdobných dôvodov nie je v právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   prerokovať   a   rozhodnúť   sťažnosť   sťažovateľa   ani   v časti   týkajúcej sa namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 19 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 46   ods. 1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   4 C 309/96-82   zo 14. apríla 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 79/04 zo 16. marca 2005.

Z obsahu sťažnosti ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 309/96 vyplýva, že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   označenými   rozhodnutiami   okrem   iného v dôsledku „... podvodu...“,   ktorý   spočíva   vtom,   že   rozsudok   okresného   súdu č. k. 4 C 309/96-82 zo 14. apríla 2004 je založený na skutkových zisteniach opierajúcich sa o dôkazy,   ktoré   sú „... falzifikátmi...“.   Sťažovateľ   sa   k týmto   dôkazom   nemohol v prvostupňovom   konaní   vyjadriť,   pretože   boli   predložené   žalovaným   30. marca 2004 (na výzvu   okresného   súdu   zo   16. marca 2004),   pričom   okresný   súd   rozhodol už na pojednávaní   konanom   14. apríla 2004   bez   účasti   sťažovateľa,   nevyčkajúc   ani na uplynutie lehoty pre sťažovateľa na podanie dôkazov, ktoré mal sťažovateľ predložiť na základe   výzvy   okresného   súdu   zo   16. marca 2004   (túto   výzvu   sťažovateľ   prevzal 6. apríla 2004 a svoje podanie doručil okresnému súdu 19. apríla 2004). Sťažovateľ tieto skutočnosti   namietal   v   podanom   odvolaní,   odvolací   súd   mu   však   nevyhovel,   preto sťažovateľ   podal   29. novembra 2005   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1 Co 79/04 zo 16. marca 2005   dovolanie   podľa   § 237   písm. f)   OSP z dôvodu,   že mu   v konaní bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Na základe podaného dovolania môže sťažovateľ dosiahnuť zrušenie napádaných rozhodnutí (predovšetkým rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 79/04 zo 16. marca 2005) priamo v dovolacom konaní. V danej situácii nie je dôvod,   aby ústavný súd vstupoval vo fáze   prebiehajúceho   dovolacieho   konania   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktoré sú ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   oprávnené,   ale   aj   povinné   poskytnúť   ochranu sťažovateľovým základným právam.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.6. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom v konaní stratilo opodstatnenie, preto sa ňou ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006