znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 160/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. Ľ., bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. I. S., Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoD 47/03 z 18. decembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. Ľ.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť JUDr. E. Ľ., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 13 CoD 47/03 z 18. decembra 2003. Týmto uznesením sa rozhodlo o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu Okresného súdu vo Zvolene (ďalej len „okresný súd“) č. k. D 111/98-122 z 25. apríla 2003 v konaní o prerokovanie novoobjaveného majetku po poručiteľovi J. S. (otcovi sťažovateľky).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   13   CoD   47/03 z 18. decembra 2003, ktoré bolo sťažovateľke doručené 23. februára 2004, jej bola uložená povinnosť zaplatiť štátu titulom náhrady trov konania sumu 463,50 Sk s poukázaním na ustanovenie § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa podľa názoru   krajského   súdu   vzťahuje   aj   na   nesporové   dedičské   konanie.   Toto   uznesenie   je konečné a nie je proti nemu prípustný žiaden opravný prostriedok.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri konečnom rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 140 ods. 3 OSP v spojení s § 148 ods. 1 OSP, čím zasiahol do práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. Sťažovateľka tým, že na základe rozhodnutia krajského súdu musí štátu zaplatiť sumu 463,50 Sk nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 148 ods. 1 OSP, je poškodená na svojom majetku. Súdy mali vychádzať len z ustanovenia § 140 ods. 3 OSP, ktoré je lex specialis k iným ustanoveniam o trovách konania v OSP, podľa ktorého štát platí v konaní o dedičstve podľa rozhodnutia súdu odmenu notára za vykonané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdaje, ak túto povinnosť nemajú dedičia, napr. aj vtedy, ak bolo konanie o dedičstve zastavené, pretože po poručiteľovi nezostal majetok. V danom prípade sa majetok po poručiteľovi J. S. (otcovi sťažovateľky) „usporiadal“ mimo dedičské konanie len preto, že to počas doby cca 15 rokov nedokázali urobiť justičné orgány, a to ani na základe výslovne učineného návrhu v roku 1998.

Porušenie   svojich   základných   práv   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   nezákonným rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk z dôvodu, že je poškodená na svojom majetku tým, že na základe nesprávneho rozhodnutia krajského súdu musí zaplatiť štátu sumu 463,50 Sk.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky na majetok zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. 12. 2003, sp. zn. 13 CoD 47/03 porušené bolo.

Sťažovateľke priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- Sk, ktorú sumu jej vyplatí Krajský súd v Banskej Bystrici do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. Sťažovateľka má právo na náhradu trov konania v sume 8.796,- Sk, ktorú jej zaplatí Krajský súd v Banskej Bystrici do 1 mesiaca.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa § 140 ods. 3 OSP v konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo, ktoré nie je predĺžené; ak je dedičov niekoľko, platia   tieto   trovy   podľa   vzájomného   pomeru   čistej   hodnoty   ich   dedičských   podielov. V ostatných prípadoch platí tieto trovy štát.

Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   na   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Majetková nezávislosť je jedným z predpokladov plnohodnotného využitia možnosti jednotlivca rozhodovať o svojich veciach. Právnou zárukou majetkovej nezávislosti je právo vlastniť majetok. Vlastnícke vzťahy patria k spoločenským vzťahom zásadného významu. Preto rovnaký význam má aj otázka účelu ochrany, ktorá sa zaručuje prostredníctvom práva vlastniť   majetok.   Pričom   právom   vlastniť   majetok   sa   zaručuje   možnosť   nadobudnúť majetok a aj ochrana už nadobudnutého majetku.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich   z ústavy   alebo   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi   mohla byť predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného súdu   vtedy,   ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

S poukázaním na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto prípad nejde. Návrhom z 19. januára 1998 podaným okresnému súdu sa navrhovateľka (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka) domáhala prerokovania novoobjaveného majetku po poručiteľovi J. S. Z katastra nehnuteľností boli vyžiadané doklady, ktoré by preukazovali existenciu   predmetného majetku,   avšak nebolo zistené vlastníctvo   poručiteľa   k majetku, ktorý   je   v návrhu   uvedený   ako   novoobjavený   majetok.   Naopak   z   registra   obnovenej evidencie pozemkov schváleného pre katastrálne územie H. Š. vyplýva, že v tomto registri sa   nachádza   meno   a   priezvisko   sťažovateľky.   Keďže   okresný   súd   nezistil   vlastníctvo poručiteľa k tvrdenému majetku, konanie zastavil a zároveň uložil navrhovateľke podľa § 148 ods. 1 OSP zaplatiť štátu trovy konania vo výške 463,50 Sk (išlo o sumu, ktorú okresný súd uhradil notárovi ako súdnemu komisárovi). Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka   odvolanie   s odôvodnením,   že   podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát   nemá   voči účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil bezvýnimočne, ale podľa výsledkov konania.

Okresný   súd   v súlade s ustanovením   §   140   ods.   3   OSP správne zaplatil odmenu notára ako súdneho komisára. Účelom ustanovenia § 148 ods. 1 OSP je, aby štátu boli nahradené   trovy   spojené   s uplatňovaním   práv   účastníkov,   ktoré   za   nich   platil.   Náhrada týchto   trov   štátom   je   na   mieste   len   v prípadoch,   keď   by   účastník   pre   nedostatok prostriedkov nemohol svoje právo uplatniť alebo ubrániť. Podľa ustanovenia § 148 ods. 1 OSP nemá štát proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platí, bezvýnimočne, ale   podľa   výsledku   konania.   Tento   uvádzaný   zákonný   predpoklad   nie   je   totožný so základným predpokladom „úspechu vo veci“, ako ho uvádza ustanovenie § 142 ods. 1 OSP. Ustanovenie § 148 ods. 1 OSP platí tak pre konanie, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi   prichádza   do   úvahy   náhrada   trov   konania   (§142   až   145   OSP)   a   v ktorom účastníci   majú   prevažne   postavenie   navrhovateľov   a   odporcov,   ale   aj   pre   konanie v ostatných občianskoprávnych veciach, v ktorých vzhľadom na povahu prejednávaných vecí   nemožno   hodnotiť   úspech   a   neúspech   účastníka   vo   veci.   V danom   prípade   ide o nesporové konanie, ktoré bolo zastavené. Trovy konania, ktoré platil štát, boli v záujme navrhovateľky,   ktorá   tvrdila   existenciu   majetku,   ktorý   nebol   prerokovaný   v dedičskom konaní. Existencia tohto majetku poručiteľa sa nepreukázala. Vzhľadom na to uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   13   CoD   47/03   z   18.   decembra   2003,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. D 11/98-122 z 25. apríla 2003, ktorým bolo navrhovateľke uložené uhradiť štátu trovy konania, považuje ústavný súd za zlučiteľné s právnou úpravou.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd   nerozhodol   v merite veci,   nerozhodol   ani o ďalších   nárokoch uvádzaných   sťažovateľkou,   ktorých   priznanie   sa   viaže   na   vyslovenie   porušenia   jej základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004