SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 16/2025-9
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa, zastúpeného Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., Mariánske námestie 2, Žilina, proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 2Tos/34/2024-674 z 27. marca 2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. mája 2024 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na primeraný čas na prípravu obhajoby zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu uvedeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.
II.
Skutkové východiská
2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žilina z 1. februára 2023 uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu, za čo mu bol uložený trest povinnej práce 300 hodín a povinnosť nahradiť škodu 18 400 eur. Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ i prokurátor.
3. Počas odvolacieho konania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu krajského súdu, pretože mu jeho brat mal telefonicky oznámiť, že sa predsedníčka senátu na spoločenskej akcii v minulosti (roky 2019 – 2020) o sťažovateľovi vyjadrila tak, že všetky proti nemu vedené konania sú dôvodné a že pokiaľ ho bude v budúcnosti súdiť, vždy rozhodne o jeho vine, lebo si je istá, že každý skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, bez ohľadu na dôkaznú situáciu spáchal. O námietke senát krajského súdu podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku uznesením z 12. marca 2024 rozhodol tak, že predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa, keďže tvrdenia sťažovateľa nie sú pravdivé. Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť podľa Trestného poriadku, o ktorej podľa § 32 ods. 5 písm. d) Trestného poriadku rozhodol iný senát krajského súdu napadnutým uznesením tak, že ju zamietol, keď sa stotožnil so závermi preskúmavaného uznesenia.
4. Krajský súd následne o odvolaní prokurátora na verejnom zasadnutí 11. apríla 2024 rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia.
III.
Argumentácia sťažovateľa
5. Podľa sťažovateľa mu krajský súd napadnutým rozhodnutím odňal možnosť účinného prostriedku nápravy a porušil jeho právo na primeraný čas na prípravu obhajoby tým, že rozhodol o podanej sťažnosti skôr, ako si zvolený obhajca prevzal napadnuté uznesenie s výzvou na odôvodnenie sťažnosti. Krajský súd totiž po podaní sťažnosti sťažovateľom vyzval na jej odôvodnenie sťažovateľa a jeho obhajkyňu, avšak následne rozhodol odvolací senát toho istého súdu aj napriek tomu, že sťažovateľ nemal reálnu možnosť podanú sťažnosť odôvodniť. Samotný sťažovateľ bol krajský súdom vyzvaný na odôvodnenie sťažnosti tak, že mal na to dva víkendové dni v podmienkach výkonu väzby.
6. Predsedníčka senátu predložila sťažnosť podanú sťažovateľom voči jej nevylúčeniu na rozhodnutie inému senátu krajského súdu v čase, keď nemala zo strany sťažovateľa doručené odôvodnenie sťažnosti voči napadnutému uzneseniu. Dokonca v čase, keď ešte nemala ani vykázané doručenie zo strany obhajkyne o prevzatí napadnutého uznesenia a samotnej výzvy na odôvodnenie.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až do jeho konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, II. ÚS 476/2017). Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci [orgánov činných v trestnom konaní a súdov (napr. III. ÚS 120/2011, III. ÚS 521/2017)].
8. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd alebo iný orgán verejnej moci. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (m. m. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, I. ÚS 404/2011).
9. V prípade sťažovateľa je orgánom, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací. Samotný sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že hneď, ako mu bude doručené písomné vyhotovenie odvolacieho rozhodnutia krajského súdu vo veci samej, podá proti nemu dovolanie. K tomu ústavný súd dodáva, že § 371 ods. 1 písm. c) a e) Trestného poriadku aprobujú ako spôsobilé dovolacie dôvody porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, ako aj konanie vylúčeného sudcu v trestnej veci. Ide o dôvody reflektujúce kritiku, ktorú predniesol sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Preto právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho neumožňuje ústavnému súdu posudzovať podanú ústavnú sťažnosť vecne. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že ústavnou sťažnosťou napadnutým zásahom je procesné uznesenie krajského súdu o sťažnosti podanej proti uzneseniu o nevylúčení predsedníčky senátu, kým dovolaním napadnutým rozhodnutím bude meritórne rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho. Ak totiž dovolací súd dospeje k záveru o dôvodnosti dovolania, má právomoc zrušiť nielen napadnuté rozhodnutie, ale aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo (§ 386 ods. 2 Trestného poriadku). Dokonca v prípade dôvodného dovolania má dovolací súd právomoc prikázať vec nielen na nové prerokovanie a rozhodnutie, ale môže súčasne nariadiť, aby ju súd rozhodol v inom zložení senátu (§ 388 ods. 2 Trestného poriadku). Zjavne je teda opodstatneným záver, podľa ktorého dôvody prednesené v ústavnej sťažnosti sťažovateľa sú plne kryté kompetenčným vybavením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Dovolanie predstavuje v sťažovateľovej veci prostriedok nápravy, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a práv garantovaných dohovorom účinne poskytuje. V čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateľ ešte dovolanie z objektívnych dôvodov (nedoručenie písomného vyhotovenia odvolacieho rozhodnutia krajského súdu) nepodal, preto nemožno konštatovať, že využil prostriedok nápravy poskytnutý mu zákonom na ochranu jeho práv. Z uvedeného dôvodu je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako neprípustnú.
10. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi prednesenými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2025
Robert Šorl
predseda senátu