znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 16/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriouJUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, v mene ktorej koná advokáta konateľ   JUDr.   Peter   Szárszoi,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   právana ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľačl. 19 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu manželstva, rodičovstvaa rodiny podľa čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 8 CoP/131/2014 z 29. septembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka v 1. rade“), a maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovateľky“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   ochranu   manželstva,   rodičovstvaa rodiny podľa čl. 41 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 8 CoP/131/2014 z 29. septembra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že maloletá dcéra sťažovateľky v 1. rade bolapo rozvode manželstva zverená do osobnej starostlivosti matky (sťažovateľky v 1. rade).V rozhodnutí Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 P 163/2013z 9. decembra 2013, ktorým súd manželstvo rodičov maloletej rozviedol, zveril maloletúpre čas   po   rozvode   do   osobnej   starostlivosti   matky   a   určil   výživné   na   maloletú,   bolupravený aj styk otca s maloletou, a to tak, že otec bol oprávnený stretávať sa s maloletouprvé   tri   mesiace od   právoplatnosti rozsudku o   rozvode každú párnu   stredu   od 15.00   hdo 16.00 h a každú nepárnu nedeľu od 15.00 h do 16.00 h za prítomnosti matky. Ďalšie trimesiace   po   právoplatnosti   rozsudku   upravil   súd   styk   otca   s   maloletou   každú   streduod 15.00 h do 16.00 h a každú nepárnu nedeľu od 15.00 h do 17.00 h za prítomnosti matky,ktorá bola povinná dieťa na styk s otcom riadne a včas pripraviť. Proti uvedenému rozsudkuvo výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom podal v zákonnej lehote otec dieťaťaodvolanie, ktorý považoval úpravu styku za nedostatočnú. Namietal pritom, že matka muznemožňuje   styk   s   dieťaťom.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkomč. k. 8 CoP/131/2014-88   z   29.   septembra   2014   zmenil   rozsudok   v   napadnutom   výrokuo úprave styku otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletoukaždú stredu od 15.00 h do 17.00 h a každú sobotu od 14.00 h do 17.00 h za prítomnostimatky dieťaťa, ktorá je povinná maloletú na styk s otcom riadne a včas pripraviť.

Sťažovateľka v 1. rade považuje rozsah styku otca s maloletou „za neprimeraný a na rozdiel od KS Košice je toho názoru, že nezodpovedá jej potrebám matky ako aj potrebám   maloletej.   Úprava   styku   každú   stredu   a   sobotu   je   pre   matku obmedzujúcim.“.

Podľa   sťažovateľky   v 1.   rade   sa   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   vôbecnevysporiadal so skutočnosťami, ktoré ona vo svojom vyjadrení uvádzala; konkrétne ideo tieto skutočnosti:

«Vyjadrenie otca, v odvolacom návrhu „nech sa rozlúči s dcérou, že dcéra nemá žiadneho otca...“ Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde a je len jedným z množstva útokov na osobu sťažovateľky. Toto tvrdenie je vykonštruované, vzhľadom na skutočnosť, že on ako otec   svoju   dcéru   zaprel   a   do   pojednávania   o   veci   rozvodu   sa   o   ňu   ani   nezaujímal. A táto skutočnosť   bola   aj   dokázaná   na   rozvodovom   pojednávaní   zo   dňa   09.12.2013 na OS v Michalovciach.

Vedené trestné a priestupkové konania na otca, vzhľadom na jeho útoky na osobu sťažovateľky   v   prvom   rade   a   ich   dcéry.   On   ako   otec   maloletej   sťažovateľke   vypisuje nevhodné a urážlivé sms, rozposiela jej fotky s urážlivým textom a vyhlasuje ju pri tom aj po rozvode za jeho manželku a má prehľad, kde a v akom čase sa s kým nachádza. Neustále sťažovateľku v prvom rade a jej rodinu osočuje, vulgárne uráža.

Otec   si   chce   svoje   otcovské   návštevy   realizovať   v   obchodnom   centre   Zemplín Michalovce,   alebo   v   ním   navrhovanom   bare   Barrique   taktiež   v   Michalovciach,   čo sťažovateľka v prvom rade odmieta nakoľko takéto miesta pre styk otca s maloletou sú nevhodné pre niekoľko mesačné dieťa. Keď mu ako matka navrhla pobyt v prírode, razantne to odmietol, s odôvodnením, že on si tam nemá kde sadnúť a nemá si tam ani možnosť nič objednať k občerstveniu. Pri nepriazni počasia mu navrhla Michalovské detské zábavné centrum Káčerovo, ktoré taktiež odmietol, lebo ON by sa tam nudil. A tak nakoniec musela absolvovať s dcérkou jeho otcovskú návštevu v OC Zemplín. Počas svojich návštev sa dcérke minimálne venuje a len bezcieľne tlačí kočík s maloletou. Svoju pozornosť venuje osočovaniu osoby sťažovateľky a jej rodiny. Pri svojich atakoch absolútne neberie do úvahy prítomnosť maloletej a nezaujíma ho, ako negatívne pôsobí jeho správanie na ňu. Dcérka skoro celú návštevu preplače.

Návrh rozsahu styku zo strany otca. Jeho obmedzujúci charakter k ďalším potrebám maloletej a vzhľadom na obmedzujúci charakter takého styku voči sťažovateľke v prvom rade ako matke, kedy by s dcérou nemali voľný ani jeden víkend. Styk 2x do týždňa je neprimeraný z viacerých hľadísk. Jednak je tu vek dieťaťa, jeho potreby, jednak negatívny charakter osoby samotného navrhovateľa a jeho neprijateľné správanie. Tak isto takáto úprava znemožňuje maloletej poznať svoju rodinu, ktorá je na západnom Slovensku, lebo takéto časté otcovské návštevy maloletej znemožnia cestovať a obmedzia ju len na pobyt na východe republiky. To by malo negatívny dopad na rozvoj jej osobnosti, rovnako ako by to negatívne ovplyvnilo jej možnosti nadviazať širšie rodinné väzby s ostatnou rodinou, a tiež by to bránilo aj v jej ďalšom nadviazaní sociálnych a emocionálnych zručností.»

Sťažovateľky sa domnievajú, že krajský súd porušil ich základné práva a slobody,a preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti rozhodol takto:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy bolo porušené.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 Ústavy bolo porušené.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.09.2014, sp. zn. 8Cop/131/2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.

4. Krajsky súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania, a to na účet advokáta ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., Štefánikova 8, 071 01 Michalovce, ⬛⬛⬛⬛ a to do 15 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľky   zároveň   žiadajú,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložilvykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Cop/131/2014   z   29.   septembra   2014do rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   samej,   lebo „to   nie   je   v   rozpore   s   dôležitým právnym záujmom a výkon tohto rozhodnutia neznamená pre sťažovateľku väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podstatou podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky v 1. rade, že krajský súd savo svojom rozhodnutí vôbec nevyporiadal so skutočnosťami, ktoré ona uvádzala vo svojomvyjadrení k odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa (najmä nezáujem otca maloletejo dieťa, nevhodný výber miesta na stretávanie sa s dieťaťom zo strany otca dieťaťa a ďalšieaktivity dieťaťa, najmä styk so širšou rodinou obmedzujúci rozsah styku otca s dieťaťom).Krajský súd tiež nezohľadnil trestné a priestupkové konania, ktoré sú proti otcovi vedené.V dôsledku postupu a rozhodnutia odvolacie súdu je úprava rozsahu styku otca s dieťaťompodľa sťažovateľky v 1. rade neprimeraná, obmedzujúca a nezodpovedá jej potrebám akomatky a ani potrebám maloletého dieťaťa. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd svojímrozhodnutím porušil ich základné práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy sú manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona.Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných právsťažovateliek podľa čl. 19 ods. 2 a práva vyplývajúceho z čl. 41 ods. 1 ústavy napadnutýmrozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s namietaným porušenímich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje nasvoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základnépráva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, podľa obsahu ktorého sa vymedzuje predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna   uvedené   môže   ústavný   súd   skúmať   a   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľkydomáhajú v petite svojej sťažnosti, t. j. vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 19ods. 2 a čl. 41 ústavy (v texte odôvodnenia je rozsah čl. 41 ústavy upresnený na čl. 41 ods. 1ústavy). Keďže ani v petite sťažnosti, ani v jej odôvodnení sťažovateľky vôbec nenamietaliporušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ústavný súdsa mohol zaoberať sťažnosťou len v tom rozsahu, ako to sťažovateľky vymedzili v petitesťažnosti.

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecnýmsúdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   jezákladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jehosubsumpcia   pod   právne   normy.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   keďže   sťažovateľkyporušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vôbec   nenamietali,v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv a z tohtodôvodu   nie   je   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   a   označenýmiprávami podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd však s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochranyzákladných práv sťažovateliek preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu z pohľadumožnej existencie dôvodov, ktoré by mohli mať za následok odmietnutie sťažnosti v súlade s§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil zmenu rozsudku v napadnutomvýroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom takto:

„Pokiaľ ide o úpravu styku otca s mal., odvolací súd dospel záveru, že súd prvého   stupňa   dostatočne   zistil   skutkový   stav,   posúdil   ho   podľa   správnych   zákonných ustanovení   Zákona   o   rodine,   ale   nesprávne   určil   jeho   rozsah,   pretože   nezodpovedá záujmom maloletej ani potrebám obidvoch rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu je vhodnejšie, aby sa maloletá stýkala s otcom viackrát do týždňa na kratší časový úsek za prítomnosti matky, pretože takýto styk zaisťuje, že maloletá so zreteľom na útly vek bude vnímať otca ako súčasť svojej rodiny. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že uplynulo 9   mesiacov,   počas   ktorých,   ak   matka   rešpektovala   doterajšie   rozhodnutie   súdu   ako   to vo vyjadrení a v doplnení vyjadrenia uvádza, maloletá si na otca zvykla a je bez ďalšieho v jej záujme, aby sa takýto vzťah upevňoval a do budúcna rozvíjal. Pretože maloletá sa nachádza   v   osobnej   starostlivosti   matky,   ktorá   môže   v   plnom   rozsahu   a   takmer   bez obmedzenia realizovať svoje právo vychovávať maloletú, odvolací súd upravil styk otca s maloletou   dvakrát   do   týždňa   spolu   v   rozsahu   5   hodín,   pretože   otec   maloletej   nebol obmedzený vo svojich rodičovských právach a vychádzajúc zo zásady, že obidvaja rodičia majú   právo   na   styk   s   dieťaťom   v   rovnakom   rozsahu,   považuje   upravený   styk   otca s maloletou za minimálny a návrh matky upraviť styk otca s maloletou na jednu hodinu v mesiaci za absolútne neopodstatnený a neprijateľný. Vo vzťahu k odvolacím námietkam matky odvolací súd zdôrazňuje, že právo stretávať sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania sa, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas strávenia, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Zásahy do riadnej realizácie týchto čiastkových oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných v § 25 ods. 3 Zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, kedy záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným rodičom   obmedzené   alebo   úplne   zakázané.   Ide   o   výnimočné   riešenie   a   vážny   zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Tak, ako má rodič právo starostlivosti o dieťa, má aj dieťa právo na starostlivosť svojich rodičov a pravidelný kontakt s rodičmi, ako aj blízkymi osobami.   Z   hľadiska   dieťaťa   je   potrebné   zvýrazniť,   že   ide   o   právo   a   nie   povinnosť   sa s rodičom, ktorému nie je zverené do osobnej starostlivosti stýkať. Vo všetkých veciach týkajúcich   sa   maloletých   detí   a   teda   pri   rozhodovaní   vo   veciach   starostlivosti   súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, na ktorý musí súd pri svojom rozhodovaní vždy prihliadnuť. Záujmom dieťaťa je predovšetkým jeho zdravý, psychický a fyzický vývoj a teda zabezpečenie   jeho   riadnej   výchovy.   Záujem   dieťaťa   však   nie   je   možné   stotožňovať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii svojho výchovného pôsobenia.

Odvolací   súd   na   adresu   obidvoch   rodičov   konštatuje,   že   v   dôsledku   vzájomne negatívneho   vzťahu   spôsobeného   rozpadom   ich   partnerského   vzťahu   zjavne   nezvládajú riešenie vzájomných sporov, do ktorých vtiahli aj maloleté dieťa, rozhodne za aktuálny vzájomný vzťah zodpovedajú obidvaja a ich rizikové správanie začína byť hrozbou aj pre psychický   vývoj   maloletej.   Za   takejto   situácie   vyvstáva   nevyhnutnosť   zlepšiť komunikačné   schopnosti   a   uvedomenie   si   spoločnej   rodičovskej   zodpovednosti za harmonický vývoj maloletej, pretože ona pre svoj zdravý psychický a fyzický vývoj potrebuje prítomnosť obidvoch rodičov, nakoľko jednostranná výchova dieťaťa má spravidla nepriaznivé následky na psychiku dieťaťa a navyše diéta má právo na starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie uvedených úvah odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o styku otca s maloletou tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pretože dospel k tomu záveru, že práve takáto forma úpravy   styku   otca   s   maloletou   zohľadňuje   jej   vek.   jej   vývinové   potreby   a   spôsob usporiadania súčasných vzťahov v rodine.“

Ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu uvádza, že rodičovské právaa   povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Či   už   rodičia   žijú   v   manželstve,   alebo   nie,predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujmemaloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkýmdohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv,rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Právnaúprava   styku   rodičov   s   ich   maloletými   deťmi   nevedie   podľa   už   vysloveného   právnehonázoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práveprostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zmena   rozsahu   styku   otca   s   maloletým   dieťaťomnepredstavuje   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   vyslovenie   porušenia   základných   právsťažovateliek na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinnéhoživota podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Podľa judikatúry ústavného súdu pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieťtaké zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbána   podstatu   a   zmysel   obmedzovaného   základného   práva   a   slobody   alebo   nie   jenevyhnutným   a   neprimeraným   opatrením   na   dosiahnutie   ustanoveného   cieľa.   Výsledokposúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými   legitímnymicieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch(I. ÚS 13/2000).

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v 1. rade nepredostrelažiadny relevantný argument, ktorý by spochybnil oprávnenosť napadnutého rozhodnutiaa signalizoval neoprávnený   zásah   do   označeného   práva.   Napadnutý   rozsudok   krajskéhosúdu rešpektuje zákonnú úpravu, vychádza z relevantných skutkových zistení, a preto honemožno považovať ani za neoprávnený, ani za taký, ktorý by nesledoval ustanovený cieľ.

Sťažovateľka   v 1.   rade   ďalej   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   právana starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkomkrajského súdu.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého čl. 41 ústavy priznávaochranu   manželstvu,   rodičovstvu   a   rodine   ako   osobitným   právnym   inštitútom(II. ÚS 47/97). Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom celého radu právnych noriempatriacich najmä do odvetvia rodinného, ale aj správneho, finančného, príp. aj trestnéhopráva,   ktorých   základom   nie   sú   subjektívne   práva,   ale   ktoré   vychádzajú   z   materiálnejpodstaty zmyslu a účelu manželstva a rodiny. Ochrana manželstva, rodičovstva a rodinyzaručená prostredníctvom čl. 41 ods. 1 ústavy nie je preto podľa názoru ústavného súduv priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením subjektívnych práv sťažovateliekv konaní pred ústavným súdom (pozri m. m. II. ÚS 47/97).

Posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha ibavšeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine, a skutočnosť, že sasťažovateľka v 1. rade s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje alebo nesúhlasís jeho posúdením skutkového stavu, sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení jejoznačených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojimvlastným. Všeobecný súd dostatočne posúdil skutkový stav veci a vyhodnotil ho spôsobom,ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávaniadôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,a tak   zasahovať   do   ich   rozhodovacej   činnosti,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom   aninadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných   slobodách.   V   danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieťk záveru,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   možné   označiťza neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľkyv 1. rade mal odvolací súd posúdiť skutkový stav a právnu stránku veci iným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015