SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 16/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriouJUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, v mene ktorej koná advokáta konateľ JUDr. Peter Szárszoi, ktorou namietajú porušenie svojho základného právana ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľačl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu manželstva, rodičovstvaa rodiny podľa čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 8 CoP/131/2014 z 29. septembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka v 1. rade“), a maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na ochranu predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu manželstva, rodičovstvaa rodiny podľa čl. 41 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 8 CoP/131/2014 z 29. septembra 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že maloletá dcéra sťažovateľky v 1. rade bolapo rozvode manželstva zverená do osobnej starostlivosti matky (sťažovateľky v 1. rade).V rozhodnutí Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 P 163/2013z 9. decembra 2013, ktorým súd manželstvo rodičov maloletej rozviedol, zveril maloletúpre čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a určil výživné na maloletú, bolupravený aj styk otca s maloletou, a to tak, že otec bol oprávnený stretávať sa s maloletouprvé tri mesiace od právoplatnosti rozsudku o rozvode každú párnu stredu od 15.00 hdo 16.00 h a každú nepárnu nedeľu od 15.00 h do 16.00 h za prítomnosti matky. Ďalšie trimesiace po právoplatnosti rozsudku upravil súd styk otca s maloletou každú streduod 15.00 h do 16.00 h a každú nepárnu nedeľu od 15.00 h do 17.00 h za prítomnosti matky,ktorá bola povinná dieťa na styk s otcom riadne a včas pripraviť. Proti uvedenému rozsudkuvo výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom podal v zákonnej lehote otec dieťaťaodvolanie, ktorý považoval úpravu styku za nedostatočnú. Namietal pritom, že matka muznemožňuje styk s dieťaťom. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkomč. k. 8 CoP/131/2014-88 z 29. septembra 2014 zmenil rozsudok v napadnutom výrokuo úprave styku otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletoukaždú stredu od 15.00 h do 17.00 h a každú sobotu od 14.00 h do 17.00 h za prítomnostimatky dieťaťa, ktorá je povinná maloletú na styk s otcom riadne a včas pripraviť.
Sťažovateľka v 1. rade považuje rozsah styku otca s maloletou „za neprimeraný a na rozdiel od KS Košice je toho názoru, že nezodpovedá jej potrebám matky ako aj potrebám maloletej. Úprava styku každú stredu a sobotu je pre matku obmedzujúcim.“.
Podľa sťažovateľky v 1. rade sa krajský súd v napadnutom rozsudku vôbecnevysporiadal so skutočnosťami, ktoré ona vo svojom vyjadrení uvádzala; konkrétne ideo tieto skutočnosti:
«Vyjadrenie otca, v odvolacom návrhu „nech sa rozlúči s dcérou, že dcéra nemá žiadneho otca...“ Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde a je len jedným z množstva útokov na osobu sťažovateľky. Toto tvrdenie je vykonštruované, vzhľadom na skutočnosť, že on ako otec svoju dcéru zaprel a do pojednávania o veci rozvodu sa o ňu ani nezaujímal. A táto skutočnosť bola aj dokázaná na rozvodovom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 na OS v Michalovciach.
Vedené trestné a priestupkové konania na otca, vzhľadom na jeho útoky na osobu sťažovateľky v prvom rade a ich dcéry. On ako otec maloletej sťažovateľke vypisuje nevhodné a urážlivé sms, rozposiela jej fotky s urážlivým textom a vyhlasuje ju pri tom aj po rozvode za jeho manželku a má prehľad, kde a v akom čase sa s kým nachádza. Neustále sťažovateľku v prvom rade a jej rodinu osočuje, vulgárne uráža.
Otec si chce svoje otcovské návštevy realizovať v obchodnom centre Zemplín Michalovce, alebo v ním navrhovanom bare Barrique taktiež v Michalovciach, čo sťažovateľka v prvom rade odmieta nakoľko takéto miesta pre styk otca s maloletou sú nevhodné pre niekoľko mesačné dieťa. Keď mu ako matka navrhla pobyt v prírode, razantne to odmietol, s odôvodnením, že on si tam nemá kde sadnúť a nemá si tam ani možnosť nič objednať k občerstveniu. Pri nepriazni počasia mu navrhla Michalovské detské zábavné centrum Káčerovo, ktoré taktiež odmietol, lebo ON by sa tam nudil. A tak nakoniec musela absolvovať s dcérkou jeho otcovskú návštevu v OC Zemplín. Počas svojich návštev sa dcérke minimálne venuje a len bezcieľne tlačí kočík s maloletou. Svoju pozornosť venuje osočovaniu osoby sťažovateľky a jej rodiny. Pri svojich atakoch absolútne neberie do úvahy prítomnosť maloletej a nezaujíma ho, ako negatívne pôsobí jeho správanie na ňu. Dcérka skoro celú návštevu preplače.
Návrh rozsahu styku zo strany otca. Jeho obmedzujúci charakter k ďalším potrebám maloletej a vzhľadom na obmedzujúci charakter takého styku voči sťažovateľke v prvom rade ako matke, kedy by s dcérou nemali voľný ani jeden víkend. Styk 2x do týždňa je neprimeraný z viacerých hľadísk. Jednak je tu vek dieťaťa, jeho potreby, jednak negatívny charakter osoby samotného navrhovateľa a jeho neprijateľné správanie. Tak isto takáto úprava znemožňuje maloletej poznať svoju rodinu, ktorá je na západnom Slovensku, lebo takéto časté otcovské návštevy maloletej znemožnia cestovať a obmedzia ju len na pobyt na východe republiky. To by malo negatívny dopad na rozvoj jej osobnosti, rovnako ako by to negatívne ovplyvnilo jej možnosti nadviazať širšie rodinné väzby s ostatnou rodinou, a tiež by to bránilo aj v jej ďalšom nadviazaní sociálnych a emocionálnych zručností.»
Sťažovateľky sa domnievajú, že krajský súd porušil ich základné práva a slobody,a preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti rozhodol takto:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy bolo porušené.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 Ústavy bolo porušené.
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.09.2014, sp. zn. 8Cop/131/2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.
4. Krajsky súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania, a to na účet advokáta ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., Štefánikova 8, 071 01 Michalovce, ⬛⬛⬛⬛ a to do 15 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľky zároveň žiadajú, aby ústavný súd dočasným opatrením odložilvykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Cop/131/2014 z 29. septembra 2014do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, lebo „to nie je v rozpore s dôležitým právnym záujmom a výkon tohto rozhodnutia neznamená pre sťažovateľku väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podstatou podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky v 1. rade, že krajský súd savo svojom rozhodnutí vôbec nevyporiadal so skutočnosťami, ktoré ona uvádzala vo svojomvyjadrení k odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa (najmä nezáujem otca maloletejo dieťa, nevhodný výber miesta na stretávanie sa s dieťaťom zo strany otca dieťaťa a ďalšieaktivity dieťaťa, najmä styk so širšou rodinou obmedzujúci rozsah styku otca s dieťaťom).Krajský súd tiež nezohľadnil trestné a priestupkové konania, ktoré sú proti otcovi vedené.V dôsledku postupu a rozhodnutia odvolacie súdu je úprava rozsahu styku otca s dieťaťompodľa sťažovateľky v 1. rade neprimeraná, obmedzujúca a nezodpovedá jej potrebám akomatky a ani potrebám maloletého dieťaťa. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd svojímrozhodnutím porušil ich základné práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy sú manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona.Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných právsťažovateliek podľa čl. 19 ods. 2 a práva vyplývajúceho z čl. 41 ods. 1 ústavy napadnutýmrozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s namietaným porušenímich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje nasvoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základnépráva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, podľa obsahu ktorého sa vymedzuje predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľkydomáhajú v petite svojej sťažnosti, t. j. vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 19ods. 2 a čl. 41 ústavy (v texte odôvodnenia je rozsah čl. 41 ústavy upresnený na čl. 41 ods. 1ústavy). Keďže ani v petite sťažnosti, ani v jej odôvodnení sťažovateľky vôbec nenamietaliporušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ústavný súdsa mohol zaoberať sťažnosťou len v tom rozsahu, ako to sťažovateľky vymedzili v petitesťažnosti.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecnýmsúdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré jezákladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jehosubsumpcia pod právne normy. Ústavný súd preto konštatuje, že keďže sťažovateľkyporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vôbec nenamietali,v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv a z tohtodôvodu nie je žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a označenýmiprávami podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd však s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochranyzákladných práv sťažovateliek preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu z pohľadumožnej existencie dôvodov, ktoré by mohli mať za následok odmietnutie sťažnosti v súlade s§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil zmenu rozsudku v napadnutomvýroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom takto:
„Pokiaľ ide o úpravu styku otca s mal., odvolací súd dospel záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, ale nesprávne určil jeho rozsah, pretože nezodpovedá záujmom maloletej ani potrebám obidvoch rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu je vhodnejšie, aby sa maloletá stýkala s otcom viackrát do týždňa na kratší časový úsek za prítomnosti matky, pretože takýto styk zaisťuje, že maloletá so zreteľom na útly vek bude vnímať otca ako súčasť svojej rodiny. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že uplynulo 9 mesiacov, počas ktorých, ak matka rešpektovala doterajšie rozhodnutie súdu ako to vo vyjadrení a v doplnení vyjadrenia uvádza, maloletá si na otca zvykla a je bez ďalšieho v jej záujme, aby sa takýto vzťah upevňoval a do budúcna rozvíjal. Pretože maloletá sa nachádza v osobnej starostlivosti matky, ktorá môže v plnom rozsahu a takmer bez obmedzenia realizovať svoje právo vychovávať maloletú, odvolací súd upravil styk otca s maloletou dvakrát do týždňa spolu v rozsahu 5 hodín, pretože otec maloletej nebol obmedzený vo svojich rodičovských právach a vychádzajúc zo zásady, že obidvaja rodičia majú právo na styk s dieťaťom v rovnakom rozsahu, považuje upravený styk otca s maloletou za minimálny a návrh matky upraviť styk otca s maloletou na jednu hodinu v mesiaci za absolútne neopodstatnený a neprijateľný. Vo vzťahu k odvolacím námietkam matky odvolací súd zdôrazňuje, že právo stretávať sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania sa, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas strávenia, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Zásahy do riadnej realizácie týchto čiastkových oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných v § 25 ods. 3 Zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, kedy záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným rodičom obmedzené alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Tak, ako má rodič právo starostlivosti o dieťa, má aj dieťa právo na starostlivosť svojich rodičov a pravidelný kontakt s rodičmi, ako aj blízkymi osobami. Z hľadiska dieťaťa je potrebné zvýrazniť, že ide o právo a nie povinnosť sa s rodičom, ktorému nie je zverené do osobnej starostlivosti stýkať. Vo všetkých veciach týkajúcich sa maloletých detí a teda pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, na ktorý musí súd pri svojom rozhodovaní vždy prihliadnuť. Záujmom dieťaťa je predovšetkým jeho zdravý, psychický a fyzický vývoj a teda zabezpečenie jeho riadnej výchovy. Záujem dieťaťa však nie je možné stotožňovať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii svojho výchovného pôsobenia.
Odvolací súd na adresu obidvoch rodičov konštatuje, že v dôsledku vzájomne negatívneho vzťahu spôsobeného rozpadom ich partnerského vzťahu zjavne nezvládajú riešenie vzájomných sporov, do ktorých vtiahli aj maloleté dieťa, rozhodne za aktuálny vzájomný vzťah zodpovedajú obidvaja a ich rizikové správanie začína byť hrozbou aj pre psychický vývoj maloletej. Za takejto situácie vyvstáva nevyhnutnosť zlepšiť komunikačné schopnosti a uvedomenie si spoločnej rodičovskej zodpovednosti za harmonický vývoj maloletej, pretože ona pre svoj zdravý psychický a fyzický vývoj potrebuje prítomnosť obidvoch rodičov, nakoľko jednostranná výchova dieťaťa má spravidla nepriaznivé následky na psychiku dieťaťa a navyše diéta má právo na starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie uvedených úvah odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o styku otca s maloletou tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pretože dospel k tomu záveru, že práve takáto forma úpravy styku otca s maloletou zohľadňuje jej vek. jej vývinové potreby a spôsob usporiadania súčasných vzťahov v rodine.“
Ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu uvádza, že rodičovské právaa povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie,predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujmemaloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkýmdohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv,rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Právnaúprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právnehonázoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práveprostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii.
Ústavný súd konštatuje, že zmena rozsahu styku otca s maloletým dieťaťomnepredstavuje skutočnosť, ktorá by signalizovala vyslovenie porušenia základných právsťažovateliek na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinnéhoživota podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.
Podľa judikatúry ústavného súdu pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieťtaké zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbána podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie jenevyhnutným a neprimeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Výsledokposúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymicieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch(I. ÚS 13/2000).
V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v 1. rade nepredostrelažiadny relevantný argument, ktorý by spochybnil oprávnenosť napadnutého rozhodnutiaa signalizoval neoprávnený zásah do označeného práva. Napadnutý rozsudok krajskéhosúdu rešpektuje zákonnú úpravu, vychádza z relevantných skutkových zistení, a preto honemožno považovať ani za neoprávnený, ani za taký, ktorý by nesledoval ustanovený cieľ.
Sťažovateľka v 1. rade ďalej namieta aj porušenie svojho základného právana starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkomkrajského súdu.
Ústavný súd už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého čl. 41 ústavy priznávaochranu manželstvu, rodičovstvu a rodine ako osobitným právnym inštitútom(II. ÚS 47/97). Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom celého radu právnych noriempatriacich najmä do odvetvia rodinného, ale aj správneho, finančného, príp. aj trestnéhopráva, ktorých základom nie sú subjektívne práva, ale ktoré vychádzajú z materiálnejpodstaty zmyslu a účelu manželstva a rodiny. Ochrana manželstva, rodičovstva a rodinyzaručená prostredníctvom čl. 41 ods. 1 ústavy nie je preto podľa názoru ústavného súduv priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením subjektívnych práv sťažovateliekv konaní pred ústavným súdom (pozri m. m. II. ÚS 47/97).
Posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha ibavšeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine, a skutočnosť, že sasťažovateľka v 1. rade s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje alebo nesúhlasís jeho posúdením skutkového stavu, sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení jejoznačených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojimvlastným. Všeobecný súd dostatočne posúdil skutkový stav veci a vyhodnotil ho spôsobom,ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku.
Ústavný súd k veci ešte dodáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávaniadôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom aninadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách. V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieťk záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiťza neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľkyv 1. rade mal odvolací súd posúdiť skutkový stav a právnu stránku veci iným spôsobom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015