znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 16/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   M.   K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume   2   000   €   (slovom dvetisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. K. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 16/2013-13 z 15. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. K., P. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 71/13 z 12. februára 2013 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:

„Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že návrh bol podaný na Okresnom súde Piešťany dňa 28. 04. 2004 a vec bola pridelená sudcovi Mgr. F. B., ktorý dňa 6. 5. 2004 oznámil svoju   zaujatosť,   preto   bola   vec   opatrením   predsedníčky   11.   5.   2004   pridelená   inému sudcovi. Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva bola daná právna vec 1. 1. 2005 postúpená na Okresný súd Trnava. Dňa 14. 1. 2005 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý uhradil dňa 3. 2. 2005. Uznesením z 10. 2. 2005 bol odporca vyzvaný, aby sa k návrhu vyjadril a dňa 6. 4. 2005 zaslal súdu vyjadrenie odporca. Dňa 21. 4. 2005 bolo vyjadrenie odporcu zaslané navrhovateľovi, ktorý sa k nemu vyjadril 10. 8. 2005. Dňa 7. 12. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 7. 2. 2006, o odročenie ktorého požiadal právny zástupca odporcu. Nový termín pojednávania bol určený na 31. 3. 2006, kde účastníci požiadali o lehotu 60 dní na uzavretie mimosúdnej dohody, preto bolo pojednávanie odročené na deň 2. 6. 2006. O odročenie pojednávania 2. 6. 2006 požiadal právny   zástupca   odporcu,   lebo   sa   mu   zatiaľ   nepodarilo   kontaktovať   s odporcom,   aby reagovali na návrh mimosúdnej dohody. Nový termín pojednávania bol určený na deň 14. 7. 2006, o odročenie ktorého požiadal právny zástupca odporcu, nakoľko strany si prizvali dvoch   odborníkov,   ktorí   mali   samostatne   zhodnotiť   nedostatky   diela.   Nový   termín pojednávania bol určený na deň 20. 10. 2006. Dňa 14. 8. 2006 bolo súdu doručené odborné stanovisko a pojednávanie dňa 20. 10. 2006 bolo zrušené z dôvodu preloženia zákonného sudcu na Krajský súd v Trenčíne. Dňa 6. 10. 2006 bola vec pridelená novej sudkyni, ktorá dňa 7. 11. 2006 vytýčila termín pojednávania na deň 6. 12. 2006, na ktoré sa účastníci ani ich zástupcovia bez ospravedlnenia nedostavili. Dňa 7. 12. 2006 bolo doručené dodatočné ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu s dokladom o práceneschopnosti. Dňa 12. 12. 2006 bol vytýčený termín pojednávania na deň 7. 2. 2007, pričom o jeho odročenie požiadal právny zástupca odporcu z dôvodu, že bude odcestovaný, preto bol určený nový termín pojednávania na deň 4. 4. 2007, ktorý bol odročený na 4. 6. 2007 za účelom uzavretia mimosúdnej   dohody.   Dňa   29.   5.   2006   doručil   právny   zástupca   navrhovateľa   čiastočné späťvzatie návrhu a na pojednávaní 4. 6. 2007 bol vypočutý navrhovateľ a odporca, a pojednávanie bolo odročené za účelom pribratia znalca. Dňa 4. 6. 2007 bol robený dopyt na znalca, ktorý dňa 15. 6. 2007 oznámil ukončenie činnosti. Dňa 23. 7. 2007 bol robený dopyt na ďalšieho znalca, ktorý dňa 14. 8. 2007 oznámil, že nie je schopný ohľadom danej veci vypracovať znalecký posudok. Dňa 27. 8. 2007 spis predložený vsú na vypracovanie uznesenia o pribratí znalca. Dňa 6. 12. 2007 bol uznesením pribratý znalec, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. 1. 2008.

Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva bola daná právna vec dňa 1. 1. 2008 postúpená na   Okresný   súd   Piešťany   a   pridelená   novému   sudcovi.   Dňa   24.   1.   2008   bolo   vydané doplnenie uznesenia o pribratí znalca, dňa 14. 1. 2008 bol zložený preddavok, dňa 4. 2. 2008 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku o 30 dní, nakoľko ohliadku uskutočnil 11. 1. 2008 a 8. 2. 2008 súd oznámil znalcovi, že mu lehotu predlžuje. Dňa 17. 3. 2008 doručil znalec súdu znalecký posudok a vyúčtovanie. Dňa 19. 3. 2008 dal súd doručiť znalecký posudok stranám na vyjadrenie. Dňa 1. 4. 2008 bol spis z dôvodu   zmeny   obsadenia   súdu   pridelený   novému   sudcovi.   Dňa   22.   4.   2008   zaslal vyjadrenie k znaleckému posudku navrhovateľ a dňa 23. 4. 2008 odporca a dňa 3. 10. 2008 zaslal znalec opravu vyúčtovania znalečného. Z dôvodu zmeny obsadenia súdu bola daná právna   vec   pridelená   novému   sudcovi.   Dňa   16.   2.   2009   bola   vybavovaná   sťažnosť navrhovateľa   na   prieťahy   v   konaní.   Dňa   1.   7.   2009   bol   vo   veci   vytýčený   termín pojednávania na deň 13. 10. 2009 o odročenie ktorého požiadal právny zástupca odporcu z dôvodu práceneschopnosti. Na telefonický dopyt právneho zástupcu odporcu súdu doručil doklad o PN a trval na odročení, lebo mal zlomenú nohu. Pojednávanie dňa 13. 10. 2009 bolo odročené na deň 28. 1. 2010. Dňa 16. 10. 2009 bolo vypracované uznesenie o priznaní znalečného a pojednávanie 28. 1. 2010 bolo zrušené pre účasť zákonného sudcu na školení a bol určený nový termín pojednávania na deň 11. 5. 2010. Na pojednávaní dňa 11. 5. 2010 bolo rozhodnuté o čiastočnom späťvzatí návrhu, vyjadrili sa účastníci, bol vypočutý znalec, ktorý   podal   znalecký   posudok   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom uzavretia mimosúdnej dohody a oznámenie, či k dohode došlo v lehote 30 dní. Dňa 24. 5. 2010 doručil súdu ďalšie doklady navrhovateľ, 25. 5. 2010 doručil znalec súdu stanovisko, 25. 5. 2010 dal súd doručiť stanovisko znalca a doklady navrhovateľa protistranám a dňa 24. 6. 2010 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 7. 10. 2010. Dňa 13. 9. 2010 predložil navrhovateľ návrh na vykonanie nového znaleckého dokazovania. Na pojednávaní 7.   10.   2010   sa   vyjadrili   účastníci,   bol   dopočutý   znalec   a   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Dňa 26. 10. 2010 zaslal   navrhovateľ   otázky   pre   znalca,   dňa   15.   12.   2010   bolo   vypracované   uznesenie o pribratí znalca, dňa 1. 2. 2011 bol zložený preddavok, dňa 22. 2. 2011 požiadal znalec o vyplatenie preddavku, ktorý mu bol priznaný uznesením z 2. 3. 2011 a dňa 4. 8. 2011 bol znalcovi predložený spis. Z dôvodu preloženia zákonného sudcu na iný súd, bola vec dňa

11. 1. 2012 pridelená sudkyni JUDr. K., ktorá dňa 9. 2. 2012 žiadala znalca, aby súdu oznámil, či vypracoval znalecký posudok, ktorá úprava už nebola realizovaná, lebo dňa 13. 2.   2012   znalec   vrátil   spis   so   znaleckým   posudkom.   Dňa   30.   3.   2012   bol   účastníkom doručený   znalecký   posudok   na   vyjadrenie   a   spis   predložený   vsú   na   rozhodnutie o znalečnom. Dňa 5. 4. 2011 vsú požiadala Okresný súd Trnava o preúčtovanie preddavku na znalečnom, čo bolo účtárňou realizované dňa 11. 6. 2012. 30. 4. 2012 zaslal navrhovateľ vyjadrenie k znaleckému posudku, dňa 19. 10. 2012 bol spis predložený vsú na rozhodnutie o znalečnom, čo bolo vykonané uznesením z 23. 10. 2012. Dňa 5. 11. 2012 sa navrhovateľ voči uzneseniu o znalečnom odvolal. Dňa 5. 11. 2012 navrhovateľ doručil rozšírenie návrhu o úroky z omeškania, dňa 29. 1. 2013 súd uznesením pripustil rozšírenie návrhu a dňa 30. 1. 2013 bol v veci vytýčený pojednávania na deň 21. 3. 2013.

Danú právnu vec súčasná zákonná   sudkyňa prevzala   dňa 11.   1.   2012 z dôvodu preloženia predchádzajúceho zákonného sudcu na iný súd, pričom v tom čase mal spis takmer   400   strán   a   nachádzal   sa   u   znalca,   ktorého   zákonná   sudkyňa   bezprostredne po prevzatí   spisu   urgovala   o   doručenia   znaleckého   posudku.   Následne   bol   znalecký posudok zaslaný na vyjadrenie obom stranám konania a bolo rozhodované o znalečnom. Vzhľadom sa stav vecí v senáte JUDr. K., kde má cez 500 vecí a v januári 2012 po JUDr. K. prevzala ďalších 70 vecí, z ktorých sú mnohé reštančné, bolo potrebné si najskôr všetky veci postupne naštudovať s prihliadnutím na rozpojednávané reštančné veci. Okrem toho JUDr. K.   vykonáva   funkciu   podpredsedníčky   okresného   súdu   a   nebolo   v   jej   fyzických   silách zaoberať sa danou vecou skôr.“

V podstate   rovnaké   procesné   úkony   zistil   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C/128/2008 aj ústavný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľa na náhradu škody z titulu vád diela (predmetom ktorého bola rekonštrukcia bytového jadra v jeho byte) realizovaného odporcom. Ústavný súd konštatuje, že takýto typ konania tvorí bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a aj   keď   z právneho   hľadiska nevykazuje   znaky   náročnosti,   zo   skutkového   hľadiska   môže   byť   náročnejšie na dokazovanie. Rovnako tomu bolo aj v danom prípade, keď okresný súd musel nariadiť znalecké   dokazovanie   a pre   rozpory   a nesprávnosti   vo   vyjadreniach   znalca   aj   kontrolné znalecké dokazovanie, čo čiastočne ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   správania   sťažovateľa   ako   účastníka konania, ústavný súd dospel k záveru, že tento neprispel k predĺženiu predmetného konania, v konaní bol aktívny a súčinnostný. Ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti správaniu sťažovateľa nič nevytkla.

3.   Pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu,   ústavný   súd zdôrazňuje, že namietané konanie posudzoval ako celok, t. j. vrátane obdobia, v ktorom bol vo veci miestne príslušný konať iný súd. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej   súčasťou   prechodu   výkonu   súdnictva   je   aj   prenesenie   zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho súdu na súd nadobúdajúci (napr. IV. ÚS 218/08, III. ÚS 38/2010, III. ÚS 76/2010).

Ako   vyplýva   z prehľadu   procesných   úkonov,   predmetné   konanie   začalo   ešte 28. apríla   2004,   keď   bola   žaloba   sťažovateľa   doručená   okresnému   súdu,   avšak   dosiaľ, t. j. ani   po   uplynutí   takmer   9   rokoch,   nie   je   právoplatne skončené.   V súlade   so   svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že   takéto   konanie   prvostupňového   súdu   už   len   vzhľadom   na   dĺžku   jeho   trvania   nie   je potrebné   osobitne   vyhodnocovať, prípadne   osobitne   uvádzať   jednotlivé   kratšie   obdobia nečinnosti, resp. podrobne rozoberať jeho neefektívny, resp. nesústredený postup a už len s poukazom na doterajšiu dobu konania možno konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   neakceptuje   ani   obranu   predsedníčky   okresného   súdu   založenú na preťaženosti zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že personálne problémy (napr. nedostatočné obsadenie súdu, zaťaženosť sudcov a ich časté zmeny) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, avšak len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03 a iné). V danom prípade sa tak nestalo.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a   všetky   okolnosti   posudzovaného prípadu ústavný súd preto dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd vzhľadom na to okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/128/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov   sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 7 000 €, čo odôvodnil tým, že súdne konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené a táto skutočnosť u neho vyvoláva stav právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení   zákonných   podmienok   mohla   uplatňovať   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   princípy spravodlivosti   a   spôsob   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € voči okresnému súdu za primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu, ktorý označené práva porušil, vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 269,58 €, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi z dôvodu právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. A. K., vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Ústavný súd vychádzal z určenia náhrady za dva úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti).   V   zmysle ustanovenia   §   11   ods.   3   v   spojení   s   ustanovením   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Vychádzajúc z uvedeného za 2 úkony právnej služby v roku 2012 patrí advokátovi odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda celková suma 269,58 €. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   [§   31a   zákona   o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 4 výroku nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013