znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 16/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   K.,   M.   B.,   K.,   M.   N.,   K.,   a   F.   T.,   P.,   Česká   republika, zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H., M. B., M. N. a F. T. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   180/2010 z 13. septembra 2011   z r u š u j e a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   je   p o v i n n ý   uhradiť J. H., M. B., M. N. a F. T. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. M. H., K.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2011   doručená   sťažnosť   J.   H.,   M.   B.,   M.   N.   a F.   T   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie základného práva   vlastniť majetok podľa   čl.   20 ods.   1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovatelia sa v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   domáhali   odstránenia   neoprávnenej   stavby,   resp.   zriadenia   časovo neobmedzeného   vecného   bremena   stavby,   na   častiach   pozemkov   v   ich   vlastníctve,   na ktorých bol v období pred rokom 1989 postavený Tenisový areál... Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 830/1994-212 zo 7. augusta 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľov zamietol v celom rozsahu. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 281/2008 z 8. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil avšak z iných dôvodov, než ktoré vyslovil okresný súd a súčasne pripustil vo veci dovolanie z dôvodu posúdenia otázky zásadného významu, a to či je možné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   pôde“).   Najvyšší   súd   sťažovateľmi   podané dovolanie   zamietol   považujúc   posúdenie   veci   krajským   súdom   v   otázke   zásadného právneho významu za správne.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   najvyšší   súd «bez   akéhokoľvek bližšieho skutkového zdôvodnenia celú vec uzavrel v neprospech sťažovateľov tak, že títo nie   sú   oprávnení   domáhať   sa   svojich   práv,   pretože   si   svoje   nároky   mali   uplatniť   v reštitučnom konaní (na čom sa Najvyšší súd právne ustálil až v roku 2010). Aj napriek viacerým skutkovým a právnym námietkam zo strany sťažovateľov sa Najvyšší sud týmito skutočnosťami   vôbec   nezaoberal   a   svoje   rozhodnutie   jednoducho   oprel   o   svoj   názor prezentovaný   v   obdobných   veciach,   aby   bol   zachovaný   status   quo   v   zmysle   malo   sa postupovať podľa reštitučných zákonov, teraz to už nie je možné riešiť...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sporov   súvisiacich   s   tenisovým   areálom   je   viac,   je potrebné   uviesť,   že   v   predmetných   prípadoch   boli   vydané   rôzne   rozhodnutia,   pričom niektoré z nich sú už právoplatné a tak k dnešnému dňu existuje (1) časť pozemku na ktorom je   tenisový   areál,   na   ktorom   je   zriadené   vecné   bremeno   v   celom   rozsahu   na   celý   pás zabratého   pozemku   (a   už   aj   bola   vyplatená   finančná   náhrada)   a   (2)   na   iných   pásoch pozemku tvoriaceho tenisový areál je právoplatne zriadené vecné bremeno iba pod tými časťami pozemku,   na   ktorých   stojí   stavba   v zmysle stavebného zákona (a   o finančnom nároku sa má iba rozhodovať).

Samotný Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v týchto sporoch zaujal rôzne stanoviská...

Súdy teda svojim prístupom vytvorili tri rôzne situácie, ktoré sa týkajú toho istého tenisového areálu a tej istej právnej situácie. Navyše (a to sťažovatelia v tomto spore, ako aj žalobcovia v ostatných sporoch zdôrazňovali), sa ani jeden zo súdov (prvostupňový, odvolací alebo dovolací) do dnešného dňa ani raz a ani slovom nezmienil o skutočnosti že tu   existuje   právoplatné   a   vykonateľné   rozhodnutie   týkajúce   sa   toho   istého   tenisového areálu, potvrdené Najvyšším súdom, ktorým bolo dané osobám v rovnakom postavení ako sťažovatelia za pravdu...

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   dovolávajú   ochrany   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba „ústava“) a to základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ktoré bolo podľa ich názoru porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 6 Co 281/2008- 276   zo   dňa   8.   9.   2009   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   13.   9.   2011,   sp.   zn.: 4   Cdo   180/2010.   Rovnako   bolo   uvedenými   rozhodnutiami   podľa   názoru   sťažovateľov porušené ich právo garantované v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy... v čl. 6 Dohovoru... a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina...

Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu.   Všeobecne   je   podľa   názoru   sťažovateľov   potrebné   vychádzať   z   priority   ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým   došlo   k   porušeniu   ich   subjektívneho   vlastníckeho   práva   -   právo   predmet   svojho vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd svojimi   rozsudkami   posvätili   ten   právny   stav,   že   vlastnícke   právo   sťažovateľov   k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady...

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v skutkovo   a   právne   zhodnom   spore   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I.   pod   sp.   zn. 15 C 717/2002 bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady.... Je taktiež zrejmé, že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací, ani dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní uvádzali. Odvolací aj dovolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie vo veci podstatné argumenty sťažovateľov ignorovali.».

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví, že právo „sťažovateľov garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn.: 4 Cdo 180/2010 porušené bolo“, zruší napadnutý rozsudok a zaviaže najvyšší súd nahradiť sťažovateľom trovy konania na účet ich právneho zástupcu.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“), konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 16/2012-13 prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom č. KP 4/2012 z 2. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   danom   prípade   sťažnosťou   napadnutým rozsudkom   dovolanie   sťažovateľov   zamietol.   Svoj   záver   o   vecnej   správnosti   dovolaním napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   náležité   odôvodnil,   pričom   sa   vyporiadal   s podstatnými   námietkami   sťažovateľov.   Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   ani   v rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd výklad o primárnosti použitia reštitučných zákonov   uskutočnil   v   súlade   s   aktuálnou   rozhodovacou   praxou   najvyššieho   súdu   a   v odôvodnení   rozhodnutia   na   konkrétne   rozhodnutia   aj   odkázal.   Pokiaľ   sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd vyslovil opačný názor v inej veci na totožnú problematiku, treba predovšetkým uviesť, že ide o rozsudok z 25. februára 1999 sp. zn. 3 Cdo 96/98, ktorý riešil otázku   platnosti   a   účinnosti   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   a   problematiky   vzťahu všeobecných   a   špeciálnych   predpisov   sa   nedotkol.   Od   tohto   rozhodnutia   sa   judikatúra vyvíjala a došlo k názorovému posunu. Čo nie je neobvyklý jav, najmä s prihliadnutím na dobu,   ktorá   medzitým   uplynula   (viac   ako   desať   rokov).   Nemožno   tiež   opomenúť,   že   k rovnakému názoru sa tiež vývojom judikatúry dopracovala aj rozhodovacia prax súdov Českej republiky, čo s ohľadom na takmer identické znenie právnej úpravy a spoločný právny základ z minulého obdobia existencie spoločného štátu dôležitý faktor.

Na   základe   uvedeného   preto   nie   je   možné   považovať   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, v rozpore s princípom právnej istoty resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.

Nemožno teda súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti. Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti   a   s   vyjadrením   najvyššieho   súdu,   ako   aj   s   obsahom   napadnutého   rozsudku a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C/830/1994 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne   názory   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09); v konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú   akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho občianskych právach a záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m.   m.   III.   ÚS   190/08).   Pritom   musí   konajúci   súd   interpretáciu   právnej   normy   založiť na racionálnej právnej argumentácii.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj čl. 11 ods. 1 listiny má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ako   vyplýva   z   predchádzajúceho   odseku,   obsah   čl.   20   ods.   1   ústavy   je   totožný s obsahom čl. 11 ods. 1 listiny. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu preto nie je dôvod na odlišné posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Ústava samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na   jeho   zákonný   obsah,   t.   j.   obsah   ustanovený   zákonom   (PL.   ÚS   38/95).   Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať   s   ním.   Tento   obsah   vlastníckeho   práva   rešpektuje   aj   ustálená   judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97). Súčasne má podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý, kto vlastní majetok zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú ustanovené   priamo   v   tomto   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.   ústavy   (I.   ÚS   23/01).   Článok   20   ods.   1   ústavy   zabezpečuje   každému   rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať   vec   do   svojho   vlastníctva   (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý im odmietol poskytnúť právnu ochranu na základe ustanovení Občianskeho zákonníka s poukazom na to, že sťažovatelia mali právnu ochranu zabezpečenú podľa tzv. reštitučných predpisov,   ktorých   účelom bolo zmierniť následky niektorých   majetkových krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989. Pritom však podľa sťažovateľov nemalo byť najvyšším súdom preskúmané, či existovali podmienky na poskytnutie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov (konkrétne podľa zákona o pôde). Sťažovatelia tiež namietajú nejednotnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v podobných právnych veciach vrátane   tých,   ktoré   súvisia   s   ich   právnou   vecou.   V   spojitosti   s   odstránením   stavby tenisového areálu totiž bolo pred okresným súdom súčasne vedených spolu 15 súdnych konaní, v ktorých všeobecné súdy rozhodli (vo viacerých prípadoch právoplatne) rôznym spôsobom.  

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sformuloval tieto právne závery: «V prejednávanej veci dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)... Odvolací   súd   pripustil   dovolanie   za   účelom   vytvorenia   procesnej   možnosti   preskúmať správnosť   riešenia   otázky,   „či   je   možné   uplatniť   nárok   na   ochranu   vlastníctva   podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde“.

Odvolací   súd   vyriešil   nastolenú   právnu   otázku   tým   spôsobom,   že   keď   bol   v preskúmavanom   prípade   na   základe   skutkových   zistení,   ktoré   vyplynuli   z   vykonaného dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona   o   pôde,   žalobcovia   si   mali   svoj   reštitučný   nárok   v   zákonnej   lehote   uplatniť   v reštitučnom   konaní.   Pokiaľ   tak   neurobili,   nemôžu   sa   domáhať   ochrany   podľa   §   135c Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku, keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo...

Dovolací súd poukazuje na to, že jeho rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná v tom, že všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú až (len) do tej doby, než je (napr. v súdnom konaní) zistené, že ustanovenia lex specialis   na   daný   prípad   nedopadajú,   a   preto   ich   nemožno   na   ne   uplatniť.   Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (rozsudok NS   SR   z   29.   4.   1998   sp.   zn.   2   Cdo   1/1998,   rozsudok   NS   SR   z   20.   8.   1999   sp.   zn. 5   Cdo   36/1999).   Reštitučné   zákony   svojou   špecialitou   teda   predstavujú,   ak   sú   splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku použitia všeobecných právnych predpisov (napr. rozsudok NS SR z 25. 2. 2009 sp. zn. 4 Cdo 130/2007, rozsudok NS SR z 31. 5. 2011 sp. zn. 2 Cdo 122/2010, stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb.; rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11. 9. 2003 sp. zn. 31 Cdo 1222/2001, rozsudok NS   ČR zo 17.   2.   2006   sp.   zn.   22 Cdo   25/2006,   rozsudok   NS   ČR   z 1.   7.   2009 sp.   zn. 22 Cdo 4505/2008, rozsudok NS ČR z 13. 12. 2006 sp. zn. 22 Cdo 18/2006)...

Podľa zákona o pôde, pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie nehnuteľnosti oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďže reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi   generali,   čo   znamená,   že tam,   kde   existuje   špeciálna   právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo možné sa domáhať ochrany práva   postupom   podľa   reštitučného   predpisu   ako   špeciálneho   (ak   bol   daný   reštitučný nárok),   nemožno už po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov.

V   prejednávanej   veci   z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   k   strate   vlastníckeho   práva žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu formálneho vlastníckeho práva), na základe stavebného povolenia ObNV - odboru výstavby K. z 26. októbra 1977, na pozemku žalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska...“ (ďalej   len   „stavebné   povolenie“)   a   následne   vyvlastňovacím   rozhodnutím   došlo   k   jeho neúčinnému   vyvlastneniu.   Keďže   v   preskúmavanom   prípade   bol   na   základe   skutkových zistení   daný   reštitučný   nárok   a   oprávnené   osoby   sa   mohli   domáhať   ochrany   svojho vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu - zákona o pôde, nemôžu úspešne uplatniť   nárok   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   všeobecného   právneho   predpisu. Nemôžu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel   reštitučného   zákona   ako   správne   poukázal   odvolací   súd,   ktorým   účelom   je   nielen zmiernenie   následkov   niektorých   majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   vlastníkom poľnohospodárskeho   a   lesného   majetku   v   období   rokov   1948   -   1990,   ale   aj   úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko až po realizácii práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená   osoba   počínať   ako   vlastník   veci,   t.   j.   okrem   iného   domáhať   sa   odstránenia stavby, resp. zriadenia vecného bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka

Pokiaľ   ide   o   námietku   dovolateľov,   že   neboli   oprávnenými   osobami   na   vydanie nehnuteľnosti z dôvodu, že pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu, nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho fondu   na   základe   rozhodnutia   MNV,   odboru   vodného   a   lesného   hospodárstva   a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982, Najvyšší súd Slovenskej republike poukazuje na skutkové zistenie, že k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v preskúmavanom prípade došlo, ako už bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe stavebného povolenia   z   roku   1977   uskutočnila   výstavba   „Tenisového   ihriska...“,   kedy   pozemok nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil až dodatočne rozhodnutím o vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady, ako správne konštatoval odvolací súd, upravoval § 30 zákona o pôde, podľa ktorého pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval. Preto, i keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po odňatí vlastníckeho práva, nejde o prekážku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde. Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo formou faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol, žalobcovia   v   konaní   nepreukázali,   že   sú   vlastníkom   pozemku,   z   ktorého   sa   domáhajú odstránenia   neoprávnenej   stavby,   resp.   zriadenia   vecného   bremena   za   náhradu.   Preto, pokiaľ žalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k pozemku, nebolo by im možné poskytnúť ochranu podľa § 135c Občianskeho zákonníka ani v prípade splnenia ostatných zákonných podmienok (napr. že ide o stavbu), lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že odvolací súd sa (hoci nadbytočne, nakoľko došiel k záveru, že žalobcovia nie sú   aktívne   legitimovaní   k   uplatnenému   nároku   v   zmysle   žaloby)   zaoberal   aj   právnou otázkou, či tenisový areál na pozemku je stavbou v zmysle občianskoprávnych predpisov, pričom dospel k záveru, že takouto stavbou nie je.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237   O.   s.   p.   a   konanie   nie   je   postihnuté   ani   inou   vadou,   ktorá   by   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).»

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C/830/1994 dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je ústavne udržateľný.

Úlohou   ústavného   súdu   v   tejto   situácii   bolo   posúdiť,   či   ústavne   konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov zodpovedá aj názor najvyššieho súdu, že ak „bol na základe skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   postupom   podľa   reštitučného   predpisu   - zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a teda že žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka „nemožno obchádzať účel reštitučného zákona... ktorým účelom je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde“.

Ústavný   súd   sa   už   v   minulosti   zaoberal   otázkou,   či   slovenský   právny   poriadok nevylučuje   uplatnenie   práv   určovacou   žalobou   za   súčasnej   existencie   reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe   reštitučných   predpisov,   podal   žalobu,   ktorou   žiadal   určiť,   teda   deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva (III. ÚS 102/04, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011), pričom dospel k záveru, že   reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik   vlastníckeho   práva   oprávnených   osôb,   ale   aby   im   uľahčili   obnovenie   tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb   určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].

Najvyšší súd dospel v napadnutom rozsudku k opačnému záveru, pričom tento svoj záver aj podrobne právne odôvodnil argumentujúc v prvom rade právnym názorom, že žalobou   o   ochranu   vlastníckeho   práva   nemožno   obchádzať   účel   a   zmysel   reštitučného zákonodarstva, tiež tým že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že v rozhodnom období   vec   prešla   na   štát   aj   v   prípadoch   jej   prevzatia   bez   právneho   dôvodu,   pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi generali a z nej odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov.

Vo   vyjadrení   k   doručenej   sťažnosti   najvyšší   súd   vo   vzťahu   k   právnemu   názoru vyslovenému v inej veci na totožnú problematiku (konkrétne k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 96/98 z 25. februára 1999) uviedol, že od tohto rozhodnutia sa judiaktúra vyvíjala a došlo v nej k názorovému posunu, čo s prihliadnutím na dobu, ktorá medzitým uplynula, nie je neobvyklý jav.  

Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho dôvodu obstáť.

Vo veci konajúce všeobecné súdy (a v intenciách sťažnosti predovšetkým najvyšší súd) nevzali do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku   vlastníckeho   práva   oprávnených   osôb,   ale   naopak,   uľahčenie   obnovenia   ich vlastníckeho   práva.   A   v   žiadnom   prípade   ním   nemohlo   byť   a   nebolo   vytváranie dodatočných   nadobúdacích   titulov   pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ   zákonodarca   vytvoril   v   §   6   ods.   1   písm.   p)   zákona   o   pôde   samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,   zmyslom   tohto   ustanovenia   bolo   uľahčiť   oprávneným   osobám   dosiahnutie   ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť   v   relatívne   jednoduchom   správnom   konaní   a   nemuseli   sa   domáhať   súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej   osobe   (štátu)   nesvedčí   žiadny   právny   titul   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.

Názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   zánik   práva   oprávnenej   osoby   postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj   zánik   jej   vlastníckeho   práva,   tobôž   v   situácii,   keď   povinnej   osobe   (na   rozdiel   od oprávnenej   osoby)   nesvedčí   žiaden   nadobúdací   titul   k   nehnuteľnosti,   zásadne   popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny,   pretože   jeho   aplikácia   by   znamenala   vytvorenie   dosiaľ   v   právnom   poriadku neznámeho spôsobu   straty   vlastníckeho   práva   fyzických   osôb   v   prospech   štátu.   Takýto záver   nemožno   vyvodiť   ani   z   tretej   vety   ustanovenia   §   13   ods.   1   zákona   o   pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom   o   pôde,   avšak   nie   na   zánik   práva   vlastníckeho   garantovaného   Občianskym zákonníkom,   ústavou   a   listinou.   Účelom   zákona   o   pôde   nebolo   teda   stanoviť   zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Rovnako   systematickým   a   logickým   výkladom   zákona   o   pôde   nemožno   dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo   prešlo   na   štát   v   rozhodnom   období   aj   v   prípade   neexistencie   titulu   pre   jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z   rovnakých   dôvodov   neobstojí   ani   argumentácia   krajského   súdu,   podľa   ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia sa podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať   sa   ochrany   nimi   tvrdeného   (existujúceho)   vlastníckeho   práva   procesne akceptovateľným spôsobom.

Súčasne   je   však   potrebné   uviesť   aj   to,   že   nielen   vlastnícke   právo   sťažovateľov (oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   od   tohto   svojho   už   skôr   vysloveného   názoru (III.   ÚS   178/06,   II.   ÚS   249/2011)   upustiť   a   konštatuje,   že   aj   v   prípade   sťažovateľov prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva vrátane žaloby   o   odstránenie   neoprávnenej   stavby,   resp.   zriadenie   vecného   bremena   podanej sťažovateľmi.

Nie nevýznamná je tiež skutočnosť, že v obsahovo identických veciach súvisiacich s vecou sťažovateľov (v ktorých sa najmä iné osoby ako sťažovatelia rovnakým typom žaloby   domáhali   ochrany   vlastníckeho   práva   z   dôvodu   výstavby   tenisového   areálu na častiach pozemkov v ich vlastníctve v období pred rokom 1989) boli vydané meritórne rozhodnutia všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu v dovolacom konaní (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 96/98 z 25. februára 1999), ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu právu žalobcov napriek platnosti reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Takáto nejednotnosť v rozhodovaní všeobecných súdov je v rozpore so zásadou predvídateľnosti práva a výsledkov súdneho sporu, a tým v konečnom dôsledku aj s princípom právnej istoty. V okolnostiach prípadu sa javí ako zjavne nespravodlivé trvať na právnom názore, že sa sťažovatelia nemôžu domáhať právnej ochrany podľa   všeobecných   právnych predpisov, keď v čase podania ich žaloby nimi uplatnenému právu nebolo možné poskytnúť právnu ochranu podľa reštitučných predpisov.

Z   týchto   dôvodov   považoval   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu o zamietnutí   dovolania   sťažovateľov   za   rozporný   s   obsahom   sťažovateľmi   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšším súdom použité právne   predpisy   neboli   vyložené   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   a   pri   aplikácii dotknutých zákonných predpisov všeobecnými súdmi došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu.  

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   súčasne   zasiahol   aj   do   základného   práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, keď ich vlastníckemu právu neposkytol zákonnú ochranu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s poukazom na aplikovateľnosť právnych noriem obsiahnutých v reštitučných predpisoch. Z dôvodu ústavnej neudržateľnosti aplikovaného právneho názoru bolo dôvodné vysloviť aj porušenie základného práva vlastniť majetok (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu) vychádzajúc zo zistenia, že v danom prípade nebolo predmetom konania pred všeobecným súdom   vyvlastňovanie ani nútené obmedzenie   vlastníckeho   práva   a   ani   súdny   prieskum   vyvlastňovacieho   konania realizovaného správnym orgánom. Sťažovatelia pritom bližšie nezdôvodnili, v čom vidia porušenie označeného článku ústavy. Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 4 ústavy nemožno vyvodzovať len z tej skutočnosti, že konajúce   súdy   sa   dotkli   právneho   posúdenia   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   č.   j. výst. 5882/83/84-60 z 20. februára 1984, pokiaľ pri právnom posúdení prípadu považovali toto   vyvlastňovacie   rozhodnutie   za   neúčinné   a   pre   neposkytnutie   právnej   ochrany vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľov (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil napadnutý rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   180/2010   z   13.   septembra   2011   a   vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou   najvyššieho súdu   bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné   ústavné   princípy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovatelia musia v konaní dosiahnuť plný úspech   a   viazanosť právnym názorom   ústavného súdu   nemusí jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté. Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenie ústavne nekonformného právneho posúdenia otázky (ne)aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov v okolnostiach prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,23 € za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   úhradu   trov   právneho   zastúpenia uplatnených právnym zástupcom sťažovateľov za označené dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011. Výšku priznanej úhrady však bolo potrebné oproti vyúčtovaniu upraviť s prihliadnutím na deň vykonania úkonov právnej služby tak, aby bola v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).  

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby uskutočnenej v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby sumu 7,41 €.

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   sťažovateľom   úhradu   trov   právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ktorú bolo potrebné zvýšiť o daň   z pridanej   hodnoty vo výške 20 %. Ústavný súd   preto zaviazal porušovateľa   základného   práva   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľom celkovo v sume 314,18 € (pozostávajúc z trov v sume 261,82 € a sumy 52,36 € predstavujúcej daň z pridanej hodnoty) na účet ich právneho zástupcu tak, ako je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012