znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 16/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k. 14 CoE/87/2010-49 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr. A.   C.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/87/2010-49 zo 14. júla 2010. Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená doručila súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdna exekútorka“) návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 1 278,56 € s príslušenstvom proti M. Š. (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK 722/07-EK z 20. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2007 a stal sa vykonateľným 14. novembra 2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdna exekútorka následne predložila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 1 278,56 € spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 28. augusta 2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 4,25 € a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 49,79 €.

Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 1502/2009-12 z 9. marca 2010 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal z toho, že z odôvodnenia   exekučného   titulu   vyplynulo,   že   tento   bol   vydaný   na   základe   zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000061186 zo 6. februára 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“).

Okresný   súd   poukázal   najprv   na   to,   že   ako   to   vyplynulo   z   úverovej   zmluvy, povinnému bol poskytnutý skutočný úver vo výške 20 166 Sk a povinný sa zaviazal vrátiť oprávnenej   túto   sumu   zvýšenú   o   poplatok   za   uzatvorenie   zmluvy   v   sume   1   500   Sk   a zmluvnú odmenu. Podľa úverovej zmluvy bol povinnému takto poskytnutý úver v sume 28 008   Sk,   ktorý   mal   splatiť   v 12   mesačných   splátkach   splatných   podľa   splátkového kalendára, pričom ročná percentuálna miera nákladov za úver bola 117,59 %. Okresný súd posúdil   poskytnutý   úver   ako   úver   spotrebiteľský   v   zmysle   zákona   č. 258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd zistil, že spotrebiteľský úver obsahoval neprimerané podmienky, a to dojednanie o sankciách – zmluvných pokutách, a dojednanie o zabezpečení   úveru   blankozmenkou,   ktoré   neboli   individuálne   dojednané   a   spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa   názoru   okresného   súdu   takéto   neprimerané   podmienky   sú   absolútne   neplatné a z tohto dôvodu exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, zaväzuje na plnenie, ktoré je právom   nedovolené   a   je   v   rozpore   s dobrými   mravmi.   Okresný   súd   právne   svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 zákona č.   244/2002 Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorých   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatok spočívajúci okrem iného aj v tom, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom.   Keďže   v   tomto   prípade   exekučný   titul   – rozhodcovský rozsudok – zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,   okresný   súd   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol použitím ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 44 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Er 1502/2009-12 z 9. marca 2010 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 87/2010-49 zo 14. júla 2010 tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   Krajský   súd   zistil,   že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom potvrdil, že okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že okresný súd správne v odôvodnení svojho uznesenia   uviedol,   že   dohoda   o   zabezpečení   úveru   blankozmenkou   a dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke poskytuje „legalizáciu“ inej zmluvnej podmienky, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná. V nadväznosti na to zhrnul, že pokiaľ plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je plnením právom nedovoleným a v rozpore s dobrými mravmi   a z výroku   rozhodcovského   rozsudku   nie   je   možné   oddeliť   plnenie   právom dovolené od plnenia, ktoré bolo priznané oprávnenému v rozpore so zákonom, správny bol potom   záver,   keď   okresný   súd   žiadosť   súdnej   exekútorky   o udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   podľa   ustanovenia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   zamietol v celom rozsahu.

Sťažnosť pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením   krajského   súdu   č.   k.   14   CoE   87/2010-49   zo   14.   júla   2010   sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napriek tomu, že už okresný súd týmto svojím rozhodnutím porušil čl. 2 ods. 2 ústavy (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože preskúmaval   zmluvu   o   úvere   v   dôsledku   toho,   že   nesprávne   aplikoval   §   45   zákona o rozhodcovskom   konaní,   a   takto   zasiahol   do   právoplatne   (rozhodcovským   rozsudkom) ukončenej   veci.   Ustanovenie   §   45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   neumožňuje exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský   rozsudok,   a   nie   o   plnení,   ktoré   vyplýva   z   právneho   dôvodu,   na   základe ktorého   bol   vydaný   exekučný   titul;   exekučný   súd   má   právomoc   (§   45   zákona o rozhodcovskom   konaní)   pri   rozhodovaní   o   udelení/neudelení   poverenia   súdnemu exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa právo   v   rozhodcovskom   konaní   uplatnilo.   Posúdenie   hmotnoprávneho   základu   veci   je zverené   iba   rozhodcovskému   súdu,   jeho   opätovnému   posudzovaniu   exekučným   súdom bráni   prekážka   rozsúdenej   veci.   Preskúmať   právny   dôvod   rozhodcovským   rozsudkom judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje zákon   (ustanovenie   §   40   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   upravujúce   možnosť podania   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku).   Ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu o preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku,   všeobecný   súd   nemôže   naprávať   toto   jeho opomenutie   a   ani   nahrádzať   celkovú   pasivitu   spotrebiteľa   v   rozhodcovskom   konaní (rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-40/08,   Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).

Uznesenie krajského súdu tak považuje sťažovateľka za porušujúce čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože „výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Banskej Bystrici a postup   v zmysle   takéhoto   výkladu   je   v rozpore   so   zákonnou   úpravou   a teda   porušení článku   2   ods.   2   Ústavy.   Keďže   právo   na   zákonom   upravený   postup   štátneho   orgán   je súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu,   postup   porušovateľa   v rozpore   s článkom   2   ods.   2 Ústavy SR a Exekučným poriadkom je porušením tohto práva.“.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy videla sťažovateľka vo zvýhodnení povinného na úkor sťažovateľky a odôvodnila to touto argumentáciou: „Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu,   bolo   povinnému   vytvorené   priaznivejšie   postavenie.   Povinný   napriek   absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, bol postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený   do   pozície   ako   keby   námietky   podal,   teda   ako   keby   vykonal   procesný   úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 CoE/87/2010-49 zo dňa 14. 07. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   č.   k. 14 CoE/87/2010-49 zo dňa 14. 07. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 CoE/87/2010-49   zo dňa 14. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane   DPH   (slovom   tristotri   eur   tridsať   eurocentov)   za   dva   úkony   právnej   služby   – prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 % DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie v   petite   označených   práv   uznesením   krajského súdu sp. zn. 14 CoE/87/2010 zo 14. júla 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).

Základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   sa   možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46 ods.   1   ústavy neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   kvalifikovaná   už   spomínaným   princípom   subsidiarity, v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v   prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o exekučnom titule (rozhodcovskom rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 14 CoE/87/2010 zo 14. júla 2010 bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych   noriem   ako   zákon   o   spotrebiteľských   úveroch,   ako   aj   obsahu   relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   poukázala   aj   na   rozsudok   Súdneho   dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku   konštatoval,   že   vnútroštátny   súd   môže   ex   offo   preskúmať   nekalú   povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   V   takomto   prípade prináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   podľa   daného vnútroštátneho   práva   vyplývajú   s cieľom   zabezpečiť,   aby   spotrebiteľ   nebol   uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a záveru   ústavného   súdu,   že   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné   a zasahujúce   do   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňujúc to „nahradením vôle a činnosti protistrany sťažovateľa   aj   činnosťou   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici“,   čím   podľa   názoru sťažovateľky   bol   účastník   zvýhodnený   na jej   úkor   a   bolo   mu „vytvorené   priaznivejšie postavenie“.   K   tomu   malo dôjsť   tým,   že   účastník „napriek   absolútnej   pasivite...,   bol postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   postavený   do   pozície   ako   keby   námietky podal...“.

Ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Napriek uvedenému dodáva, že v posudzovanom prípade exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a nároky v ňom priznané vychádzali zo zmluvy o úvere. Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že bola znevýhodnená oproti protistrane tým, že všeobecný súd aplikoval ustanovenia zákona, na ktoré je povinný prihliadať ex offo, a v dôsledku toho podľa jej názoru došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ústavný súd bez bližšieho skúmania konštatuje, že takýmto konaním všeobecného súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto námietku sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy považuje za zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd túto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011