znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 16/09-46

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 vo veci prijatej sťažnosti J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., pre namietané porušenie jeho základného   práva podľa   čl.   17 ods.   2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní o preskúmanie trvania dôvodov väzby a   o   jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   a   jej   nahradenie   písomným   sľubom   vedenom pod sp. zn.   3 Tos/81/2007,   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   3   Tos/81/2007 z 8. januára   2008,   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaniach   o   jeho   žiadostiach o prepustenie   z   väzby   z   18.   októbra   2007   a   13.   marca   2008   vedených   pod   sp.   zn. 1 T/150/2007, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní o preskúmanie trvania dôvodov väzby a o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom vedenom pod sp. zn. 3 Tos/81/2007,   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   3 Tos/81/2007   z 8. januára 2008,   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaniach   o   jeho   žiadostiach   o prepustenie z väzby   z   18.   októbra   2007   a   13.   marca   2008   vedených   pod   sp.   zn.   1 T/150/2007, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. M. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. J. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 335,19 € (slovom tristotridsaťpäť eur a devätnásť centov), z ktorých j e   p o v i n n ý   vyplatiť Krajský súd v Trnave sumu 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) a Okresný súd Trnava sumu 111,73 € (slovom stojedenásť eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. J., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2008 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 14. júla 2008) J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 16/09-21 z 20. januára 2009   prijal   na   ďalšie   konanie   v   časti   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmanie   trvania   dôvodov   väzby   a   o   jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby a jej nahradenie   písomným   sľubom   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Tos/81/2007,   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008, postupom Okresného súdu Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach   o   jeho   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby z 18. októbra   2007   a   13.   marca   2008   vedených   pod   sp.   zn.   1 T/150/2007,   uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je proti jeho osobe vykonávané väzobné trestné stíhanie, do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 45/07 z 25. marca 2007, pričom lehota trvania väzby mu začala plynúť od 23. marca 2007, a teda šesťmesačná lehota trvania   väzby   v   prípravnom   konaní   mu   mala   skončiť   23.   septembra   2007.   Okresná prokuratúra T. (ďalej len „okresná prokuratúra“) 31. augusta 2007 predložila okresnému súdu   návrh   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby do   23.   októbra   2007,   okresný   súd však uznesením sp. zn. Tp 133/07 z 11. septembra 2007 tomuto návrhu nevyhovel. V uvedenej trestnej   veci   bola   ešte   pred   uplynutím   lehoty   väzby   z   prípravného   konania   podaná 21. septembra 2007 na okresnom súde obžaloba.

Sťažovateľ podal 18. októbra 2007 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej   okresný   súd   rozhodol   na   verejnom   zasadnutí   v   rámci   predbežného   prejednania obžaloby 6. decembra 2007 uznesením sp. zn. 1 T/150/2007, v ktorom konštatoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   s   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   244   ods.   5 Trestného poriadku, že dôvody väzby už netrvajú, súčasne prijal podľa ustanovenia § 80 ods. 1 Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa a prepustil ho z väzby. Na základe sťažnosti   podanej   okresnou   prokuratúrou   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tos/81/2007 z 8. januára   2008   zrušil   citované   uznesenie   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   a   podľa ustanovenia   §   194   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   rozhodol   vo   veci   sám   tak, že konštatoval trvanie dôvodov väzby u sťažovateľa, jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a písomný sľub sťažovateľa neprijal.

Sťažovateľ opätovne podal žiadosť o prepustenie z väzby 13. marca 2008 a okresný súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením z 13. marca 2008, ktorým žiadosť sťažovateľa zamietol a jeho písomný sľub neprijal. Sťažnosť, ktorú sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal, krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 zamietol.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos/81/2007 z 8. januára 2008 a sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 mu boli doručené až na základe žiadosti jeho právneho zástupcu 13. mája 2008.

Sťažovateľ opierajúc sa o uvedené fakty uvádza: „Z uvedených skutočností vyplýva, že   po   podaní   obžaloby   na   Okresný   súd   v   Trnave   dňa   21. 09. 2007,   bolo   o   väzbe obžalovaného   J.   M.   rozhodované   až   v   rámci   predbežného   prejednania   obžaloby   dňa 06. 12. 2007, kedy okresný súd konštatoval, že dôvody väzby netrvajú a podľa § 80 ods. 1 Trestného   poriadku   súd   prijal   písomný   sľub   obžalovaného   a   prepustil   ho   na   slobodu. Vzhľadom na to, že okresný súd uznesením zo dňa 06. 12. 2007 prepustil obžalovaného J. M.   z   väzby   na   slobodu,   väzba   obžalovaného   J.   M.   nemala   po   podaní   obžaloby až do rozhodnutia Krajského súdu v Trnave uznesením zo dňa 08. 01. 2007 spisová značka 3   Tos/81/2007   žiadny   zákonný   dôvod.   Absencia   ústavne   akceptovateľného   zákonného dôvodu pre ďalšie trvanie väzby obžalovaného, nemohla byť následne odstránená ani týmto neskorším uznesením Krajského súdu v Trnave. O väzbe rozhoduje súd vždy s účinkami pro futuro a nemôže teda o nej rozhodnúť so spätnou účinnosťou. Ďalšie obmedzovanie osobnej slobody J. M. je preto protiústavné, porušujúce jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.“

Sťažovateľ teda vyvodzuje záver, že jeho väzba v období od 23. septembra 2007, keď uplynula šesťmesačná lehota väzby z prípravného konania, až do 8. januára 2007, keď krajský   súd   uznesením   konštatoval   trvanie   dôvodov   väzby   u sťažovateľa,   nemala súdny titul.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008   namieta,   že   sa   v   ňom   krajský   súd   zaoberal   iba   materiálnymi   dôvodmi   väzby a absentuje   v   ňom   preskúmanie   zákonnosti   väzby,   t.   j. „či   je   v   súlade   s   konaním ustanoveným zákonom“.

Uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 považuje sťažovateľ za arbitrárne, keďže sa podľa jeho názoru nezaoberá relevantnými otázkami týkajúcimi sa zákonnosti a dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje na   to,   že   doba   konania okresného   súdu,   ktorý   o   jeho žiadosti   o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom z 18. októbra 2007 rozhodoval   až 6.   decembra   2007,   nezodpovedala   požiadavke   urýchleného rozhodovania o takej   žiadosti.   Rovnakú   námietku   uplatňuje   vo   vzťahu   ku   konaniu   krajského súdu rozhodujúceho   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   1 T/150/2007 zo 6. decembra 2007 a v tejto súvislosti uvádza, že mu predmetné uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008 bolo doručené až 13. mája 2008.

Obdobná   námietka   tiež   smeruje   ku   konaniu   krajského   súdu,   keď   krajský   súd sťažovateľovi svoje uznesenie sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 doručil až 13. mája 2008.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti ďalej uvádza, že okresný súd uznesením sp. zn. 1 T/150/2007   z 26.   mája 2008   rozhodol   o jeho prepustení   z väzby, čo   odôvodnil   tým, že pre jej ďalšie trvanie počnúc 24. septembrom 2007 neexistoval právny titul, preto ju treba považovať za nezákonnú.

Krajský   súd   toto   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   svojím   rozhodnutím   sp.   zn. 3 Tos/57/2008   z   26.   júna   2008   a   odôvodnil   ho   v   podstate   tým,   že   sťažovateľovi začala plynúť lehota   trvania   väzby   v   konaní   pred   súdom   samotným   podaním   obžaloby 21. septembra 2007.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ v závere sťažnosti z 21. mája 2008 žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1. Základné práva J. M. podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trnava, zo dňa 08. 01. 2008, spisová značka 3 Tos/81/2007, uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 13. 03. 2008, spisová   značka   1 T/150/2007   v   spojitosti   s   uznesením   Krajského   súdu   Trnava,   zo   dňa 08. 04. 2008,   spisová   značka   5 Tos/2008   ako   aj   konaním   týchto   súdov   v   súvislosti s rozhodovaním   o   žiadostiach   J.   M.   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a rozhodovaním o ďalšom trvaní dôvodov väzby porušené boli.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   08. 01. 2008,   spisová   značka 3 Tos/81/2007 a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 08. 04. 2008, spisová značka 5 Tos/28/2008 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje prepustiť J. M. z väzby na slobodu.

3. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť J. M. náhradu trov konania v sume 6.732,- Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu JUDr. J. J., advokáta so sídlom T..., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. júla 2008 sťažovateľ tiež žiada o vydanie tohto nálezu:

„1. Základné práva J. M. podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   5   ods.   1,   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením Krajského   súdu v Trnave,   zo   dňa 26. 06. 2008,   spisová značka 3 Tos/57/2008 porušené boli.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   26. 06. 2008   spisová   značka 3 Tos/57/2008 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje prepustiť J. M. z väzby na slobodu.

3. J. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť J. M. náhradu trov konania v celkovej sume   10.098,- Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún)   na adresu   jeho právneho zástupcu JUDr. J. J., advokáta so sídlom T..., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom   jeho   predsedníčky   a   navrhol   sťažnosť „zamietnuť“.   V   stanovisku doručenom ústavnému súdu 27. februára 2009 predložil túto argumentáciu:

«Sťažovateľ J. M. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 25. 3. 2007 sp. zn. Tp 45/07 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. 4. 2007 sp. zn. 3 Tpo 16/2007 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. so započítaním väzby od 23. 3. 2007.

Sťažovateľ v podstate namieta, že jeho väzba od 23. 9. 2007 bola bez právneho dôvodu, nakoľko Okresný prokurátor v T. podal obžalobu dňa 21. 9. 2007, pričom Okresný súd v Trnave rozhodol o ďalšom trvaní väzby až v rámci predbežného prejednania obžaloby dňa 6. 12. 2007.

Krajský súd v Trnave v konaní sp. zn. 3 Tos 81/2007 skúmal trvanie dôvodov väzby v zmysle   ust.   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   z   materiálneho   hľadiska,   pričom   reagoval na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 18. 10. 2007 a dospel k záveru, že dôvody väzby sťažovateľa v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. naďalej trvajú a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. neprial písomný sľub sťažovateľa.   Pokiaľ   by   sťažovateľ   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   uviedol   aj   dôvody týkajúce sa trvania jeho väzby bez právneho dôvodu Krajský súd v Trnave by sa jeho tvrdením v konaní zaoberal.

V konaní sp. zn. 5 Tos 28/2008 Krajský súd v Trnave poukázal tiež na námietky sťažovateľa   o   nezákonnosti   postupu   súdu   I.   stupňa   a   na   predchádzajúce   rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 1. 2008.

Podrobne sa Krajský súd v Trnave uvedenými dôvodmi zaoberal v konaní sp. zn. 3 Tos 57/2008. K sťažnosti sťažovateľa je preto potrebné uviesť:

Sťažovateľovi v uvedenom konaní v podstate išlo o aplikovanie Nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 209/06 a tým aj rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Stašaitis v. Litva a Ječius v. Litva.

Krajský súd v Trnave v konaní sp. zn. 3 Tos 57/2008 zistil, že išlo o rozdielnosť právnych názorov obhajoby sťažovateľa a okresného súdu na strane jednej a prokuratúry na strane druhej.

Podľa čl. 127 ods. 1 siedmej hlavy Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   SR,   ak   Ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody a podľa ods. 1 môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Predmetný Nález Ústavného súdu SR sa týkal väzobné trestne stíhanej osoby a bol aplikovaný okresným súdom vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd a všeobecné súdy, ktoré vykonávajú súdnu moc v Slovenskej republike, sú dva   samostatné   systémy.   Preto aj   Nálezy Ústavného   súdu   SR   majú svoju   záväznosť výlučne v tých veciach, v ktorých boli vydané.

V ďalšom je teda na všeobecných súdoch, či v konkrétnej veci vyslovený právny názor   a   výklad   určitého   právneho   predpisu   je   uplatniteľný   bez   rozhodovacej   účasti ústavného súdu aj v iných veciach obdobnej povahy nimi prejednávaných. Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 3 Tos 57/2008 v podstate poukázal na to, že právny názor obsiahnutý v citovanom náleze ústavného súdu nie je právne podložený znením Tr. por. účinným od 1. 1. 2006.

Aj citované rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, o ktoré sa opiera tiež Nález Ústavného súdu SR nie sú v úplnosti použiteľné pre podmienky Slovenskej republiky. Okrem   toho   Nález   Ústavného   súdu   SR   opierajúci   sa   o   uvedené   rozhodnutia Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vychádzal   tiež   zo   starej   právnej   úpravy   Tr.   por. účinného do 1. 1. 2006, nakoľko obvinený bol v tejto veci vzatý do väzby uznesením súdu v októbri roku 2005.

„Európsky   súd   pre   ľudské   práva   na   jednej   strane   vyslovil   v   uvedených rozhodnutiach, že (okrem iného) samotný fakt, že vo veci bola podaná obžaloba (vec bola prenesená na súd) nevytvára právne dovolené základy väzby v zmysle článku 5 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   iba   Dohovor)   a   teda nemôže sám o sebe spôsobovať predĺženie lehoty trvania väzby alebo nahrádzať platné rozhodnutie o väzbe vyžadované domácim trestným právom, ale na druhej strane v súlade s požiadavkami   vyjadrenými   v   Dohovore   v   čl.   5   ods.   1   výrazmi   „právne   dovolené“ a „v súlade s postupom predpísaným právom“ aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva určujúcim je právo konkrétneho domáceho štátu rozhodujúceho vo veci, i keď toto právo a podľa neho väzba, ktorej počítanie lehoty trvania spočíva na úvahe určitého orgánu musí vždy, prihliadajúc na čl. 5 ods. 1 Dohovoru chrániť osoby, aby neboli pozbavené osobnej slobody ľubovoľným spôsobom.“

„Európsky   súd pre ľudské   práva   zdôraznil   uvedenú   požiadavku   tým,   že vyslovil, aby dôvody vedúce k vzatiu osoby do väzby ako aj jej ponechanie vo väzbe a predĺženie lehoty   trvania   väzby   boli   v   konkrétnom   práve   domovského   štátu   vždy   určené   jasne a zrozumiteľne a umožnili osobe, ktorá bola pozbavená osobnej slobody, poznať, ak treba tak aj po odbornej porade, aké dôsledky môže ten-ktorý trestnoprocesný postup spôsobiť.“ Aj Tr. por. účinný od 1. 1. 2006 na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy reagoval na čl.   17   ods.   5   Ústavy   SR   a   tiež   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

„V   §76   ods.   6   Tr.   por.   (zákon   č.   301/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov) je určené, že celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný zločin.“

V prerokovanom prípade ide o zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák.

Z tejto lehoty podľa § 76 ods. 7 Tr.   por. pripadá jedna polovica pre prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom.

Podľa   §   76   ods.   5   Tr.   por.   súdu   plynie   lehota   väzby   podľa   ods.   7   od   podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste.

V danom prípade od 21. 9. 2007. „Z uvedeného je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie, v ktorom   sa   predlžujú,   sú   pod   kontrolou   súdu   a   samostatne   v   konaní   pred   súdom, kde si ich súd kontroluje samostatne napr.   v súlade s ustanoveniami §§ 79 ods.   2,   243 ods. 1, 244 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 vrátane.“

Väzba   sťažovateľa   nebola   v   štádiu   konania   po   podaní   obžaloby   od   uplynutia 6-mesačnej lehoty t. j. od 23. 9. 2007 bez právneho dôvodu nakoľko v prípravnom konaní rozhodol o nej súd a po podaní obžaloby t. j. od 21. 9. 2007 súdu plynula samostatne a rozhodoval o nej tiež súd.»

V   závere   vyjadrenia   poskytol   krajský   súd   súhlas   s   upustením   od   ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Okresný súd poskytnutú možnosť vyjadrenia k prijatej sťažnosti nevyužil a v liste doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2009 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   13.   marca   2009   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ, pričom možnosť zaujatia stanoviska k vyjadreniu krajského súdu nevyužil.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od neho upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   vyjadrenia   krajského   súdu   a   predloženého   spisového materiálu   ústavný   súd   zistil   takýto   skutkový   stav,   z   ktorého   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   45/07 z 25. marca   2007,   pričom   lehota   väzby   mu   začala   plynúť   od   23.   marca   2007, preto šesťmesačná   lehota   trvania   väzby   v   prípravnom   konaní   mu   mala   skončiť 23. septembra 2007. Návrhu okresnej prokuratúry z 31. augusta 2007 na predĺženie lehoty trvania   väzby   nebolo   okresným   súdom   vyhovené.   Pred   uplynutím   lehoty   väzby z prípravného konania bola 21. septembra 2007 podaná na okresnom súde na sťažovateľa obžaloba.

Sťažovateľ podal 18. októbra 2007 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej okresný súd rozhodol v rámci predbežného prejednania obžaloby 6. decembra 2007 uznesením   sp.   zn.   1 T/150/2007   tak,   že   prijal   písomný   sľub   sťažovateľa   a   z   väzby ho prepustil. Krajský súd na podklade sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu okresnou prokuratúrou svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008 uznesenie zrušil a rozhodol   sám   tak,   že   konštatoval   trvanie   dôvodov   väzby,   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a neprijal jeho písomný sľub. Rozhodnutie krajského súdu spolu so spisovým materiálom bolo okresnému súdu doručené 22. januára 2008, pričom okresný súd rozhodnutie sťažovateľovi doručil 13. mája 2008.

Sťažovateľ podal 13. marca 2008 ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 T/150/2007 z 13. marca 2008 tak, že žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a písomný sľub sťažovateľa neprijal. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 tak, že sťažnosť zamietol. Rozhodnutie krajského súdu   spolu   so   spisovým   materiálom   bolo   okresnému   súdu   doručené   9.   apríla   2008, sťažovateľovi okresný súd toto rozhodnutie doručil 13. mája 2008.

Uznesením sp. zn. 1 T/150/2007 z 26. mája 2008 okresný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Obžalovaný bol do väzby vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie zo dňa 25. 3.   2007,   pričom   väzba   sa   u   obžalovaného   započítava   počnúc   dňom   23. 3. 2007 od 13.00 hod. Základná lehota trvania väzby v prípravnom konaní (šesťmesačná) uplynula dňom   23. 9. 2007   o   13.00   hod.   Súd   rozhodoval   o   ďalšom   trvaní   väzby   na   verejnom zasadnutí po predbežnom prejednaní obžaloby dňa 6. 12. 2007, teda až po tom, čo uplynula základná lehota trvania väzby pre prípravné konanie.

Je   potrebné   skonštatovať,   že   v   danom   prípade   bola   obžaloba   podaná   dňa 21. 9. 2007, a vzápätí dňa 27. 9. 2007 bola súdu doručená žiadosť obhajcu obžalovaného Č. o oslobodenie   od   povinnosti   obhajovania,   nakoľko   vzťahu   medzi   ním   ako   obhajcom a obžalovaným chýba čo i len nevyhnutná miera dôvery. Za týchto okolností bol obžalovaný vyzvaný aby si v určenej lehote zvolil obhajcu s upozornením, že ak tak neurobí, bude mu ustanovený.   Dňa   19. 11. 2007   bol   obžalovanému   Č.   ustanovený   nový   obhajca a dňa 23. 11. 2007 predsedníčka senátu nariadila verejné zasadnutie na deň 6. 12. 2007, kde zároveň rozhodla aj o ďalšom trvaní väzby oboch obžalovaných. Rozhodnutím zo dňa 6. 12. 2007, sp. zn. 1 T 150/07 okresný súd skonštatoval, že u obžalovaného M. netrvajú dôvody   väzby,   prijal   písomný   sľub   obžalovaného   a   rozhodol   o   prepustení   na slobodu. Krajský súd v Trnave dňa 8. 1. 2008 zrušil uvedené rozhodnutie, vyhovel tak sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu okresného súdu a vyslovil, že dôvody preventívnej väzby u obžalovaného naďalej trvajú. O ďalšej žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby bolo rozhodované   tunajším   súdom   dňa   13.   3.   2008,   v   spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Trnave zo dňa 8. 4. 2008, kedy bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného voči rozhodnutiu okresného súdu, ktorý zamietol jeho žiadosť o prepustenie na slobodu. Obžalovaný podal novú žiadosť o prepustenie dňa 13. 5. 2008, v ten istý deň o nej súd aj rozhodol, uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko obžalovaný podal voči nemu sťažnosť. Ani   táto   skutočnosť   však   nemení   nič   na   nevyhnutnosti   rešpektovať   ústavnú požiadavku,   aby   sa   väzba   vždy   opierala   o   rozhodnutie   súdu,   tak   ako   to   konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze sp. zn. III. ÚS 209/06-82, kedy v obdobnom prípade vyslovil právny názor v tom zmysle, že absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k dátumu, na ktorý pripadá koniec zákonnej šesťmesačnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie,   vo   svojich   dôsledkoch   znamená,   že   na   ďalšie   trvanie   väzby   počnúc   dňom nasledujúcim   po   tomto   dátume   nebol   právny   titul,   ktorý   by   zabezpečil   jej   legitímnosť a legálnosť. Ak bol obžalovaný vo väzbe po tomto dátume, teda po dátume, na ktorý pripadá koniec   zákonnej   šesťmesačnej   lehoty   ustanovenej   na   prípravné   konanie,   treba   väzbu považovať za nezákonnú, pričom nezákonnosť trvania väzby zakladá aj jej protiústavnosť, pretože   je   nevyhnutné   rešpektovať   ústavnú   požiadavku,   aby   sa   väzba   vždy   opierala o rozhodnutie súdu. Týmto rozhodnutím ústavného súdu prišlo k prelomeniu dovtedajšej praxe súdov a výkladu ustanovení Trestného poriadku, v zmysle ktorých – keďže Trestný poriadok účinný od 1. 1. 2006 explicitne neustanovuje dokedy má konajúci súd vo veci rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby – je súd povinný o väzbe rozhodnúť najneskôr pri preskúmaní obžaloby, resp. jej predbežnom prejednaní a teda postačí ak tak súd pri predbežnom prejednaní urobí. Podľa názoru Ústavného súdu SR však uvedené platí len   za   podmienky,   že   väzobná   lehota   ustanovená   na   prípravné   konanie   neuplynie   do termínu predbežného prejednania obžaloby súdom konajúcim vo veci. Ak by väzobná lehota ustanovená pre prípravné konanie mala uplynúť pred termínom nariadeným na predbežné prejednanie obžaloby, potom súd konajúci vo veci musí rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby najneskôr   v   deň,   na   ktorý   prípadne   koniec   väzobnej   lehoty   ustanovenej   na   prípravné konanie. Opačný postup by nebol v súlade s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Zákonnou väzobnou lehotou väzby ustanovenou pre prípravné konanie sa pritom myslí základná lehota trvania väzby v prípravnom konaní v dĺžke 6 mesiacov. Napriek   tomu   teda   že   uznesenie   tunajšieho   súdu   o   ďalšom   trvaní   väzby   zo   dňa 13. 3. 2008 potvrdil aj Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 8. 04. 2008, s poukazom na judikatúru   Ústavného   súdu   SR   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   súd   rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Na   podklade   sťažnosti   podanej   okresnou   prokuratúrou   prvostupňové   rozhodnutie okresného súdu krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008 zrušil a dôvody rozhodnutia oprel o túto argumentáciu:

„Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   obžalovaný   bol   vzatý   do   väzby rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie zo dňa 25. 3. 2007 so započítaním väzby od 24. 4. 2007 od 13.00 hod.

Obžaloba bola podaná dňa 21. 9. 2007 pre zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 § 188 ods. 1 ods. 2, písm. b), c) Tr. zák.

Krajský   súd   nesúhlasí   s   tvrdením   okresného   súdu,   že   je   potrebné   použiť   Nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/06.

Je potrebné konštatovať, že aj okresný súd po podaní obžaloby rozhodol o väzbe obžalovaného po predbežnom prejednaní obžaloby na verejnom zasadnutí až 6. 12. 2007, t. j.   po   uplynutí   základnej   6   (šesť)   mesačnej   lehoty,   ktorá   uplynula   dňom   23. 9. 2007, pričom   obžalovaného   vo   väzbe   ponechal.   Okresný   súd   aj   následne   naposledy   dňa 13. 5. 2008 podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby. Pokiaľ okresný súd konštatuje protiústavný stav dňa 24. 9. 2007 treba uviesť, že vzhľadom na vzatie obžalovaného do väzby, plynutie väzby a rozhodnutia súdu o väzbe mal tohto prepustiť na slobodu už skôr.

Krajský   súd   sa   stotožňuje   s   dôvodmi   sťažnosti   uvádzanými   v   jej   písomnom zdôvodnení okresným prokurátorom citované rozhodnutie Ústavného súdu je v inej trestnej veci v ktorej bol obvinený vzatý do väzby ešte za účinnosti Trestného poriadku Zákona č. 141/1961 Zb. účinného do 1. 1. 2006. Rozhodnutie Ústavného súdu v inej trestnej veci je možné použiť aj na ďalšie konania ak toto nie je nad rámec uplatneného znenia Ústavy SR a zákona t. j. Tr. por. v danej konkrétnej veci.

Súd I. stupňa poukázal výlučne na citovaný Nález Ústavného súdu podľa ktorého ustanovenie § 76 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 explicitne neustanovuje dokedy konajúci súd má vo veci rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby vo veci, avšak v zmysle § 242 resp.   §   244   ods.   5   Tr.   por.   tak   musí   rozhodnúť   najneskôr   po   preskúmaní   obžaloby, resp. po jej   predbežnom   prejednaní.   Uvedené   platí   za   podmienky,   že   väzobná   lehota ustanovená na prípravné konanie neuplynie do termínu konania preskúmania obžaloby, resp.   jej   predbežného   prerokovania   súdom   konajúcim   vo   veci.   Ak   by   väzobná   lehota ustanovená pre prípravné konanie mala uplynúť pred termínom nariadeným na predbežné prejednanie obžaloby, potom súd konajúci vo veci musí rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby najneskôr   v   deň   na   ktorý   pripadne   koniec   väzobnej   lehoty   ustanovenej   na   prípravné konanie.   Opačný   postup   podľa   §   76   ods.   5.   Tr.   por.   by   nebol   v   súlade   s   judikatúrou Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

V tejto súvislosti je však nutné poukázať na to, že pokiaľ by aj konajúci súd rozhodol o   ďalšom   trvaní   väzby   najneskôr   v   deň   na   ktorý   pripadne   koniec   väzobnej   lehoty ustanovenej na prípravné konanie, bolo by trvanie väzby taktiež bez právneho dôvodu, nakoľko by nešlo o právoplatné rozhodnutie, a tak citované rozhodnutie Ústavného súdu je rozporuplné,   nad   rámec   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd,   Ústavy   SR a Trestného poriadku SR.

Tak ako konštatuje okresný prokurátor v dôvodoch sťažnosti aj podľa Európskeho súdu   pre   ľudské   práv,   určujúcim   je   právo   konkrétneho   domáceho   štátu   rozhodujúceho vo veci.

Ústava SR v čl. 127 ods. 1, 2 zakotvuje, že Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb, alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv, alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd, vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   SR   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom   ak, o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   svojim   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom boli porušené práva, alebo slobody, podľa ods. 1, môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Nálezy ústavného súdu majú svoju záväznosť výlučne v tých veciach, v ktorých boli vydané.

Trestný   poriadok   účinný   od   1.   januára   2006   reagoval   tiež   na   článok   5   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj na článok 17 ods. 5 Ústavy SR.   Na   rozdiel   od   pôvodnej   úpravy   Trestný   poriadok   účinný   od   1.   1.   2006   upravil rozdelenie trvania väzby na jej časť v prípravnom konaní a na časť v konaní pred súdom. Zo znenia ustanovenia § 76 ods. 6 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie, v ktorom sa predlžujú, sú pod kontrolou súdu a samostatne pred súdom.

V danom prípade obžalovanému začala plynúť   lehota   trvania väzby pred súdom podaním obžaloby t. j. od 21. 9. 2007.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd s rozhodnutím I. stupňa nestotožňuje a preto rozhodnutie podľa § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil.“

Podľa zistení ústavného súdu bol sťažovateľ 21. marca 2009 z väzby prepustený.

Podstatou   sťažnosti je argumentácia   sťažovateľa, že posledný   deň   lehoty šiestich mesiacov   jeho   väzby   z   prípravného   konania   uplynul   23.   septembra   2007   a   po   podaní obžaloby 21. septembra 2007, resp. po 23. septembri 2007 až do rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008 (ktorým tento zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu zo 6. decembra 2007 o prepustení sťažovateľa z väzby a sám rozhodol o trvaní dôvodov väzby) jeho väzba nemala oporu v zákonnom titule – súdnom rozhodnutí. Citovaným   uznesením   krajského   súdu   nebolo   možné   so   spätnou   účinnosťou   uvedený nedostatok   napraviť,   preto   sťažovateľ   považuje trvajúci   zásah   do   jeho osobnej   slobody po 23. septembri 2007 za protiústavný, porušujúci jeho základné právo zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo zaručené čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ďalej   sťažovateľ   namieta   porušenie   požiadavky   rýchlosti   súdneho   preskúmania zákonnosti väzby v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. októbra 2007, o ktorej   okresný   súd   rozhodol   až   6.   decembra   2007,   a   poukazuje   tiež   na   skutočnosť, že mu nadväzujúce   druhostupňové   rozhodnutie   vydané   8.   januára   2008   bolo   doručené až 13. mája 2008. Obdobnú námietku uplatňuje proti konaniu týkajúcemu sa jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 13. marca 2008, keď mu druhostupňové rozhodnutie z 8. apríla 2008 bolo doručené až 13. mája 2008.

Ústavný   súd   sa   pri   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   zameral   v   prvom   rade na posúdenie   zákonnosti   a   ústavnosti   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008, sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 a sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008 z hľadiska oprávnenosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa po 23. septembri 2007.

V druhom rade posúdil dodržanie záruky rýchlosti súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody v konaní krajského súdu o preskúmanie trvania dôvodov väzby a o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom vedenom pod   sp.   zn.   3   Tos/81/2007   a   v   konaniach   okresného   súdu   o   žiadostiach   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby   z   18.   októbra   2007   a   13.   marca   2008   vedených   pod   sp.   zn. 1 T/150/2007.

K otázke zákonnosti väzby

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).

Z   uvedenej   zásady   vyplýva,   že   každé   porušenie   zákona   v   prípade   rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v   prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   271/06, I. ÚS 115/07,   I.   ÚS   187/07).   Samotná   skutočnosť,   že   vec   bola   postúpená   súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

V súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa judikatúry ústavného súdu povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní   väzby,   a   to   najneskôr   do   uplynutia   termínu   posledného   predĺženia   väzby v prípravnom konaní. Bez rozhodnutia súdu totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože iba podanie obžaloby nie je dostatočným titulom pre jej založenie (I. ÚS 187/07).V prípade sťažovateľa lehota väzby z prípravného konania uplynula 23. septembra 2007. Až na neverejnom zasadnutí 8. januára 2008 krajský súd rozhodol o trvaní dôvodov väzby   sťažovateľa   podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku,   o   zamietnutí   sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Právoplatné uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008 (právoplatnosť nadobudlo v tento deň) možno síce z formálneho hľadiska považovať za „dodatočný“ súdny titul väzby, avšak existovala doba vymedzená časovým úsekom po 23. septembri 2007 do 8. januára 2008, v ktorej   väzba   sťažovateľa   nebola   pokrytá   súdnym   rozhodnutím,   v   dôsledku   čoho   bola kontinuita   väzby   prerušená.   Toto   prerušenie   zákonnosti   väzby   nemožno   dodatočne konvalidovať, a preto väzbu po 23. septembri 2007 treba považovať za nezákonnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008, sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 a sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd   vysloví   svojím   rozhodnutím   porušenie   práv   alebo   slobôd,   toto   rozhodnutie   zruší a zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde môže vráti vec na ďalšie konanie. Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tos/81/2007 z 8. januára 2008, sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008 a sp. zn. 3 Tos/57/2008 z 26. júna 2008, vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa v čase rozhodovania ústavného súdu vo väzbe už nenachádzal, pretože bol prepustený na slobodu, považoval ústavný súd postup podľa uvedeného článku ústavy a ustanovení zákona   o   ústavnom   súde   za   právne   irelevatný,   preto   o   zrušení   predmetných   uznesení nerozhodol.

Nad rámec uvedeného k argumentácii krajského súdu týkajúcej sa otázky záväznosti nálezov   ústavného   súdu   o   ústavných   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   len   pre   daný konkrétny   prípad   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   nálezy   ústavného   súdu   vo   veciach individuálnych ústavných sťažností síce nie sú prameňom práva de iure, de facto by sa nimi mali všeobecné súdy pri interpretácii a aplikácii právnych noriem v prípadoch analogických skutkových   okolností   riadiť,   aby   zabezpečili   výkon   súdnej   právomoci,   teda   výklad a aplikáciu   prameňov   práva   spôsobom   súladným   s   ústavou,   resp.   aj   so   záväznými medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   tak, ako to vyžaduje generálny príkaz čl. 152 ods. 4 ústavy.

K   otázke   požiadavky   rýchlosti   súdneho   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia osobnej slobody

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže   v   zákonom   určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označených ustanovení ústavy   korešponduje   s   právami   vyplývajúcimi   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o   nahradenie   väzby zárukou (záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka).

K   požiadavke   urýchlenosti   rozhodovania   („bref   délai“,   „speedily“)   Európsky   súd pre ľudské   práva   zdôraznil,   že   ju   netreba   posudzovať   z   čisto   aritmetického   hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

Z obsahu príloh pripojených k sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil,   že   doba   prvostupňového   konania   pred   okresným   súdom   týkajúceho   sa   žiadosti sťažovateľa o prepustenia z väzby a jej nahradenie písomným sľubom podanej 18. októbra 2007   trvala   od   18.   októbra   2007   do   6.   decembra   2007   (keď   bolo   uznesenie   sp.   zn. 1 T/150/2007 zo 6. decembra 2007 sťažovateľovi oznámené na verejnom zasadnutí), teda 49 dní.

O   sťažnosti   podanej   prokurátorom   proti   tomuto   uzneseniu   krajský   súd   konal a rozhodol 8. januára 2008 a svoje rozhodnutie sp. zn. 3 Tos/81/2007 doručil okresnému súdu až 22. januára 2008, teda 14 dní po svojom rozhodnutí.

Doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu   zabezpečil   okresný   súd,   ktorý   ho   doručil sťažovateľovi až 13. mája 2008, teda 112 dní po jeho predložení krajským súdom.

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   v   zmysle   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. III. ÚS 345/06).

Vychádzajúc   z   uvedeného   nemožno   za   ústavne   akceptovateľnú   považovať   dobu konania okresného súdu (49 dní). Za významné treba považovať aj obdobie, počas ktorého trvalo doručovanie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi (napr. Kučera v. Slovensko zo 17. júla 2007, I. ÚS 94/06) zabezpečené okresným súdom (112 dní) – túto okolnosť pripočítanú na vrub okresnému súdu považuje ústavný súd za takú, ktorá ešte znásobuje intenzitu porušenia práv v tomto konkrétnom prípade.

Vzhľadom na tieto čiastkové závery ústavný súd dospel k rozhodnutiu, že uvedené lehoty   neboli   zlučiteľné   s   podmienkou   urýchleného   rozhodovania   obsiahnutou   v   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Rozhodol preto o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. októbra 2007 vedenom pod sp. zn. 1 T/150/2007.

Obdobne ústavný súd uvádza, že lehota pripadajúca na jednoduchý technický úkon doručenia svojho rozhodnutia prijatého krajským súdom 8. januára 2008 okresnému súdu (ktorý   mal   zabezpečiť   doručenie   tohto   rozhodnutia   sťažovateľovi)   až   22.   januára   2008 predstavujúca 14 dní je neprimeraná vzhľadom na povahu tohto úkonu, a preto skonštatoval porušenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5   ods.   4   dohovoru   v   konaní   krajského   súdu   o   preskúmanie   trvania   dôvodov   väzby a o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom vedenom pod sp. zn. 3 Tos/81/2007.

V ďalšom konaní týkajúcom sa žiadosti sťažovateľa o prepustenia z väzby podanej okresnému súdu 13. marca 2008 okresný súd síce rozhodol v uvedený deň na hlavnom pojednávaní,   na   ktorom   bolo   sťažovateľovi   toto   rozhodnutie   oznámené,   avšak druhostupňové rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Tos/28/2008 z 8. apríla 2008, ktoré tento   predložil   9.   apríla   2008   okresnému   súdu   pre   účely   jeho doručenia   sťažovateľovi, okresný   súd   sťažovateľovi   doručil   až   13.   mája   2008,   teda   po   uplynutí   lehoty   34   dní. Ako v predchádzajúcom prípade ústavný súd vychádzajúc z povahy tohto úkonu považoval túto lehotu za neprimeranú, a teda nezlučiteľnú s požiadavkou urýchleného rozhodovania garantovanou čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 13. marca 2008 vedenom pod sp. zn. 1 T/150/2007.

III.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, čo odôvodnil takto:

„- Postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   došlo   k   porušeniu   ústavných   práv obžalovaného, ako aj k porušeniu práv chránených Dohovorom.

- Porušenie práva bolo obzvlášť svojvoľné, keď Krajský súd v Trnave nerešpektoval názor Ústavného súdu SR, uvedený vo viacerých Nálezoch Ústavného súdu SR v obdobných trestných veciach.

- Porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   možno   kvalifikovať   ako   jedno   z najzávažnejších porušení ústavných práv a dohovoru.

- Porušovanie práv voči osobe obžalovaného bolo opakované, čo na obžalovaného pôsobí zvlášť nepriaznivo, pretože je od 24. 09. 2007 nezákonne pozbavený osobnej slobody v podmienkach výkonu väzby, odlúčený od svojej rodiny a priateľov.

- K porušovaniu práv obžalovaného došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb.   Vzhľadom   na   to   obžalovaný   trpí   pocitom   bezmocnosti,   menejcennosti   a   prestal dôverovať   v   možnosť   poskytnutia   spravodlivosti   v   štáte,   hoci   ako   osoba   nachádzajúca sa vo väzbe mohol oprávnene očakávať zvýšenú a osobitnú starostlivosť o ochranu svojich ústavných práv a práv zaručených Dohovorom.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu   a   riadiac   sa   úvahou,   že   cieľom   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje za   dostatočné   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 10 098 Sk (335,19 €).

Pri určení náhrady trov konania vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007 (19 056 Sk), z čoho vyplýva, že za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi odmena v sume 105,42 € (3 176 Sk) a k tomu režijný paušál 6,31   €   (190   Sk)   za   každý   úkon.   Za   tri   úkony   právnych   služieb   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a doplnenie sťažnosti) predstavuje celková výška trov sumu 335,19 € (3 x 105,42 € + 3 x 6,31 € = 335,19 €, t. j. 10 098 Sk).

Ústavný súd teda priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v požadovanej sume 335,19 €, z ktorých sumu 223,46 € je povinný uhradiť krajský súd a sumu 111,73 € je povinný   uhradiť   okresný   súd,   a   to   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.   Pri   určení   rozsahu   povinnosti   úhrady   trov právneho zastúpenia porušovateľmi vychádzal ústavný súd z miery ich účasti na porušení práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009