znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 16/06-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. H. K., bytom K., v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresnej prokuratúry   Košice   II   a Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci   trestného oznámenia   z 28.   apríla   2003   týkajúceho   sa   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. H. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. H. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských   práv   (ďalej   len   „všeobecná   deklarácia“),   ako   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) a Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   trestného   oznámenia z 28. apríla 2003 týkajúceho sa zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 28. apríla 2003 sa sťažovateľka obrátila na   okresnú   prokuratúru   s trestným   oznámením   na   neznámeho   páchateľa   vo   veci namietaného   nezákonného   súhlasu   konkurzného   súdu   s predajom   jej   násilím   a bez existencie   právneho   titulu   odňatého   majetku   správkyňou   konkurznej   podstaty   úpadcu K. s. r. o. (ďalej len „úpadca“) JUDr. I. S. (ďalej aj „správkyňa konkurznej podstaty“). Toto trestné oznámenie uvádzalo závažné námietky voči postupu a rozhodnutiam konkurzného oddelenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý usmernil správkyňu konkurznej podstaty, že môže majetok sťažovateľky predať aj pred rozhodnutím súdu vo veci vylučovacej žaloby (podľa sťažovateľky bolo toto rozhodnutie v rozpore s judikátom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   Obpj   7/2002),   a preto   bol   rovnopis   tohto trestného oznámenia doručený aj tomuto súdu.

Podľa sťažovateľky jej trestné oznámenie vybavuje prokurátor, pretože jej nebolo doručené žiadne vyrozumenie o prípadnom jeho odstúpení inému orgánu. Z tohto dôvodu nemohla sťažovateľka ani využiť postup podľa § 158 ods. 3 Trestného poriadku a požiadať prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa či policajného orgánu v ňou oznámenej veci.

Odo   dňa   podania   tohto   trestného   oznámenia   sťažovateľka   nemá   vôbec   žiadnu informáciu „o jeho osude“ a namieta, že podľa jej názoru v tomto prípade ide o konanie s neodôvodnenými prieťahmi.

Sťažovateľka   si   je   vedomá   toho,   že   by   mala   mať   právo   podnetom   požiadať nadriadenú prokuratúru o preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry v súlade s § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   153/2001   Z.   z.   “).   Toto   právo   jej   však   bolo   podľa   nej   nezákonne   odňaté rozhodnutím generálnej prokuratúry z 11. júla 2005 doručeným 18. júla 2005 Ing. V. K., ktorým mu bolo oznámené, že generálna prokuratúra vyčerpala všetky zákonné možnosti preverovania   aj podaní   sťažovateľky   týkajúcich   sa   správkyne konkurznej   podstaty   a pri doručení ďalších   podaní bude postupovať podľa   § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. Uvedené podanie generálnej prokuratúry sa po obsahovej stránke týka inej sťažovateľkinej veci, avšak podľa stanoviska generálnej prokuratúry sa jej podnet týka jednej veci, a to konkurzného konania, v ktorom je správkyňou konkurznej podstaty JUDr. I. S. Generálna prokuratúra napočítala 46 oznámení, sťažností, žiadostí   a podnetov sťažovateľky a troch ďalších osôb podaných v podľa nej tej istej veci.

Toto   stanovisko   generálnej   prokuratúry   je   podľa   sťažovateľky „vadné“, pretože podľa nej jeden poškodený môže urobiť v jednej veci len 5 písomných základných úkonov, a preto je podľa nej „vysoko nepravdepodobné, aby sa prokuratúrou uvádzaných 46 úkonov týkalo jednej veci“. Taktiež je podľa nej nesporné, že „vecou“ možno označiť konanie vo veci konkrétneho trestného činu definovaného v Trestnom zákone a nie konanie týkajúce sa konkurzného konania zastupovaného konkrétnou osobou. Aj keď je rozhodnutie generálnej prokuratúry   reakciou   na   konkrétny   podnet   štyroch   poškodených,   z jeho   obsahu   podľa sťažovateľky vyplýva, že „generálna prokuratúra pravdepodobne preskúmavala viaceré veci, nad rámec rozsahu inicializačného podnetu, pričom prípadné preskúmavané iné veci nedefinovala“.

Sťažovateľka nezákonnosť stanoviska generálnej prokuratúry vidí aj v tom, že táto sa rozhodla   s ňou   komunikovať   výhradne   prostredníctvom   jej   splnomocnenca   Ing.   V.   K. (podľa nej „po pravdepodobnom vadnom zlúčení všetkých vecí do jednej považuje Ing. V. K.   za   generálneho   splnomocnenca   sťažovateľky“),   ktorý   ju   však   vo   veci   trestného oznámenia z 28. apríla 2003 nezastupuje. Sťažovateľka namieta, že sa nemôže proti tomuto „nezákonnému“ postupu generálnej prokuratúry brániť, s poukazom na posledný odstavec stanoviska generálnej prokuratúry, podľa ktorého bude táto pri doručení ďalších podaní týkajúcich sa konkurzného konania po úpadcovi a konkurznej správkyni postupovať podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z., pokiaľ nebudú obsahovať nové skutočnosti.

Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že v stanovisku generálnej prokuratúry z 11. júla 2005 nie je ani zmienka o tom, aké opatrenia boli prijaté na odstránenie zistených porušení,   keďže   generálna   prokuratúra   argumentuje   vyčerpaním   všetkých   zákonných možností preverovania akýchkoľvek a akokoľvek označených podnetov vrátane podnetov sťažovateľky   vo   vzťahu   ku   konkurznému   konaniu,   ani   aké   opatrenia   boli   prijaté   na zabránenie   opakovaniu   daných   porušení   zákona   vo   vzťahu   k jej   zákonným   právam. Stanovisko   generálnej   prokuratúry   je   konečné   a generálna   prokuratúra   si   ním   podľa sťažovateľky   vytvorila   «(...) alibistický   podklad   pre   odmietnutie   akéhokoľvek   ďalšieho podnetu v inej veci, nakoľko ho vyhodnotí ako opakovaný podnet „v rámci konkurzného konania“ a poškodený subjekt takto pripraví o jeho zákonné právo nielen na opakovaný podnet, ale vôbec na podnet ako taký. (...)»

Podľa sťažovateľky teda niet pochýb o tom, že jej bolo odňaté právo na podanie podnetu   a prípadne   aj   opakovaného   podnetu   bez   toho,   aby   sa   na   prokuratúru   čo   i len s jediným podnetom v danej konkrétnej veci obrátila.

K porušeniu práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy došlo podľa sťažovateľky tým, že prokurátor vybavuje jej trestné oznámenie s neodôvodnenými prieťahmi (od doručenia trestného oznámenia uplynuli už dva roky a štyri mesiace, a to bez akéhokoľvek   posunu   v sťažovateľkinej   veci),   ako   aj   podaním   generálnej   prokuratúry z 11. júla 2005, ktorým jej bolo doručené „rozhodnutie o bezdôvodnom odňatí“ jej práva na podanie podnetu, ako aj opakovaného podnetu v jej veci, ktorým by sa mohla domáhať zjednania nápravy pri tvrdenom porušení jej práv postupom okresnej prokuratúry.

K porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie došlo podľa sťažovateľky tým,   že   konaním   okresnej   prokuratúry   s prieťahmi   a neodstránením   vád   v jej   postupe generálnou prokuratúrou, ako aj vadným rozhodnutím generálnej prokuratúry o odňatí jej práva na podanie podnetu a opakovaného podnetu vznikla situácia, že sťažovateľkina vec ani po dva a pol roku od oznámenia trestného činu proti jej majetku nedospela do štádia podania   obžaloby,   čím   je   sťažovateľke   bránené,   aby   bola   vo   veci   trestného   činu   proti svojmu majetku verejne vypočutá nestranným a nezávislým súdom, ktorý môže rozhodnúť o jej právach priznaním náhrady spôsobenej škody a ktorý jediný môže rozhodnúť o osobe vinníka za spôsobenú škodu.

Rozhodnutím z 11. júla 2005, ktorým bolo sťažovateľke odňaté právo na podanie podnetu, prípadne opakovaného podnetu, boli podľa nej porušené aj jej práva podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že postupom   okresnej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry   vo   veci   trestného   oznámenia sťažovateľky   z 28.   apríla   2003   týkajúceho   sa   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa boli porušené   jej základné práva podľa čl. 2 ods. 2,   čl.   46   ods.   1, čl.   48 ods.   2   a čl.   149   ústavy,   ako   aj práva podľa   čl.   8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, prikázal okresnej prokuratúre vo veci trestného oznámenia sťažovateľky z 28. apríla 2003 konať a predmetnú trestnú vec doriešiť bez ďalších prieťahov a generálnej prokuratúre umožniť sťažovateľke uplatnenie jej práva na podanie podnetu a prípadne aj opakovaného podnetu podľa príslušných ustanovení zákona   č.   153/2001   Z.   z.   v uvedenej   veci, „najmä,   aby   takýto   sťažovateľkin   prípadný podnet/podnety   vybavila   riadne,   včas   a úplne,   v súlade   s príslušnými   zákonnými ustanoveniami a aby prvé dva takéto prípadné podnety neodmietla s poukázaním na ust. § 34   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre“. Sťažovateľka   taktiež   vo   svojej sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   zaviazal   okresnú   prokuratúru   zaplatiť jej   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a generálnu prokuratúru vo výške 100 000 Sk.

II.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a   zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa zistenia ústavného súdu predmetom preskúmavanej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy   a práv   podľa   čl.   8   a čl.   10   všeobecnej   deklarácie   a podľa   čl.   6   ods.   1   a čl. 13 dohovoru   postupom   okresnej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry   vo   veci   trestného oznámenia z 28. apríla 2003 týkajúceho sa zneužitia právomoci verejného činiteľa. Táto vec je v štádiu prípravného konania vedená na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II pod sp. zn. ČVS: OUJP-1117/20-K2-2001.

II.1. K namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   8   a čl.   10   všeobecnej   deklarácie postupom okresnej prokuratúry a generálnej prokuratúry vo veci trestného oznámenia z 28. apríla 2003

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie pripomína svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a § 1 a § 4 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o Zbierke   zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu. Predmetnom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca   porušenie   práva   priznaného   všeobecnou   deklaráciou   (mutatis   mutandis II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 2 ods. 2., čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresnej prokuratúry, ako aj postupom generálnej prokuratúry vo veci trestného oznámenia z 28. apríla 2003

K porušeniu vyššie označených práv došlo podľa sťažovateľky konaním okresnej prokuratúry   poznačeným neodôvodnenými prieťahmi,   neodstránením   vád   v   postupe okresnej   prokuratúry   generálnou   prokuratúrou,   ako   aj   vadným   rozhodnutím   generálnej prokuratúry, ktorým bolo sťažovateľke odňaté jej právo na podanie podnetu a opakovaného podnetu, dôsledkom   čoho   je vznik   situácie,   že sťažovateľkina   vec   dosiaľ nedospela   do štádia   podania   obžaloby,   čím   jej   je   bránené,   aby   bola   vo   veci   trestného   činu   proti   jej majetku verejne vypočutá nestranným a nezávislým súdom, ktorý môže rozhodnúť o jej právach   priznaním   náhrady   spôsobenej   škody   a ktorý   jediný   môže   rozhodnúť   o osobe vinníka za spôsobenú škodu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi   základné   práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani ho   nemožno   odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Ani   z   čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, § 29; vec Perez v. France z 12. februára 2004, § 70).

Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   ani   za   súčasť   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   k porušeniu   týchto   práv   postupom   okresnej   prokuratúry   vo   veci   trestného oznámenia   z 28.   apríla   2003   týkajúceho   sa   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa nemohlo dôjsť.

Podľa ústavného súdu by o porušení vyššie označených práv bolo možné uvažovať len   v prípade,   ak   by   orgány   činné   v trestnom   konaní   nevenovali   trestnému   oznámeniu sťažovateľky pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.

Zo spisového materiálu Okresného úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Košice II ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 28. apríla 2004 osobne na okresnej prokuratúre trestné oznámenie týkajúce sa zneužívania právomoci   verejného   činiteľa.   Toto   trestné   oznámenie   bolo   odstúpené   vyšetrovateľovi, ktorý už v súvislosti s inými trestnými oznámeniami sťažovateľky a iných oznamovateľov vykonával pod   touto   spisovou   značkou   vyšetrovanie.   Podanie   sťažovateľky   z 28.   apríla 2003   podľa   zistenia   ústavného súdu   teda   zo strany orgánov činných   v trestnom   konaní nebolo ignorované, ale bolo pripojené k už prebiehajúcemu konaniu, v rámci ktorého sú vyšetrovateľom   vykonávané   úkony   smerujúce   k zisteniu   skutkového   stavu   veci a následnému vydaniu rozhodnutia aj vo veci sťažovateľky.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zbytočných prieťahov a neprimeranej lehoty na prerokovanie veci je potrebné uviesť, že zo znenia § 43 ods. 2 v tom čase platného Trestného poriadku, ako aj doterajšej judikatúry všeobecných súdov jednou z podmienok vyslovenia povinnosti nahradiť škodu je existencia subjektu zodpovedného   za   spôsobenú   škodu,   resp.   uplatnenie   nároku   voči   určitej   osobe   – obžalovanému. S ohľadom na to, že ústavný súd nezistil, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali pozornosť trestnému oznámeniu sťažovateľky z 28. apríla 2003, ako aj na skutočnosť, že v predmetnom konaní dosiaľ nedošlo k vydaniu rozhodnutia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe, nemohlo podľa ústavného súdu v danom prípade dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľky z dôvodu zbytočných prieťahov a neprimeranej lehoty na prerokovanie veci v súvislosti s jej trestným oznámením z 28. apríla 2003.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným postupom generálnej prokuratúry vo veci trestného   oznámenia   z 28.   apríla   2003   je   potrebné   uviesť,   že   zo   sťažnosti   a jej   príloh vyplýva, že generálna prokuratúra v rámci konania vedeného pod sp. zn. IV Gn 3034/03 preskúmavala   v súlade   s   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   opakovaný   podnet sťažovateľky   a iných   poškodených,   resp.   oznamovateľov   poukazujúcich   na „formálne nedostatky   a pochybenia   vyšetrovateľa   a prokurátorov   Okresnej   prokuratúry   Košice   II a Krajskej   prokuratúry   v Košiciach“ v súvislosti   s trestným   konaním   vedeným u vyšetrovateľa.   Generálna   prokuratúra   listom   sp.   zn.   IV   Gn   3034/03   z 11.   júla   2005 sťažovateľke oznámila, že v súvislosti „s trestnými oznámeniami na správkyňu konkurznej podstaty JUDr. I. S. vyčerpala všetky zákonné možnosti preverovania podnetov Ing. V. K., Ing. H. K. a spoločnosti F., s. r. o., ktorých obsahom sú skutočnosti uvádzané v doteraz podaných   podnetoch,   námietkach,   sťažnostiach,   prípadne   inak   označených   podaniach. Preto pokiaľ by obsahovali už známe skutočnosti nebude na takéto podanie reagované.“

So sťažnosti vyplýva, že vzhľadom na poučenie uvedené v závere listu generálnej prokuratúry   sp.   zn.   IV   Gn   3034/03   z 11.   júla   2005   o tom,   že   sa   ďalšími   podaniami sťažovateľky týkajúcimi sa trestných oznámení na správkyňu konkurznej podstaty, ktorých obsahom   budú   skutočnosti   už   uvádzané   v jej   doterajších   podaniach,   nebude   zaoberať, sťažovateľka   predpokladá,   že   generálna   prokuratúra   v budúcnosti   nepreskúma   ani   jej prípadný   podnet,   resp.   opakovaný   podnet   podaný   vo   veci   jej   trestného   oznámenia z 28. apríla 2003 týkajúceho sa zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Samotné   sťažovateľkou   predpokladané   porušenie   jej   práv   v dôsledku   postupu generálnej prokuratúry pri podaní jej hypotetického podnetu, resp. opakovaného podnetu v uvedenej veci však nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý podľa čl. 127 ústavy preskúmava iba porušenie základných práv a slobôd, ku ktorým už došlo.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   ktoré   neodôvodňujú   ani   možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II. 3.

Z dôvodov uvedených v častiach II.1. a II.2. tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľkinej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006