znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 16/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Zuzany Baránkovej, B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 68/97, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Zuzany   Baránkovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   68/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 68/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Zuzane Baránkovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Zuzany Baránkovej advokátovi JUDr. J. B., B., na jeho účet vo výške 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2004   doručená   sťažnosť   Zuzany   Baránkovej,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   B.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 68/97.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. januára 2005 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením   č.   k.   III. ÚS   16/05-10   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v právnej   veci   navrhovateľky   (na   ústavnom   súde sťažovateľky) c/a Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, týkajúcej sa náhrady mzdy, vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 68/97 bol návrh podaný 9. júna 1997. Okresný súd na pojednávaní 9. októbra 2001 vo veci rozhodol tak, že návrh zamietol. Proti rozsudku   okresného   súdu   podala   navrhovateľka   odvolanie,   ktoré   bolo   okresnému   súdu doručené 4. decembra 2001. Odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol 23. októbra 2003 tak, že predmetný rozsudok   zrušil a vec vrátil na ďalšie prerokovanie okresnému súdu. Okresný súd od 8. decembra 2003, keď mu bol spis vrátený, podľa tvrdenia sťažovateľky ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu v uvedenej veci nekonal a na urgencie sťažovateľky v tejto veci nereagoval.

Sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   ústavného   práva   formou   sťažnosti,   ktorú 9. augusta 2004 podala Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré predmetnú sťažnosť postúpilo na vybavenie predsedovi okresného súdu. Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi z 28. októbra 2004 uviedla, že vo veci zistila objektívny prieťah v konaní, za ktorý   sa   sťažovateľke   ospravedlnila,   a zároveň   sa   vyjadrila,   že vybavenie veci   bude priebežne sledovať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp.   zn.   18   C   68/97   a prikázal   okresnému   súdu   konať   v uvedenej   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Sťažovateľka   zároveň   žiada   priznať   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 10. februára 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k sťažnosti sťažovateľky.   Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 24. februára 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a žiadal ústavný súd,   aby   bola   vzatá   ne   vedomie   skutočnosť,   že   súd   v predmetnej   veci   konal   v súlade s platnými právnymi predpismi   s ohľadom   na množstvo vecí   vybavovaných   v   oddelení 18 C (približne   816   nevybavených   vecí).   Okrem   toho   poukázal   aj   na   to,   že   v konaní rozhodoval   aj   Krajský   súd   Bratislava   o vznesenej   námietke   zaujatosti   okresného   súdu a o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej. Na záver vyjadrenia uviedol, že v prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľke   primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu pretrvávajúceho nedostatočného personálneho obsadenia okresného súdu sudcami, ako aj neúmerne vysokého nápadu vecí na občianskoprávnom úseku.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu a predovšetkým obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 68/97:

Navrhovateľka   podala   9.   júna   1997   okresnému   súdu   návrh   na náhradu   mzdy. Okresný súd listom z 27. októbra 1997 žiadal navrhovateľku, aby v lehote 15 dní vyčíslila sumu,   ktorú   si   v   konaní   uplatnila   ako   náhradu   mzdy.   Právny   zástupca   navrhovateľky 18. novembra 1997 predložil súdu požadované vyjadrenie. Dňa 19. januára 1998 okresný súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý bol uhradený 16. februára 1998. Okresný súd listom z 1. februára 1999 vyžiadal od Dopravného podniku Bratislava,   akciovej   spoločnosti   mzdový   list   navrhovateľky   za   rok   1990,   ktorý   mu   bol doručený   17. februára 1999.   Okresný   súd   listom   z 11.   júna 1999 znova   žiadal   odporcu o zaslanie originálu mzdového listu navrhovateľky za rok 1990 a tento mu bol doručený 13. júla 1999.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 14. februára 2000, ktoré bolo odročené z dôvodu   vznesenia   námietky   zaujatosti   súdu   odporcom.   Dňa   25.   júla   2000   bol   daný kancelárii   príkaz,   aby   vypracovala   zoznam   všetkých   sudcov   súdu   a aby   sa   vyjadrili k námietke   zaujatosti.   Spis   bol   19.   marca   2001   predložený   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti   Krajskému   súdu   v   Bratislave.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol   uznesením z 2. apríla 2001 sp. zn. 12 Nc 8/01. Dňa 26. apríla 2001 okresný súd požiadal odporcu o zaslanie   dokumentácie   týkajúcej   sa   skončenia   pracovného   pomeru   navrhovateľky. Uvedená dokumentácia bola súdu doručená 23. mája 2001. V poradí druhé pojednávanie vo veci   sa   konalo   5.   júna   2001,   na   ktorom   sa   súd   pokúsil   o zmier   medzi   účastníkmi,   ale bezúspešne. Na pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na 13. september 2001. Na ďalšom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 13. septembra 2001, boli vypočutí svedkovia a pojednávanie bolo odročené na 9. októbra 2001. Okresný súd listom z 2. októbra 2001 vyzval Dopravný podnik Bratislava, akciovú spoločnosť, aby mu obratom   predložil   dokumentáciu   týkajúcu   sa   uzavretia   pracovného   pomeru s navrhovateľkou z 25. novembra 1991 a skončenia pracovného pomeru z 31. augusta 1993, ako i doklad o vyplatení odstupného. Na pojednávaní konanom 9. októbra 2001 okresný súd rozhodol   o zamietnutí   návrhu.   Dňa   4.   decembra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené odvolanie proti rozsudku z 9. októbra 2001 sp. zn. 18 C 68/97.

Spis s opravným prostriedkom bol Krajskému súdu v Bratislave predložený 9. mája 2002.   Krajský   súd   na   pojednávaní   23.   októbra   2003   rozhodol   a napadnutý   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 8. decembra 2003.

Navrhovateľka listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 19. mája 2004, urgovala okresným súdom vytýčenie pojednávania. Okresný súd listom z 10. augusta 2004 vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby uviedol dôkazy na preukázanie tvrdenia, že odporca neumožnil navrhovateľke vykonávať práce v zmysle pracovnej zmluvy. Na uvedenú výzvu bola okresnému súdu doručená odpoveď 26. augusta 2004. Okresný súd 29. októbra 2004 vytýčil vo veci pojednávanie na 2. jún 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov súdneho konania a postup súdu (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o náhradu mzdy nehodnotil ako zložitú vec. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   pretože   ide   o spor,   ktorý   patrí   do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Pri kritériu „správanie účastníkov“ ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu navrhovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka, resp. jej právny zástupca načas odpovedali na výzvy okresného súdu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré sa začalo 9. júna 1997, v právnej veci sťažovateľky nie je doteraz ukončené.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 19. januára 1998 do 1. februára 1999 (12 mesiacov), od 13. júla 1999 do 14. februára 2000 (7 mesiacov), od 25. júla 2000 do   19.   marca   2001   (viac   ako   7   mesiacov),   od   4.   decembra   2001   do   9.   mája   2002 (5 mesiacov), od 8. decembra 2003 do 10. augusta 2004 (8 mesiacov) a od 26. apríla 2004 do   dátumu   podania   sťažnosti,   teda   do   28.   decembra   2004   (8   mesiacov),   ako   postup, v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   pretože   v uvedených   obdobiach   okresný   súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu posudzovanej veci. Osobitne sa žiada poukázať na obdobia, kde iba samotné predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o námietke zaujatosti trvalo viac ako 7 mesiacov a rovnako aj predloženie spisu na rozhodnutie o odvolaní trvalo 5 mesiacov.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným   prieťahom   nečinnosťou   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   viac   ako 47 mesiacov. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušenie uvedených práv Krajským súdom v Bratislave. Ústavný súd je podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, a preto   obdobie,   počas   ktorého   sa   nachádzal   spis   na   tomto   súde,   nebolo   preskúmané z hľadiska okolností, ktoré mohli prispieť k zbytočným prieťahom v konaní.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach,   tak   ako   jej   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a taktiež prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Sťažovateľka svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila pocitom neistoty, krivdy a úzkosti prameniacich zo situácie, keď súd vo veci za neprimerane dlhú dobu nerozhodol. Sťažovateľka uvádza, že zbytočne sa nádejala, že súdny spor vyrieši jej základný existenčný problém, a to pridelenie práce zo strany zamestnávateľa.

Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   spôsobenými   zo   strany   okresného   súdu,   ústavný   súd   priznal sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000   Sk.   Túto   výšku   primeraného finančného zadosťučinenia považuje ústavný súd za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci,   a preto   vo   zvyšnej   časti   návrhu   na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v sťažnosti   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho   zastúpenia.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym zástupcom   sťažovateľky   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom   súde, podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie   sťažnosti   4   534   Sk   za   každý   úkon   podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   vyhlášky č. 163/2002.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk. Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov vo výške 9 340 Sk. Ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk.

Právny zástupca   sťažovateľky   žiadal, aby ústavný súd   rozhodol   o sadzbe tarifnej odmeny   podľa   §   17   ods.   4 vyhlášky   č.   163/2002 Z.   z.,   a odôvodnil   to   tým,   že   tarifná odmena za konanie o sťažnosti pred ústavným súdom pozostáva zo súhrnu najmenej dvoch žalobných   petitov   (každý   z petitov   môže   byť   predmetom   samostatného   návrhu) a predstavuje odmenu vo veci s najvyššou hodnotou zvýšenú o polovicu tarifnej odmeny pri ostatných veciach.

Ústavný súd v tejto časti návrhu nevyhovel, pretože petit rozhodnutia ústavného súdu nemôže   byť   rozdelený,   lebo   jeho   obsahom   je   deklarovanie   porušenia   základných   práv a slobôd a rozhodnutie o prostriedkoch nápravy deklarovaného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005