znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 16/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., bytom V. n. T., ktorou namietal porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v Prešove   vo   veci   jeho   odvolania zo 16.   februára   1998   proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. Ncc 293/97-10 z 8. januára 1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2002 doručená sťažnosť J. P., bytom V. n. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojho   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vo veci jeho odvolania zo 16. februára 1998 proti uzneseniu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. Ncc 293/97-10 z 8. januára 1998.

Sťažovateľ uviedol, že sa žalobou z 28. októbra 1997 obrátil na okresný súd. Žaloba smerovala   proti   JUDr.   I.   B.,   predsedovi   krajského   súdu.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. Ncc 293/97-10 z 8. januára 1998 konanie v uvedenej právnej veci zastavil.

Sťažovateľ   namietal,   že   o jeho   odvolaní   zo   16.   februára   1998   proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu krajský súd doteraz nerozhodol, čím porušil článok 6 ods. 1 dohovoru.   Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby: „Ústavný súd mojej sťažnosti vyhovel a uložil Krajskému súdu v Prešove, aby vo veci konal.“ Súčasne žiadal, aby mu ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) priznal primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výšku ani dôvody, pre ktoré ho požaduje [§ 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], bližšie nešpecifikoval.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojho   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou krajského súdu, ktorý podľa jeho tvrdenia do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. Ncc 293/97-10 z 8. januára 1998 o zastavení konania v právnej veci vedenej pod sp. zn. Ncc 293/97.

Ústavný súd   vyzval listom   z 25.   novembra 2002 krajský   súd,   aby sa   k sťažnosti sťažovateľa vyjadril. Krajský súd vo svojej odpovedi zo 4. decembra 2002 uviedol: „(...) Vec Okresného súdu Prešov sp. zn. Ncc 293/97 Krajskému súdu v Prešove na odvolacie konanie predložená nebola. Podľa zistení na Okresnom súde Prešov v predmetnej veci bolo rozhodnuté 8. 1. 1998. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18. 2. 1998 (...)“.

Skutkové tvrdenia krajského súdu potvrdzuje obsah súdneho spisu okresného súdu v právnej   veci   vedenej   pod sp.   zn. Ncc   293/97,   ktorý   si   ústavný   súd   nechal predložiť. Z uvedeného   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z   28.   októbra   1998 obrátil na okresný súd, ktorý uznesením č. k. Ncc 293/97-10 z 8. januára 1998 konanie zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu,   že žaloba nemala všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom žalobca (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) nedostatky žaloby, pre ktoré nebolo možné v konaní pokračovať, aj napriek výzve okresného súdu zo 17. novembra 1997 neodstránil. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 2. februára 1998.Z listinných dôkazov obsiahnutých v uvedenom spise nevyplýva, že by sťažovateľ napadol   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Ncc   293/97-10   z   8.   januára   1998   odvolaním. Naopak, okresný súd 3. marca 1998 vyznačil na uvedenom rozhodnutí dátum nadobudnutia jeho právoplatnosti, ktorý stanovil na 18. február 1998 (teda na deň nasledujúci po márnom uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty   na   podanie   odvolania),   a spis   odvolaciemu   súdu nepredkladal.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   základného   práva   alebo   slobody   orgánom,   proti   ktorému   návrh   smeruje, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Zo   skutočností   obsiahnutých   v sťažnosti   a vo   vyjadrení   krajského   súdu,   ako   aj z listinných   dôkazov obsiahnutých   v spise   okresného   súdu   vzťahujúceho sa   na uvedenú právnu vec vyplýva, že krajský súd, proti ktorému sťažnosť smeruje (podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti viazaný návrhom na začatie konania), nemohol porušiť základné práva alebo slobody sťažovateľa, pretože mu spis   na   konanie   o opravnom   prostriedku   nebol   vôbec   predložený.   Sťažovateľ   navyše o svojom   tvrdení,   že uznesenie okresného   súdu   č.   k.   Ncc   293/97-10   z 8.   januára 1998 napadol odvolaním, nepredložil žiaden dôkaz.  

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2003