znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 16/00-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v Košiciach   po   verejnom   ústnom pojednávaní   konanom   dňa   1.   júna   2000   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka, Eduarda Báránya a Juraja Babjaka (sudcu spravodajcu) vo veci podnetu na začatie konania M. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. O., Advokátska kancelária, K., pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   Krajského   súdu   v Bratislave   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 6/98 dňa 14. júna 2000 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn. Ndt 1/2000 zo 14. januára 2000, ktorým nevylúčil sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. I. Š. z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného M. M. a spol. vedenej pod sp. zn. 1 T 6/98, a Krajský súd v Bratislave   následnou účasťou tohto sudcu na konaní a rozhodovaní v označenej veci   p o r u š i l i   základné právo M. M. podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom   na   začatie   konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa dňa 13. 3. 2000 na ústavný súd obrátil prostredníctvom svojho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. O. M. M. (ďalej len „podnecovateľ“) obžalovaný   zo   skutku   právne   kvalifikovaného   ako   účastníctvo   vo   forme organizátorstva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a c), § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/98 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Namietal   predovšetkým   to,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   Ndt   1/2000   zo   14.   1.   2000,   ktorým neakceptoval jeho námietku zaujatosti voči členovi senátu v jeho trestnej veci sudcovi JUDr.   I.   Š.   a   tohto   nevylúčil   z vykonávania   úkonov   trestného   konania,   došlo k porušeniu základného práva podnecovateľa podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   podľa   viacerých   právnych   prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

JUDr. I. Š. však   prestal   spĺňať   všetky   podmienky   zákonného   sudcu, pretože dňa 23. 6. 1999 bol rozhodnutím ministra spravodlivosti dočasne pridelený na Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   “ministerstvo spravodlivosti“),   kde   pracuje   doposiaľ   vo   funkcii   generálneho   riaditeľa   sekcie trestného   práva.   Toto   je   však   funkcia   vo   verejnej   správe,   a teda   nezlučiteľná s funkciou   sudcu   podľa   §   52   ods.   3   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o súdoch   a sudcoch“).   Nič   na tom nemení   ani   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   z 19.   7.   1999,   ktorým   dočasné pridelenie menovaného sudcu na ministerstvo spravodlivosti prerušil na dobu potrebnú na odpojednávanie štyroch trestných vecí na krajskom súde vrátane veci 1 T 6/98. Podľa podnecovateľa minister spravodlivosti môže podľa § 41 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch   sudcu   dočasne   prideliť   na   využitie   skúseností   na   ministerstvo spravodlivosti, nemôže však toto dočasné pridelenie prerušiť (ak má dočasne pridelený sudca   konať   mimo   rozsahu   dočasného   poverenia,   má   sa   jeho   poverenie   ukončiť a v prípade nutnosti ho treba opäť dočasne poveriť).

Ustanovenie § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch, ktoré vymenúva prípady nezlučiteľnosti   funkcie   sudcu   s inými   funkciami,   bráni   personálnemu   prepojeniu zákonodarnej   a výkonnej   moci   s mocou   súdnou,   čím   zásadným   spôsobom   vytvára podmienky pre reálne uplatnenie čl. 141 ods. 1 ústavy, podľa ktorého v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Nezlučiteľnosť funkcií čiastočne rieši ustanovenie § 51a zákona o súdoch a sudcoch, podľa ktorého ak bol sudca zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky alebo zvolený za predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky,   odo   dňa   zvolenia   alebo   vymenovania   do funkcie prestáva vykonávať funkciu sudcu. Pre uplatnenie čl. 141 ods. 1 ústavy je preto nevyhnutné, aby sa analogicky postupovalo aj v prípadoch kolízie funkcie sudcu s funkciami, ktoré nie sú priamo vymenované v § 51a, sú však uvádzané v § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch. Nerešpektovanie tejto skutočnosti vyvoláva pochybnosti o nezávislosti   a nestrannosti   súdov   a zakladá   možnosť   dovolávať sa   medzinárodnej inštitucionálnej ochrany práv občana.

Podnecovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí podnetu na ďalšie konanie vyniesol   uznesenie:   „Nevylúčenie   sudcu   Krajského   súdu   v Bratislave   JUDr.   I.   Š. z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného M. M. a spol. vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 T 6/98 je porušením ústavného práva   podnecovateľa   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Po   prijatí   podnetu   na   ďalšie   konanie   ako   naliehavého   podľa   §   25   ods.   3 s poukazom na § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   16/00   z   30.   3.   2000   podnecovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na verejnom ústnom pojednávaní konanom v zmysle § 30 ods. 4 zákona o ústavnom súde upresnil, že nakoľko podnet smeruje voči   najvyššiemu   súdu   a tiež   aj   voči   krajskému   súdu,   smeruje   potom   nielen   proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   zo 14.   1.   2000,   ale aj proti   ďalšej   účasti   JUDr.   I.   Š. v konaní krajského súdu (až do vyhlásenia rozsudku).

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   odmietol   námietku   ministerstva spravodlivosti,   že ustanovenie   §   52   ods.   3   zákona o súdoch   a sudcoch   neplatí pre štátnu   správu   súdov.   Ak   by   bol   mal   zákonodarca   takýto   zámer,   zaiste   by   to   bol špeciálne v zákone upravil.

Ďalej   poukázal   na   Organizačný   poriadok   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   z 1.   apríla   1999   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „organizačný   poriadok“),   predovšetkým   na   niektoré   úlohy   odboru   dohľadu   nad trestným súdnictvom, milostí a väzenstva (podľa čl. 19 body b), c), g), h), j), k), l), m) n)),   ktorý   je   súčasťou   sekcie   trestného   práva.   Tento   odbor   podľa   citovaných ustanovení:   sleduje   včasnosť,   plynulosť   a dôstojnosť   konania   v trestných   veciach, zistené nedostatky signalizuje príslušným orgánom a dáva návrhy na ich odstránenie; na   základe   podnetov   odsúdených   alebo   iných   osôb   preskúmava   zákonnosť právoplatných rozhodnutí v trestných veciach a v odôvodnených prípadoch vypracúva sťažnosti   pre   porušenie   zákona;   preskúmava   postup   súdov   vo   väzobných   veciach v trvaní nad dva   roky; vybavuje sťažnosti občanov v trestných   veciach; pripravuje podklady pre rozhodnutia prezidenta republiky v konaní o udelení milosti po podaní obžaloby;   zabezpečuje   vykonávanie   rozhodnutí   prezidenta   republiky   v konaní o udelení milosti po podaní obžaloby; sleduje plnenie podmienky určenej odsúdenému pri   udelení   milosti   a v prípade   jej   porušenia   zabezpečuje   nariadenie   výkonu odpusteného   trestu;   v odôvodnených   prípadoch   dáva   podnety   na   začatie   súdneho konania   o podmienečnom   prepustení   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   upustení   od výkonu peňažného trestu alebo jeho zvyšku a zahladenie odsúdenia; preskúmava účasť obvinených na amnestii prezidenta republiky.

Uvedené úlohy sú podľa právneho zástupcu podnecovateľa názorným dôkazom toho, že ich výkon je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu. Keby ich mal sudca plniť,   išiel   by vlastne   proti   sebe ako sudcovi   v konkrétnych   trestných   veciach,   na ktorých sa zúčastnil.

Podnet bol po jeho prijatí na ďalšie konanie zaslaný podľa § 21 ods. 5 zákona o ústavnom súde na vyjadrenie súdnym orgánom, proti ktorým   smeruje a ktoré sú preto   účastníkmi   v konaní   pred   ústavným   súdom   (§   21   ods.   1),   to   znamená najvyššiemu a krajskému súdu.

Predseda najvyššieho súdu sa listom z 25. apríla 2000 (číslo: Sekr. 113/2000) k podstate   podnetu   nevyjadril.   Poukázal   na   predošlé   stanoviská   najvyššieho   súdu, podľa ktorých všeobecný súd môže byť účastníkom konania pred ústavným súdom, lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa, pričom žiadne ustanovenie ústavy a ani zákona   o ústavnom   súde   neumožňuje   ústavnému   súdu   preskúmavať   konanie a rozhodovanie všeobecných súdov a   túto právomoc mu nedáva ani čl. 130 ods. 3 ústavy. Najvyšší súd sa na verejnom ústnom pojednávaní nezúčastnil.

Tento   právny   názor   najvyššieho   súdu   je   v rozpore   s pomerne   bohatou judikatúrou ústavného súdu, od ktorej nebol dôvod odchýliť sa ani v tomto prípade. Ako príklad   možno   uviesť   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený v rozhodnutí   II.   ÚS   27/98:   „Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach vyslovil právny názor, že účastníkom konania môže byť štátny orgán, prezident, vláda, parlament a výnimku netvorí ani všeobecný súd, a to nielen v postavení navrhovateľa, ale   aj   odporcu,   ak   jeho   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd občanov. Názor najvyššieho súdu, že môže v konaní vystupovať len ako navrhovateľ, nie je právne opodstatnený. Všeobecný súd tak isto, ako aj iné štátne orgány sa môžu v procesnom   konaní,   kde   je daná   právomoc ústavného súdu,   dopustiť   porušovania niektorých článkov ústavy alebo medzinárodných dohovorov o ochrane základných práv   a slobôd   občanov.   Článok 124   ústavy   uvádza,   že   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, čo možno inak interpretovať tak, že do jeho výlučnej právomoci v prípade porušenia ústavy či medzinárodných dohovorov patrí vysloviť   nálezom   takéto   porušenie.   Ústavný   súd   však   nesmie   zasahovať   do meritórneho rozhodovania súdov, pretože tam je daná výlučná právomoc všeobecných súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy“.

Predsedníčka krajského súdu v liste zo 14. apríla 2000 (Spr. 3249/00) uviedla, že   čo   sa   týka   podania   podnecovateľa,   ktorým   namieta   zákonnosť   postupu prvostupňového krajského súdu, pokiaľ v jeho trestnej veci konal v zložení senátu, ktorého   členom   bol   aj   JUDr.   I.   Š.,   toto   považuje   na   nedôvodné.   Poukázala predovšetkým   na   uznesenie   najvyššieho   súdu,   v ktorom   sa   nadriadený   súd   už čiastočne nastolenou problematikou zaoberal.

Krajský   súd   sa   verejného   ústneho   pojednávania   nezúčastnil.   Písomným oznámením z 1. 6. 2000 sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení.

V rámci prípravy konania vo veci samej si ústavný súd vyžiadal stanovisko k podnetu aj od ministra spravodlivosti.

Tento   v liste   z 13.   4.   2000   (číslo:   10654/2010-410)   uviedol,   že   výklad podnecovateľa o porušení jeho ústavného práva uznesením najvyššieho súdu zo 14. 1. 2000 nemá opodstatnenie. Poukázal predovšetkým na dôvody tohto uznesenia a svoj názor, že ustanovenie § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch sa na daný prípad nevzťahuje. Toto ustanovenie bráni totiž personálnemu prepojeniu výkonnej a súdnej moci iba vo všeobecnosti, nevylučuje však osobitnú účasť sudcov na štátnej správe súdov, napr. ako predsedov či podpredsedov súdov, pravda, s vylúčením zasahovania do nezávislosti súdov a sudcov (§ 7 ods. 2 zák. SNR č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov). To isté platí, ak sa skúsenosti sudcu počas výkonu jeho sudcovskej   funkcie využívajú   na ústrednom orgáne vykonávajúcom správu súdov (§ 41 ods. 2 písm. b) zákona o súdoch a sudcoch).

Ústavný   súd   mal   pri   posudzovaní   veci   k dispozícii   ďalej   najmä   nasledovné listiny:   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ndt   1/2000   zo   14.   1.   2000   (príloha podnetu),   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   vzťahujúce   sa   na JUDr.   I.   Š.,   Štatút Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   schválený   vládou   Slovenskej republiky uznesením č. 148 z 3. 3. 1998 (ďalej len „štatút“) a organizačný poriadok (od   ministra   spravodlivosti),   výpisky   zo   spisu   krajského   súdu   1 T   6/98,   ako   aj fotokópie   dôležitých   častí   tohto   spisu   (zadovážil   sudca   spravodajca)   a odsudzujúci rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 6/98 z 23. 3. 2000 (od krajského súdu).

Najvyšší   súd   uznesením   zo   14.   1.   2000   nevyhovel   námietke   zaujatosti vznesenej podnecovateľom na hlavnom pojednávaní činného senátu krajského súdu dňa   11.   1.   2000   voči   JUDr.   I.   Š.   a tohto   podľa   §   31   ods.   2   Trestného   poriadku nevylúčil   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci   podnecovateľa. S argumentáciou   podnecovateľa,   založenou   v podstate   najmä   na   tých   dôvodoch, o ktoré opiera aj svoj podnet na začatie konania pred ústavným súdom, sa zaoberal v odôvodnení tohto uznesenia.

Najvyšší   súd   poukázal   predovšetkým   na   zákonné   dôvody   vylúčenia   sudcu podľa § 30 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku, keď uviedol:

„Podľa   §   30   ods.   1   Tr.   por.   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   je vylúčený   sudca,   u ktorého   možno   mať   pochybnosti   o nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa   §   30   ods.   2   Tr.   por.   sudca   je   ďalej   vylúčený   z vykonávania úkonov trestného   konania,   ak bol   v prejednávanej   veci   činný   ako   prokurátor,   vyšetrovateľ alebo ako splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného. Po podaní obžaloby je vylúčený   z vykonávania úkonov   trestného   konania   sudca,   ktorý   v prejednávanej veci v prípravnom konaní nariadil domovú prehliadku, vydal príkaz na zatknutie alebo rozhodoval o väzbe osoby, na ktorú sa potom podala obžaloba.

Podľa § 30 ods. 3 Tr. por. z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem toho   vylúčený   sudca,   ktorý   sa   zúčastnil   rozhodovania   na   súde   nižšieho   stupňa a naopak“.

Najvyšší súd ďalej poukázal na rozhodnutia ministra spravodlivosti vo vzťahu k JUDr.   I.   Š.   (o   dočasnom   pridelení   na   využitie   skúseností   na   ministerstvo spravodlivosti   a o prerušení   tohto   dočasného   pridelenia),   na   platnú   právnu   úpravu podľa   zákona   o súdoch   a sudcoch   (dočasným   pridelením   sudcu   na   ministerstvo spravodlivosti funkcia sudcu nezaniká a ani sa neprerušuje jej výkon podľa § 44, resp. § 51a) a vyslovil názor, že minister spravodlivosti svojím postupom neporušil zákon a rozhodol   v medziach   svojej   právomoci   a zákona   o súdoch   a sudcoch,   majúc   na zreteli jednak dodržanie jednej zo základných zásad trestného konania – prejednávať trestné   veci   čo   najrýchlejšie   (§   2   ods.   2   Trestného   poriadku)   a bez   zbytočných prieťahov   (čl.   48   ods.   2   ústavy).   Ak   má   minister   spravodlivosti   zo   zákona   právo dočasne   prideliť   sudcu   na   využitie   skúseností   na   ministerstvo   spravodlivosti,   je oprávnený   toto   dočasné   pridelenie   aj   prerušiť,   a to   najmä   ak   je   to   potrebné   na dokončenie rozpojednávaných trestných vecí zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 ústavy). Námietka   podnecovateľa,   že   došlo   k porušeniu   ustanovenia   §   52   ods.   3   zákona o súdoch   a sudcoch,   podľa   ktorého   funkcia   sudcu   je   nezlučiteľná   s funkciou   vo verejnej správe, je preto nedôvodná.

Najvyšší súd napokon nezistil dôvody pre vylúčenie JUDr. I. Š. z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 30 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku aj s poukazom na vyjadrenie menovaného, ktorý sa sám necítil byť vo veci zaujatý.

Rozhodnutím   z 23.   6.   1999   (číslo:   4781/1999-40)   minister   spravodlivosti dočasne   pridelil   JUDr.   I.   Š.   v súlade   s ustanovením   §   41   ods.   2   písm.   a)   zákona o súdoch   a sudcoch   s jeho   súhlasom   od   1.   júla   1999   na   využitie   skúseností   na ministerstvo spravodlivosti. Rozhodnutím z 23. 6. 1999 (číslo: 4948/1999-40) ho tiež poveril s účinnosťou od 1. júla 1999 riadením sekcie trestného práva. Rozhodnutím z 19. júla 1999 (číslo: 4781/1999-40) dočasné pridelenie JUDr. I. Š. na ministerstve spravodlivosti prerušil   na dobu potrebnú na odpojednávanie trestných vecí 1 T 6/97, 1 T 6/98, 1 T 14/98 a 1 T 7/99 na krajskom súde.

Štatút ministerstva spravodlivosti na základe zákonov a ostatných všeobecne záväzných   právnych   predpisov   podrobnejšie   vymedzuje   pôsobnosť   a úlohy ministerstva, ustanovuje zásady jeho činnosti a zásady vnútornej organizácie a vzťahu ministerstva   k ostatným   ústredným   orgánom   štátnej   správy   a ďalším   orgánom a organizáciám (čl. 1 ods. 1).

Úlohy, zásady činnosti a zásady organizácie ministerstva uvedené v štatúte sú záväzné pre vydanie organizačného poriadku ministerstva (čl. 1 ods. 2).

Ministerstvo pôsobí na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.   o organizácii   ministerstiev   a ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (čl. 2 ods. 1).

Ministerstvo   je ústredným   orgánom   štátnej   správy   Slovenskej   republiky pre súdy   a väzenstvo   a vo   vzťahu   k notárom   a súdnym   exekútorom   vykonáva   štátny dohľad (čl. 3 ods. 1).

Ministerstvo   riadi   a za   jeho   činnosť   zodpovedá   minister   (čl.   6   ods.   1).   Na ministerstve sú tieto stupne riadenia: a) minister, b) štátny tajomník a vedúci úradu, c) generálny riaditeľ sekcie, d) riaditeľ odboru a e) vedúci oddelenia (čl. 6 ods. 4).

Sekcia   je   základným   organizačným   stupňom   riadenia   a rozhodovania, nositeľom   úloh   ministerstva   podľa   vymedzených   okruhov   špecifických   odborných činností (čl. 7 ods. 2).

Organizačné útvary ministerstva riadia vedúci zamestnanci ministerstva. Sekciu riadi generálny riaditeľ sekcie, odbor riadi riaditeľ odboru a oddelenie riadi vedúci oddelenia. Kanceláriu ministra riadi riaditeľ (čl. 7 ods. 4).

Ministerstvo sa pri plnení úloh riadi Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, uzneseniami vlády   Slovenskej republiky, štatútom a organizačným poriadkom ministerstva, vnútornými organizačno-riadiacimi aktmi ministerstva a plánom hlavných úloh ministerstva, ktorý nadväzuje na plán práce vlády Slovenskej republiky a plán legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky (čl. 8 ods. 1).

Ministerstvo   úzko   spolupracuje   s ministerstvami   a ostatnými   ústrednými orgánmi   štátnej   správy,   s ktorými   si   vymieňa   potrebné   informácie   a podklady a prerokúva s nimi opatrenia, ktoré sa ich týkajú ( čl. 8 ods. 2 písm. b).

Organizačný   poriadok   je   základným   vnútorným   organizačným   predpisom ministerstva spravodlivosti (čl. 1 ods. 1).

Organizačný poriadok v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ustanovuje   vnútorné   organizačné   členenie   ministerstva,   rozsah   oprávnení a zodpovednosti vedúcich zamestnancov ministerstva, pôsobnosť a vzájomné vzťahy organizačných útvarov ministerstva (čl. 1 ods. 2).

Ministerstvo sa člení na:... b) sekciu trestného práva (čl. 2 ods. 3).

Minister   najmä  ...   g)   vymenúva   a odvoláva   1.   vedúcich   zamestnancov ministerstva,   ktorí   sú   v jeho   priamej   riadiacej   pôsobnosti,   s výnimkou   štátneho tajomníka a vedúceho úradu (čl. 4 ods. 2).

Generálni riaditelia sekcií podľa čl. 7:

1. Generálni riaditelia sekcií riadia a zodpovedajú za činnosť sekcií,

2. Generálni riaditelia sekcií:

a) zastupujú   ministerstvo   navonok   v rámci   pôsobnosti   sekcie,   alebo   na základe   poverenia   ministra,   štátneho   tajomníka   alebo   vedúceho úradu,

b) zodpovedajú za

1. riešenie a realizáciu úloh ministerstva patriacich do pôsobnosti sekcie,   2. účelné a hospodárne využívanie rozpočtových prostriedkov, s ktorými   disponujú,   3. ochranu štátneho tajomstva a služobného tajomstva,

4. plnenie   úloh   vyplývajúcich z uznesení vlády Slovenskej republiky,   záznamov z operatívnej porady a kolégia ministra,

5. prípravu   materiálov   na   rokovanie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, vlády Slovenskej republiky, operatívnej porady a kolégia   ministra,

6. pravidelné   informovanie   ministra,   štátneho   tajomníka   a vedúceho úradu v nimi riadených oblastiach,

c) priamo   riadia   riaditeľov   odborov   a vedúcich   priamo   riadených oddelení,

d) rozhodujú   o úlohách,   ktoré   sú   v pôsobnosti   sekcie,   uvedených v osobitnej časti tohto organizačného poriadku.

3. Generálneho   riaditeľa   sekcie zastupuje jeden z organizačne podriadených   riaditeľov odborov na základe poverenia ministra.

Sekcia trestného práva sa podľa čl. 18 organizačne člení na:

a) odbor dohľadu nad trestným súdnictvom, milostí a väzenstva,

b) odbor trestnej legislatívy a prevencie kriminality.

Hlavné úlohy prvého odboru sú uvedené v čl. 19 pod písm. a) až s) (na viaceré upozornil, ako už bolo skôr uvedené, právny zástupca podnecovateľa na verejnom ústnom pojednávaní). Hlavné úlohy druhého odboru vymenúva čl. 20 pod písmenami a)   až   k)   (a)   vypracúva   návrhy   zákonov   v odvetví   trestného   práva   hmotného a procesného   a pre   oblasť   väzenstva,   b)   vypracúva   návrhy   všeobecne   záväzných právnych predpisov na vykonanie zákonov v odvetví trestného práva a väzenstva...).

Zo   zadovážených   listín   zo   spisu   krajského   súdu   1 T   6/98   vyplývajú najmä nasledovné významné skutočnosti.

Krajský súd v trestnej veci podnecovateľa, kde obžaloba krajského prokurátora pod č. 1 Kv 204/97 napadla na súd dňa 4. 2. 1998, prvýkrát pojednával na hlavnom pojednávaní   podľa   § 12 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch a sudcoch s poukazom na § 17 Trestného poriadku v 5-člennom zložení senátu (vrátane JUDr. I. Š.) v dňoch 21. – 23. 4. 1998. Námietka zaujatosti voči JUDr. I. Š. z dôvodu výkonu funkcie generálneho   riaditeľa   sekcie   trestného   práva   na   ministerstve   spravodlivosti   bola podnecovateľom   vznesená   prvýkrát   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   11.   1.   2000   (o opakovanej   námietke   z   2. 2. 2000   najvyšší súd v uznesení sp. zn. Ndt 16/2000 zo   7.   2.   2000   nerozhodoval   s poukazom   na   §   31   ods.   3   Trestného   poriadku).   Po uznesení   najvyššieho súdu zo 14. 1. 2000, ktorým nevyhovel námietke zaujatosti z 11. 1. 2000 a JUDr. I. Š. nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania, krajský súd konal (v nezmenenom zložení senátu) na neverejnom zasadnutí dňa 17. 1. 2000 a na hlavných pojednávaniach v dňoch 17. 1., 24. 1., 2. 2., 25. 2, 10. 3. a 23. 3. 2000, kedy bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok.

Podľa   jeho   výroku   bol   podnecovateľ   uznaný   vinným   zo   skutku   právne kvalifikovaného ako účastníctvo vo forme návodu na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Skutku sa mal dopustiť najmä požiadaním ďalšieho spoluobžalovaného v decembri 1996, aby našiel osobu, ktorá by za úplatu usmrtila JUDr. J. M., pričom k úmyselnému usmrteniu menovaného došlo napokon dňa 10. 2. 1997 o 9.15 h na parkovisku pred domom č. 12 na J. ulici v B. Rozsudok nenadobudol   doposiaľ právoplatnosť, keďže o podaných odvolaniach (aj podnecovateľa) najvyšší súd ešte nerozhodol.

II.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“ (aj podľa § 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi).

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   základná   otázka,   či   funkcia generálneho riaditeľa sekcie trestného práva, ktorú sudca JUDr. I. Š. na ministerstve spravodlivosti   vykonáva,   bola   prekážkou   pre   riadne   zastávanie   funkcie   sudcu v trestnej   veci   podnecovateľa   a či   teda   došlo   k porušeniu   základného   práva podnecovateľa podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej ústavy, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ však treba brať do úvahy nielen zákonnú úpravu, najmä zákon o súdoch a sudcoch, ale predovšetkým súvisiace ustanovenia ústavy. Vyplýva to tiež zo zaradenia čl. 48 ods. 1 v siedmom oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (Právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu),   a teda   jeho spojitosti aj s druhým oddielom siedmej hlavy ústavy (Súdy Slovenskej republiky).Podľa čl. 46 ods. 1 „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Podľa čl. 141 ods. 1 „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“ (zhodné znenie má aj § 1 zákona o súdoch   a sudcoch).   Podľa   ods.   2   „Súdnictvo   sa   vykonáva na všetkých   stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov“. Čl. 144 ods. 1 a 2 ustanovuje, že „Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Ak to ustanovuje ústava alebo zákon, sudcovia sú viazaní aj medzinárodnou zmluvou“ (podľa § 5 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní jedine zákonom).

Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 15/96 definoval pojem zákonný sudca takto: zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu, bol pridelený alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce (aj najvyšší súd definuje tento pojem identicky v rozsudku publikovanom pod č. 60 v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1996).

Medzi   zákonom   ustanovené   predpoklady   pre   funkciu   sudcu   a prísediaceho okrem iného patrí, že „Za sudcu alebo prísediaceho môže byť zvolený každý občan Slovenskej   republiky,   ktorý   je   spôsobilý   na   právne   úkony,   bezúhonný,   ak   jeho skúsenosti a morálne vlastnosti dávajú záruku, že bude funkciu riadne zastávať, v deň zvolenia   dosiahol   vek   25   rokov   a súhlasí   so   svojím   zvolením   za   sudcu   alebo prísediaceho a s pridelením k určitému súdu“ (§ 34 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch).

Predpoklady, ktoré zákon ustanovuje pre funkciu sudcu, majú byť zárukou „že bude funkciu riadne zastávať“, to znamená najmä nezávisle a nestranne, čo je atribút nielen zákonný, ale aj ústavný.

Nezávislosť a nestrannosť sú všeobecne považované za neodmysliteľné súčasti pojmu súd. Úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť.   Nestrannosť,   definovaná   aj   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti, býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu má byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať.

Významné právne súvislosti nám vyplývajú, aj keď prihliadneme na príbuznú právnickú literatúru (napr. F. Zoulík: Soudy a soudnictví, C. H. Beck, Praha 1995; Václav Pavlíček a kolektív: Ústavní právo a státověda, I. díl Obecní státověda, Linda, Praha, a. s., Praha 1998 a Vladimír Veverka, Jiří Boguszak, Jiří Čapek: Základy teorie práva a právní filosofie, Codex, Praha 1996).

Charakteristickým   rysom   moderných   súdov   sú   špecializácia,   odbornosť a sudcovská nezávislosť a nestrannosť.

Špecializácia súdnictva znamená, že súdy by nemali plniť žiadnu inú funkciu než   to,   že   vykonávajú súdnictvo,   to   znamená najmä, že   rozhodujú   spory   o právo. Sudcovská rozhodovacia činnosť má byť zverená zvláštnym orgánom, odlišným od ostatných   štátnych   orgánov,   zriadeným   len   pre   súdne   rozhodovanie a nevykonávajúcim   v zásade   žiadnu   inú   štátnu   činnosť.   Špecializácia   súdnictva vyžadovala   v priebehu   vývoja   oddelenie   správy   od   súdnictva.   Takisto   deľba   moci v štáte odôvodňuje presné inštitucionálne oddelenie výkonnej moci od súdnej, pretože medzi   nimi   existujú   výrazné rozdiely   z hľadiska   ich   pôsobnosti   a tiež   aj štruktúry (súdy sú orgány nezávislé a nestranné, kdežto medzi orgánmi moci výkonnej existuje podriadenosť a nadriadenosť).

Sudcovská nezávislosť a nestrannosť špecifikujú súdnictvo a odlišujú súdy od orgánov iného typu. Nezávislosť a nestrannosť musia byť takej povahy, aby súd ako rozhodca   sporu   o právo   mal   postavenie   nezúčastneného   (tretieho)   subjektu.   Pre moderné súdnictvo je charakteristické, že súd (hoci je sám štátny orgán) je nezávislý a nestranný nielen voči stranám sporu, ale aj voči štátu, keďže aj štát sám môže byť stranou sporu.

Sudcovská nezávislosť a nestrannosť znamenajú aj nezávislosť a nestrannosť každého   jednotlivého   sudcu   a okrem   iného   sa   prejavujú   tiež   v princípe,   že   nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. V tomto smere ide aj o nezávislosť a nestrannosť zákonného sudcu.

S nezávislosťou   a nestrannosťou   sudcu   bezprostredne   súvisí   nezlučiteľnosť (inkompatibilita)   funkcie   sudcu   s inou   štátnou,   prípadne   aj   neštátnou   funkciou. Z dôvodov stretu záujmov by mal sudca reprezentovať výlučne moc súdnu a „hra v drese   inej   štátnej   moci“,   ako   aj   činnosť,   ktorá   by   mohla   čo   i len   spochybniť sudcovskú nezávislosť a nestrannosť, by mala byť sudcovi zakázaná. Funkcia sudcu by   mala   byť   nezlučiteľná   s funkciou   v akomkoľvek   inom   štátnom   orgáne.   Ide predovšetkým   o úpravu   právneho   postavenia   sudcu   a stanovenie   inkompatibility sudcovskej funkcie s inými funkciami, v ktorých by bol vystavený pôsobeniu tlakov, ktoré by priamo alebo nepriamo mali vplyv aj na výkon jeho funkcie sudcovskej. Výkon   sudcovskej   funkcie,   ktorú   treba   považovať   za   funkciu   ústavnú,   je predovšetkým nezlučiteľný s akoukoľvek inou ústavnou funkciou, ako aj s funkciou vo   verejnej   správe.   Táto   zásada   je   dôsledkom   požiadavky   deľby   moci   v štáte a z hľadiska sudcovskej nezávislosti a nestrannosti sleduje, aby rozhodovanie súdov nebolo ovplyvnené hľadiskami, ktoré zastávajú iné štátne orgány.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch „Funkcia sudcu a prísediaceho je nezlučiteľná   s funkciou   poslanca   zákonodarného   orgánu   alebo   orgánu   miestnej samosprávy a s funkciou vo verejnej správe“.

Ak   bol   sudca   zvolený   alebo   vymenovaný   za   ústavného   činiteľa   alebo   za vyššieho   štátneho   funkcionára   podľa   osobitného   zákona   (č.   119/1995   Z.   z.) s výnimkou člena vlády Slovenskej republiky alebo ak bol zvolený za starostu obce (primátora   mesta)   alebo   za   poslanca   obecného   zastupiteľstva   (mestského zastupiteľstva), odo dňa zvolenia alebo vymenovania do ktorejkoľvek z uvedených funkcií funkciu sudcu nevykonáva (§ 51a ods. 1).

Minister   spravodlivosti   preruší   výkon   funkcie   sudcovi,   ktorý   pôsobí   ako predstaviteľ republiky v medzinárodnej organizácii, ak mu činnosť v tejto organizácii bráni riadne vykonávať funkciu sudcu (§ 51a ods. 2).

Podľa § 51a ods. 3 „Sudca, ktorý prestal vykonávať funkciu sudcu z dôvodov uvedených v odsekoch 1 a 2, nemá práva a povinnosti sudcu“.

Povinnosť   zabezpečiť   nezávislý   a nestranný   výkon   súdnictva   patrí   aj k medzinárodným   záväzkom   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   zmluvnou   stranou viacerých   medzinárodných   zmlúv   vrátane   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) publikovanom v Zbierke zákonov Českej a Slovenskej federatívnej republiky pod č. 209/1992 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 102/1999.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“.

Podľa štrasburskej judikatúry vrátane rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) vo veci Ferrantelli and Santangelo v. Taliansko zo 7. augusta 1996 existencia nestrannosti pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčená akákoľvek oprávnená   pochybnosť   (any   legitimate   doubt).   Osobná   nestrannosť   sudcu   obvykle spochybňovaná nebýva.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či odhliadnuc od správania sudcu existujú   zistiteľné   skutočnosti,   ktoré   môžu   jeho   nestrannosť   spochybniť.   V tomto smere môžu mať dokonca určitý význam aj zjav, zdanie (appearances), pričom ide o vyjadrenie inými slovami výstižného výroku Súdu vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, že „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že   je   vykonávaná“.   Podstatnou   je   tu   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Znamená tiež to, že pri rozhodovaní, či v danej veci existuje dôvodná obava z nedostatku nestrannosti konkrétneho sudcu, stanovisko obžalovaného je významné, avšak nie rozhodné. Rozhodným je to, či uvedená obava môže byť považovaná za objektívne odôvodnenú.

Z aplikácie   vyššie   uvedených   zásad   na   posudzovaný   prípad   vyplývajú nasledovné závery.

JUDr. I. Š. vykonával funkciu sudcu v trestnej veci podnecovateľa, kde bol jednou   zo   strán   sporu   štát   (ako   obžalobca)   a kde   je   preto   pre   náležitý   výkon spravodlivosti nezávislý, nestranný a od iných orgánov oddelený výkon funkcie sudcu nanajvýš potrebný.

Krajským   prokurátorom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   prokurátor“)   bol podnecovateľ obžalovaný pre skutok právne kvalifikovaný ako účastníctvo vo forme organizátorstva na trestnom čine vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) vtedy platného a účinného Trestného zákona, kde s poukazom na § 10 ods. 2 aj účastníkovi hrozí odňatie slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočný trest.

Stanoviská a záujmy štátu a podnecovateľa boli veľmi kontradiktórne. Zatiaľ čo krajský   prokurátor   navrhoval   krajskému   súdu   uznať   vinu   podnecovateľa   podľa obžaloby   a uložiť   mu   trest   odňatia   slobody   v rámci   zákonnej   trestnej   sadzby, podnecovateľ spáchanie skutku v prípravnom konaní a tiež aj na hlavnom pojednávaní kategoricky poprel, pričom prehlásil, že s usmrtením JUDr. J. M. nemá nič spoločné. Nezávislé a nestranné vyriešenie otázky viny zo strany súdu, na ktorú v prípade jej uznania nadväzuje citeľný trest odňatia slobody (s poukazom na § 39a ods. 2 písm. c) Trestného zákona spravidla so zaradením do najprísnejšej, tretej nápravnovýchovnej skupiny), malo teda pre podnecovateľa mimoriadny význam.

Sudca JUDr. I. Š. v období, kedy bol zo strany podnecovateľa ako činný sudca v jeho trestnej veci namietaný (11. 1. 2000 a nasl.), vykonával vysokú riadiacu funkciu na ústrednom   orgáne   štátnej   správy,   ministerstve   spravodlivosti,   kde   bol   zapojený predovšetkým   do   vzťahov   nadriadenosti   a podriadenosti;   viazanosti   nielen   ústavou a zákonmi, ale aj podzákonnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a aktmi riadenia; plnenia funkcií štátu, ktoré na úrovni ministerstva spravodlivosti presahujú správu   súdnictva;   spolupráce   s inými   štátnymi   orgánmi   a tiež   zastupovania ministerstva spravodlivosti navonok.

Je   nepochybné,   že   funkcia   generálneho   riaditeľa   sekcie   trestného   práva   na ministerstve spravodlivosti je funkciou vo verejnej správe. „Verejná správa vo svojej vlastnej podstate predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte.... V rovine štátnej činnosti môžeme verejnú správu vymedziť ako   tú   štátnu   činnosť,   ktorú   vykonáva   štát,   popri   zákonodarstve   a súdnictve“ (P. Škultéty:   Verejná   správa   a správne   právo,   Vydavateľské   oddelenie   Právnickej fakulty   UK,   Bratislava   1995).   V tejto   rovine   ide   o štátnu   správu   (na   rozdiel   od samosprávy ako druhej základnej zložky verejnej správy). Funkcia vo verejnej správe nemusí byť vykonávaná iba v pracovnom alebo obdobnom pomere, pre jej existenciu je podstatný jej faktický výkon.

Funkcia vo verejnej správe je však nezlučiteľná s funkciou sudcu podľa § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch, čo má zabezpečiť aj nezávislý a nestranný výkon funkcie   sudcu.   Na   niektoré   aspekty   nezlučiteľnosti   funkcie   generálneho   riaditeľa sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti s funkciou sudcu v konkrétnej veci v súvislosti s čl. 19 organizačného poriadku ministerstva spravodlivosti (body b) c)   g)   h) j) k) l) m) n)) správne poukázal aj zástupca   podnecovateľa   na verejnom ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Podnecovateľ   v   námietke   voči   JUDr. I. Š. na hlavnom pojednávaní dňa 11.   1.   2000   zdôraznil,   že podľa   jeho názoru   nie   je možné prerušovať funkciu   na ministerstve spravodlivosti na pár dní alebo hodín v mesiaci a ísť si pojednávať na krajský súd a vzápätí pokračovať v práci na ministerstve spravodlivosti, pretože to by bolo aj nezákonným obchádzaním § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch.

Táto   námietka   nie   je   neopodstatnenou.   Následky   vzťahov,   do   ktorých generálny riaditeľ sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti vstupuje, sú skutočne mnohoraké vrátane dopadu na výkon funkcie sudcu, pričom im nie je možné dosť dobre zabrániť ani prostredníctvom prerušenia dočasného pridelenia sudcu na ministerstvo   spravodlivosti   na   dobu   potrebnú   na   odpojednávanie   trestnej   veci podnecovateľa. Na hlavnom pojednávaní krajského súdu   dňa 2. 2. 2000 napríklad obhajca   spoluobžalovaného   predložil   telefónny   zoznam   vedúcich   pracovníkov ministerstva   spravodlivosti   (JUDr.   I.   Š.   je   uvedený   ako   generálny   riaditeľ   sekcie trestného práva) a prípis JUDr. I. Š. v označenej funkcii z 10. 1. 2000 adresovaný predsedníčke krajského súdu ohľadne vykonania potrebných opatrení v súvislosti so zákonom o registri trestov č. 311/1999 Z. z.

Na   základe   doposiaľ   uvedeného   potom   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že u JUDr. I.   Š.   ako   sudcu   v trestnej   veci   podnecovateľa   došlo   k nedostatku   jeho nestrannosti ako súčasti pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej ústavy a tiež aj podľa § 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch.

Problémom   nie   je   subjektívne   hľadisko   nestrannosti,   pretože   v tomto   smere neboli   predložené   potrebné   dôkazy.   Ťažiskovým   problémom   je   nedostatok nestrannosti   podľa   objektívneho   hľadiska.   Sudca   JUDr.   I.   Š.   mal   poskytovať dostatočné   záruky,   aby   bola   v tomto   ohľade   vylúčená   akákoľvek   oprávnená pochybnosť   o jeho   nestrannosti.   V konkrétnych   okolnostiach   prípadu,   kde   išlo o závažnú trestnú vec a kde bol jednou zo strán sporu štát, skutočnosť, že JUDr. I. Š. v čase, keď pôsobil ako činný sudca vo veci, vykonával aj vysokú riadiacu funkciu v inom štátnom orgáne, vo verejnej správe (čo je aj v rozpore s § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch), objektívne odôvodňovala obavu z nedostatku jeho nestrannosti.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   „Výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   musí   byť   v súlade s touto ústavou“.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy posúdil preto konanie a rozhodovanie všeobecných súdov (najvyššieho a   krajského súdu) vo vzťahu k realizácii základného práva podnecovateľa podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej ústavy aj z hľadiska čl. 152 ods. 4. Obsah ústavného pojmu „zákonný sudca“ vrátane   jeho   atribútu   „nestrannosti“   pritom   interpretoval   aj   s prihliadnutím   na medzinárodné   záväzky   Slovenskej   republiky,   ktoré   vyplývajú   tiež   z čl.   6   ods.   1 Dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sudca   JUDr.   I.   Š.   nebol   po námietke zaujatosti voči nemu zo strany podnecovateľa dňa 11. 1. 2000 uznesením najvyššieho súdu zo 14. 1. 2000 vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci   podnecovateľa   na   krajskom   súde   a ďalej   v nej   pôsobil   (až   do   vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku dňa 23. 3. 2000) – a to napriek nedostatku jeho nestrannosti z hľadiska objektívneho – konštatoval potom vo výroku tohto nálezu, že uvedeným rozhodnutím a konaním došlo k porušeniu základného práva podnecovateľa podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej ústavy, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 15. júna 2000