znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Májkova 3, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/83/2014z 29. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“alebo „odvolací súd“) sp. zn. 2 CoKR 83/2014 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalejaj   „okresný   súd“   alebo   „prvostupňový   súd“)   v konkurznej   veci   úpadcu   Refims. r. o v konkurze, Bratislava (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. 4 K 20/2013 z 1. apríla2014   odvolal   sťažovateľku   z funkcie   správcu   úpadcu   a uložil   jej   vykonávať   činnostisúvisiace s výkonom funkcie správcu, najmä činnosti týkajúce sa správy a ochrany majetku,ktorý podlieha konkurzu až do ustanovenia nového správcu.

Sťažovateľka sa proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súdnapadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecnesprávne.

Podľa sťažovateľky okresný súd a následne krajský súd vychádzali z nedostatočne(neúplne) zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré satýkali   platnosti   a účinnosti   speňaženia   majetku   úpadcu.   K rozhodnutiu   o odvolanísťažovateľky došlo podľa jej názoru „bez náležitého preskúmania... relevantných právnych úkonov správcu, ktorý by konajúcim súdom poskytol v danom prípade iný podklad pre rozhodnutie vo veci“.

Sťažovateľka je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdupodobne ako odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj  ,,OSP“),   a preto   je   z   toho   dôvodunepreskúmateľné, od čoho odvíja aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, „nakoľko   nedostatky   odôvodnenia rozhodnutia   je   možné   považovať   za   postup   súdu,   ktorým   bolo   účastníkovi   odňaté konať pred súdom,   kvalifikovane   uplatňovať   a   brániť   svoje   práva   a   súčasne   zaťažuje konanie tzv. inou vadou“.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňovéhosúdu nie je sťažovateľke zrejmé, „ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny dôvod odvolania správcu z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých zákonom   predpokladaných   dôvodov   bol   súd   oprávnený   správcu   z funkcie   odvolať na základe údajného závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným zákonom stanoveného postupu.

Žiaden   zo   súdov   neuviedol   konkrétne   ustanovenie   zákona,   ktoré   by   umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, že stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má pre súd len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať.

Rovnako   nepreskúmal   splnené   podmienky   speňaženia   majetku   aj   bez   uloženia záväzného pokynu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje, akýargument považoval súd za rozhodujúci pre odvolanie správcu bez splnenia zákonnýchnáležitostí a ako sa s ním v súlade s § 157 ods. 2 OSP vysporiadal. Pritom podľa názorusťažovateľky   nie   je „možné   zamieňať   stručnosť   odôvodnenia,   ktorá   nevylučuje, že rozhodnutie má všetky náležitosti a vysporiadava sa s celým rozsahom argumentácie, s rozhodnutím   nepreskúmateľným   pre   nedostatok   dôvodov   a   náležitostí   vyžadovaných procesným predpisom“.

Odvolací súd podľa sťažovateľky „iba prevzal v plnom rozsahu zdôvodnenie 1. st. súdu bez toho, aby neposúdil, či uplatnenie tejto právomoci odvolať správcu v zmysle § 42 ods.   1   ZoKR   konkurzným   súdom   je   v   súlade   so   zákonom,   teda   či   dôvody   vymedzené konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie“.

Krajský súd sa podľa sťažovateľky „nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by mali podstatný význam a dostatočne by objasnili skutkový stav a právny základ rozhodnutia (zistenie   postoja   zabezpečeného   veriteľa,   zváženie   miery   údajného   porušenia   jednej povinnosti   správcu   s   ohľadom   na   účel   konkurzného   konania)   a   vedome   sa   stotožnil s nezákonným a neústavným postupom pri odvolaní správcu z funkcie!

Súd   nerešpektoval   nevyhnutnosť   splnenia   zákonom   ustanovených   náležitostí umožňujúcich odvolanie správcu z funkcie.“.

Odvolací   súd   podľa   sťažovateľky   pochybil   aj   tým,   že „neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je možné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou   možnosťou   nápravy   takejto   vady   je   zrušiť   rozhodnutie   súdu   1.   st.   ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157 a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Naviac   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   taktiež   nezdôvodnil   dôsledne,   nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy (napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa).“.

V   konečnom   dôsledku   vydanie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (ako   ajprvostupňového   súdu)   bolo   podľa   sťažovateľky „odmietnutím   spravodlivosti   a   nie   len porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   Bratislava   Uznesením   sp.   zn.   2   CoKR/83/2014-335   zo   dňa 29. 5. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. v spojení s Čl. 20 ods. 1, 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a Čl. 11, Čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb..

2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 CoKR/83/2014-335 zo dňa 29. 5. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 4 728,95 Eur (náhrada nákladov speňaženia všeobecnej podstaty a odmena z výťažku v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.).

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľkanavrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosťnapadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

II.1 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Uplatnenie   toho   práva   je   podmienenésplnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy.

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnuochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknutéči porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46ods. 4 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienkya podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi   upravujúcimipodrobnosti   o   súdnej   ochrane   sú   jednak zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99).

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožňujekaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdnehokonania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (malby   umožniť)   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   ajpovinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu(PL.   ÚS   22/06)   poskytnutie   ochrany   hmotnému   právu   účastníka   súdneho   konania.Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísnyzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivostiv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania másvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväznýnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdnehorozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie predsúdom).

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale jeimplikované   aj   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a   to   v   čl.   46   ods.   1   ústavy(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01,III. ÚS 53/09). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiťkaždému prístup k súdu. Tomu   zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci   konaťa rozhodnúť   (II.   ÚS   88/01).   Právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   dohovoru   a judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladanéod   prípadu   Golder v.   Spojené   kráľovstvo   (rozhodnutie   z 21.   februára   1975)   ako   právona prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannostia právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní.Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Zásadná námietka sťažovateľky sa odvíja od tvrdenia, že krajský súd v napadnutomuznesení   nesprávne   interpretoval   ustanovenie   §   42   ods.   1   zákona   o konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý znie: „Súd aj bez návrhu odvolásprávcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom aleboosobitným   predpisom   alebo   mu   vo   výkone   funkcie   bráni   zákonná   prekážka;   zákonnouprekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Pred odvolanímsprávcu   počas   konkurzu   súd   vypočuje   členov   veriteľského   výboru   a   aspoň   trochzabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ichzistených zabezpečených pohľadávok.“

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   predmetné   ustanovenie   zákona   o konkurzea reštrukturalizácii je potrebné vykladať tak, že súd má možnosť odvolať správcu „... len na základe dvoch a viac závažných porušení povinností, nie jednej...“. Okrem sťažovateľkounamietaného   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keď   krajský   súd   nesprávneinterpretoval   právnu   normu,   k porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   právsťažovateľky   malo   zo   strany   krajského   súdu   rovnako   dôjsť   aj   nesprávnou   aplikácioupríslušnej normy na „daný nesprávne zistený skutkový stav“.

Podľa sťažovateľky: „Súd nesprávne aplikoval § 42 ods. 1 druhá veta ZoKR, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že stanovisko zabezpečeného veriteľa by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu.“ Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že:   V dotknutom   ustanovení   sa   však   o oddelenej podstate nič neuvádza. Zákonodarca ustanovil, že súd má pred odvolaním správcu z funkcie vypočuť   aspoň   troch   zabezpečených   veriteľov.   Súd   si   túto   povinnosť   uloženú   zákonom nesplnil   –   zabezpečeného   veriteľa   nevypočul.   Súd   v tomto   prípade   procesne   pochybil, a preto považujeme napadnuté rozhodnutie za nezákonné.“. Podľa sťažovateľky „Nie je podstatné,   či   existuje   alebo   neexistuje   oddelená   podstata   v tomto   konkurznom,   ale podstatné je to, že existuje zabezpečený veriteľ, ktorého mal súd vypočuť.“. Nevypočutiezabezpečeného veriteľa malo podľa sťažovateľky mať za následok nesprávne rozhodnutie voveci.   Sťažovateľka   napokon   konštatuje,   že „Tým,   že   krajský   súd   vôbec   nezisťoval skutočnosti   rozhodujúce   pre   posúdenie   veci,   napriek   tomu,   že   ich   správca   navrhoval a tvrdil, vznikla v konaní iná vada.“.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   a právana spravodlivé   súdne   konanie   aj   tým,   že   odôvodnenie   napadnutého   uzneseniaodvolacieho súdu podobne, ako aj odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňanáležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. Podľasťažovateľky „Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu, nie je zrejmé, ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte pred   podaním   žiadosti   o uloženie   záväzného   pokynu,   aký   bol   konkrétny   právny   dôvod odvolania   z funkcie   a potvrdenia   rozhodnutia   súdu   1.   stupňa,   či   a z akých   zákonom predpokladaných   dôvodov   bol   súd   oprávnený   správcu   z funkcie   odvolať   na   základe závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným zákonom   stanoveného   postupu.“. Sťažovateľka   dodáva,   že „Žiaden   zo   súdov   neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho   názoru   v samotnom   odôvodnení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   že   stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať. Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez uloženia záväzného pokynu.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odvolací súd v napadnutom uznesení neposúdil,či uplatnenie právomocí konkurzného súdu odvolať správcu je v súlade so zákonom, teda čidôvody vymedzené konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie, aleiba v plnom rozsahu prevzal odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Podľa   sťažovateľky   neboli   naplnené   náležitosti   a podmienky   na   jej   odvolaniez funkcie   správcu.   Napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   považuje   za   zjavneneodôvodnené,   nelogické   a arbitrárne,   prijaté   na   základe   nezákonných   (šikanóznych)dôvodov.   Sťažovateľka   konštatuje: „V   tomto   prípade   možno   hovoriť   o arbitrárnosti (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   konkurzným   a odvolacím   súdom, pretože sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že zásadne poprel jeho účel   a význam.“ Podľa   jej   názoru „Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany.“. Podľa   sťažovateľky   sa   odvolací   súd   v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia „... nevysporiadal ani s ďalšími námietkami odvolaného správcu, keď nevysvetlil, prečo by na danú situáciu nemohol vzťahovať postup v zmysle vykonania neodkladného úkonu podľa § 78 ods. 7 ZoKR a § 91 ods. 3 ZoKR (majetok bezprostredne ohrozený   skazou,   zničením   alebo   iným   podstatným   znehodnotením   možno   predať   bez pokynu príslušného orgánu aj bez rozhodnutia súdu)“.

Podľa   sťažovateľky   odvolací   súd   napokon   pochybil   aj   tým,   že „neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je možné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou   možnosťou   nápravy   takejto   vady   je   zrušiť   rozhodnutie   súdu   1.   st.,   ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157 a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Odvolacísúd   pritom   podľa   sťažovateľky   taktiež   nezdôvodnil   napadnuté   uznesenie   dôsledne,   keď„... nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté   dôkazy   (napr.   stanovisko   zabezpečeného   veriteľa)“. Sťažovateľka   v sťažnostiuvádza, že uvedené nedostatky napadnutého uznesenia odvolacieho súdu spôsobujú jehonepreskúmateľnosť   a zakladajú   posúdenie   postupu   súdu   ako   postupu   odnímajúcehosprávcovi možnosť konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavnýsúd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, žeúlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia   a   aplikácia   zákonov. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnýmizmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS 13/00   mutatis   mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   byvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcejporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahustotožnil   so   závermi,   ku   ktorým   dospel   súd   prvého   stupňa,   aj s jeho   odôvodnením.Vychádzajúc z § 219 ods. 2 OSP sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uzneseniaobmedzil   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutiaa na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu ho doplnil o ďalšie dôvody.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   konštatoval,   že „Súd   prvého stupňa dospel k záveru, že správca síce predmetnou žiadosťou požiadal súd o uloženie záväzného   pokynu,   majetok   zapísaný   v   súpise   úpadcu   však   svojvoľne   bez   samotného uloženia   záväzného   pokynu   speňažil   a   návrhom   zo   dňa   14.   01.   2014,   ktorý   bol   súdu doručený dňa 16. 01. 2014, požiadal súd o dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku. Súd   poukázal   na   ust.   §   91   ods.   2   ZKR,   podľa   ktorého   účelom   speňažovania   majetku podliehajúceho   konkurzu   je   síce   získať   čo   najvyšší   výťažok,   v   čo   najkratšom   čase, a s vynaložením čo najnižších nákladov, proces speňažovania sa však musí uskutočňovať v súlade s pravidlami speňažovania ustanovenými ZKR. Jedným z takýchto pravidiel je podľa ust. § 84 ods. 1 ZKR povinnosť správcu vo veciach, v ktorých je príslušný orgán oprávnený uložiť správcovi záväzný pokyn, požiadať príslušný orgán o uloženie pokynu, ako postupovať pred tým, ako urobí prvý úkon v tejto veci. V týchto veciach môže správca urobiť prvé právne úkony, až keď príslušný orgán uloží správcovi pokyn, ako postupovať alebo až keď súd rozhodne, ako postupovať. V konkurze na majetok úpadcu správca síce požiadal súd ako príslušný orgán o uloženie záväzného pokynu, avšak nie k prvým právnym úkonom smerujúcim k speňaženiu majetku, ale dokonca k samotnému speňaženiu pristúpil v čase, kedy mu záväzný pokyn nebol zo strany príslušného orgánu ešte uložený.“.

Prvostupňový   súd   ďalej   konštatoval,   že „...   správca   závažne   porušil   zákonnú povinnosť uvedenú v § 84 ods. 1 ZKR, a to povinnosť urobiť prvý právny úkon vo veci, v ktorej sa vyžaduje súhlas príslušného orgánu, teda vo veci speňaženia majetku zapísaného do súpisu majetku úpadcu, až po uložení záväzného pokynu príslušným orgánom. Napriek tejto   zákonnej   povinnosti   správca   svojvoľne   bez   predchádzajúceho   uloženia   záväzného pokynu príslušným orgánom speňažil majetok zapísaný v súpise majetku úpadcu. Zdôraznil, že správca k priamemu predaju majetku pristúpil dňa 02. 12. 2013 a dňa 04. 12. 2013, čo zakladá prinajmenšom pochybnosť o tom, že k prvým úkonom smerujúcim k speňaženiu majetku došlo zo strany správcu ešte v čase pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu príslušnému orgánu.“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd ďalej uviedol: „Správca síce svoje konanie   spočívajúce   v   speňažení   majetku   bez   udelenia   súhlasu   príslušného   orgánu odôvodňoval   tým,   že   záujemca   ponúkal   odkúpenie   majetku   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do konca roka 2013, túto rozhodujúcu skutočnosť v žiadosti o uloženie pokynu súdu neuviedol. Správcom požadovaná trojdňová lehota na uloženie záväzného pokynu bola neprimerane krátka aj pre štandardne zložený veriteľský výbor, a nie to pre konkurzný súd, ktorému prináleží rozhodovať o rozsiahlej konkurznej agende. Napriek neprimerane krátkej lehote   bola   správcom   predložená   žiadosť   značne   všeobecná,   keďže   neobsahovala   ani označenie konkrétneho záujemcu o kúpu majetku, či návrh kúpnej zmluvy. Súd mal za to, že pokiaľ   správca   vyhodnotil   ponuku   záujemcu   ako   relevantnú,   mala   žiadosť   uvedené náležitosti obsahovať. Tiež tvrdenie správcu, že majetok bol bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením, zakladá dôvod na speňaženie majetku bez súhlasu príslušného orgánu v zmysle § 91 ods. 3 ZKR len vo výnimočných prípadoch, a to v štádiu pred konaním prvej schôdze veriteľov. V čase podania žiadosti sa však konkurz na majetok úpadcu nachádzal v štádiu speňažovania po konaní prvej schôdze veriteľov, kde funkciu príslušného orgánu na účely speňažovania majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu úpadcu zastával a naďalej zastáva súd. Správca bol teda povinný speňažovať majetok až po udelení súhlasu zo strany príslušného orgánu.

Speňaženie   majetku   správcom   bez   predchádzajúceho   uloženia   záväzného   pokynu príslušným   orgánom   súd   prvého   stupňa   kvalifikoval   ako   závažné   porušenie   povinnosti uvedenej v ust. § 84 ods. 1 ZKR, ktoré je v zmysle § 42 ods. 1 ZKR dôvodom na odvolanie správcu z jeho funkcie správcu v konkurze na majetok úpadcu.“

Prvostupňový súd vo svojom uznesení okrem porušenia povinnosti spočívajúcehov speňažení   majetku   správcom   bez   predchádzajúceho   uloženia   záväzného   pokynupríslušným orgánom konštatoval aj závažné porušenie povinnosti ustanovenej v § 78 zákoneo konkurze   a   reštrukturalizácii,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že „Správca   úpadcu má... vedomosť o tom, že k majetku zapísanému v súpise majetku úpadcu si uplatňuje právo tretia osoba. Mal teda v súlade s ust. § 78 ZKR k majetku pripísať poznámku o spornom zápise v prospech tretej osoby a následne postupovať v súlade s ust. § 78 ZKR.“.

Z dôvodu, že správca závažne porušil povinnosti ustanovené v § 84 ods. 1 a § 78zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prvostupňový súd svojím uznesením podľa § 42ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odvolal správcu z jeho funkcie správcu úpadcumimo schôdze veriteľov a konštatoval, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto uzneseniabude postupovať v súlade s ustanovením § 42 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii abezodkladne zvolá schôdzu veriteľov na účely schválenia návrhu na nového správcu.

Krajský súd v napadnutom uznesení poukazujúc na čl. 152 ods. 4 ústavy a príslušnújudikatúru ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľka by mohla byť poškodená na svojichprávach a pripustil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu zo strany sťažovateľky,a to   aj   napriek   tomu,   že   v poučení   prvostupňový   súd   uviedol,   že   proti   jeho   uzneseniuodvolanie prípustné nie je, poukazujúc na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona o konkurzea reštrukturalizácii.

Krajský súd preskúmal uznesenie prvostupňového súdu podľa § 212 ods. 1 OSPodvolanie   správcu   podľa   §   214   ods.   2   OSP   prerokoval   bez   nariadenia   pojednávaniaa po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie nieje   dôvodné.   Krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení   stotožnil   s právnymi   závermiprvostupňového súdu a poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zaujal stanovisko lenk tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že „Dňa 16. 01. 2014 správca požiadal o odsúhlasenie úkonu správcu – speňaženie majetku úpadcu, ktorý správca bez uloženia   súhlasu   záväzného   pokynu   zo   strany   súdu   speňažil.   Z   tejto   žiadosti   vyplýva, že správca   predmetný   majetok   speňažil   02.   12.   2013   a   04.   12.   2013.   To   znamená, že ho speňažil   ešte   pred   podaním   žiadosti   o   uloženie   záväzného   pokynu,   ktorá   bola doručená súdu dňa 06. 12. 2013.“.

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol: „Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   tvrdením   odvolateľa,   že   správca   musí   postupovať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ZKR a majetok ohrozený zničením a znehodnotením sa musí snažiť speňažiť čo najvýhodnejšie, avšak povinnosťou správcu je najmä požiadať súd o uloženie pokynu ešte predtým, ako urobí prvý úkon súvisiaci s predajom. Len tým je zachovaná transparentnosť predaja majetku úpadcu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že o uloženie záväzných pokynov je správca   povinný   žiadať   operatívne   tak,   aby   nedochádzalo   k   zbytočným   prieťahom v konkurze.   Je   povinnosťou   a   úlohou   správcu   aktívne   predkladať   príslušnému   orgánu žiadosti o záväzné pokyny, pričom príslušné žiadosti by mal spravidla predložiť príslušnému orgánu (v danom prípade to bol súd) až po ich predbežnom prerokovaní, aby postup bol plynulý a nedochádzalo k zbytočným rozporom medzi správcom a príslušným orgánom. Správca   má   tiež   možnosť   po   vyhlásení   konkurzu   pri   speňažovaní   majetku,   ktorý   patrí do všeobecnej podstaty, požiadať súd o určenie, kedy sa záväzný pokyn nevyžaduje. K tvrdeniu odvolateľa, že súd bol povinný pred odvolaním správcu vypočuť aspoň troch   zabezpečených   veriteľov   so   zistenými   pohľadávkami,   odvolací   súd   dodáva, že stanovisko   zabezpečeného   veriteľa   by   prichádzalo   do   úvahy   len   vtedy,   ak   by   išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu. Príslušným orgánom pri správe a speňažovaní majetku, ktorý tvorí všeobecnú podstatu, je v danom prípade súd (nakoľko nebol zvolený veriteľský   výbor).   I   v   prípade,   že   by   išlo   o   majetok,   ktorý   tvorí   oddelenú   podstatu, stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné a má pre súd len informatívny charakter, pričom dáva súdu pred odvolávaním správcu z dôvodu porušenia jeho povinností možnosť úvahy. Odvolací   súd   dáva   za   pravdu   odvolateľovi   vtom,   že   zákon   nevyžaduje   uviesť v žiadosti meno záujemcu, či predložiť návrh kúpnej zmluvy, nakoľko by takýto pokyn mohol správca použiť len jednorázovo, čím by sa porušila zásada čo najrýchlejšieho speňaženia majetku. Samotná žiadosť správcu doručená súdu dňa 06. 12. 2013 obsahuje zákonom stanovené   náležitosti   vyplývajúce   z   §   84   ods.   3   ZKR.   Správca   však   mal   podrobnejšie vysvetliť   nutnosť   vydania   záväzného   pokynu   (záujemca   bol   len   jeden   a   mal   záujem uskutočniť kúpu len do konca roku 2013, stroje boli na voľnom priestranstve a podliehali korózii, zlý technický stav, poškodené a mimo prevádzky od roku 2008) a mal komunikovať priamo so zákonným sudcom.

V predmetnej veci súd odvolal správcu predovšetkým z dôvodu závažného porušenia povinnosti uvedenej v ust. § 42 ods. 1 a 84 ods. 1 ZKR, keď predal predmetný hnuteľný majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu. Správca mohol predbežne zistiť záujem ohľadom kúpy majetku, avšak pristúpiť k speňaženiu mohol až vtedy, keď mu bol uložený záväzný pokyn. Správca však predal majetok pár dní pred tým, ako požiadal súd o   uloženie   záväzného   pokynu. Podľa §   91 ods. 2   ZKR musí   správca   na jednej   strane speňažiť majetok tak, aby získal čo najväčší výťažok, v čo najkratšom čase, s vynaložením čo najnižších nákladov, na druhej strane však musí postupovať pri speňažovaní majetku tak, aby čo najlepšie splnil účel speňažovania a dodržal pravidlá speňažovania ustanovené zákonom. Len takéto konanie správcu je v súlade s konaním s odbornou starostlivosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu, zo strany správcu, predajom majetku pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, došlo k závažnému porušeniu povinnosti uvedenej v § 84 ods. 1 ZKR, ktoré je dôvodom na odvolanie správcu z jeho funkcie.

Odvolací   súd   dodáva,   že   žiadosť   správcu   zo   dňa   16.   01.   2014   o   dodatočné odsúhlasenie speňaženia predmetného majetku (majetok predaný 02. 12. 2013 a 04. 12. 2013)   je   možné   kvalifikovať   taktiež   ako   konanie   v   rozpore   s   konaním   s   odbornou starostlivosťou, nakoľko dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku ZKR nepozná. Nie je preto namieste ani kritika zo strany odvolateľa voči súdu, že súd o dodatočnom odsúhlasení rozhodol až 01.04.2014. Okrem toho súd svojím uznesením č. k. 4K/20/2013-232 zo dňa 01. 04. 2014 návrh správcu na dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku zamietol.“

Vzhľadom   na   uvedené   krajský   súd   uznesenie   prvostupňového   súdu   v napadnutejčasti v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil, pričom sa stotožnil ajs jeho odôvodnením.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   uznesením   krajského   súduporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   teda   otázky,   či   rozsudok   nie   je   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   jepotrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ale   ajuznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako to už bolo uvedené, sa krajský súdstotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktoréhorozhodnutie   sťažovateľ   napáda,   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,III. ÚS 264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľajudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdompovinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdymajú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61).Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľapovahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátochv súvislosti   s právnou   úpravou,   zvyklosťami,   právnymi   názormi   a vynášaníma vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciRuiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, žesúd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpores požiadavkou spravodlivého prerokovania   veci. Podstatné   však je, aby   sa neprehliadloprávo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sato explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. októbra 1986,D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziťna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva voveci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997, č. 20772/92).

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť aleboarbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciua aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody   zjavne   jednostranné   a   sú   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vyrovnal s námietkamisťažovateľky týkajúcimi sa náležitého zistenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci.Podľa ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnuté uznesenie krajského súdubolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretýmnámietkam sťažovateľky. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušnézákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť anik   záveru,   že by   bol výklad   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný aneudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľomoznačených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdeniesťažovateľkinej   veci   zo   strany   krajského   súdu   (aj   vzhľadom   na odôvodnenie   okresnéhosúdu) je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústavevšeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejtosústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahovdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnostipreskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Z   tohto   postavenia   mu   pretoneprislúcha   posudzovať   vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   priinterpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu,či napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúcepožadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúcpritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlades platným   a   účinným   zákonom   (procesnými   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konaniav predmetnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Rozhodnutie krajského súdu v súlade so zákonom nemožno považovať za „denegatioiustitiae“. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor, s ktorýmsa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny   názor svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného   predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05).Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoKR 83/2014z 29. mája 2014 takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

Vychádzajúc z uvedeného je preto potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušeniepráv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie predmetného článkuústavy v súvislosti so skutočnosťou, že „... konkurzný súd aj napriek niekoľkonásobným osobným   a telefonickým   urgenciám   s vyjadrením   naliehavosti   udelenia   v čo   najkratšom možnom termíne..., nebol schopný udeliť záväzný pokyn, a to ani do žiadaného konca roka 2013 a ani počas ďalších štyroch mesiacov“, pričom sťažovateľka v sťažnosti uvádza, žesprávca „...   v žiadosti   o uloženie   záväzného   pokynu   zo   dňa   4.   12.   2013   požiadal   súd rozhodnúť   do   3   dní   od   doručenia   žiadosti   (zohľadňoval   urgentnosť   veci,   naliehavosť uloženia   pokynu   ešte   pred   vianočnými   sviatkami),   avšak   táto   bola   pre   súd   nezáväzná a pokyn mohol uložiť aj po tejto lehote, čo ale neurobil vôbec“. Okresný súd sa podľasťažovateľky „... absolútne nevenoval tomuto naliehavému prípadu a vecou sa zaoberal až v roku   2014,   o čom   svedčí   aj   dátum   jeho   rozhodnutia   až   po   4   mesiacoch   (uznesenie sp. zn. 4 K/20/2013-235 zo dňa 1. 4. 2014)“.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   by   podľa   sťažovateľky   malo   byťposúdenie,   či   okresný   súd   svojím   postupom   a uznesením   č.   k.   4   K/20/2013-135z 1. apríla 2014   neporušil   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov zaručené okrem čl. 48 ods. 2 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe právana prejednanie veci v primeranej lehote.

Je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súdviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   voviazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl.127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.Platí   to predovšetkým   v situácii, keď je sťažovateľ   zastúpený kvalifikovaným právnymzástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednaniezáležotosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesenímokresného súdu č. k. 4 K/20/2013-135 z 1. apríla 2014, hoci okresný súd neoznačila v petitesťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia jej práv.

Časť argumentácie sťažovateľky dotýkajúca sa porušenia jej práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ktorá tvorí obsah odôvodnenia jejsťažnosti,   sa   netýka   konania   a   rozhodnutia,   vo   vzťahu   ku   ktorým   sťažovateľka   žiadaod ústavného   súdu   vyslovenie   porušenia   svojich   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru(uznesenie krajského súdu), ale smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového súdu.Ústavný súd sa v súvislosti s viazanosťou návrhom, ako aj zásadou ultra petitum iudexcondemnare non potest s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťounapadnutému rozhodnutiu), nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   tým,   že   považoval   jej   odvolanie   za   nedôvodné„... neodstránil, ale potvrdil závažné bezprávie vykonané 1. st. konkurzným súdom, a tým nerešpektoval základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Podľa sťažovateľky „V konečnom dôsledku vydanie napadnutých rozhodnutí bolo odmietnutím   spravodlivosti   a nie   len porušením   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivý   proces,   ale   aj   základného   práva   sťažovateľa   zastávať,   vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku   činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok.“.

Ako   odôvodnenie   porušenia   uvedených   práv   sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza:„Sťažovateľ získal do podstaty výťažok vo výške 24 000,- Eur (dňa 13. 1. 2014) teda za 70 % súpisnej   hodnoty   majetku,   čo   preukazuje   vykonávanie   jeho   činnosti   s odbornou starostlivosťou   a rešpektovanie   účelu   konkurzu.   Konkurzný   súd   uznesením sp. zn. 4K/20/2013-266   zo   dňa   22.   4.   2014   zamietol   predložený   návrh   sťažovateľa na schválenie čiastkového rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty z dôvodu, že ho podal odvolaný správca. Sťažovateľ (správca) tak odvolaním z funkcie správcu úpadcu, Refim s. r. o.   v konkurze   stratil   možnosť   náhrady   nákladov   speňaženia   všeobecnej   podstaty v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR a odmeny z výťažku v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR vo výške 4 728,95 Eur, ktorá mu prislúcha v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.“

Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1ústavy malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 4 K/20/2013-266 z 22. apríla 2014.Okresný   súd   však   sťažovateľka   neoznačila   v petite   sťažnosti   za   subjekt,   ktorý   sa   maldopustiť porušenia jej práv. Vzhľadom na uvedené, že ústavný súd môže rozhodnúť leno tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv, nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebnévysporiadať sa ani s tou časťou sťažnosti, z ktorej vyplýva porušenie práv sťažovateľkyzaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že nie je daná možnosť, aby krajskýsúd svojím uznesením č. k. 2 CoKR/83/2014-335 z 29. mája 2014 porušil sťažovateľkinoprávo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, aby   okresný   súd   svojím   postupom   a uznesením   č.   k.   4   K/20/2013-235z 1. apríla 2014 porušil sťažovateľkino právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a okresný súd svojím uznesením č. k. 4 K/20/2013-266 z 22. apríla 2014porušil sťažovateľkino právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podnikaťa uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v celejčasti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľky vybavená v celom rozsahu vrátane jej návrhuna   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorého   vydanie   prichádza   do   úvahy   len   v   prípadesťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015