SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 159/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Májkova 3, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/83/2014z 29. mája 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“alebo „odvolací súd“) sp. zn. 2 CoKR 83/2014 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalejaj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) v konkurznej veci úpadcu Refims. r. o v konkurze, Bratislava (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. 4 K 20/2013 z 1. apríla2014 odvolal sťažovateľku z funkcie správcu úpadcu a uložil jej vykonávať činnostisúvisiace s výkonom funkcie správcu, najmä činnosti týkajúce sa správy a ochrany majetku,ktorý podlieha konkurzu až do ustanovenia nového správcu.
Sťažovateľka sa proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súdnapadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecnesprávne.
Podľa sťažovateľky okresný súd a následne krajský súd vychádzali z nedostatočne(neúplne) zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré satýkali platnosti a účinnosti speňaženia majetku úpadcu. K rozhodnutiu o odvolanísťažovateľky došlo podľa jej názoru „bez náležitého preskúmania... relevantných právnych úkonov správcu, ktorý by konajúcim súdom poskytol v danom prípade iný podklad pre rozhodnutie vo veci“.
Sťažovateľka je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdupodobne ako odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“), a preto je z toho dôvodunepreskúmateľné, od čoho odvíja aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko nedostatky odôvodnenia rozhodnutia je možné považovať za postup súdu, ktorým bolo účastníkovi odňaté konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva a súčasne zaťažuje konanie tzv. inou vadou“.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňovéhosúdu nie je sťažovateľke zrejmé, „ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny dôvod odvolania správcu z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých zákonom predpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať na základe údajného závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným zákonom stanoveného postupu.
Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, že stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má pre súd len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať.
Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez uloženia záväzného pokynu.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje, akýargument považoval súd za rozhodujúci pre odvolanie správcu bez splnenia zákonnýchnáležitostí a ako sa s ním v súlade s § 157 ods. 2 OSP vysporiadal. Pritom podľa názorusťažovateľky nie je „možné zamieňať stručnosť odôvodnenia, ktorá nevylučuje, že rozhodnutie má všetky náležitosti a vysporiadava sa s celým rozsahom argumentácie, s rozhodnutím nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a náležitostí vyžadovaných procesným predpisom“.
Odvolací súd podľa sťažovateľky „iba prevzal v plnom rozsahu zdôvodnenie 1. st. súdu bez toho, aby neposúdil, či uplatnenie tejto právomoci odvolať správcu v zmysle § 42 ods. 1 ZoKR konkurzným súdom je v súlade so zákonom, teda či dôvody vymedzené konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie“.
Krajský súd sa podľa sťažovateľky „nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by mali podstatný význam a dostatočne by objasnili skutkový stav a právny základ rozhodnutia (zistenie postoja zabezpečeného veriteľa, zváženie miery údajného porušenia jednej povinnosti správcu s ohľadom na účel konkurzného konania) a vedome sa stotožnil s nezákonným a neústavným postupom pri odvolaní správcu z funkcie!
Súd nerešpektoval nevyhnutnosť splnenia zákonom ustanovených náležitostí umožňujúcich odvolanie správcu z funkcie.“.
Odvolací súd podľa sťažovateľky pochybil aj tým, že „neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je možné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st. ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157 a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Naviac odvolací súd svoje rozhodnutie taktiež nezdôvodnil dôsledne, nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy (napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa).“.
V konečnom dôsledku vydanie napadnutého uznesenia krajského súdu (ako ajprvostupňového súdu) bolo podľa sťažovateľky „odmietnutím spravodlivosti a nie len porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd Bratislava Uznesením sp. zn. 2 CoKR/83/2014-335 zo dňa 29. 5. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. v spojení s Čl. 20 ods. 1, 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a Čl. 11, Čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb..
2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 CoKR/83/2014-335 zo dňa 29. 5. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Bratislava je povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 4 728,95 Eur (náhrada nákladov speňaženia všeobecnej podstaty a odmena z výťažku v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.).
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľkanavrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosťnapadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).
II.1 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienenésplnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy.
Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnuochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknutéči porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46ods. 4 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienkya podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimipodrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99).
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňujekaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdnehokonania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (malby umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale ajpovinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).
Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísnyzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivostiv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania másvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväznýnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdnehorozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie predsúdom).
Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale jeimplikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01,III. ÚS 53/09). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiťkaždému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konaťa rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladanéod prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. februára 1975) ako právona prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannostia právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť,ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní.Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.
Zásadná námietka sťažovateľky sa odvíja od tvrdenia, že krajský súd v napadnutomuznesení nesprávne interpretoval ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý znie: „Súd aj bez návrhu odvolásprávcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom aleboosobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnouprekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Pred odvolanímsprávcu počas konkurzu súd vypočuje členov veriteľského výboru a aspoň trochzabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ichzistených zabezpečených pohľadávok.“
Podľa právneho názoru sťažovateľky predmetné ustanovenie zákona o konkurzea reštrukturalizácii je potrebné vykladať tak, že súd má možnosť odvolať správcu „... len na základe dvoch a viac závažných porušení povinností, nie jednej...“. Okrem sťažovateľkounamietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, keď krajský súd nesprávneinterpretoval právnu normu, k porušeniu v sťažnosti označených základných právsťažovateľky malo zo strany krajského súdu rovnako dôjsť aj nesprávnou aplikácioupríslušnej normy na „daný nesprávne zistený skutkový stav“.
Podľa sťažovateľky: „Súd nesprávne aplikoval § 42 ods. 1 druhá veta ZoKR, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že stanovisko zabezpečeného veriteľa by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu.“ Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že: V dotknutom ustanovení sa však o oddelenej podstate nič neuvádza. Zákonodarca ustanovil, že súd má pred odvolaním správcu z funkcie vypočuť aspoň troch zabezpečených veriteľov. Súd si túto povinnosť uloženú zákonom nesplnil – zabezpečeného veriteľa nevypočul. Súd v tomto prípade procesne pochybil, a preto považujeme napadnuté rozhodnutie za nezákonné.“. Podľa sťažovateľky „Nie je podstatné, či existuje alebo neexistuje oddelená podstata v tomto konkurznom, ale podstatné je to, že existuje zabezpečený veriteľ, ktorého mal súd vypočuť.“. Nevypočutiezabezpečeného veriteľa malo podľa sťažovateľky mať za následok nesprávne rozhodnutie voveci. Sťažovateľka napokon konštatuje, že „Tým, že krajský súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, napriek tomu, že ich správca navrhoval a tvrdil, vznikla v konaní iná vada.“.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie aj tým, že odôvodnenie napadnutého uzneseniaodvolacieho súdu podobne, ako aj odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňanáležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. Podľasťažovateľky „Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu, nie je zrejmé, ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny dôvod odvolania z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých zákonom predpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať na základe závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným zákonom stanoveného postupu.“. Sťažovateľka dodáva, že „Žiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, že stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať. Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez uloženia záväzného pokynu.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odvolací súd v napadnutom uznesení neposúdil,či uplatnenie právomocí konkurzného súdu odvolať správcu je v súlade so zákonom, teda čidôvody vymedzené konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie, aleiba v plnom rozsahu prevzal odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Podľa sťažovateľky neboli naplnené náležitosti a podmienky na jej odvolaniez funkcie správcu. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považuje za zjavneneodôvodnené, nelogické a arbitrárne, prijaté na základe nezákonných (šikanóznych)dôvodov. Sťažovateľka konštatuje: „V tomto prípade možno hovoriť o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu konkurzným a odvolacím súdom, pretože sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že zásadne poprel jeho účel a význam.“ Podľa jej názoru „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací súd v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia „... nevysporiadal ani s ďalšími námietkami odvolaného správcu, keď nevysvetlil, prečo by na danú situáciu nemohol vzťahovať postup v zmysle vykonania neodkladného úkonu podľa § 78 ods. 7 ZoKR a § 91 ods. 3 ZoKR (majetok bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením možno predať bez pokynu príslušného orgánu aj bez rozhodnutia súdu)“.
Podľa sťažovateľky odvolací súd napokon pochybil aj tým, že „neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je možné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st., ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157 a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Odvolacísúd pritom podľa sťažovateľky taktiež nezdôvodnil napadnuté uznesenie dôsledne, keď„... nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy (napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa)“. Sťažovateľka v sťažnostiuvádza, že uvedené nedostatky napadnutého uznesenia odvolacieho súdu spôsobujú jehonepreskúmateľnosť a zakladajú posúdenie postupu súdu ako postupu odnímajúcehosprávcovi možnosť konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavnýsúd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, žeúlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcejporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahustotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, aj s jeho odôvodnením.Vychádzajúc z § 219 ods. 2 OSP sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uzneseniaobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutiaa na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu ho doplnil o ďalšie dôvody.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že „Súd prvého stupňa dospel k záveru, že správca síce predmetnou žiadosťou požiadal súd o uloženie záväzného pokynu, majetok zapísaný v súpise úpadcu však svojvoľne bez samotného uloženia záväzného pokynu speňažil a návrhom zo dňa 14. 01. 2014, ktorý bol súdu doručený dňa 16. 01. 2014, požiadal súd o dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku. Súd poukázal na ust. § 91 ods. 2 ZKR, podľa ktorého účelom speňažovania majetku podliehajúceho konkurzu je síce získať čo najvyšší výťažok, v čo najkratšom čase, a s vynaložením čo najnižších nákladov, proces speňažovania sa však musí uskutočňovať v súlade s pravidlami speňažovania ustanovenými ZKR. Jedným z takýchto pravidiel je podľa ust. § 84 ods. 1 ZKR povinnosť správcu vo veciach, v ktorých je príslušný orgán oprávnený uložiť správcovi záväzný pokyn, požiadať príslušný orgán o uloženie pokynu, ako postupovať pred tým, ako urobí prvý úkon v tejto veci. V týchto veciach môže správca urobiť prvé právne úkony, až keď príslušný orgán uloží správcovi pokyn, ako postupovať alebo až keď súd rozhodne, ako postupovať. V konkurze na majetok úpadcu správca síce požiadal súd ako príslušný orgán o uloženie záväzného pokynu, avšak nie k prvým právnym úkonom smerujúcim k speňaženiu majetku, ale dokonca k samotnému speňaženiu pristúpil v čase, kedy mu záväzný pokyn nebol zo strany príslušného orgánu ešte uložený.“.
Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že „... správca závažne porušil zákonnú povinnosť uvedenú v § 84 ods. 1 ZKR, a to povinnosť urobiť prvý právny úkon vo veci, v ktorej sa vyžaduje súhlas príslušného orgánu, teda vo veci speňaženia majetku zapísaného do súpisu majetku úpadcu, až po uložení záväzného pokynu príslušným orgánom. Napriek tejto zákonnej povinnosti správca svojvoľne bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu príslušným orgánom speňažil majetok zapísaný v súpise majetku úpadcu. Zdôraznil, že správca k priamemu predaju majetku pristúpil dňa 02. 12. 2013 a dňa 04. 12. 2013, čo zakladá prinajmenšom pochybnosť o tom, že k prvým úkonom smerujúcim k speňaženiu majetku došlo zo strany správcu ešte v čase pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu príslušnému orgánu.“.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd ďalej uviedol: „Správca síce svoje konanie spočívajúce v speňažení majetku bez udelenia súhlasu príslušného orgánu odôvodňoval tým, že záujemca ponúkal odkúpenie majetku bez zbytočného odkladu, najneskôr do konca roka 2013, túto rozhodujúcu skutočnosť v žiadosti o uloženie pokynu súdu neuviedol. Správcom požadovaná trojdňová lehota na uloženie záväzného pokynu bola neprimerane krátka aj pre štandardne zložený veriteľský výbor, a nie to pre konkurzný súd, ktorému prináleží rozhodovať o rozsiahlej konkurznej agende. Napriek neprimerane krátkej lehote bola správcom predložená žiadosť značne všeobecná, keďže neobsahovala ani označenie konkrétneho záujemcu o kúpu majetku, či návrh kúpnej zmluvy. Súd mal za to, že pokiaľ správca vyhodnotil ponuku záujemcu ako relevantnú, mala žiadosť uvedené náležitosti obsahovať. Tiež tvrdenie správcu, že majetok bol bezprostredne ohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením, zakladá dôvod na speňaženie majetku bez súhlasu príslušného orgánu v zmysle § 91 ods. 3 ZKR len vo výnimočných prípadoch, a to v štádiu pred konaním prvej schôdze veriteľov. V čase podania žiadosti sa však konkurz na majetok úpadcu nachádzal v štádiu speňažovania po konaní prvej schôdze veriteľov, kde funkciu príslušného orgánu na účely speňažovania majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu úpadcu zastával a naďalej zastáva súd. Správca bol teda povinný speňažovať majetok až po udelení súhlasu zo strany príslušného orgánu.
Speňaženie majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu príslušným orgánom súd prvého stupňa kvalifikoval ako závažné porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 84 ods. 1 ZKR, ktoré je v zmysle § 42 ods. 1 ZKR dôvodom na odvolanie správcu z jeho funkcie správcu v konkurze na majetok úpadcu.“
Prvostupňový súd vo svojom uznesení okrem porušenia povinnosti spočívajúcehov speňažení majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynupríslušným orgánom konštatoval aj závažné porušenie povinnosti ustanovenej v § 78 zákoneo konkurze a reštrukturalizácii, ku ktorému malo dôjsť tým, že „Správca úpadcu má... vedomosť o tom, že k majetku zapísanému v súpise majetku úpadcu si uplatňuje právo tretia osoba. Mal teda v súlade s ust. § 78 ZKR k majetku pripísať poznámku o spornom zápise v prospech tretej osoby a následne postupovať v súlade s ust. § 78 ZKR.“.
Z dôvodu, že správca závažne porušil povinnosti ustanovené v § 84 ods. 1 a § 78zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prvostupňový súd svojím uznesením podľa § 42ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odvolal správcu z jeho funkcie správcu úpadcumimo schôdze veriteľov a konštatoval, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto uzneseniabude postupovať v súlade s ustanovením § 42 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii abezodkladne zvolá schôdzu veriteľov na účely schválenia návrhu na nového správcu.
Krajský súd v napadnutom uznesení poukazujúc na čl. 152 ods. 4 ústavy a príslušnújudikatúru ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľka by mohla byť poškodená na svojichprávach a pripustil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu zo strany sťažovateľky,a to aj napriek tomu, že v poučení prvostupňový súd uviedol, že proti jeho uzneseniuodvolanie prípustné nie je, poukazujúc na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona o konkurzea reštrukturalizácii.
Krajský súd preskúmal uznesenie prvostupňového súdu podľa § 212 ods. 1 OSPodvolanie správcu podľa § 214 ods. 2 OSP prerokoval bez nariadenia pojednávaniaa po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie nieje dôvodné. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s právnymi závermiprvostupňového súdu a poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zaujal stanovisko lenk tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že „Dňa 16. 01. 2014 správca požiadal o odsúhlasenie úkonu správcu – speňaženie majetku úpadcu, ktorý správca bez uloženia súhlasu záväzného pokynu zo strany súdu speňažil. Z tejto žiadosti vyplýva, že správca predmetný majetok speňažil 02. 12. 2013 a 04. 12. 2013. To znamená, že ho speňažil ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, ktorá bola doručená súdu dňa 06. 12. 2013.“.
Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol: „Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odvolateľa, že správca musí postupovať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ZKR a majetok ohrozený zničením a znehodnotením sa musí snažiť speňažiť čo najvýhodnejšie, avšak povinnosťou správcu je najmä požiadať súd o uloženie pokynu ešte predtým, ako urobí prvý úkon súvisiaci s predajom. Len tým je zachovaná transparentnosť predaja majetku úpadcu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že o uloženie záväzných pokynov je správca povinný žiadať operatívne tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konkurze. Je povinnosťou a úlohou správcu aktívne predkladať príslušnému orgánu žiadosti o záväzné pokyny, pričom príslušné žiadosti by mal spravidla predložiť príslušnému orgánu (v danom prípade to bol súd) až po ich predbežnom prerokovaní, aby postup bol plynulý a nedochádzalo k zbytočným rozporom medzi správcom a príslušným orgánom. Správca má tiež možnosť po vyhlásení konkurzu pri speňažovaní majetku, ktorý patrí do všeobecnej podstaty, požiadať súd o určenie, kedy sa záväzný pokyn nevyžaduje. K tvrdeniu odvolateľa, že súd bol povinný pred odvolaním správcu vypočuť aspoň troch zabezpečených veriteľov so zistenými pohľadávkami, odvolací súd dodáva, že stanovisko zabezpečeného veriteľa by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu. Príslušným orgánom pri správe a speňažovaní majetku, ktorý tvorí všeobecnú podstatu, je v danom prípade súd (nakoľko nebol zvolený veriteľský výbor). I v prípade, že by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu, stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné a má pre súd len informatívny charakter, pričom dáva súdu pred odvolávaním správcu z dôvodu porušenia jeho povinností možnosť úvahy. Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľovi vtom, že zákon nevyžaduje uviesť v žiadosti meno záujemcu, či predložiť návrh kúpnej zmluvy, nakoľko by takýto pokyn mohol správca použiť len jednorázovo, čím by sa porušila zásada čo najrýchlejšieho speňaženia majetku. Samotná žiadosť správcu doručená súdu dňa 06. 12. 2013 obsahuje zákonom stanovené náležitosti vyplývajúce z § 84 ods. 3 ZKR. Správca však mal podrobnejšie vysvetliť nutnosť vydania záväzného pokynu (záujemca bol len jeden a mal záujem uskutočniť kúpu len do konca roku 2013, stroje boli na voľnom priestranstve a podliehali korózii, zlý technický stav, poškodené a mimo prevádzky od roku 2008) a mal komunikovať priamo so zákonným sudcom.
V predmetnej veci súd odvolal správcu predovšetkým z dôvodu závažného porušenia povinnosti uvedenej v ust. § 42 ods. 1 a 84 ods. 1 ZKR, keď predal predmetný hnuteľný majetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu. Správca mohol predbežne zistiť záujem ohľadom kúpy majetku, avšak pristúpiť k speňaženiu mohol až vtedy, keď mu bol uložený záväzný pokyn. Správca však predal majetok pár dní pred tým, ako požiadal súd o uloženie záväzného pokynu. Podľa § 91 ods. 2 ZKR musí správca na jednej strane speňažiť majetok tak, aby získal čo najväčší výťažok, v čo najkratšom čase, s vynaložením čo najnižších nákladov, na druhej strane však musí postupovať pri speňažovaní majetku tak, aby čo najlepšie splnil účel speňažovania a dodržal pravidlá speňažovania ustanovené zákonom. Len takéto konanie správcu je v súlade s konaním s odbornou starostlivosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu, zo strany správcu, predajom majetku pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, došlo k závažnému porušeniu povinnosti uvedenej v § 84 ods. 1 ZKR, ktoré je dôvodom na odvolanie správcu z jeho funkcie.
Odvolací súd dodáva, že žiadosť správcu zo dňa 16. 01. 2014 o dodatočné odsúhlasenie speňaženia predmetného majetku (majetok predaný 02. 12. 2013 a 04. 12. 2013) je možné kvalifikovať taktiež ako konanie v rozpore s konaním s odbornou starostlivosťou, nakoľko dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku ZKR nepozná. Nie je preto namieste ani kritika zo strany odvolateľa voči súdu, že súd o dodatočnom odsúhlasení rozhodol až 01.04.2014. Okrem toho súd svojím uznesením č. k. 4K/20/2013-232 zo dňa 01. 04. 2014 návrh správcu na dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku zamietol.“
Vzhľadom na uvedené krajský súd uznesenie prvostupňového súdu v napadnutejčasti v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil, pričom sa stotožnil ajs jeho odôvodnením.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súduporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jepotrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale ajuznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako to už bolo uvedené, sa krajský súdstotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktoréhorozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľajudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdompovinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdymajú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61).Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľapovahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátochv súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaníma vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciRuiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, žesúd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpores požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadloprávo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sato explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. októbra 1986,D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziťna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva voveci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997, č. 20772/92).
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť aleboarbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciua aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vyrovnal s námietkamisťažovateľky týkajúcimi sa náležitého zistenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci.Podľa ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnuté uznesenie krajského súdubolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretýmnámietkam sťažovateľky. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušnézákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť anik záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný aneudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľomoznačených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdeniesťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu (aj vzhľadom na odôvodnenie okresnéhosúdu) je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.
Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústavevšeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejtosústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahovdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnostipreskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu pretoneprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd priinterpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu,či napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúcepožadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúcpritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlades platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konaniav predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Rozhodnutie krajského súdu v súlade so zákonom nemožno považovať za „denegatioiustitiae“. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor, s ktorýmsa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05).Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoKR 83/2014z 29. mája 2014 takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
Vychádzajúc z uvedeného je preto potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušeniepráv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie predmetného článkuústavy v súvislosti so skutočnosťou, že „... konkurzný súd aj napriek niekoľkonásobným osobným a telefonickým urgenciám s vyjadrením naliehavosti udelenia v čo najkratšom možnom termíne..., nebol schopný udeliť záväzný pokyn, a to ani do žiadaného konca roka 2013 a ani počas ďalších štyroch mesiacov“, pričom sťažovateľka v sťažnosti uvádza, žesprávca „... v žiadosti o uloženie záväzného pokynu zo dňa 4. 12. 2013 požiadal súd rozhodnúť do 3 dní od doručenia žiadosti (zohľadňoval urgentnosť veci, naliehavosť uloženia pokynu ešte pred vianočnými sviatkami), avšak táto bola pre súd nezáväzná a pokyn mohol uložiť aj po tejto lehote, čo ale neurobil vôbec“. Okresný súd sa podľasťažovateľky „... absolútne nevenoval tomuto naliehavému prípadu a vecou sa zaoberal až v roku 2014, o čom svedčí aj dátum jeho rozhodnutia až po 4 mesiacoch (uznesenie sp. zn. 4 K/20/2013-235 zo dňa 1. 4. 2014)“.
Predmetom konania pred ústavným súdom by podľa sťažovateľky malo byťposúdenie, či okresný súd svojím postupom a uznesením č. k. 4 K/20/2013-135z 1. apríla 2014 neporušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručené okrem čl. 48 ods. 2 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe právana prejednanie veci v primeranej lehote.
Je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súdviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým voviazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl.127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnymzástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednaniezáležotosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesenímokresného súdu č. k. 4 K/20/2013-135 z 1. apríla 2014, hoci okresný súd neoznačila v petitesťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia jej práv.
Časť argumentácie sťažovateľky dotýkajúca sa porušenia jej práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ktorá tvorí obsah odôvodnenia jejsťažnosti, sa netýka konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľka žiadaod ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru(uznesenie krajského súdu), ale smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového súdu.Ústavný súd sa v súvislosti s viazanosťou návrhom, ako aj zásadou ultra petitum iudexcondemnare non potest s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťounapadnutému rozhodnutiu), nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať.
II.3 K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa sťažovateľky krajský súd tým, že považoval jej odvolanie za nedôvodné„... neodstránil, ale potvrdil závažné bezprávie vykonané 1. st. konkurzným súdom, a tým nerešpektoval základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.
Podľa sťažovateľky „V konečnom dôsledku vydanie napadnutých rozhodnutí bolo odmietnutím spravodlivosti a nie len porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok.“.
Ako odôvodnenie porušenia uvedených práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ získal do podstaty výťažok vo výške 24 000,- Eur (dňa 13. 1. 2014) teda za 70 % súpisnej hodnoty majetku, čo preukazuje vykonávanie jeho činnosti s odbornou starostlivosťou a rešpektovanie účelu konkurzu. Konkurzný súd uznesením sp. zn. 4K/20/2013-266 zo dňa 22. 4. 2014 zamietol predložený návrh sťažovateľa na schválenie čiastkového rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty z dôvodu, že ho podal odvolaný správca. Sťažovateľ (správca) tak odvolaním z funkcie správcu úpadcu, Refim s. r. o. v konkurze stratil možnosť náhrady nákladov speňaženia všeobecnej podstaty v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR a odmeny z výťažku v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR vo výške 4 728,95 Eur, ktorá mu prislúcha v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.“
Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1ústavy malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 4 K/20/2013-266 z 22. apríla 2014.Okresný súd však sťažovateľka neoznačila v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa maldopustiť porušenia jej práv. Vzhľadom na uvedené, že ústavný súd môže rozhodnúť leno tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorý označil za porušovateľa svojich práv, nepovažoval ústavný súd za potrebnévysporiadať sa ani s tou časťou sťažnosti, z ktorej vyplýva porušenie práv sťažovateľkyzaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.
Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že nie je daná možnosť, aby krajskýsúd svojím uznesením č. k. 2 CoKR/83/2014-335 z 29. mája 2014 porušil sťažovateľkinoprávo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, aby okresný súd svojím postupom a uznesením č. k. 4 K/20/2013-235z 1. apríla 2014 porušil sťažovateľkino právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a okresný súd svojím uznesením č. k. 4 K/20/2013-266 z 22. apríla 2014porušil sťažovateľkino právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podnikaťa uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v celejčasti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.
Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľky vybavená v celom rozsahu vrátane jej návrhuna vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípadesťažnosti prijatej na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015