znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 159/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť A. M., a I. M., zastúpených JUDr. Romanom Cibulkom, Advokátska kancelária,   Hlavná   13,   Trnava,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   M.   a I.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   a to   každej   z nich,   ktoré j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   A. M. a I. M. trovy právneho zastúpenia   v sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov)   na účet   ich právneho zástupcu, JUDr. Romana Cibulku, Advokátska kancelária, Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 159/2014-11 zo 4. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. M., a I. M. (ďalej   len   „sťažovateľky“),   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008 (pôvodne vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 14 C 110/2007).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami označeného konania, a to na strane odporcu, iniciovaného návrhom na určenie neplatnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového vlastníctva manželov spísanej formou notárskej zápisnice a na určenie, že predmetom dedičstva po poručiteľovi sú veci a hodnoty podrobne opísané v návrhu, ktorý navrhovatelia podali 27. augusta 2007 pôvodne Okresnému súdu Trnava.

Uvádzajúc   podrobný   chronologický   prehľad   úkonov   konania   sťažovateľky argumentujú, že okresný súd v predmetnom konaní nekoná spôsobom, ktorý by zabezpečil plynulosť konania, čím dochádza k porušovaniu ich základného práva garantovaného čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľky   konkrétne poukazujú   na   obdobie   takmer   trojročnej   nečinnosti   okresného   súdu   ohraničené pojednávaním vykonaným 29. apríla 2009 a pojednávaním vykonaným až 18. apríla 2012, ako aj skutočnosťou neprimeraného časového odstupu 16 mesiacov, až po uplynutí ktorých rozhodol okresný súd o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľky uvádzajú, že podľa ich názoru nejde o vec ani právne a ani skutkovo zložitú, pričom ako účastníčky konania vzniknuté prieťahy nijako nezapríčinili.

Sťažovateľky v sťažnosti takisto uvádzajú: „Porušovanie našich spomínaných práv zo   strany   súdu   nás   postihuje   o to   viac,   že   v dôsledku   spomínaných   prieťahov   nemožno pokračovať   v dedičskom   konaní   po   našom   nebohom   právnom   predchodcovi,   ktoré   sa začalo ešte v roku 2005, prebieha u súdneho komisára JUDr. Rovňáka pod sp. zn. 20C 1536/2005, Dnot 119/05, a toto bolo právoplatne prerušené až do doby, dokedy nebude právoplatne rozhodnuté v konaní, ktoré je predmetom tejto našej sťažnosti.“

Sťažovateľky na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o ich veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 219/2008, prikázal okresnému súdu konať v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, a to každej z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   stanovisko   doručené   ústavnému   súdu 19. mája 2014 obsahovalo podrobný   chronologický   prehľad procesných   úkonov   konania a toto vyjadrenie:

„K   postupu   sudkyne   OS   Trnava   Mgr.   Andrey   Tomašovičovej,   ktorá   o   návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   nerozhodla   najneskôr   do   30   dní   od   zaplatenia súdneho poplatku (v zmysle § 75ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 14. 10.2008), hoci bol tento uhradený 6.12.2000, sa neviem vyjadriť. Sudkyňa si pritom musela byť vedomá, že od uhradenia súdneho poplatku pri prechode spisu na iný súd zostanú len 3 pracovné dni na rozhodnutie o PO, pričom z dôvodu množstva spisov neboli tieto ani v priebehu tak krátkej doby pridelené. Z elektronického registra je zrejmé, že reálny zápis spisu prebehol dňa 11.1.2008 a sudcovi bol predložený až 23.6.2008. Sudca Mgr. Zimányi, ktorému bol spis pridelený z dôvodu prechodu výkonu súdnictva, spolu s ďalšími osi 800 až 900 spismi v agende C, Cb a P nemal reálnu možnosť skôr zistiť, že je vo veci návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Následné konanie sudcu Mgr. Zimányiho vo veci, najmä vo vzťahu k dlhším lehotám medzi úkonmi, bolo podmienené množstvom spisov v senáte zákonného sudcu, čo neumožňovalo konať' v kratších časových intervaloch.

V roku 2009 bol spis pre dlhšie ako 6 týždňov trvajúcu neprítomnosť zákonného sudcu pridelený náhodným výberom inému sudcovi, pričom tak bolo prerozdelených okolo 550 vecí v agende C, Cb a P medzi 7 sudcov. Na prelome rokov 2010 a 2011 bol spis pridelený náhodným výberom inému sudcovi z dôvodu dočasného pridelenia sudcu na KS v Trnave, pričom tak holo prerozdelených okolo 600 vecí medzi 7 sudcov.

V oboch   prípadoch sudcovia, ktorým bol   spis pridelený nestihli vykonať žiadny úkon, nakoľko každý civilný sudca mal v tom čase cez 500 nevybavených vecí vo vlastnej agende, pričom prednostne musel konať vo veciach registra P, resp. nemal možnosť všetky pridelené veci naštudovať a konať v nich, nakoľko mal rozpojednávané aj veci vo vlastnej agende. K tomuto si dovoľujem podotknúť, že prerozdelenie spisov Mgr. Zimányiho v čase jeho   dlhodobej   neprítomnosti   nebolo   len   formálne,   nakoľko   v mnohých   veciach   takto prerozdelených sa konalo aj rozhodlo zastupujúcimi sudcami, avšak vzhľadom na množstvo prerozdelených vecí ako aj stav vecí v senátoch sudcov, nebolo možné konať vo všetkých veciach.

Vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené zaťaženosťou sudcov, konajúcich vo veci teda objektívnymi   okolnosťami, ktoré nebolo možné riešiť ani zmenou organizácie práce na súde z dôvodu zaťaženosti celého súdu.

Už   samotná   skutočnosť,   že   sudca   má   viac   ako   600   až   700   vecí   v   pojednávacej agende, v ktorých treba vytýčiť termín pojednávania, znamená, že ak by sudca vo všetkých veciach naraz vytýčil pojednávanie,   mal by termíny vytýčené na viac ako 12 mesiacov dopredu, pričom v žiadnej z vecí by nemohol pojednávanie odročiť na skorší termín ako za rok čo je neprípustné. V ideálnom prípade sudca skončí okolo 300 vecí v hlavnej agende za rok, čo znamená, že efektívne odpojednáva 300 konaní, ktoré je schopný skončiť, nakoľko veľa   konaní   treba   pojednávať   viac   ako   raz.   Už   len   táto   okolnosť   neumožňuje   sudcovi efektívne konať vo viac ako 600 spisov v hlavnej agende, čo ma za následok objektívne prieťahy v konaniach, ako aj dlhé obdobia medzi jednotlivými úkonmi.

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona osídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1.5.2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových veci, avšak tunajší súd naďalej dokončuje   aj   všetky   veci   prevzaté   z   Okresného   sudu   Trnavu   od   roku   1997   patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.“

V liste   predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 30. mája 2014 vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľky. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu uviedli:

«Sťažovateľky   stručne   reagujú   na   vyjadrenie   predsedníčky   súdu.   Z   obsahu   tohto podania   je   možné   vyvodiť,   že   predsedníčka   okresného   súdu   uznáva   vznik   prieťahov v predmetnom konaní. Vznik týchto prieťahov však odôvodňuje objektívnymi okolnosťami, najmä zaťaženosťou sudcov konajúcich vo veci, ako i existenciou systémových nedostatkov v oblasti   výkonu   spravodlivosti,   najmä   nedostatočnému   obsadeniu   Okresného   súdu Piešťany. Ústavný súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach poukázal na to, že práva, ktorých porušovanie   sťažovateľky okresnému   súdu v predmetnej   veci   vytýkajú sú objektívnymi právami a porušovateľ týchto práv sa preto svojej zodpovednosti za prieťahy nemôže zbaviť   tzv. objektívnymi okolnosťami, ako je nedostatočné obsadenie súdu, veľký náklad vecí, práceneschopnosť zákonného sudcu a podobne.

Sťažovateľky však naviac tvrdia, že okrem spomínaných „objektívnych príčin“ vzniku prieťahov   tu   existujú   i   príčiny   „subjektívne“,   ktoré   treba   pripísať   na   vrub   súdu,   ktorý v predmetnej veci nekoná dostatočne efektívne a sústredene, dôkazom čoho je napríklad i posledné súdom uskutočnené pojednávanie (dňa 2.5.2014), do termínu ktorého súd nebol schopný rozhodnúť o pripustení zmeny návrhu zo strany navrhovateľky zo dňa 2.5.2012 a spomínané   pojednávanie   musel   odročovať   za   účelom   rozhodnutia   o pripustení   tejto zmeny.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Dňa 27. augusta 2007 sa   navrhovateľ v 1. rade a navrhovateľ v 2. rade (ďalej len „navrhovatelia“)   obrátili   na   Okresný   súd   Trnava   s návrhom „1.   na   určenie   predmetu dedičského   konania,   2.   na   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu,   3.   na   nariadenie predbežného opatrenia“ a na základe výzvy Okresného súdu Trnava uhradili 6. decembra 2007 súdny poplatok.

Vec sťažovateliek bola v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva k 1. januáru 2008 z Okresného súdu Trnava na okresný súd v auguste 2008 pridelená novému zákonnému sudcovi, ktorý uznesením zo 16. decembra 2008 zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol súčasťou návrhu navrhovateľov.

Okresný   súd   22.   júna   2009   vykonal   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu práceneschopnosti   zákonného   sudcu   odročené   na   neurčito.   Pojednávanie   sa   následne uskutočnilo 18. apríla 2012.

Okresný súd 19. marca 2013 žiadal o poskytnutie súčinnosti Okresný súd Trnava a následne vykonal 27. januára 2014 pojednávanie.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateliek pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľky   zároveň   namietajú   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateliek preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateliek (1),   ďalej správanie sťažovateliek v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateliek, ktorého predmetom je posúdenie platnosti právneho úkonu – dohody   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   možno   hodnotiť vzhľadom na konkrétne okolnosti veci (tvrdenia navrhovateľov o nepriaznivom zdravotnom stave jednej zo zmluvných strán majúcom negatívny vplyv na jej spôsobilosť k právnym úkonom) ako čiastočne skutkovo náročnejšie. Uvedená okolnosť však nemôže ospravedlniť obdobia   zistenej   nečinnosti   konajúcich   súdov   identifikované   preskúmaním   súvisiaceho spisu. Právnu zložitosť posudzovanej veci sťažovateliek však ústavný súd nezistil, keďže tvorí stálu súčasť agendy všeobecných súdov.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria nezistil ústavný súd žiadne také okolnosti, ktoré by signalizovali podiel sťažovateliek ako účastníčok konania na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   v posudzovanom   konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia nečinnosti, v ktorých súdy nekonali, bez toho, aby im v tom bránila závažná prekážka.

Obdobie   pasivity   kvantifikovateľné   nečinnosťou   v rozsahu   približne   desiatich mesiacov   zistil   ústavný   súd   v úseku   konania   od 6.   decembra   2007,   keď   navrhovatelia v čase, keď sa ešte ich vec nachádzala na Okresnom súde Trnava, uhradili súdny poplatok, do 16. decembra   2008,   keď   okresný   súd   uznesením   zamietol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Rozsiahle   obdobie   nečinnosti   zodpovedajúce   približne   dvom   rokom   a deviatim mesiacom zaznamenal ústavný súd v etape konania od 22. júna 2009, keď okresný súd vykonal pojednávanie, do 18. apríla 2012, keď sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie.

Okresný   súd   zostal   opätovne   nečinný   (zhruba   osem   mesiace)   v úseku   konania od 19. marca 2013, keď žiadal Okresný súd Trnava o poskytnutie súčinnosti, do 27. januára 2014, keď vykonal pojednávanie.

K obrane   okresného   súdu   o nedostatočnom   personálnom   obsadení   súdu   a s   tým súvisiacou   jeho   neprimeranou   zaťaženosťou,   predstavujúcich   podľa   okresného súdu objektívne   okolnosti   majúce   negatívny   dopad   na   plynulosť   konania   vo   veci sťažovateliek, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoru   platí,   že   personálne   problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III.   ÚS   17/02).   Námietka   personálnych   komplikácií   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustili,   v dôsledku označených   období nečinnosti   (v   celkovom rozsahu štyroch rokov a troch mesiacov).

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred konajúcimi súdmi (viac ako sedem rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1   dohovoru   za primeranú   a ani za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu sťažovateliek zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateliek boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   pri   posudzovaní   postupu   konajúcich   súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   výkon   súdnictva   vo   veci sťažovateliek z Okresného súdu Trnava na okresný súd. Z uvedeného dôvodu   v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1   zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateliek aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Trnava.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   po   2 500   € odôvodnili sťažovateľky neprimeranou dĺžkou konania a s tým súvisiacim stavom právnej neistoty   v konaní,   ktorého   ukončenie   je   predpokladom   vyriešenia   prejudiciálnej   otázky relevantnej pre prebiehajúce dedičské konanie, ktorého sú sťažovateľky účastné a ktoré sa začalo ešte v roku 2005.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   veci   nepovažoval   iba konštatovanie   porušenia   práv   sťažovateliek   za   dostatočné,   a preto   vyhovel   ich   návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Ústavný súd rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €, a to pre každú   zo   sťažovateliek,   ktorá   podľa   jeho   názoru   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov   v konaní   a   nemajetkovú   ujmu   sťažovateliek   spočívajúcu   v   pocite   právnej neistoty.

Sťažovateľky   žiadali aj o priznanie náhrady trov   konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovali sumou „najmenej 331,12 €“.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,81 €, k tomu tiež 20 % DPH, ktorej je právny zástupca   sťažovateliek   platcom.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľkám   náhradu   trov konania v celkovej sume 331,13 €.

Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateliek okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014