znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 221/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2013 doručená sťažnosť J. N., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   27 C 221/2010.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   20.   októbra   2010 na okresnom   súde   návrh   na   rozvod   manželstva.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 27 C 221/2010 z 12. januára 2011 manželstvo rozviedol, maloletého syna manželov zveril do   starostlivosti   sťažovateľky   a zaviazal odporcu   na platenie výživného v sume 50 eur mesačne.   Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   v   časti   stanovenia   výživného   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 6 Co 121/2010 z 27. apríla 2011 tak, že rozsudok v časti výživného zrušil a vrátil vec prvostupňovému   súdu   na   nové   konanie.   Okresný   súd   určil   vo   veci   pojednávania na 7. október   2011   a   25.   november   2011,   na   ktoré   sa   odporca   bezdôvodne   nedostavil. Sťažovateľka   požiadala   22.   mája   2012   okresný   súd   o určenie   ďalšieho   termínu pojednávania.   Odporca   sa   nedostavil   ani   na   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   sa   konalo 26. septembra 2012. Sťažovateľka podala 26. novembra 2012 na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd však do podania sťažnosti ústavnému súdu neurčil vo veci ďalšie pojednávanie.   K sťažnosti   sťažovateľka   nepripojila   spôsob   vybavenia   jej   sťažnosti na prieťahy v konaní.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Sťažovateľka poukazuje na to, že do dnešného dňa i napriek viac ako 2 ročnému konaniu, nie je vo veci stanovenia výšky výživného na mal. dieťa právoplatne rozhodnuté, i keď je súd povinný vo veci maloletých konať prednostne, pričom nie je reálny predpoklad ukončenia súdneho sporu v blízkej budúcnosti. Sťažovateľke na výživu mal. dieťaťa otec- odporca   nezaplatil   nikdy   žiadne   výživné   a   sťažovateľka   platí   všetky   náklady   výlučne zo svojich príjmov. Sťažovateľka má za to, že sa nejedná o vec, ktorá by bola právne zložitá, vznikajú   bezdôvodne   prieťahy   v   konaní,   dĺžka   konania   je   k   skutkovému   základu neprimerane dlhá a postup súdu neefektívny.

Sťažovateľka si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- eur, ktoré dôvodí pretrvávajúcim pocitom neistoty, márnosti a nespravodlivosti, pričom tieto negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdov   spôsobujú   sťažovateľke   permanentný   stres, a zaťažujú ju aj po finančnej stránke. Sťažovateľka musí zo svojho príjmu sama hradiť všetky   výdavky   na   svojho   takmer   11   ročného   syna,   otec   na   mal.   dieťa   nikdy   neplatil a neplatí žiadne výživné, nezaujíma sa o jeho vývoj, nikdy mu nekúpil žiadne darčeky a ani sa   nezúčastňuje   žiadnych   pojednávaní   a   aj   kvôli   takémuto   postupu   súdu,   sťažovateľka do dnešného dňa nedisponuje právoplatným rozhodnutím o stanovení výživného i napriek tomu, že od rozvodu uplynuli už dva roky.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky J. N., ako zákonnej zástupkyne mal. M. N., uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu v Žiline v konaní č. k. 27 C 221/2010 porušené. Sťažovateľke   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,-   eur,   ktoré   je Okresný súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľke do 2 mesiacov od doručenia nálezu. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania z titulu právneho zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške 275,94 (2 úkony á 130,16 eur + 2 x režijný paušál á 7,81 eur), taktiež do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľky boli jej tvrdenia o prieťahoch v konaní okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 27 C 221/2010 podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Ústavný súd už v rámci svojej doterajšej judikatúry viackrát vyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by nepochybne došlo vtedy, ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, t. j. ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   alebo   právnickej   osoby   (I.   ÚS   35/98,   II.   ÚS   8/01).   Spôsobenie   zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy,   ale   neznamená   spravidla   aj   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 8/01).

V   systematike   ústavy   sú   primeraná   celková   dĺžka,   tempo   a   plynulosť   súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 223/03, III. ÚS 165/2005).

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   teda   v   zásade nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ jeho porušenie nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda   čo   je   pre   sťažovateľa   v   stávke,   stav   namietaného   konania   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   a   pod.)   by   bolo   možné   uvažovať   o   odmietnutí   spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Zo sťažnosti je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľky konať, konanie nezastavil ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni vo veci sťažovateľky meritórne rozhodnúť. Pritom je potrebné zdôrazniť, že namietané porušenie označeného   základného   práva   sťažovateľka   odôvodňovala   len   poukazom   na   zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Sťažovateľka teda nepreukázala, že by postup okresného súdu mohol   viesť   k   záveru   o   existencii   príčinnej   súvislosti   medzi   jeho   konaním   a   možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažnosť je preto z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka   napriek   právnemu   zastúpeniu   členom   advokátskej   komory   v petite svojej   sťažnosti   nepomenovala   konkrétne   právo   garantované   medzinárodným   záväzkom uvedeným   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   štandardne   vedie   k odmietnutiu   sťažnosti pre nesplnenie zákonných náležitostí. V okolnostiach prípadu so zreteľom na celý obsah sťažnosti však ústavný súd podľa obsahu ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Požiadavka na prerokovanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote tvorí v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) jeden z osobitných aspektov práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ESĽP primeranosť dĺžky konania musí byť posudzovaná   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   berúc   do   úvahy   kritériá   uvedené v jeho judikatúre,   a   to   najmä   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľa   a   postup orgánov prerokovávajúcich   vec,   ako   aj   význam   predmetu   sporu   pre   sťažovateľa (napr. Jóri c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá ESĽP   teda   neaplikuje   mechanicky,   ale   pragmaticky   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   textu   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou   vyplýva neefektívny postup okresného súdu v období od 23. júna 2011, ktorý môže mať vplyv na primeranú   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom.   Uvedený   postup   okresného   súdu spočíva v tom, že súd síce určoval jednotlivé pojednávania vo veci, ale bez akéhokoľvek ďalšieho postupu vo veci, napr. využitia iných zákonných postupov na zabezpečenie účasti na pojednávaní.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že účinným prostriedkom ochrany základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote je v zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak   povedané,   keďže   proti   sudcovi   všeobecného   súdu,   ktorý   koná   so   zbytočnými prieťahmi,   môže   predseda   okresného   súdu   iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok   nápravy.   Okrem   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon   o ústavnom   súde,   nie   je   v   rozpore   ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   nezistil   dátum   doručenia   sťažnosti na prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   to   bolo 26. novembra   2012.   Sťažovateľka   sa   ďalej   nezmieňuje   o   tom,   či   v   čase   vypracovania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (l0. januára 2013) bola už jej sťažnosť predsedom okresného   súdu   vybavená,   a   ak   áno,   tak   akým   spôsobom.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola ústavnému   súdu   doručená   15.   januára   2013,   teda   menej   ako   dva   mesiace   odo   dňa sťažovateľkou tvrdeného doručenia sťažnosti na prieťahy v konaní okresnému súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   formálne uplatnenie sťažnosti   na prieťahy   v   konaní orgánu štátnej správy súdov štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v neprimeranej lehote (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05). Vzhľadom na to, že od doručenia sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní okresnému súdu do doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   uplynul   relatívne   krátky   čas   na   zjednanie   nápravy,   posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedovi okresného súdu bola poskytnutá primeraná (rozumná) lehota na   prijatie   opatrení   na   ukončenie   súdneho   konania   v   primeranej   lehote   (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06). Postup sťažovateľky v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov.

Posudzujúc sťažnosť podľa stavu v čase jej doručenia ústavnému súdu ju ústavný súd v tejto časti z uvedených hľadísk vyhodnotil ako predčasne podanú, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné dlhšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu, respektíve iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by mohlo byť nezlučiteľné so zaručenými ústavnými právami a právami zaručeným medzinárodným záväzkom obsiahnutým v dohovore, zvlášť ak ide o vec, ktorú ústavný súd charakterizuje ako „statusovú“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013