znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 723/2011, sp. zn.   Rvp 731/2011,   sp. zn.   Rvp 732/2011   a sp. zn.   Rvp 733/2011,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr.   J.   H.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 15 CoE/132/2010 z 10. júna 2010, sp. zn.   1 CoE/71/2010 z 29. novembra   2010, sp. zn. 17 CoE/71/2010 z 29. apríla 2010, sp. zn.   43 CoE/37/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. 12 CoE/137/2010 z 26. mája 2010, sp. zn.   15 CoE/346/2010 z 15. decembra 2010, sp. zn. 12 CoE/189/2010 z 15. júla 2010 a sp. zn. 1 CoE/98/2010 z 21. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 723/2011,   sp. zn. Rvp 731/2011, sp. zn. Rvp 732/2011 a sp. zn. Rvp 733/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 159/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. marca 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn.   15   CoE/132/2010   z 10. júna 2010, sp. zn.   1 CoE/71/2010 z 29. novembra   2010, sp. zn.   17 CoE/71/2010 z 29. apríla 2010, sp. zn.   43 CoE/37/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn.   12 CoE/137/2010 z 26. mája 2010, sp. zn.   15 CoE/346/2010 z 15. decembra 2010, sp. zn.   12 CoE/189/2010 z 15. júla 2010 a sp. zn. 1 CoE/98/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu januára 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 331,94 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod   sp. zn.   Rvp 723/2011,   sp.   zn.   Rvp   731/2011,   sp.   zn.   Rvp   733/2011)   a v dvoch mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 732/2011).

Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce   splátky,   boli v priebehu   apríla   2003   až   októbra   2005 notárom   spísané   notárske zápisnice, ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k dlžníčke   L.   P.   (týka   sa   sp. zn.   Rvp 723/2011) 6. mája 2004   podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) 21. júna 2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 11 Er 736/2004   z 28. januára 2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE/132/2010 z 10. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 736/2004 z 23. júla 2010   exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE/71/2010 z 29. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k dlžníčke   H.   V.   (týka   sa   sp. zn.   Rvp 731/2011) 13. februára 2004 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia   udeleného okresným   súdom   12. marca 2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   228/2004   z 29. januára 2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE/71/2010 z 29. apríla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 228/2004 z 12. júla 2010   exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením sp.   zn. 13   CoE/317/2010   z 21. decembra 2010   tak,   že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k dlžníkovi   M.   K.   (týka   sa   sp. zn.   Rvp 332/2011) 22. decembra 2005 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   66/2006   z 19. januára 2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE/137/2010 z 26. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 66/2006 z 11. augusta 2010 exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením sp.   zn. 15   CoE/346/2010   z   15. decembra 2010   tak,   že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k dlžníkovi   I.   Š.   (týka   sa   sp. zn.   Rvp 733/2011) 6. júna 2003   podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe poverenia udeleného okresným   súdom   6. augusta 2003   začal nútený výkon   rozhodnutia. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   911/2003   z 11. februára 2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE/189/2010 z 15. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   911/2003   z   20. septembra 2010 exekučné konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE/98/2010 z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, ,,... boli   porušené...   jeho   základné   práva   a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli porušené   aj   základné   práva   a slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla,,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu ,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného...zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky,,... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a pokojne   užívať   majetok   v zmysle   Protokolu   1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku   6   ods.   1... dohovoru...   a na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 723/2011, sp. zn. Rvp 731/2011, sp. zn. Rvp 732/2011 a sp. zn. Rvp 733/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. K uzneseniam krajského súdu sp. zn. 15 CoE/132/2010 z 10. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 71/2010 z 29. apríla 2010, sp. zn. 12 CoE 137/2010 z 26. mája 2010 a sp. zn. 12 CoE 189/2010 z 15. júla 2010

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu   sp.   zn. 15   CoE/132/2010   z 10. júna 2010   nadobudlo   právoplatnosť   21.   júla   2010, uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   71/2010   z 29.   apríla   2010   nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 137/2010 z 26. mája 2010   nadobudlo   právoplatnosť   19.   júla   2010   a   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 12 CoE 189/2010   z   15.   júla   2010   nadobudlo   právoplatnosť   3.   augusta   2010.   Sťažnosti odoslala sťažovateľka na poštovú prepravu ústavnému súdu 25. marca 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti. V týchto častiach sťažností tak ústavný súd posúdil predložené sťažnosti ako oneskorene podané.

3. K uzneseniam krajského súd sp. zn. 1 CoE/71/2010 z 29. novembra 2010, sp. zn. 43   CoE/37/2010   z   21.   decembra   2010,   sp.   zn.   15   CoE/346/2010   z   15.   decembra 2010 a sp. zn. 1 CoE/98/2010 z 21. decembra 2010

Krajský   súd   týmito   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   prvostupňového súdu   o zastavení   exekúcie   po   právoplatnosti   uznesení   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil uznesenia   okresného   súdu   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú.   Podstatou   sťažností   je tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými   uzneseniami   porušil   jej   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska   zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci   vyplýva,   že   ak všeobecný   súd   (v   danom   prípade   okresný   súd)   je podľa zákona oprávnený rozhodnúť   aj bez návrhu, t. j. ex offo,   urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov   konania,   pričom   neprichádza   do   úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého   procesu,   ako   je   kontradiktórnosť   či   rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   ňou   označeného   práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08,   IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zastavením exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   aj   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011