znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   P., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Humenné z 13. septembra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 61/2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove z 23. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 186/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2008 faxom doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 61/2006-168 z 13. septembra   2007   a   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 26. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 186/2007. Na základe výzvy sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2008.

Z tvrdení obsiahnutých v sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spoločným nájomcom   nebytových   priestorov   vo   vlastníctve   Ž.,   B.   (ďalej   len   „prenajímateľ“) nachádzajúcich sa na prízemí železničnej zastávky „Humenné Mesto“. Jeho spolunájomcom bol Ing. J. M. Nájomný pomer trval od roku 1996.

Prenajímateľ   dal   v roku   2000   obom   spoločným   nájomcom   výpoveď   z nájmu nebytových   priestorov, „ale   obaja   túto   výpoveď   považovali   za   nulitný   právny   úkon, pretože tam   boli   označení   len   ako   fyzické   osoby   a nie   ako   podnikateľské   subjekty“. Prenajímateľ sa následne v konaní okresného súdu   vedenom   pod sp.   zn. 11 C 1285/00 domáhal   určenia   neplatnosti   predmetnej   nájomnej   zmluvy   a vypratania   nebytových priestorov. V tomto konaní Ing. M. uznal absolútnu neplatnosť zmluvy a zaviazal sa, že nebytové   priestory   vyprace.   Sťažovateľ   v konaní   o povolení   obnovy   konania   tvrdil, že „netuší, kedy sa tak stalo, lebo sa nestretávali“. Preto sa konanie o neplatnosti nájomnej zmluvy   ďalej   viedlo   už   len   voči   sťažovateľovi.   Napokon   bolo   preukázané,   že nájomná zmluva je platná. Sťažovateľ tak nebol povinný vypratať nebytové priestory.

Prenajímateľ 20. novembra 2002 znovu dal sťažovateľovi ako nájomcovi výpoveď z nájmu. Sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti tejto výpovede. Konanie   sa   viedlo   pod   sp.   zn.   6   C   175/2003   a sťažovateľova   žaloba   bola   zamietnutá, čo potvrdil na základe podaného odvolania i krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 67/05.

Sťažovateľ tvrdil, že 15. februára 2006 sa na pojednávaní Okresného súdu Košice I v inom konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 159/2003 dozvedel, že prenajímateľ považoval Ing.   M.   za   nájomcu   predmetných   nebytových   priestorov   ešte   v roku   2002,   ba aj v roku 2003.   Podľa   sťažovateľa   túto „skutočnosť   bez   svojej   viny   nemohol   použiť   v pôvodnom konaní   a táto   skutočnosť   môže   preňho   privodiť   priaznivejší   výsledok   vo   veci.   (...) Rozhodnou   skutočnosťou   (...)   je   to,   že nebol relevantným spôsobom   ukončený nájomný vzťah s druhým nájomcom do dňa keď bola daná výpoveď z nájmu. Ak by táto výpoveď bola z tohto   dôvodu   neplatná   mohol   byť   žalobca (sťažovateľ,   pozn.) doposiaľ   nájomcom nebytových priestorov a prevádzkovať tam svoju podnikateľskú činnosť.“. Okresnému súdu preto adresoval návrh na obnovu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 175/2003, ktorého predmetom bola neplatnosť výpovede prenajímateľa.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 61/2006 uznesením z 13. septembra 2007 návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že nebolo   rozhodujúce,   či   prenajímateľ „považoval   Ing.   M.   za   nájomcu,   ale či Ing. M. nájomcom v roku 2002 bol alebo nebol. Toto však nie je nová skutočnosť, ktorá by nemohla byť preverená v pôvodnom konaní. Naopak skutočnosti ohľadne platnosti, či neplatnosti nájomnej   zmluvy   a následných   výpovedí   boli   predmetom   viacerých   súdnych   konaní a samotný žalobca (sťažovateľ, pozn.) v konaní 6 C 175/2003 mohol navrhnúť, aby sa súd zaoberal tým, či výpoveď z nájmu z roku 2002 mala byť doručovaná aj druhému nájomcovi, resp. kto bol nájomcom nebytových priestorov a za akých okolnosti nájom zanikol alebo nie.“.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Konštrukciu okresného súdu,   ktorá   tvorila   základ   pre   jeho   zamietavé   rozhodnutie,   označil   za   irelevantnú s poukazom na konanie okresného súdu vo veci sp. zn. 11 C 1285/00 ukončené rozsudkom č.   k.   11   C   1285/00-112   z 10.   októbra   2002.   V tomto   rozsudku   okresný   súd „uvádza ako odporcu – žalovaného už len samotného žalobcu (sťažovateľa, pozn.) a nie Ing. J. M.“. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil, že „neexistoval žiadny právny dôvod prečo by mal v konaní vedenom na okresnom súde 6 C 175/2003 vo veci určenia neplatnosti výpovede z nájmu zo dňa 20.11.2002, ktorú obdržal (...) nejaký právny dôvod sa domáhať skúmania, či   Ing.   J.   M.   ešte   v roku   2002   v čase   keď   (...)   bola   daná   výpoveď   bol   ešte   jeho spolunájomcom ako tvrdí okresný súd“.

Krajský súd uznesením z 23. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 186/2007   odvolaním   napadnuté   prvostupňové   uznesenie   potvrdil.   V odôvodnení odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ „dňa 21.12.1996 uzavretím nájomnej zmluvy   mal   vedomosť   o tom,   že   spolunájomcom   je   aj   Ing.   J.   M.   a samotná   okolnosť, že Ing. M. bol nájomcom aj v roku 2002 nespĺňa znaky upravené v ustanovení § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. teda nejde o takú skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktoré bez svojej viny nemohol použiť žalobca (sťažovateľ, pozn.) v pôvodnom konaní.“. Krajský súd sa taktiež stotožnil s názorom okresného súdu o možnosti preverenia existencie nájomného vzťahu medzi prenajímateľom a Ing. M. v roku 2002 ešte v pôvodnom konaní.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vychádzal   sťažovateľ   z   názoru, že povinnosťou   oboch   konajúcich   súdov   bolo „skúmať,   či   boli   splnené   všetky   právne náležitosti aj vo vzťahu k môjmu spolunájomcovi, t. j. skúmať, či spolunájomca mal byť účastníkom konania na strane žalobcu spoločne so mnou a následne mal OS a KS zistiť, či aj   spolunájomca   obdržal   túto   výpoveď   z 20.11.2002   ako   ja“.   V dôsledku   nesplnenia uvedenej povinnosti boli podľa sťažovateľa porušené jeho označené základné práva.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.

Základné   právo   Ing.   J.   J.   na   súdnu   ochranu   na   domáhanie   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o základných   právach   a ľudských   slobôd   v znení   protokolu   č.   11   postupom Okresného   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6C   61/2006   a následne na Krajskom súde v Prešove vedenom pod sp. zn. 8Co/186/2007 bolo porušené.

2.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdi   Humenné č.k. 6C/61/2006-168 zo dňa 13. septembra 2007 a súčasne zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k.8Co/186/2007 zo dňa 23. júna 2008.

3.

Ústavný   súd   ukladá   Okresnému   súdu   Humenné,   prejednať   a rozhodnúť   o veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6C 61/2006 bez zbytočných prieťahov

4.

Okresný súd Humenné je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 6.732.-Sk (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. Š.   P., Advokátska kancelária, H. (jeden úkon 3.176.-Sk plus 190 sk paušál, počet úkonov 2).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú   judikatúru   (IV. ÚS 65/02,   II. ÚS 147/02,   II. ÚS 148/02,   IV. ÚS 128/04), ktorou vyvodzuje   z čl.   127   ods.   1   ústavy   dôsledné   uplatňovanie   princípu   subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytovať ochranu právam uvedeným v tejto ústavnej norme, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2007 vydanému v konaní vedenom pod sp.   zn.   6   C   61/2006   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie,   ktorú   aj   využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv rozhodnutím okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

K   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   žiadal   vyslovenie   porušenia   jeho označených   základných   práv   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z 23.   júna   2008, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   námietky   sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho tento zhrnul v tomto vyjadrení: „Ja   sa   nestotožňujem   s takýmto   odôvodnením   rozhodnutí   OS   a KS, ktorým zamietli   môj   návrh   na   obnovu   konania,   lebo   skutočnosť,   či   môj   spolunájomca obdržal výpoveď zo dňa 20.11.2002, ako ja, som nemohol preukázať v pôvodnom konaní. A dokonca   ŽSR   túto   skutočnosť   ako   účastník   pôvodného   konania   vedome   zamlčal.“ Odôvodnením   mal   v tomto   prípade   sťažovateľ   na   mysli   záver   konajúcich   súdov, že vedomosť   sťažovateľa   o nájomnom   vzťahu   medzi   jeho   spolunájomcom a prenajímateľom nie je novou skutočnosťou zakladajúcou dôvod na obnovu konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Skutkový záver   krajského   (ale   i okresného)   súdu   o tom,   že   sťažovateľom   tvrdená   skutočnosť neukončenia nájomného vzťahu medzi jeho spolunájomcom a prenajímateľom nie je novou skutočnosťou podľa § 228 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ústavný   nehodnotí   ako   zjavne neodôvodnený   a arbitrárny,   a to   predovšetkým   s ohľadom   na   názor   okresného   súdu vyjadrený   v odôvodnení   jeho   uznesenia   z 13.   septembra   2007,   podľa   ktorého   nebolo rozhodujúce, či sťažovateľ „považoval Ing. M. za nájomcu, ale či Ing. M. nájomcom v roku 2002 bol, alebo nebol.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti (časť označená ako „III.“) sťažovateľ vytýkal konajúcim súdom nesplnenie povinnosti „skúmať, či boli splnené všetky právne náležitosti aj vo vzťahu k môjmu spolunájomcovi, t. j. skúmať, či spolunájomca mal byť účastníkom konania   na   strane   žalobcu   spoločne   so mnou   a následne   mal   OS   a KS   zistiť, či aj spolunájomca   obdržal   túto   výpoveď   z 20.11.2002   ako   ja.“,   pričom   však   uviedol, že k tomuto nedostatku došlo „v pôvodnom konaní“.

Na inom mieste zas sťažovateľ uvádza, že „OS a KS mali povinnosť skúmať aktívnu legitimáciu môjho spolunájomcu v pôvodnom konaní a v konaní o jeho obnove“.

Uvedené námietky sú však vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o sťažnostnom   petite formulovanom   sťažovateľom   irelevantné,   pretože   predmetom   konania   ústavného   súdu v tomto   prípade   nie   je   pôvodné   konanie   sp.   zn.   6   C   175/03,   ale konanie,   v ktorom   sa rozhodovalo o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Pokiaľ sťažovateľ vytýkal i tomuto   konaniu   neskúmanie   aktívnej   legitimácie   jeho   spolunájomcu   krajským   súdom, ústavný   súd   uvádza,   že   zisťovanie   tejto   skutočnosti   by   bolo   až   predmetom   konania po povolení jeho obnovy. Pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania nebolo relevantné to, či spolunájomca sťažovateľa bol aktívne legitimovaný v konaní o neplatnosti výpovede sp. zn. 6 C 175/03, ale to, či prípadná existencia nájomného vzťahu medzi prenajímateľom a Ing. M. je, alebo nie je novou skutočnosťou podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP. S touto otázkou sa konajúce súdy riadne vysporiadali, preto ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú   súvislosť   medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   a napadnutým uznesením krajského súdu. Takýto záver viedol ústavný súd k odmietnutiu predmetnej časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2009