znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach z 3. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/250/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 3.   decembra   2007   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/250/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) 30. apríla 2002 žalobu, ktorou sa domáhala, aby určil,   že   dohoda   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   uzavretá medzi žalovanou a vedľajším účastníkom a bola voči žalobkyni právne neúčinná. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 C 368/2002 zo 7. júna 2007 jej žalobu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie 23. júla 2007. Krajský súd o jej   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co/250/2007   z 3.   decembra   2007   tak,   že rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 30 C 368/2002 zo 7. júna 2007 potvrdil.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutie   krajského súdu je arbitrárne, nie je dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné. Podľa nej sa odvolací súd nedostatočne zaoberal jej námietkami uvedenými v odvolaní, čím bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Súčasne v odôvodnení sťažnosti namieta, že konanie pred všeobecnými súdmi trvalo od 30. apríla 2002 do 3. decembra 2007, teda viac ako päť rokov, čím bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti D. a. s., podľa čl. 46 ods. (1) a (2), čl. 48 ods.(2) Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. (6) ods.(l) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/250/2007 z 3. decembra 2007 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach 5 Co/250/2007 z 3.decembra 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   M.   K   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   7.938,-Sk ( slovom sedemtisícdeväťstotridsaťosem slovenských korún)ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť právnemu zástupcovi JUDr. M. K., Advokátska kancelária, M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

1. Sťažovateľka   v časti   sťažnosti   namieta,   že rozhodnutím   krajského   súdu z 3. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5   Co/250/2007 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   toto   rozhodnutie   je   arbitrárne a neodôvodnené a krajský súd nedostatočne reagoval na jej námietky a argumenty uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   a   zistil, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu z 3. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/250/2007 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok, a teda porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmto   súdom   podľa   čl.   46   až   50 ústavy nezistil.

Ústavný   súd   tiež   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdu   boli   svojvoľné   alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov. Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   skončilo   nepriaznivým výsledkom pre ňu, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

V prípade   sťažovateľky   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľky.   Sťažovateľkina   nespokojnosť   s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne napr. IV. ÚS 176/05).Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením označených práv sťažovateľky.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   najprv   opísal   skutočnosti,   z ktorých vychádzal okresný súd pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľky:

„Podľa   výpovede   žalovanej,   manželstvo   je   formálne   od   r.   1996,   kedy   žalovaná začala podnikať a začali mať oddelené účty,   oddelené príjmy,   každý z nich hospodáril samostatne,   aj   keď   bývali   spolu   o   práci   sa   navzájom   nerozprávali.   K   zrušeniu bezpodielového   spoluvlastníctva   za   trvania   manželstva   došlo   z   dôvodu   oddeleného hospodárenia, nikdy nemala žiadnu vedomosť o dlhoch voči žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi,   pretože   vzájomné   podnikanie   navzájom   s   manželom   nepreberali.   Podľa výpovede vedľajšieho účastníka, do r. 2001 podnikal na základe živnostenského oprávnenia v oblasti sprostredkovania autoprepravy. Manželstvo so žalovanou, ktoré uzatvorili 22. 9. 1990 doposiaľ trvá, ide však o formálne manželstvo, od r. 1997 každý z nich hospodári so svojimi príjmami oddelene, žalovanej prispieval platbou na inkaso za byt a na deti určitou sumou. So žalovanou žili do r. 1999 v podnájme v K., od r. 1999 žijú v C., v lete 2005 odišiel   z   domu.   Podľa   jeho   výpovede,   v   čase   uzatvorenia   dohody   o   vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva mal záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcu, záväzky nezahrnul do dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, pretože pohľadávky boli   vyššie ako   záväzky.   Vedľajší   účastník   vo svojej výpovedi potvrdil,   že pokiaľ žili v spoločnej domácnosti, o práci so žalovanou sa navzájom nebavili, komunikácia medzi ním a žalovanou sa týkala len maloletých detí, žalovaná nemala žiadnu vedomosť o záväzkoch, ktoré mal voči spoločnosti D. s. r. o. (...)

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vedľajší účastník má záväzok voči spoločnosti D. s.r.o. na základe právoplatných rozsudkov Okresného súdu Košice II sp. zn. 32 Cb 1015/96, sp. zn. 34Cb 995/96, sp. zn. 32 Cb 1013/96, sp. zn. 34 Cb 994/96,   sp.   zn.   32   Cb   1014/96,   sp.   zn.   33   Cb   996/96.   Súd   mal   ďalej   v   tomto   konaní preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 20 C/1534/98, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 3. 1999 došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva F. R. a žalovanej a že dňa 5. 5. 1999 došlo k uzavretiu dohody o vyporiadaní BSM medzi M. R. a F. R. Inštitút odporovateľnosti slúži na zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktorými sa dlžník zbavuje majetku za účelom, aby sa z neho nemohol uspokojiť veriteľ. Ide o právny úkon, ktorým dlžník zmenšil svoj majetok do tej miery, že tým ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Veriteľ v konaní pred   súdom   musí   preukázať,   že   odporovateľným   právnym   úkonom   dlžník   kvalifikovane zmenšil svoj majetok. Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, keď odporovateľným úkonom   dlžníka   došlo   k   zmenšeniu   majetku   dlžníka   v   tom   smere,   že   sa   tým   ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Veriteľ musí úspešne odporovať právnemu úkonu v lehote troch rokov, kedy musí žalobu uplatniť na súde. Žalobca v tomto konaní preukázal, že odporovateľným úkonom dlžníka -   vedľajšieho   účastníka došlo k   zmenšeniu   majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľa pohľadávky - spoločnosti D. s. r. o. Druhá strana však, v tomto prípade žalovaná, ako osoba dlžníkovi blízka, má možnosť preukázať a teda na nej je dôkazné bremeno, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale i to, že jej nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti, resp. že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti, pričom táto nevedomosť o úmysle dlžníka musela existovať v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu, t. j. v čase uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (...).

Súd   z   vykonaného   dokazovania,   potom   ako   vyhodnotil   každý   dôkaz   jednotlivo   a všetky   vo   vzájomnej   súvislosti   mal   preukázané,   že   žalovaná   nemala   vedomosť   o podnikateľských aktivitách žalobcu, pretože navzájom spolu nekomunikovali a ich spolužitie bolo viazané iba na výchovu maloletých detí, a aj keď so žalobcom žili v jednom byte resp. dome,   spoločnú   domácnosť   neviedli.   Súd   mal   tieto   skutočnosti   preukázané   z   výpovede žalovanej,   vedľajšieho   účastníka,   matky   žalovanej,   ako   aj   výpovede   dcéry   účastníkov konania.

Súd prvého stupňa v tomto konaní zároveň nemal ani preukázané, že žalobca ako veriteľ je aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby t. j. že v čase rozhodovania súdu má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Žalobca síce v tomto konaní predložil zmluvu o postúpení pohľadávky medzi postupcom spoločnosťou D. s. r. o. a postupníkom

-žalobcom,   z   uvedenej   zmluvy   však   nevyplýva,   že   žalobca   je   aktívne   legitimovaný   na podanie   žaloby.   Súčasťou   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   je   príloha,   ktorá   obsahuje pohľadávky, ktoré sú predmetom postúpenia, keďže v konaní však žalobca túto prílohu nepredložil, nie je zrejmé čo je predmetom postúpenia t. j. ktoré pohľadávky boli žalobcovi spoločnosťou D. s. r. o. postúpené.

Preto súd prvého stupňa žalobu zamietol vzhľadom na vyššie uvedené (...).“

Ďalej krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:„Na odvolacom pojednávaní žalobkyňa uviedla, že žalovaná musela vedieť o úmysle ukrátiť veriteľa jej manželom, lebo je niekoľko rozsudkov - rozhodnutí okresného súdu o dlhoch jej manžela a pokiaľ to nevedela, ide o hrubú nedbanlivosť, lebo nemožno hovoriť, že z jej strany išlo o úmysel. Táto hrubá nedbanlivosť vylučuje, že ona vynaložila náležitú starostlivosť tak, ako sa uvádza v rozsudku súdu prvého stupňa. (...)

Právny zástupca žalobkyne v odvolaní zo dňa 23. 7. 2007 uviedol ako odvolacie dôvody pochybenia súdu prvého stupňa, a to konkrétne zistenie neúplného skutkového stavu a   nesprávny   postup   súdu   pri   hodnotení   výsledkov   dokazovania.   S   uvedenými   dôvodmi odvolania nesúhlasí, nakoľko má za to, že súd sa vo svojom odôvodnení riadne vysporiadal so zisteným skutkovým stavom a dokazovanie správne vyhodnotil.

Zo samotnej definície odporovateľnosti právnych úkonov vyplýva jej nenahraditeľný pojmový prvok, a to úmysel ukrátiť veriteľa v spojitosti s vedomosťou druhej strany o tomto úmysle. Súčasne k odporovateľnému úkonu musí dôjsť v posledných troch rokoch medzi dlžníkom   a   osobami   jemu   blízkymi.   Veriteľ   teda   v   konaní   preukazuje,   že   dlžník kvalifikovaným spôsobom zmenil svoj majetok, a to za účelom ukrátenia veriteľa. Druhá strany, t.j. osoba blízka dlžníkovi má však možnosť napadnúť tvrdenie veriteľa a preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nepoznala a nemohla poznať, ale zároveň aj to, že jej nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti.

Túto skutočnosť - nevedomosť žalovanej o podnikateľských aktivitách vedľajšieho účastníka - vzal súd pri rozhodovaní za preukázanú na základe vykonaných dôkazov. Toto konštatovanie tvorí základ rozhodnutia súdu prvého stupňa a považuje ho za nepochybné. V dôsledku tohto zistenia nie je možné pojmovo ďalej uvažovať o napadnutí právneho úkonu na základe ustanovení o odporovateľnosti právnych úkonov, nakoľko odpadol jeden z jeho základných predpokladov.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,   ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O. s. p. na odvolacom pojednávaní a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé a zákonné. (...)

Keďže   v   odvolacom   konaní   žalobkyňa   uplatnila   viacero   odvolacích   dôvodov, odvolací súd skúmal ich opodstatnenie.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. neúplné zistil skutkový stav veci, okrem toho namietala aj nesprávne právne posúdenie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.

Podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. súd nesprávne vec právne posúdi, ak síce aplikuje správnu právnu normu na daný predmet sporu, avšak ju nesprávne vyloží alebo na daný spor aplikuje nesprávny právny predpis.

Ďalší odvolací dôvod by bol preukázaný vtedy, ak by skutkové zistenia nezodpovedali vykonaným dôkazom a ak by výsledok hodnotenia dôkazov nebol v súlade s § 132 O. s. p., lebo   súd prvého stupňa   vychádzal zo   skutočností,   ktoré z vykonaných dôkazov alebo   z prednesú účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce   skutočnosti.   Nesprávne   sú   i   také   skutkové   zistenia,   ktoré   súd   založil   na chybnom hodnotení dôkazov.

V   riešenej   veci   z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   žalovaná   preukazovala   v konaní,   že   ako   osoba   blízka,   a   nesporne   žalovaná   bola   osoba   blízka   vo   vzťahu   k vedľajšiemu   účastníkovi,   bývalému   manželovi,   a   to   skutočnosť,   že   ani   pri   náležitej starostlivosti, nevedela v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu, t. j. dňa 5. 5. 1998 o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa a ani pri náležitej starostlivosti tento úmysel ukrátiť veriteľa nemohla poznať.

Ust. § 42a ods. 2 OZ, zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov uvádza výnimku   prípadu,   ktorá   znamená,   že   osoba   blízka   (splnená   podmienka   u   žalovanej) preukazuje skutočnosť, a táto skutočnosť je preukázateľne možná.

Dôkazné bremeno ťažilo v riešenej veci tu žalovanú, a dokázala, že nemožno jej vyčítať postoj ku spoločnému majetku, že v záujme výchovy maloletých detí sa nezaujímala o majetok žalobcu a ani o jeho podnikanie, čo ani objektívne nemohla (vedľajší účastník len prespával v dome).

Aj z výpovede svedkov bolo súdom prvého stupňa zistené, že dňa 5.5.1998 podpísala žalovaná dohodu o vyporiadaní BSM, ktorú podpísala aj v záujme detí.

Objektívne aj široká škála podnikania bývalého manžela žalovanej (mal viacero, záväzkov)   umožnila   mu   zrejme   tajiť   obchodných   partnerov   ako   aj   rôzne   podnikateľské záujmy.

Odvolací súd hodnotí odvolacieho dôvody žalobkyne ako neopodstatnené. Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil   podľa   §   219 O. s. p.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu   v dostatočnej   a   rozumnej   miere   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a právnu   podstatu odvolania,   ako   aj   samotnú   podstatu   sporu   (aj   keď   sa   podrobne   nezaoberalo námietkou sťažovateľky, že okresný súd nesprávne posudzoval dôkaz o tom, či je v tomto konaní aktívne   legitimovaná),   pretože   žaloba   nebola   zamietnutá   z tohto   dôvodu.   Obsah rozhodnutia   krajského   súdu   nie   je   ani   svojvoľný   (arbitrárny)   a   neosvedčuje   okolnosti majúce   za   následok   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka ďalej v časti svojej   sťažnosti namieta i porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Aj keď v sťažnosti uvádza, že súdne konanie vedené okresným súdom a krajským súdom bolo poznačené zbytočnými prieťahmi, v sťažnosti a jej prílohách sa nenachádza žiaden doklad o tom, že sťažovateľka v priebehu konania využila dostupné prostriedky nápravy, ktoré jej umožňovali osobitné predpisy, t. j. či podala na postup všeobecných súdov v jej veci sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedom týchto súdov napriek tomu, že je kvalifikovane   zastúpená   advokátom.   Sťažnosť   v tejto   časti   neobsahuje   ani   náležitosti vyžadované   zákonom   o ústavnom   súde,   pretože   podľa   § 20   ods. 1   tohto   zákona sťažovateľka riadne svoj návrh neodôvodnila a nepripojila k nemu žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť predmetom prípadne ďalšieho posudzovania v konaní pred ústavným súdom. Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už bolo navyše konanie pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené, teda stav právnej neistoty sťažovateľky bol už odstránený. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným a krajským súdom) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008