znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. S., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 12   ods.   2   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 76/06 zo 6. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s, B., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2007 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), predtým Ú., a. s., B. (ďalej len „ústav“),   ktorou   namieta porušenie svojich   základných   práv podľa   čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 76/06.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem uviedla, že ústav 8. februára 2005 podal podnet na trestné stíhanie M. K. (ďalej len „podozrivý“), ktorý mu svojím konaním ešte v roku 1998 spôsobil škodu v sume 3,5 mil. Sk.

Trestné stíhanie bolo však začaté až uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v Bratislave   (ďalej   len „vyšetrovateľ“) z 28. júna 2005 sp. zn. ČVS: KRP-92/OEK-BA-2005 DN pre podozrenie z trestného činu podvodu.

Uznesením vyšetrovateľa z 11. septembra 2006 bolo trestné stíhanie zastavené. Proti tomuto uzneseniu podal ústav 27. septembra 2006 sťažnosť, o ktorej rozhodla generálna prokuratúra, na základe predchádzajúceho súhlasu Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   daného   vyšetrovateľovi   na   zastavenie   trestného   stíhania, uznesením sp. zn. IV/6 GPt 76/06 z 15. novembra 2006 tak, že ju zamietla ako nedôvodnú.

Podnetom   z 25.   januára   2007   sa   ústav   domáhal   preskúmania   zákonnosti   postupu krajskej prokuratúry a prokurátora generálnej prokuratúry.

Generálny prokurátor listom sp. zn. IV/6 Gpt 76/06 zo 6. februára 2007 jeho podnet odložil   bez   ďalšieho   vybavenia.   Podľa   sťažovateľky,   keďže   o   podnete   už   rozhodol generálny prokurátor, je v tejto veci oprávnený rozhodnúť ústavný súd.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Ústavy SR v tejto veci porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre SR sa prikazuje, aby vo veci konala

3. Generálna prokuratúra je povinná nahradiť trovy konania vo výške 18.888.- Sk na účet advokáta JUDr. I. S. (...)“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je potrebné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. II. ÚS 237/05, IV. ÚS 247/05).

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy (v petite je uvedené nesprávne čl. 6 ods. 1 ústavy, pozn.) došlo zo strany generálnej prokuratúry v súvislosti s listom sp. zn. IV/6 GPt 76/06 zo 6. februára 2007, ktorým bol vybavený jej podnet odložením podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“).   Podstata   nespokojnosti sťažovateľky   (predtým   ústavu)   s vybavením   jej   pôvodného   podnetu   a ďalšieho   podnetu spočívala v tom, že generálna prokuratúra sa nestotožnila s názorom, podľa ktorého mal podozrivý   zmanipulovať   valné   zhromaždenie   ústavu   konané   ešte   3.   novembra   1998 a následne vedome pripraviť kúpnu zmluvu, ktorú podpísali neskôr iné osoby, ktoré v tom čase neboli členmi predstavenstva, a teda jeho konanie malo byť posúdené prinajmenšom ako pokus trestného činu podvodu.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti (...). Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom generálnej prokuratúry môže vyplynúť aj z toho, ako je chápaný obsah základného práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku ústavy.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu tohto základného práva však nepatrí právo oznamovateľa trestného činu na to, aby generálna prokuratúra podala na základe   jeho   podnetu   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   alebo   nariadila   pokračovať v trestnom   konaní   proti   osobe   označenej   v oznámení   podanom   podľa   §   59   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ak takým rozhodnutím, ako napáda sťažovateľka, zjavne nedošlo a ani nemohlo dôjsť k porušeniu princípov spravodlivého procesu.

Podľa § 2 zákona o prokuratúre je prokuratúra samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej   pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa   § 31 zákona   o prokuratúre prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   podnetom   sa   rozumie písomná   alebo   ústna   žiadosť,   návrh   alebo iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä   aby   podal   návrh   na   začatie   konania   pred   súdom   alebo   opravný   prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre. (...)

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

V okolnostiach daného prípadu oznámil generálny prokurátor ústavu listom sp. zn. IV/6 GPt 76/06   zo   6.   februára   2007,   že   jeho   podnet   odložil,   pretože   nezistil   dôvod   na zaujatie   iného   záveru,   než mu   bol   oznámený   v uznesení   generálnej prokuratúry   sp.   zn. IV/6 GPt   76/06   z 15.   novembra   2006,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania zamietnutá. Generálna prokuratúra mu v tomto uznesení   náležite   vysvetlila   dôvody   takého   postupu   a   poukázala   aj   na   to,   že   v zmysle Trestného poriadku bola aj vecne príslušná na rozhodnutie o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   postup   generálnej prokuratúry, ktorý bol v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o prokuratúre, nemôže byť   v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   sťažovateľkinho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Čo   sa   týka   preskúmavania   opakovaného   podnetu   sťažovateľky   generálnym prokurátorom podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, ústavný súd napokon uvádza, že postup podľa citovaného ustanovenia (t. j. preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a súdov) nemožno   považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu (II. ÚS 32/01,   II. ÚS 56/03),   a   aj   z tohto   dôvodu   ústavný   súd vyvodil   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   generálnej   prokuratúre   a   rozhodol   o jej odmietnutí už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to   nepovažoval   už   ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne namietaným   porušením čl. 12   ods. 2   ústavy,   keďže   toto   ustanovenie   ani   nezakotvuje konkrétne základné právo a slobodu, ako to uviedla sťažovateľka v sťažnosti, a môže byť spravidla   porušené   iba   za   predpokladu,   že   ústavný   súd   vysloví   porušenie   niektorého základného   práva   alebo slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy,   resp.   podľa   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (m. m. IV. ÚS 232/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007