znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 159/06-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., Rakúska republika, zastúpenej advokátom JUDr. J. G., H., vo veci porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Obdo V 27/03,   1   Obdo   V   15/2005,   ako   aj   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   167/2001, 1 Obo 168/2001 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 6671/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2005 doručená sťažnosť (zo 14. júla 2005) obchodnej spoločnosti E., Rakúska republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. G., H., vo veci porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej „listina“), ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 27/03,   1   Obdo   V   15/2005   a jeho rozsudkom   č.   k.   Obdo   V   27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005, ako aj postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 167/2001, 1 Obo 168/2001 a jeho rozsudkom č. k. 1 Obo 167/2001-413, 1 Obo 168/2001 z 23. novembra 2001 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 6671/94.

Sťažovateľka uviedla, že bola zmluvným partnerom štátneho podniku Ch. H., ktorý z účinnosťou od 1. decembra 1992 zmenil obchodné meno na Ch., štátny podnik, H. (ďalej aj „Ch., š. p.“ alebo „žalovaný v I. rade“), a to v súvislosti so založením novej, dcérskej obchodnej spoločnosti Ch., a. s. (spoločného podniku s akciovou spoločnosťou R.), koncom roka 1992. V roku 1994 došlo následne k privatizácii časti majetku Ch., š. p., a vzniku obchodnej   spoločnosti   Ch.,   a.   s.,   H.   (ďalej   aj   „žalovaný   v II.   rade“)   zapísanej   do obchodného registra 31. augusta 1994.

Sťažovateľka   sa   žalobou   proti   Ch.,   š.   p.,   a proti   Ch.,   a.   s.,   domáhala   zaplatenia úrokov z omeškania ohľadne oneskorených platieb za dodaný tovar (kaprolaktán - surovinu spracovávanú štátnym podnikom Ch. H. na výrobu syntetických vláken) a náhrady škody. Konanie bolo vedené na krajskom súde pod sp. zn. 13 Cb 6671/94. Krajský súd rozsudkom č.   k.   13   Cb   6671/94-303   z 23.   októbra   2000   uložil   žalovanému   v II.   rade   zaplatiť sťažovateľke   časť   žalovanej   sumy   ohľadne   uplatňovaných   úrokov   z omeškania   (v   časti žalobu   zamietol)   a v časti   týkajúcej   sa   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   proti žalovanému   v II.   rade   vylúčil   návrh   na   samostatné   konanie.   Vo   vzťahu   k žalovanému v I. rade krajský súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľka dodala tovar žalovanému v I. rade (v čase, keď ešte používal obchodné meno Ch.,   štátny   podnik),   pasívne   legitimovaný   je   však   žalovaný   v II.   rade,   pretože   všetky záväzky týkajúce sa privatizovanej časti štátneho podniku prešli na privatizáciou vznikajúci subjekt (Ch., a. s.). Uznesením č. k. 13 Cb 6671/94-343 z 27. apríla 2001 nariadil krajský súd predbežné opatrenie vo vzťahu k majetku žalovaného v II. rade, ktoré malo zabezpečiť prípadný výkon rozhodnutia vo veci.

Žalovaný v II. rade podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu z 23. októbra 2000,   ako   aj proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 27.   apríla   2001 odvolanie.   Najvyšší   súd rozsudkom   č.   k.   1   Obo   167/2001-413,   1   Obo   168/2001   z 23.   novembra   2001   zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že žalobu (proti žalovanému v II. rade) zamietol. Zároveň zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-343 z 27. apríla 2001 o nariadení predbežného opatrenia.

Opierajúc sa o ustanovenie § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“ („Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej“)   podala   sťažovateľka   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obo   167/2001-413,   1   Obo   168/2001   z 23.   novembra   2001 dovolanie,   v ktorom   namietala   predovšetkým   nesprávnosť   záveru   najvyššieho   súdu v odvolacom konaní, že záväzky, ktoré boli predmetom sporu na základe sťažovateľkinej žaloby,   neprešli   v rámci   procesu   privatizácie   časti   žalovaného   v I.   rade   na   žalovaného v II. rade.

Najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   rozsudkom   č.   k.   Obdo   V   27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005 dovolanie v tejto časti zamietol. Sťažovateľka sa následne obrátila na ústavný súd.

1.2. Sťažovateľka namieta, že rozsudok dovolacieho súdu č. k. Obdo V 27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005, ktorým bol potvrdený právny názor najvyššieho súdu   (ako   súdu   odvolacieho)   v rozsudku   č.   k.   1   Obo   167/2001-413,   1   Obo   168/2001 z 23. novembra 2001, je arbitrárny.

Sťažovateľka tvrdí, že jej právo na zaplatenie úrokov z omeškania proti žalovanému v II.   rade   bolo   v dovolacom   konaní   popreté   účelovou   zjavne   neodôvodnenou,   resp. arbitrárnou dezinterpretáciou § 15 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu   na   iné   osoby   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   92/1991   Zb.“), popierajúcou účel a význam uvedeného ustanovenia, ako aj všeobecne známu skutočnosť, že v procese tzv. veľkej privatizácie sa nemôže „stratiť“ žiadny majetok, pohľadávka ani záväzok dotknutých subjektov.

Z právne relevantných skutočností vyplýva podľa nej jediný právne korektný záver, podľa ktorého nositeľom sporného záväzku nemohol byť „... novovytvorený tzv. spoločný francúzko-slovenský   podnik   Ch.   a.   s.   H.,   keďže   sťažovateľom   realizované   dodávky kaprolaktánu pre Ch., resp. Ch. š. p. boli vo výrobnom procese spracované ešte začiatkom januára   1992   z čoho   vyplýva,   že   nemohli   byť   predmetom   odovzdacieho   a preberacieho konania medzi Ch. a. s. H. a Ch. š. p. H. k 31. 12. 1992.

Nebol to však ani Ch. š. p. H., keďže z tzv. Protokolu o prevzatí majetku š. p. Ch. H. z 31. 08. 1994 (na ktoré sa opakovane vo svojich stanoviskách z 02. 02. 1998 a 22. 01. 2003 odvoláva aj Ministerstvo hospodárstva ako gestor privatizačného procesu), vyplýva, že na majetku, ktorý neprevzal Ch. a. s., resp. ostal v Ch. š. p. H. nie sú žiadne dlhy, teda ani sťažovateľa.

Z uvedeného teda vyplýva, že záväzky voči sťažovateľovi, ktoré sa v už spomínanom zápise z 31. 12. 1992 v jeho poslednej vete zadefinovali ako ostatné (pričom ich podľa tohto zápisu prevzal Ch. š. p. H.) tým, že neostali v zmysle tiež už spomínaného Protokolu... z 31. 08.   1994   ako   súčasť   majetku   Ch.   š.   p.   H.,   prešli   jednoznačne   s privatizovaným majetkom   a ostatnými   aktívami   (ako   finálneho   produktu   sťažovateľom   dodaného a spracovaného kaprolaktánu) na Ch. a. s. H.“

Opierajúc   sa   o uvedenú   argumentáciu   namieta   sťažovateľka   porušenie   svojho základného   práva   na rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu vlastníctva   zaručeného   v čl.   20 ods. 1   druhej   vete   ústavy   a v   čl.   11   ods.   1   druhej   vete   listiny   označenými rozsudkami najvyššieho súdu.

1.3. Sťažovateľka taktiež namieta nezákonné odňatie jej veci zákonnému sudcovi. Pôvodne mal totiž vec týkajúcu sa jej dovolania (sp. zn. Obdo V 27/03, 1 Obdo V 15/2005) pridelenú „senát JUDr. S., zatiaľ čo na dovolacom rozsudku je podpísaný predseda senátu JUDr. P. D.“.

1.4. Sťažovateľka tvrdí, že po nahliadnutí do spisu 11. júla 2005 zistila porušenie jej základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní „...   keď   na   základe   jednostranného podnetu zástupcov Ch. a. s. H. a za ich prítomnosti ako aj za prítomnosti podpredsedu KS v Košiciach (bez účasti žalobcu – sťažovateľa, resp. jeho zástupcu) prebehlo v dotknutej veci na súde jednanie, ktorého predmetom nemusel byť iba obsah v ňom zaznamenaný“. Malo sa   tak stať 6.   februára   2002. Ako   dôkaz predložila sťažovateľka   kópiu   úradného záznamu   o obsahu   uvedeného   rokovania   evidovaného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. Spr. 272/02.

1.5. Sťažovateľka poukazuje na „... zrejmú nulitnosť odvolacieho konania, ale aj samotného   naň   nadväzujúceho   dovolacieho   konania,   keďže   zo   spisu   vedeného   na   KS v Košiciach pod č. 13 Cb 6671/94 – 303 vôbec nevyplýva, že rozsudok z 23. 10. 2000 (proti ktorému bolo podané odvolanie iba zo strany žalovaného pod 2/ Ch. a. s. H.) bol doručený žalobcovi   –   sťažovateľovi,   ktorý   v tom   čase   nemal   právne   zastúpenie,   t.   j.   zrejme   sa vyžadovalo jeho doručenie samotnému konateľovi do zahraničia...“

Nedoručenie   rozsudku   krajského   súdu   z 23.   októbra   2000   všetkým   účastníkom konania   predstavuje   nedostatok   v zákonných   podmienkach   odvolacieho   konania,   ktorý v zmysle   §   104   ods.   2   OSP   v spojení   s   §   211   OSP   bráni   podľa   sťažovateľky   vydať rozhodnutie,   ktorým   sa   odvolacie   konanie   končí.   Tento   stav   (nedoručenie   rozhodnutia rozsudku   krajského   súdu   z 23.   októbra   2000)   zároveň   znemožnil   sťažovateľke   podať odvolanie,   čím   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   na   čo   mal   dovolací   súd v dovolacom   konaní   sp.   zn.   Obdo   V   27/03,   1   Obdo   V   15/2005   prihliadať   z úradnej povinnosti [§ 237 písm. f) OSP v spojení s § 242 ods. 1 OSP].

Na základe argumentácie uvedenej pod bodmi 1.3, 1.4 a 1.5 namieta sťažovateľka porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu. 1.6. Sťažovateľka napokon namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny tvrdiac, že najvyšší súd vydal napadnutý dovolací rozsudok po desiatich rokoch od podania žaloby, a teda   samotná   dĺžka   trvania   sporu   je „...   dôkazom   o neprimeranosti   prieťahov v tomto konaní...“.

1.7. Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   (námietok   pod   bodmi   1.3   až   1.6) sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené aj jej právo na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a navrhuje, aby ústavný   súd   nálezom   takto   rozhodol: „...   v   konaniach,   ktoré   boli   všeobecnými   súdmi zavŕšené na Najvyššom súde SR rozsudkami č. j. Obdo V 27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. 02. 2005 a Obo 167/2001-43, 1 Obo 168/2001 z 23. 11. 2001 boli porušené:

a/   Základné   práva   sťažovateľa   garantované   v čl.   20   odst.   1/   2.   vety   Listiny základných práv a slobôd publikovanej pod č. 23/1991 Zb. (správne malo byť v čl. 20 ods. 1 druhej vete ústavy a v čl. 11 ods. 1 druhej vete listiny; pozn.), t. j., že

-Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, b/ Ďalej boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 47 odst. 3/ Ústavy SR,   resp.   článok 37 odst.   3 Listiny základných práv a slobôd publikovanej pod č. 23/1991 Zb., t. j., že

-Všetci účastníci sú si (v súdnom) konaní rovní,

c/ Ďalej boli porušené základné práva sťažovateľa garantované článkom 48 odst. 2 Ústavy SR (Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov), resp. článok 38 odst. 2/ prvej vety Listiny základných práv a slobôd.

d/ Napokon bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 odst. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

2/ Zrušuje rozhodnutie NS SR č. Obdo V 27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. 02. 2005 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie, t. j. opätovné prerokovanie a rozhodnutie v súlade s patričným právnym názorom.

3/   Priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   čiastku zodpovedajúcu   5   %-   nému   ročnému   úroku   z čiastky   2 111 651,00   DEM   od   doručenia prvostupňového   rozsudku   KS   v Košiciach   č.   j.   13   Cb   6671/94-303   z 23.   10.   2000 žalovanému pod 2/ Ch. a. s. H. do vydania zrušovacieho rozhodnutia pod 2/.“

II.

2.1. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2. Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva,   že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o právach uplatňovaných prostredníctvom žalôb v obchodnoprávnych sporoch, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať správnosť skutkových a právnych záverov   všeobecných   súdov   ohľadne   sporných   práv   a povinností   účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   posúdiť,   či   spôsob   aplikácie   práva   všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy namieta.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva (čl. 20   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   11   ods.   1   listiny)   na   základe   tvrdenia,   že   rozsudok dovolacieho súdu č. k. Obdo V 27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005, ktorým bol   potvrdený   právny   názor   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   odvolacieho)   v rozsudku   č.   k. 1 Obo 167/2001-413, 1 Obo 168/2001 z 23. novembra 2001, je arbitrárny vzhľadom na „účelovú   dezinterpretáciu“ §   15   zákona   č.   92/1991   Zb.   popierajúcu   účel   a význam uvedeného ustanovenia, ako aj „všeobecne známu“ skutočnosť, že v procese tzv. veľkej privatizácie   sa   nemôže „stratiť“ žiadny   majetok,   pohľadávka   ani   záväzok   dotknutých subjektov.

Najvyšší súd výrok svojho (sťažovateľkou napádaného) rozsudku č. k. Obdo V 27/03

- 612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti odvolaciemu   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obo   167/2001-413,   1   Obo   168/2001 z 23. novembra   2001,   založil   na   týchto   dôvodoch: „   (...) Záver   odvolacieho   súdu,   že záväzok   na   žalovaného   2/   neprešiel,   preto   nie   je   v spore   vecne   pasívne   legitimovaný, považuje dovolací súd za správny. Nie je možné prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa, že žalovaný 2/   je   jediným   a   výlučným   právnym   nástupcom   všetkých   neznámych   záväzkov   štátneho podniku Ch., H.

Žiada sa zdôrazniť, že uvedený štátny podnik doposiaľ nezanikol a stále existuje. Svedčí o tom zápis v obchodnom registri, z ktorého vyplýva, že vznikol založením 26. júna 1989 a zapísaním do obchodného (podnikového) registra 1. júla 1989 (IČO). Zmena jeho obchodného mena od 18. decembra 1992 na Ch., štátny podnik, H. nič nezmenila na jeho existencii, ani na skutočnosti, že ide sále o rovnaký subjekt (od 24. marca 2004 v likvidácii)

- žalovaný 1/. Prechod záväzkov a práv titulom právneho nástupníctva prichádza do úvahy len pri zániku pôvodného nositeľa práv a povinnosti.

Na žalovaného 2/ tak mohol záväzok štátneho podniku Ch., H. prejsť len zmluvou (prevzatím dlhu, pristúpením k záväzku) alebo v procese privatizácie, ako to tvrdí žalobca. Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   majetkových   pomerov   štátneho   podniku   sa   podstatným spôsobom dotkli dve udalosti, ktoré mohli mať vplyv aj na osud spornej pohľadávky. V roku 1992 sa ako zakladateľ spolu so zahraničnou akciovou spoločnosťou R., na základe zmluvy z 30.   septembra   1992   zúčastnil   založenia   akciovej   spoločnosti   s   názvom   Ch.,   a.   s.   Na založení   akciovej   spoločnosti   sa   podieľal   nepeňažným   vkladom,   ktorý   pozostával predovšetkým zo strojov a technických zariadení na výrobu a predaj vlákien z polymérov. V súvislosti   so   založením   akciovej   spoločnosti   štátny   podnik   zmenil   obchodné   meno   na terajšie a dôsledkom vkladu technologického zariadenia do akciovej spoločnosti bolo aj vypustenie   výroby   syntetických   vlákien   z predmetu   činnosti,   zapísaného   v obchodnom registri od 17. decembra 1992.

Druhou udalosťou bol vznik akciovej spoločnosti Ch. v procese privatizácie štátneho podniku podľa zák. č. 92/1991 Zb. Rozhodnutím z 8. júla 1994 č. KM 280/94 Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky rozhodlo o privatizácii štátneho podniku Ch., H. založením obchodnej spoločnosti Ch., a. s. podľa privatizačného projektu   vedeného   v   evidencii   pod   č.   479.   Na   základe   rozhodnutia   Ministerstvo hospodárstva   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   z   22.   augusta   1994   č.   110/568/210/94 vyňalo dňom 31. augusta 1994 časť majetku štátneho podniku. Majetok prešiel na Fond národného majetku, ktorý 19. augusta 1984 vydal zakladateľskú listinu akciovej spoločnosti Ch. Základné imanie bolo vytvorené nepeňažným vkladom pozostávajúcim z časti majetku štátneho   podniku   Ch.,   vyňatej   podľa   privatizačného   projektu.   Akciová   spoločnosť   Ch. (žalovaný 2/) vznikla zapísaním do obchodného registra 31. augusta 1994.

Všetky záväzky privatizovaného štátneho majetku prechádzajú na Fond národného majetku a z neho na ním založenú obchodnú spoločnosť len vtedy, ak sa privatizácia týka celého majetku štátneho podniku. V takom prípade zakladateľ podnik bez likvidácie zruší (§ 11 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb., ďalej len zákon). V prejednávanej veci zjavne o takýto prípad   nešlo,   keďže   štátny   podnik   doposiaľ   existuje.   Na   žalovaného   2/   neprešiel   celý majetok   štátneho   podniku,   ale   len   privatizovaný   majetok,   teda   majetok,   ktorý   bol   na privatizáciu určený schváleným privatizačným projektom (§ 6 ods. 1 písm. a).

Režim prechodu záväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku upravuje § 15 ods. 1 zákona, podľa ktorého s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú aj   iné   práva   a   záväzky   súvisiace   s   privatizovaným   majetkom.   Na   obsahu   uvedeného ustanovenia   nič   nezmenila   ani   zmena   podľa   zákona   č.   190/1995   Z.   z.,   účinná   od 19. septembra 1995. Zmenou bola veta doplnená o slová „vrátane neznámych“, čo však nepochybne   platilo   aj   pred   zmenou.   Znenie   §   15   ods.   1   vyjadruje   zásadu,   že s privatizovaným   majetkom   prechádzajú   nielen   tie   záväzky,   ktoré   sú   v   privatizačných dokumentoch   výslovne   uvedené   (napríklad   v   zoznamoch,   súvahách   a   v   preberacích protokoloch),   ale   všetky   záväzky,   ktoré   súvisia   s   privatizovaným   majetkom.   Tak   je   to napokon aj výslovne vyjadrené v privatizačnom projekte na str. 57.

Odvolací súd sa správne zaoberal otázkou, či predmetný záväzok s privatizovaným majetkom súvisel a dospel v tomto k správnemu záveru. Zákon neobsahuje bližšiu úpravu, čo sa má považovať za záväzok alebo právo súvisiace s privatizovaným majetkom. Pri privatizácii   vyňatím   časti   majetku   štátneho   podniku sa   privatizuje   majetok,   ktorý   je spravidla definovaný tým, že slúži určitej ucelenej činnosti podniku, ktorú je možné na základe   vecných   hľadísk   odlíšiť   od   iných   činností   podniku,   alebo   slúži   časti   podniku, určeného podľa organizačných, teritoriálnych alebo iných kritérií, pomocou ktorých možno časť podniku odčleniť od jeho ostatnej časti. S privatizovaným majetkom súvisia práva a záväzky, ktoré majú vecný vzťah k takto definovanému privatizovanému majetku. Z   predmetu   činnosti   štátneho   podniku   pred   uvedenými   udalosťami,   ale   aj z privatizačnej   dokumentácie   je   zrejmé,   že   predmetom   činnosti   štátneho   podniku   do 17. decembra   1992   bola   okrem   iného   výroba   syntetických   vlákien,   výroba výrobkov   zo syntetických vlákien a predaj textilných materiálov a výrobkov z nich všetkého druhu, ako maloobchodná   činnosť.   Od   17.   decembra   1992   už   výrobu   syntetických   vlákien   nemal v predmete   činnosti.   Nemožno   prisvedčiť   dovolateľovi,   že   sa   predmet   činnosti   štátneho podniku   nezmenil   a   pokračoval   v   modifikovanej   forme   ako   výroba   a   predaj   textilných výrobkov z prírodných a syntetických vlákien. Výroba syntetických vlákien z iných surovín v procese chemickej výroby je nepochybne činnosťou, ktorá má úplne odlišný charakter, technológiu   a   výrobné   zariadenia,   ako   spracovanie   syntetických   (a   iných)   vlákien   na textilné výrobky. Medzi účastníkmi nie je sporné, že kaprolaktan je surovinou na výrobu syntetických vlákien bol na textilné vlákna spracovaný.

Podľa privatizačného projektu na akciovú spoločnosť, založenú v roku 1994, prešli tam vymenované činnosti a organizačné jednotky, okrem iného aj závod na spracovanie a úpravu   vlákna   -   finalizácia   výrobkov   –   (str.   64   privatizačného   projektu).   Výroba syntetických vlákien, ani zariadenie slúžiace na výrobu nebola predmetom privatizácie (ani byť nemohla, keďže už v roku 1992 prešla na a. s., Ch.). Záväzok, ktorý vznikol štátnemu podniku   dodaním   kaprolaktanu,   prípadne   oneskoreným   zaplatením   jeho   ceny,   súvisí s výrobou   syntetických   vlákien,   teda   činnosťou,   ktorá   nebola   predmetom privatizácie. Správny je preto záver odvolacieho súdu, že záväzok nesúvisí s privatizovaným majetkom a na žalovaného neprešiel. (...)“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu č. k. Obdo V 27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005 (s prihliadnutím na obsah rozsudku odvolacieho súdu   č.   k.   1   Obo   167/2001-413,   1   Obo   168/2001   z 23.   novembra   2001,   ktorý   bol v dovolacom   konaní   preskúmavaný)   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   zo   záverov najvyššieho   súdu,   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky   nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Citované   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Výklad uvedených právnych noriem (vrátane § 15 zákona č. 92/1991 Zb.) zodpovedá zároveň   princípom   rozumného   usporiadania   práv   a povinností   dotknutých   subjektov v prípadoch   privatizácie   časti   majetku   určitého   subjektu.   Obsah   predložených   veci   sa týkajúcich súdnych spisov krajského súdu a najvyššieho súdu zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované najvyšším súdom.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľkiným   základným   právom   na   ochranu vlastníctva (v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. v zmysle čl. 11 ods. 1 listiny).

Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k   záveru,   že z argumentácie sťažovateľky a z obsahu listín pripojených k sťažnosti, ako ani z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 13 Cb 6671/94 a zberných spisov najvyššieho súdu týkajúcich sa odvolacieho a dovolacieho konania v uvedenej veci (ktoré si ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal) nevyplýva možnosť opačného záveru   po   prerokovaní   sťažnosti   v merite   veci.   Z uvedeného   dôvodu   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

2.3. Sťažovateľka namieta aj odňatie veci zákonnému sudcovi tvrdiac, že pôvodne mal vec týkajúcu sa jej dovolania (sp. zn. Obdo V 27/03, 1 Obdo V 15/2005) pridelený „senát JUDr. S., zatiaľ čo na dovolacom rozsudku je podpísaný predseda senátu JUDr. Peter   D.“. Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   výslovne   uviedla,   že   sa   o uvedených skutočnostiach dozvedela „... po doručení dovolacieho rozsudku...“a že k zmene došlo „... bez vyrozumenia účastníkov...“.

Tieto   tvrdenia   sťažovateľky   sú   však   v rozpore   s obsahom   spisu   krajského   súdu sp. zn.   13   Cb   6671/94,   z ktorého   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v rámci   konania   o dovolaní sťažovateľky (na základe pokynu predsedu senátu z 10. februára 2005) zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky, ako aj právnemu zástupcovi žalovaného v II. rade upovedomenie o tom, že vo veci bude vyhlásené rozhodnutie 28. februára 2005, ako aj o zložení senátu, ktorý vo veci rozhodne. V upovedomení sa výslovne uvádza, že zloženie senátu, ktorý vec prejedná, „... je nasledovné: JUDr. P. D., predseda senátu, JUDr. J. S., JUDr. J. Z., JUDr. A. M. a JUDr. B. senátu.“

Právni zástupcovia boli v tomto upovedomení zároveň poučení o možnosti vzniesť námietku proti niektorému z členov dovolacieho senátu. Upovedomenie bolo doručené tak právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   ako   aj   právnemu   zástupcovi   žalovaného v II. rade14. februára 2005.

Najvyšší súd vec prejednal 28. februára 2005 a následne vyhlásil rozsudok v zložení senátu zodpovedajúcom upovedomeniu z 10. februára 2005.

Sťažovateľka v období od 14. februára 2005, keď jej bolo oznámené zloženie senátu najvyššieho súdu, ktorý vec prejedná a rozhodne, do 28. februára 2005, keď najvyšší súd vec prejednal a rozhodol, nezákonné zloženie senátu (a tým porušenie svojho práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi) priamo v konaní pred najvyšším súdom nenamietala, a to aj napriek tomu, že ako účastník konania bola oprávnená podávať návrhy a vznášať námietky tak hmotnoprávneho (týkajúce sa veci samej), ako aj procesného charakteru. Urobila tak až v sťažnosti podanej ústavnému súdu po doručení dovolacieho rozsudku.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z čl.   127   ods.   1   ústavy   je   limitovaná princípom subsidiarity a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   –   pozri   napr.   III.   ÚS   79/02)   poskytnúť   právnu ochranu základným právam a slobodám fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Podmienkou prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie (v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde) je preto vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov zo strany sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený.

Sťažovateľka   takto   v posudzovanom   prípade   nepostupovala,   ale   s námietkou porušenia svojho práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa obrátila priamo na ústavný súd. Z uvedeného   dôvodu   nie   je   na   meritórne   rozhodovanie   o   sťažnosti   v tejto   časti   daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka navyše porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   namieta   na   základe   tvrdenia,   že   pôvodne   bola   vec týkajúca sa jej dovolania pridelená senátu, ktorému predsedal JUDr. J. S. „... zatiaľ čo na dovolacom rozsudku je podpísaný predseda senátu JUDr. P. D.“.

Z právnych názorov ústavného súdu vyslovených v rozhodnutiach vo veciach sp. zn. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99 a III. ÚS 31/01 je zrejmé, že za zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené   predpoklady   na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je   určený   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie   o prejednávanej   veci.   Ak   súd rozhoduje   v senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na konanie a rozhodovanie v senáte.

Rozhodujúcimi   skutočnosťami   pre   takýto   výklad   pojmu   „zákonný   sudca“ v prípadoch senátneho rozhodovania sú zásady rovnakého plnenia základných sudcovských povinností všetkých členov senátu v konaní a pri rozhodovaní vo veci, rovnosť ich hlasov pri   rozhodovaní   a potreba   väčšiny   hlasov   na   prijatie   rozhodnutia.   Právne   stanovisko predsedu senátu preto nemusí byť nutne základom pre rozhodnutie (môže byť prehlasovaný)

- mutatis mutandis III. ÚS 31/01.

Člen príslušného senátu je zákonným sudcom účastníka konania bez ohľadu na to, či je zároveň aj predsedom tohto senátu alebo nie.

Z obsahu   spisu   týkajúceho   sa   predmetnej   veci   je   pritom   nepochybné,   že   členmi senátu, ktorý dovolanie sťažovateľky prerokoval a taktiež o ňom rozhodol, bol tak sudca najvyššieho   súdu   JUDr.   J.   S.,   ako   aj   sudca   najvyššieho   súdu   JUDr.   P.   D.   Tvrdenie sťažovateľky, že pri prvom predložení spisu najvyššiemu súdu na konanie o ňou podanom dovolaní bol predsedom senátu JUDr. J. S., avšak v čase rozhodovania predsedal senátu JUDr.   P.   D.,   preto   samo   osebe   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažnosť sťažovateľky možno preto v tejto časti kvalifikovať aj ako zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov   ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.4. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní tvrdiac, že „... na základe jednostranného podnetu zástupcov Ch. a. s. H. a za ich prítomnosti   ako   aj   za   prítomnosti   podpredsedu   KS   v Košiciach   (bez   účasti   žalobcu   – sťažovateľa,   resp.   jeho   zástupcu)   prebehlo   v   dotknutej   veci   na   súde   jednanie,   ktorého predmetom nemusel byť iba obsah v ňom zaznamenaný“. Malo sa tak stať 6. februára 2002. Ako dôkaz predložila sťažovateľka kópiu úradného záznamu o obsahu uvedeného rokovania evidovaného na krajskom súde pod sp. zn. Spr. 272/02.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spisový materiál krajského súdu sp. zn. Spr. 272/02. Z obsahu tohto spisu, ktorého súčasťou je aj úradný záznam zo 6. februára 2002 predložený sťažovateľkou v prílohe sťažnosti, vyplýva,   že   predmetom   stretnutia   zástupcov   žalovaného   v II.   rade   s podpredsedom krajského súdu bola ich sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu vedenom pod   sp.   zn. 13   Cb   6671/94 a v súvisiacej   veci   sp.   zn.   10   Cb   99/02   (najmä v súvislosti s rozhodovaním   o predbežných   opatreniach   vydaných   krajským   súdom   v označených konaniach). Zástupcovia žalovaného v II. rade žiadali „... zabezpečiť, aby súd vo veci konal včas...“, zdôrazniac,   že „...   včasnosť   úkonov   je   potrebná   vzhľadom   na možný   veľmi nepriaznivý ekonomický dopad takéhoto rozhodnutia súdu pre prípadné prieťahy v konaní na ekonomickú situáciu v tejto spoločnosti“.

Podľa § 17 ods. 1 v tom čase platného a účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) - ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“ - sa fyzické a právnické osoby mohli obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami na postup   súdu,   ak išlo   o   prieťahy   v   konaní,   o   nevhodné   správanie   alebo narušovanie dôstojnosti   súdneho   konania   súdnymi   osobami.   V   iných   prípadoch   nebola   sťažnosť prípustná.

Podľa § 24 zákona č. 80/1992 Zb. orgán štátnej správy súdu bol povinný prešetriť všetky skutočnosti, pokiaľ neboli z prešetrovania vylúčené. Ak to bolo pre riadne vybavenie sťažnosti potrebné, mal sa vypočuť sťažovateľ a mali sa k nej vyjadriť osoby, proti ktorým sťažnosť smerovala, prípadne ďalšie osoby, ktoré mohli pomôcť pri prešetrení sťažnosti.

Sťažnosť zástupcov žalovaného v II. rade vybavil predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 272/02 z 12. marca 2002, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Na základe Vašej požiadavky z 1. 2. 2002 (doručenej Krajskému súdu v Košiciach 5. 2. 2002) sa realizovalo urgentné   riešenie   sťažnosti   na   postup   sudcu   JUDr.   V.   H.   v konaní   13 Cb 6671/94, 10 Cb 99/02 dňa 6. 2. 2002 rokovaním s podpredsedom Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. S.. Bolo zabezpečené nahliadnutie do požadovaných spisov, vyjadrenie sudcu k Vašej sťažnosti i včasné rozhodnutie súdu o Vašom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia (rozhodnuté 18. 2. 2002). (...)

Hodnotenie správnosti (nesprávnosti) právneho názoru sudcu nie je v kompetencii orgánu správy súdnictva, ale príslušného odvolacieho súdu.

Nie som preto oprávnený riešiť v tomto smere Vašu sťažnosť na postup sudcu (išlo by o neoprávnený zásah do rozhodovacej činnosti nezávislého sudcu).

Vo veci 10 Cb 99/02 Krajského súdu v Košiciach sa po podaní Vášho odvolania (doručené krajskému súdu 1. 3. 2002) zrealizovali sudcom včas procesné úkony. Spis bude predložený odvolaciemu súdu. (...)“.

Obsah tohto listu svedčí o tom, že predseda krajského postupoval pri vybavení tejto sťažnosti   spôsobom   a v rozsahu   ustanoveným   v zákone   č.   80/1992   Zb.   nezasahujúc do postupu a rozhodovania zákonného sudcu vo veci ako takej (pokiaľ ide o hmotné a procesné práva účastníkov konania). Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť jeho postupom, prípadne stretnutím konaným 6. februára 2002 v neprítomnosti sťažovateľky k porušeniu rovnosti účastníkov samotného súdneho konania.

Za   protiprávne ovplyvňovanie súdneho konania alebo za   porušenie   rovnosti   jeho účastníkov nie je možné považovať konanie predstaviteľa štátnej správy súdu smerujúce k prešetreniu sťažnosti v zmysle zákona č. 80/1992 Zb.

Tvrdenie   sťažovateľky,   že   predmetom   stretnutia   konaného 6.   februára   2002 nemuselo   byť   iba   podanie   sťažnosti,   ktorej   obsah   je   zachytený   v úradnom   zázname z uvedeného   dňa,   má   špekulatívnu   (hypotetickú)   povahu.   Vyvracia   ho   obsah   listín obsiahnutých v spise krajského súdu sp. zn. Spr. 272/02 (predovšetkým obsah vyjadrenia zákonného   sudcu   k sťažnosti   z 8.   februára   2002   a obsah   listu   predsedu   krajského   súdu z 12. marca   2002,   ktorým   upovedomil   zástupcov   žalovaného   v II.   rade   o výsledku prešetrenia   ich   sťažnosti),   pričom   sťažovateľka   na   podporu   svojho   tvrdenia   neuviedla žiadne iné skutočnosti a nepredložila ani neoznačila žiadny dôkaz.

Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2.5.   Ústavný   súd   považoval   za   zjavne neopodstatnenú   aj   námietku   sťažovateľky o porušení jej základného práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledku nedoručenia prvostupňového rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000, čo malo zároveň znemožniť sťažovateľke podať odvolanie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka takéto procesné pochybenie vo svojom vyjadrení z 20. februára 2001 k odvolaniu proti rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000 (odvolanie   podal   žalovaný   v II.   rade)   nenamietala.   Nenamietala   ho   ani   v priebehu odvolacieho konania či už formou písomného podania, alebo priamo na pojednávaní pred odvolacím   súdom   (na   ktorom   boli   osobne   prítomní   splnomocnený   právny   zástupca sťažovateľky aj štatutárny zástupca sťažovateľky - konateľ spoločnosti) a nenamietala ho napokon   ani   v dovolaní   podanom   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   o odvolaní   č.   k. 1 Obo 167/2001-413, 1 Obo 168/2001 z 23. novembra 2001, resp. ani v ďalšom priebehu dovolacieho konania (po dobu trvania lehoty na dovolanie - § 242 ods. 3 OSP). Namieta však,   že   na   uvedenú   vadu   konania   mal   dovolací   súd   v dovolacom   konaní   sp.   zn. Obdo V 27/03, 1 Obdo V 15/2005 prihliadať z úradnej povinnosti [§ 237 písm. f) OSP v spojení s § 242 ods. 1 OSP].

Najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   rozsudkom   č.   k.   Obdo   V   27/03-612, 1 Obdo V 15/2005 z 28. februára 2005 dovolanie sťažovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu zamietol a vadu konania, ktorú sťažovateľka namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu, nekonštatoval.

Z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 13 Cb 6671/94 vyžiadaného ústavným súdom vyplývajú v tejto súvislosti tieto relevantné skutočnosti:

Na pojednávaní konanom 23. októbra 2000 krajský súd vyhlásil rozsudok. Písomné vyhotovenie   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   13   Cb   6671/94-303   bolo   vypravené 20. decembra 2000. Právny zástupca žalovaného v I. rade ho prevzal 23. decembra 2000 a právny zástupca žalovaného v II. rade 2. januára 2001.

Žalovaný v II. rade podal 15. januára 2001 proti rozsudku odvolanie. Krajský súd zaslal   23.   januára   2001   odvolanie   žalovaného   s výzvou   na   vyjadrenie   sa   k nemu   tak sťažovateľovi   (jeho   štatutárnemu   zástupcovi),   ako   aj   právnemu   zástupcovi   žalovaného v I. rade. Právnemu zástupcovi žalovaného v I. rade boli odvolanie a výzva na vyjadrenie doručené 5. februára 2001. Štatutárnemu zástupcovi sťažovateľa boli odvolanie a výzva na vyjadrenie sa k nemu doručené 12. februára 2001.

Dňa   1.   marca   2001   bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa z 20. februára 2001 k odvolaniu   žalovaného v II.   rade   podpísané   štatutárnym zástupcom sťažovateľa, v ktorom v rámci argumentácie ohľadne výšky úrokov z omeškania poukazuje na obsah napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000.

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z 12.   marca   2001   bola   26.   marca   2001 štatutárnemu zástupcovi sťažovateľa zaslaná výzva krajského súdu, aby obratom oznámil, kedy mu bol doručený rozsudok krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000. Výzva krajského súdu bola štatutárnemu zástupcovi sťažovateľa doručená 30. marca 2001. Štatutárny zástupca sťažovateľa listom z 5. apríla 2001 doručeným krajskému súdu 9. apríla 2001 oznámil: „Na základe výzvy Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. 3. 2001, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 30. 3. 2001, oznamujeme, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Cb 6671/94 zo dňa 23. 10. 2000, bol navrhovateľovi doručený 8. 1. 2001.“

Podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom v čase doručovania označeného   rozsudku   krajského   súdu   z 23.   októbra   2000   doručoval   súd   písomnosti spravidla   poštou.   Súd   mohol   podľa   okolností   doručiť   písomnosť   aj   sám   alebo prostredníctvom   orgánu   obce   alebo   príslušného   policajného   orgánu   a   v   prípadoch ustanovených   osobitnými   predpismi   aj   prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 45 OSP). Podľa § 47 ods. 1 v spojení s § 158 ods. 2 OSP sa rozsudok doručoval do vlastných rúk. Podľa § 48 ods. 1 OSP sa písomnosti určené orgánom alebo právnickým osobám doručovali pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať písomnosti. Ak ich niet, doručovala sa písomnosť, ktorá bola určená do vlastných rúk, tomu, kto bol oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijal.

Zákonná právna úprava   platná a účinná v čase doručovania   označeného rozsudku krajského   súdu   z 23.   októbra   2000   vyžadovala   pre   účinné   doručenie   tohto   rozhodnutia sťažovateľke   jeho   doručenie   pracovníkom   oprávneným   prijímať   v mene   sťažovateľky písomnosti   alebo   jej   štatutárnemu   zástupcovi.   Neustanovovala   však,   a tým   ani neobmedzovala okruh dôkazných prostriedkov alebo spôsob dokazovania, ktorými možno náležité   doručenie   písomnosti   v súdnom   konaní   zisťovať   (uvedené   platilo   tak   v čase doručovania   označeného   rozsudku   krajského   súdu   z 23.   októbra   2000,   ako   aj   v čase rozhodovania najvyššieho súdu v dovolacom konaní v predmetnej veci).

Aj keď za štandardný spôsob treba považovať zistenie doručenia na základe vrátenej doručenky   podpísanej   osobou   oprávnenou   prijať písomnosť,   za   situácie,   keď   štatutárny zástupca   sťažovateľky   listom   z 5.   apríla   2001   doručenie   rozsudku   krajského   súdu z 23. októbra 2000 výslovne potvrdil (uvedúc aj konkrétny dátum, kedy sa tak stalo, ktorý z hľadiska   časových   súvislostí   zodpovedá   obdobiu   doručenia   označeného   rozhodnutia ostatným   účastníkom   konania,   resp.   ich   právnym   zástupcom)   a v ďalšom   priebehu odvolacieho   či   dovolacieho   konania   sťažovateľka   vadu   v doručení   tohto   rozhodnutia nenamietala,   pričom   vyjadrenie   jej   štatutárneho   zástupcu   k odvolaniu   proti   označenému rozsudku zo strany žalovaného v II. rade svedčí o tom, že obsah rozsudku krajského súdu z 23. októbra 2000 sťažovateľka poznala, nemožno dovolací rozsudok najvyššieho súdu z 28.   februára   2005 na základe sťažovateľkou   vznesených   námietok považovať v tomto smere za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, resp. porušujúci ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka   spochybnila riadne doručenie rozsudku krajského súdu z 23. októbra 2000, a teda aj obsah svojho listu z 5. apríla 2001 až po značnom časovom odstupe (v sťažnosti podanej ústavnému súdu v júli 2005) s odôvodnením jej štatutárneho zástupcu (doplneným v priebehu konania pred ústavným   súdom   7.   decembra   2005),   v ktorom   sa   uvádza: „Rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach č. 13 Cb 6671/94 zo dňa 23. 10. 2000 som nikdy zo súdu neobdržal. Bol som s ním iba oboznámený pri jeho vyhlásení a z odvolania odporcu 2/ Ch. a. s. H. K napísaniu listu   z   05.   04.   2001   som   preto   iste   dal   pokyn   bez   preverenia   príslušnej   mojej korešpondencie.   Tak   sa   stalo,   že   som   si   fotokópiu   rozsudku   o   zastavení   konania   proti pôvodne tretiemu odporcovi Ch., a. s. H. (ktorý som spolu s vyúčtovaním trov obdržal od jeho   právnej   zástupkyne   Dr.   Č.   dňa 8.   1.   2001) omylom   „zamenil“   za   už spomínaný rozsudok č. 13 Cb 6671/94 z 23. 10. 2000.

Keďže som toho času odcestovaný mimo moje trvalé i prechodné bydlisko, písomný dôkaz   o   vyššie   uvedenej   skutočnosti   zašlem   po   preverení   príslušnej   korešpondencie   až dodatočne.“

Až do dňa predbežného prerokovania sťažnosti však sťažovateľka žiadny dôkaz na podporu svojich   tvrdení   v konaní   pred   ústavným   súdom   nepredložila   ani   neoznačila. Vzhľadom na tieto skutočnosti, prihliadajúc aj na to, že uznesenie o zastavení konania proti Ch., a. s., H., o ktorom sa štatutárny zástupca sťažovateľky zmieňuje, bolo v konaní vydané už 20. novembra 1996 a krajský súd ho doručil účastníkom, resp. ich právnym zástupcom v decembri   1996,   považoval   ústavný   súd   skutkové   tvrdenia   sťažovateľky,   na   základe ktorých namietala porušenie svojich práv v dôsledku nedoručenia prvostupňového rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000, za zjavne nepodložené.

2.6. Sťažovateľka namieta taktiež porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny tvrdiac, že   celková   doba   prejednania   jej   veci   od   podania   žaloby   (30.   mája   1994)   do   vydania rozsudku najvyššieho súdu v dovolacom konaní (28. februára 2005) je neprimeraná (desať rokov). Z tohto dôvodu žiada vysloviť aj porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „... v konaniach ktoré boli všeobecnými súdmi zavŕšené na Najvyššom súde SR...“.

Sťažovateľka   namietajúc neprimeranosť   doby   prerokovania   napáda   konanie v   jej veci ako celok (od podania žaloby do konečného rozhodnutia vo veci). Na ústavný súd sa obrátila   18.   júla   2005,   teda   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu z 28. februára 2005 v dovolacom konaní (6. júna 2005).

V čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   t.   j.   18.   júla   2005,   už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka nachádzala pred právoplatným skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že táto   sťažnosť   zohráva   aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je aj v tejto časti   zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ju   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

2.7. Na základe vyššie uvedených skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   v časti   týkajúcej   sa   námietky   sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože táto námietka bola založená na už uvedených dôvodoch, ktoré podľa názoru ústavného súdu neboli dostatočné pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (body 2.2. až 2.6. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006