znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 158/2015-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015v senáte   zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuĽubomíra   Dobríka   o prijatej   sťažnosti   spoločnosti   JUPOR,   s.   r.   o.,   Štefánikova   12,Michalovce, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Kreibikom, Opálová 18, Košice, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MCdo 1/2014 a jeho uznesením z 26. júna 2014takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti JUPOR, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MCdo 1/2014 a jeho uznesenímz 26. júna 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   MCdo   1/2014z 26. júna   2014 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republikyna ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý spoločnosti JUPOR, s. r. o.,uhradiť trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva a tridsať centov) na účetjej právneho zástupcu Mgr. Tomáša Kreibika, Opálová 18, Košice, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 158/2015-23   z 28.   apríla   2015   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti JUPOR, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MCdo 1/2014 a jeho uznesením z 26. júna 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na stranenavrhovateľky o zaplatenie sumy 30 306 € s príslušenstvom vedeného Okresným súdomTrebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 1/2010. Okresný súd rozsudkomč. k. 10   C   1/2010-186   z   21.   októbra   2011   v spojení   s opravným   uznesením   sp.   zn.10 C 1/2010 z 21. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil odporcoviv konaní (ďalej len „odporca“) povinnosť zaplatiť sťažovateľkesumu   30   306   €   s   príslušenstvom.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len„krajský súd“) č. k. 5 Co 126/2012-236 z 8. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“) bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal 22. januára 2014 generálnyprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolaniena   základe   podnetu   odporcu.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zrušil   rozsudokokresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšiekonanie.

Sťažovateľka už vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu vo vzťahu k právoplatnostirozsudku   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   uviedla,   že   odporcav konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom udelil plnú moc na zastupovaniena celé konanie advokátovi (ďalej aj „právny zástupca odporcu“),a ďalej   opisuje   doručovanie   rozsudku   krajského   súdu   takto: „Zo   spisu   okresného   súdu (č. l. 243) vyplýva, že okresný súd doručoval rozsudok krajského súdu v predmetnom spore právnemu zástupcovi odporcu advokátovi. Dňa 9. januára 2013 okresný súd doručenkou číslo 17 doručil prostredníctvom súdneho doručovateľa predmetný rozsudok splnomocnenému advokátovi a tento to svojim podpisom na doručenke riadne potvrdil prevzatie predmetného rozsudku. Z tohto dôvodu, v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bol rozsudok riadnym spôsobom doručený.

Sťažovateľ si rozsudok osobne prevzal ešte 4. januára 2013 a na základe týchto skutočností okresný súd vyznačil právoplatnosť rozsudku krajského súdu.

Po doručení rozsudku právny zástupca odporcu, podľa názoru sťažovateľa účelovo, rozsudok vrátil okresnému súdu Trebišov, z dôvodu, že tento mal byť doručovaný priamo žalovanému nakoľko odporca odvolal právnemu zástupcovi plnú moc. Dôkazom o tom má byť podanie právneho zástupcu odporcu doručené okresnému súdu po doručení rozsudku krajského súdu.

O skutočnosti, že rozsudok krajského súdu bol riadne doručený právnemu zástupcovi odporcu a   tento ho   mal v držbe   svedčí aj podanie podnetu   na mimoriadne dovolanie odporcu   generálnemu   prokurátorovi   opätovne   prostredníctvom   toho   istého   právneho zástupcu (!!!) z 31. januára 2013 - sp. zn. Pz 53/2013. Týmto odporca aj nepriamo potvrdil riadne doručenie rozsudku 9. januára 2013.“

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok krajského súdu bol riadnym spôsobomdoručený   právnemu   zástupcovi   odporcu   9.   januára   2013   a   doručením   nadobudolaj právoplatnosť.

Ako ďalej uvádza sťažovateľka, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolodoručené   najvyššiemu   súdu   22.   januára   2014, „teda   po   lehote   jedného   roka od právoplatnosti rozsudku krajského súdu“. Preto podľa jej názoru z tohto dôvodu „mal a musel“ najvyšší   súd   mimoriadne   dovolanie   odmietnuť   z   dôvodu   oneskorenosti   jehopodania v zmysle § 243b v spojení s § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejaj „OSP“) a poukazuje pri tom na judikatúru najvyššieho súdu, napríklad „5 Cdo 89/2007, V 3/1973“.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje:„-   rozsudky   okresného   súdu   a   krajského   súdu   nadobudli   právoplatnosť 9. januára 2013 a to účinným doručením právnemu zástupcovi odporcu

- Najvyšší súd svojim postupom a uznesením zásadným spôsobom ignoroval základne ustanovenia Občianskeho   súdneho poriadku a   tým porušil právo   sťažovateľa   na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zrušením   právoplatných rozsudkov   napriek   oneskorenosti   podania   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom.

-   Najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nezaoberal   už   vyznačenou   doložkou právoplatnosti,   napriek   tomu,   že   to   sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   k   mimoriadnemu dovolaniu namietal.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci nálezv ktorom vysloví, že:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti JUPOR s. r. o. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 1/2014 z 26. júna 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 1/2014 z 26. júna 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti JUPOR s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.055,16 Eur..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta...“

Predsedníčka   najvyššieho   súdu   sa   prípisom   č.   k.   KP   3/2015-34,   Cpj   21/2015z 3. júna 2015 vyjadrila takto: „Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok sťažovateľa   na   zaplatenie   30 306   €   s   príslušenstvom   z   titulu   nevrátenia   pôžičiek poskytnutých odporcovi v roku 2007 a zaplatenie náhrady trov konania. Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Trebišov rozsudkom z 21. októbra 2011 č. k. 10 C 1/2010-186 v spojení s uznesením Okresného súdu Trebišov z 21. marca 2012 č. k. 10 C 1/2010-218 rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi istinu v sume 30 306 € a 8,5 %-ný úrok z omeškania zo sumy 30 306 € od 26. februára 2008 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy   konania.   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   z   8.   novembra   2012   sp.   zn. 5 Co 126/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia potvrdil. Najvyšší   súd   svojím   uznesením   z   26.   júna   2014   sp.   zn.   1   MCdo   1/2014   zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8. novembra 2012 sp. zn. 5 Co 126/2012 a rozsudok Okresného súdu Trebišov z 21. marca 2012 č. k. 10 C 1/2010-218 v spojení s opravným uznesením z 21. marca 2010 č. k. 10 C 1/2010 a vec vrátil Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   rozsudky   okresného   a   krajského   súdu nadobudli právoplatnosť 9. januára 2013, a to účinným doručením právnemu zástupcovi odporcu, vyznačenou doložkou právoplatnosti sa najvyšší súd nezaoberal a teda svojím postupom a uznesením zásadným spôsobom ignoroval základné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru zrušením právoplatných rozsudkov napriek oneskorenosti podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. Navyše sťažovateľ zastáva názor, že odporca v predmetnej veci nevyužil všetky opravné prostriedky, pretože proti právoplatnému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie, poukázal pritom na judikatúru ústavného súdu (PL ÚS 57/99).

Najvyšší súd sa v dovolacom konaní zaoberal predovšetkým otázkou, či boli splnené procesné   predpoklady,   za   splnenia   ktorých   môže   o   podanom   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora konať, zvlášť otázkou, či mimoriadne dovolanie bolo podané včas (pozri strana 8 a 9 uznesenia). Uskutočnil tiež výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania. V dovolacom konaní sa následne zaoberal otázkou, kto, resp. ktorú osobu možno označiť za nositeľa hmotnoprávnej povinnosti dlžníka vo vzťahu k poskytnutým finančným prostriedkom.

Skutočnosť, že sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu nepostačuje na to, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti. Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) neznamená právo na to, aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   Ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2008, III. ÚS 267/08). Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie   a   na   súdnu   ochranu,   keďže   najvyšší   súd   sa   v   dovolacom   konaní   vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania o prijatej sťažnosti.

K   vyjadreniu   predsedníčky   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   (jej   právny   zástupca)zaujala listom z 25. júna 2015 takéto stanovisko:

,,V   zmysle   podania   zo   dňa   7.   4.   2015   a   predloženej   fotokópie   súdneho   spisu Okresného súdu Trebišov, str. č. 309 je preukázané, že právny zástupca

, rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov,   sp.   zn.   10C/1/2010 dňa 9. 1. 2013 (rozsudok Okresného súdu Trebišov v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach) riadne prevzal, tak ako je uvedené na doručenke v predmetnom súdnom spise. Následne si právny zástupca nechal vyznačiť právoplatnosť k 16. 1. 2013 a dňa 31. 1. 2013 právny zástupca podal podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorému prokurátor nevyhovel a tak boli podané ďalšie   opakované   podnety   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   hoci neexistovali žiadne nové skutočnosti, ktoré by opakované podnety odôvodňovali.

Rozsudok Okresného súdu Trebišov s vyznačenou právoplatnosťou právny zástupca vracia   Okresnému   súdu   Trebišov   neštandardne,   do   rúk   zapisovateľky   a   to   až   dňa 26. 6. 2014,   presne   v   rovnaký   deň,   kedy   bolo   vydané   uznesenie   Najvyššieho   súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 MCdo 1/2014 z 26. júna 2014.

Máme   zato,   že   nami   doposiaľ   predložené   dôkazy   jasne   preukazujú   účelové a špekulatívne   konanie   odporcu   a   jeho   právneho   zástupcu,   preukazujú,   že   rozsudok Okresného súdu Trebišov bol dňa 9. 1. 2013 riadne doručený a mimoriadne dovolanie bolo podané oneskorene, t. j. po zákonnej lehote jedného roka.

Najvyšší   súd   sa   však   v   stanovisku   zo   dňa   3.   6.   2015   k   námietkam   sťažovateľa o oneskorenosti podania mimoriadneho dovolania vôbec nevyjadruje a neuvádza, akým spôsobom   mohol   ignorovať   ustanovenie   §   243g   Občianskeho   súdneho   poriadku,   hoci predstavujú   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé   prejednanie   veci   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky.   Nehovoriac o skutočnosti,   že   na   právoplatnosť   a   vyznačenú   doložku   právoplatnosti   sťažovateľ poukazoval a oneskorenosť podania aj v samotnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu namietal.“

Rovnako sťažovateľka vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel avýznam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie,   je   namietanéporušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu (a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu), ku ktorému malo dôjsťtým, že najvyšší súd neodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora doručenépo lehote stanovenej v § 243g OSP (do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97),   t.   j.   sú   založené   na   rovnakých   právnychvýchodiskách,   a   preto   možno   ich   rešpektovanie   posudzovať   spoločne   (m.   m.IV. ÚS 147/08).

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možnolen v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právona to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jehoveci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,že k reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   vecipoužije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti podania mimoriadnehoopravného   prostriedku   pochybil,   keď   ho   vyhodnotil   ako   podaný   v lehote   stanovenejv § 243g OSP.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkuv súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Aplikáciou   a výkladom   týchtoustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú   poskytovaťv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečenáspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istotya riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitostinávrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnuochranu   v právnom   štáte   však   pre   záver   o splnení   či   nesplnení   podmienok   konanianepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale splnenie či nesplnenie podmienok konaniamusí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým podľa § 243b ods. 2 prvejvety   a   ods.   4   v spojení   s   §   243i   ods.   2   OSP   o mimoriadnom   dovolaní   generálnehoprokurátora   podanom   proti   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   tak,   že   tento   rozsudokkrajského   súdu,   ako   aj   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súduna ďalšie konanie, uviedol okrem iného tieto relevantné skutočnosti:

„Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci   môže   mať   účastník   súčasne   len   jedného   zvoleného   zástupcu;   to   neplatí,   ak   ide o zastúpenie podľa § 25 (§ 24 O. s. p.). Zástupcovi, ktorého si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé konanie (tzv. všeobecné procesné) alebo   len   pre   určité   úkony   (jednoduché)   ako   to   ustanovuje   §   28   ods.   1   O.   s.   p. Plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 49 ods. 1 vety prvej O. s. p., ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom   pre   celé   konanie,   doručuje   sa   písomnosť   len   tomuto   zástupcovi. Odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným účastníkom sú účinné, len čo im ich súd oznámil.

V   danom   prípade   je   zo   spisu   zrejmé,   že odporcu   v   konaní zastupoval ako advokát už od podania odporu v tejto veci na súd a odporcom mu bolo udelené   procesné   plnomocenstvo   na   celé   konanie   (č.   l.   46   spisu).   Počas   konania   súd doručoval rozhodnutia vydané súdom na adresu jeho zástupcu. Podľa doručenky súdneho doručovateľa   zásielku,   ktorá   obsahovala   rozsudok   odvolacieho   súdu   prevzal 9. januára 2013. V deň doručenia zásielky odporca a súdu oznámili súdu, že plnomocenstvo bolo odvolané (č. l. 244,245 a 246 spisu). Súd následne po tom, čo sa dozvedel o zániku plnomocenstva advokátovi, naradil rozsudok odvolacieho súdu doručiť   odporcovi   osobne.   Uvedená   zásielka   odporcovi   nebola   dodaná,   podľa   zápisu vedúcej Pošty 1, Trebišov z 31. januára 2013 došlo pri doručovaní k zámene a podpísaná doručenka   (16.   januára   2013   nesprávnym   adresátom   f. )   bola   vrátená odosielateľovi (Okresnému súdu Trebišov) dňa 17. januára 2013 (č. l. 247 spisu). Po tomto zistení   súd   nariadil   znova   doručiť   rozsudok   odvolacieho   súdu   odporcovi   (viď   úprava z 6. februára   2013).   Odporca   ako   posledný   z   účastníkov   podľa   doručenky   rozsudok odvolacieho súdu prevzal 14. februára 2013.

Zákon   ustanovuje   podmienky,   za   ktorých   rozsudok   (riadne   doručený)   nadobúda právoplatnosť; tento čas je diferencovaný a záleží predovšetkým od toho, či oprávnená osoba využila právo podať odvolanie, prípadne, či využila dispozičný úkon, ktorý pripúšťa práva úprava. V prípade, že proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo podané odvolanie, nadobúda právoplatnosť rozsudok odvolacieho súdu dňom jeho doručenia.

Ako už bolo spomenuté vyššie rozhodnutie odvolacieho súdu naposledy bolo riadne doručené odporcovi 14. februára 2013 a pokiaľ navrhovateľ nespochybňuje, že rozhodnutie odvolacieho   súdu   mu   bolo   riadne   doručené,   súd   doložku   právoplatnosti   dňom 14. februára 2013 na rozhodnutí vyznačil správne (č. l. 186 spisu).

V   nadväznosti   na   uvedené   dovolací   súd   uzatvára,   že   pokiaľ   posledným   dňom na podanie mimoriadneho dovolania bol 14. februára 2014 a generálny prokurátor z tohto údaju   vychádzal   a   podal   mimoriadne   dovolanie   21.   januára   2014,   išlo   o   mimoriadne dovolanie podané včas. Navrhovateľova námietka v tomto smere je preto neopodstatnená.“

Z § 24 ods. 1 OSP vyplýva pre účastníka konania možnosť dať sa v konaní zastupovaťzástupcom,   ktorého   si   zvolí.   Svoje   procesné   práva   a   povinnosti   potom   vykonávaprostredníctvom   tohto   zástupcu.   Ako   zástupcu   si   účastník   môže   vždy   zvoliť   advokáta.Splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť (§ 25 ods. 1 OSP).

Z § 28 ods. 1 OSP vyplýva, že zástupcovi, ktorého si účastník zvolil, udelí písomnealebo ústne do zápisnice splnomocnenie buď na celé konanie alebo len na určité úkony.Podľa   §   28   ods.   2   OSP   splnomocnenie   udelené   pre   celé   konanie   nemožno   obmedziť.Zástupca, ktorému bolo toto splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktorémôže v konaní urobiť účastník. Odvolanie splnomocnenia účastníkom alebo jeho výpoveďzástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili, voči inýmúčastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd (§ 28 ods. 3 OSP).

Podľa   § 49   ods. 1   OSP prvej vety   ak   má účastník zástupcu   so   splnomocnenímpre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

Podľa   §   243g   OSP   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny   prokurátorna dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia.

Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnúnezmeniteľnosť rozhodnutia. Výnimka zo zásadnej nezmeniteľnosti rozhodnutia je prípustnáv súvislosti s uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku.

V   preskúmavanej   veci   z   obsahu   spisu   nesporne   vyplýva,   že   odporca   udelilsplnomocnenie   na   zastupovanie   na   celé   konanie   advokátovi v plnom rozsahu (č. l. 146 spisu). Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo preto v súlade s § 49ods.   1   OSP   doručované   tomuto   právnemu   zástupcovi,   ktorý   ho   osobne   prevzal9. januára 2013,   ako   to   vyplýva   z doručenky   súdneho   doručovateľa   okresného   súdunachádzajúcej   sa   za   pokynom   zákonnej   sudkyne,   ktorým   poverila   kanceláriu   nadoručovanie rozsudku krajského súdu (č. l. 243 spisu). Ešte v deň doručenia rozsudkukrajského súdu (9. januára 2013), avšak nepochybne až po jehoprevzatí, odporca, ako aj písomnými podaniami z 9. januára 2013 osobnedoručenými do podateľne okresného súdu oznámili vypovedanie splnomocnenia (č. l. 244,245 a 246 spisu), ku ktorému priložili aj jeho fotokópiu z 9. novembra 2012. Predmetnýrozsudok krajského súdu zároveň vrátil okresnému súdu a uviedol, že ho„je   potrebné   doručiť   priamo“ odporcovi.   Okresný   súd   na   to   nariadil doručiť   rozsudokkrajského súdu odporcovi osobne, pričom tento mu bol doručený až 14. februára 2013,keďže pri doručovaní došlo k zámene zásielok (navyše toto rozhodnutie nesprávne prevzala16. januára 2013 iná obchodná spoločnosť).

Na   základe   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   v   čase   doručovania   rozsudkukrajského súdu (ako aj jeho doručenia), t. j. 9. januára 2013 bol odporca riadne zastúpenýprávnym   zástupcom   pre   celé   konanie,   a   preto   súd   prvého   stupňa   správne   doručovalrozsudok tomuto zástupcovi (§ 49 ods. 1 OSP). Účastník konania síce môže splnomocnenieodvolať a zástupca môže splnomocnenie vypovedať, avšak tieto úkony sú voči súdu účinné,len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili. Do vtedy súd nielen môže, ale aj musíso zástupcom   (v   prerokúvanej   veci   s právnym   zástupcom)   konať   tak,   ako   kebysplnomocnenie trvalo. Preto opätovné doručovanie rozsudku účastníkovi konania nemalooporu v procesných predpisoch a opísané konanie odporcu a nemohlomať žiaden vplyv na posunutie dátumu právoplatnosti rozsudku krajského súdu.

Podľa ustálenej súdnej praxe (pozri napr. V 3/1973, R 67/1995 a ZSP č. 24/1998)lehota na podanie riadneho opravného prostriedku začína plynúť účastníkovi od doručeniarozhodnutia   jeho   zástupcovi   so   splnomocnením   pre   celé   konanie   (§   49   ods.   1   OSP),a nie od prípadného nadbytočného a procesne nesprávneho doručenia rozhodnutia osobneúčastníkovi   konania.   Vychádzajúc   z uvedeného   niet   pochýb   o tom,   že   aj   právoplatnosťrozhodnutia v takomto prípade nastáva jeho doručením právnemu zástupcovi účastníka.

Z uvedeného   je   zrejmé,   pri   doručovaní   rozsudku   krajského   súdu

bol v plnom rozsahu zachovaný zákonný postup pre jeho doručovanie určenýpríslušnými procesnými ustanoveniami, v prípade dodržania ktorých bola zásielka riadnedoručená a postup okresného súdu po doručení oznámenia o vypovedaní splnomocneniabol nadbytočný a procesne nesprávny. Preto pokiaľ najvyšší súd počítal jednoročnú lehotupodľa § 243g OSP na podanie mimoriadneho dovolania odo dňa následného doručeniarozsudku krajského súdu odporcovi, ústavný súd opakovane poukazuje na to, že táto lehotanepochybne začala plynúť už odo dňa, kedy prevzal rozsudok krajského súdu (keďže sťažovateľka predmetné rozhodnutie prevzala ešte pred tým).

S prihliadnutím na tieto východiská ústavný súd konštatuje, že výklad ustanovenia§ 49   ods.   1   OSP   prvej   vety   a   §   243g   OSP   vyslovený   najvyšším   súdom   bol   takinterpretáciou, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí, a že najvyšší súd svojím postupoma rozhodnutím, v ktorom nerešpektoval ústavnoprávne princípy zakotvené v čl. 46 ods. 1ústavy, nepochybne zasiahol do práva sťažovateľky na zákonný proces chráneného čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením(bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľkyna   súdnu   ochranu   i   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   bolo   namieste   využitieprávomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Najvyšší   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   jevykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré muvznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   a   ktoré   si   jeho   právnyzástupca vyčíslil sumou 1 055,16 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom   pozostávajúce   z   odmeny   advokáta   a   jeho   hotových   výdavkov   a   vychádzalpritom z § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a) a § 16ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   vo   veciachzastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2014 je 134 € a hodnota režijnéhopaušálu predstavuje sumu 8,04 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015je základná sadzba tarifnej odmeny stanovená v sume 139,83 € a hodnota režijného paušáluje 8,39 €. Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a prípravaprávneho zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) a jeden úkon právnej službyvykonaný   v   roku   2015   (stanovisko   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu)   patrí   sťažovateľkenáhrada trov jej právneho zastúpenia v celkovej sume 432,30 € vrátane režijného paušálu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015