znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 158/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany Baricovej   a sudcu   Rudolfa Tkáčika o sťažnosti Š. J., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Advokátska kancelária,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   pre namietané   porušenie   jeho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 247/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 37 C 57/2006) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 247/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 37 C 57/2006)   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 37 C 247/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Š. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý uhradiť Š. J. trovy konania v sume 501,60 € (slovom päťstojeden eur a šesťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Jany Fridrichovej, Advokátska   kancelária,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 158/2014-10 zo 4. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 247/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 37 C 57/2006).

Následne ústavný súd 14. apríla 2014 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   10.   septembra   2014. V jeho   prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu s chronológiou   úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

«... - návrh bol doručený na súd dňa 31.5.2006, v ňom sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2003 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti (Zmluva o zabezpečení) zo dňa 10.6.2003 uzavreté medzi účastníkmi konania sú neplatné,

-   súdny   poplatok   za   návrh   bol   navrhovateľom   na   výzvu   súdu   zaplatený   dňa 9.10.2006,

- dňa 27.11.2006 bol odporca vyzvaný, aby sa vyjadril k návrhu - vyjadrenie bolo doručené súdu dňa 20.12.2006,

- vo veci sa konalo dňa 23.4.2007 pojednávanie,   na ktorom bol vo veci vydaný rozsudok č.k. 37C/57/2006-53, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý, a navrhovateľovi bola uložená povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania,

- dňa 22.5.2007 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa voči rozsudku,

- spis bol 4.6.2007 predložený na Krajský súd v Trnave,

- dňa 10.12.2007 sa vo veci konalo pojednávanie na Krajskom súde v Trnave, ktorý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   odporcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   trovy odvolacieho - konania,

- dňa 22.1.2008 bol spis vrátený na Okresný súd Trnava a vec bola po doručení rozsudku krajského súdu účastníkom právoplatne skončená,

-   Generálna   prokuratúra   SR   podala   dňa   29.1.2009   mimoriadne   dovolanie na Najvyšší súd SR,

- Najvyšší súd SR Uznesením č.k. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009 (právoplatnosť nadobudlo dňom 24.9.2009) rozsudky Krajského súdu v Trnave zo dňa 10.12.2007 sp.zn. 11 Co 150/2007 a Okresného súdu Trnava zo dňa 23.4.2007 sp.zn. 37C/57/2006 zrušil, a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie,

- spisový materiál bol doručený na Okresný súd Trnava dňa 30.9.2009, bola mu pridelená sp.zn. 37C/247/2009,

- podaním došlým súdu dňa 9.10.2009 navrhovateľ požiadal o zmenu petitu návrhu,

-   Uznesením   č.k.   37C/247/2009-32   zo   dňa   6.11.2009   súd   pripustil   zmenu   petitu návrhu tak, že sa má určiť, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení záväzku sú neplatné, a že   navrhovateľ   je   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností;   zároveň   boli   navrhovateľ a odporca vyzvaní, aby sa vo veci vyjadrili po rozhodnutí NS SR a po pripustení zmeny petitu návrhu,

- podaním došlým súdu dňa 25.11.2009 oznámili svoj vstup do konania ako vedľajší účastníci   na   strane   odporcu;   súd   Uznesením   č.k.   37C/247/2009-57   zo   dňa   23.12.2009 pripustil ich vstup do konania,

-   odporca   sa   vo   veci   (na   výzvu   súdu)   vyjadril   podaním   došlým   dňa   2.12.2009; navrhovateľ sa vo veci (na výzvu súdu) vyjadril podaním došlým dňa 2.12.2009,

- výzvou zo dňa 4.1.2010 bol navrhovateľ vyzvaný, aby sa vyjadril k vyjadreniu odporcu - vyjadrenie navrhovateľa bolo doručené súdu dňa 19.1.2010,

- vedľajší účastníci sa vo veci vyjadrili podaním došlým súdu dňa 21.5.2010,

- vo veci sa konalo dňa 7.6.2010 pojednávanie,

- dňa   11.6.2010   bol   súdu   doručený   návrh   odporcu   na   vykonanie   ďalšieho dokazovania, dňa 15.6.2010 bol súdu doručený návrh navrhovateľa na vykonanie ďalšieho dokazovania, dňa 17.6.2010 bol súdu doručený návrh vedľajších účastníkov na vykonanie ďalšieho dokazovania,

-   výzvou   zo   dňa   28.7.2010   bolo   oslovených   spolu   7   spoločností   na   poskytnutie informácií   súdu;   požadované   informácie   boli   súdu   doručené   dňa   9.8.2010,   16.8.2010, 13.9.2010 a 23.9.2010,

- podaním došlým súdu dňa 19.7.2010 oznámilo svoj vstup do konania ako vedľajší účastníci na strane navrhovateľa Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,

-   navrhovateľ   sa   vo   veci   vyjadril   podaním   došlým   súdu   dňa   19.7.2010,   vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 22.10.2010,

- odporca sa vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 29.10.2010,

- vedľajší účastníci sa vo veci vyjadrili podaním došlým súdu dňa 4.11.2010,

- navrhovateľ sa vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 3.12.2010,

- vo vecí sa konalo dňa 8.12.2010 pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok - súd návrh zamietol, odporcovi a vedľajším účastníkom náhradu trov konania nepriznal,

-   podaním   došlým   súdu   dňa   27.1.2011   (doplnené   podaním   došlým   súdu   dňa 11.2.2011) navrhovateľ podal voči rozsudku odvolanie,

- podaním došlým súdu dňa 4.2.2011 vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS podalo voči rozsudku odvolanie,

-   výzvou   zo   dňa   1.2.2011,   resp.   7.2.2011,   boli   navrhovateľ,   odporca   a   vedľajší účastníci vyzvaní, aby sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadrili; vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa vyjadril podaním došlým súdu dňa 14.2.2011, resp.   11.3.2011,   vedľajší   účastníci   sa   vyjadrili   podaním   došlým   súdu   dňa   24.2.2011, navrhovateľ sa vyjadril podaním došlým súdu dňa 28.2.2011, odporca sa vyjadril podaním došlým súdu dňa 28.2.2011, resp. 11.3.2011,

- dňa 31.3.2011 bol spis predložený za účelom rozhodnutia o odvolaniach na Krajský súd v Trnave

-   vo   veci   sa   konalo   na   Krajskom   súde   v   Trnave   dňa   18.9.2012   pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti   týkajúcej   sa   neplatnosti   zmluvy   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   práva   k nehnuteľnosti zmenil tak, že určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti je neplatná, a vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (predmetný rozsudok Krajského súdu v Trnave bol účastníkom, resp. vedľajším účastníkom doručený dňa 29.10.2012, 8.11.2012 a 12.11.2012),

- podaním došlým dňa 12.11.2012 navrhovateľ „upravil“ okruh žalovaných tak, že odporcom v 2. rade a odporkyňou v 3. rade (ktorí v tom čase vystupovali v konaní ako vedľajší účastníci), spis bol 22.11.2012 vrátený z krajského súdu na Okresný súd Trnava,

-   podaním   došlým   súdu   dňa   30.11.2012   vedľajší   účastníci   podali   voči   rozsudku Krajského súdu v Trnave dovolanie, výzvou zo dňa 3.1.2013 boli navrhovateľ, odporca a vedľajší   účastník   Združenie   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   vyzvaní,   aby   sa k dovolaniu vedľajších účastníkov vyjadrili; navrhovateľ sa vyjadril podaním došlým súdu dňa 21.1.2013,

- dňa 10.4.2013 bol spis predložený za účelom rozhodnutia o dovolaní na Najvyšší súd SR,

-   Najvyšší   súd   SR   listom   zo   dňa   25.7.2013   spis   vrátil   z   dôvodu   potreby   jeho doplnenia,

- listom zo dňa 13.9.2013 bol odporca vyzvaný, aby sa vyjadril, či s dovolaním vedľajších účastníkov R. K. a R. K. súhlasí; listom zo dňa 17.9.2013 boli odporca a vedľajší účastníci   vyzvaní,   aby   sa   vyjadrili   k   vyjadreniu   navrhovateľa   k   dovolaniu   (v   zmysle inštrukcie   Najvyššieho   súdu   SR);   vedľajší   účastník   Združenie   na   ochranu   občana spotrebiteľa HOOS sa vyjadrilo listom došlým dňa 14.10.2013,

-   podaním   došlým   dňa   22.10.2013   vedľajší   účastníci   oznámili   svoje   vystúpenie z konania,

- dňa 6.11.2013 bol spis predložený za účelom rozhodnutia o dovolaní na Najvyšší súd SR,

-   Najvyšší   súd   SR   uznesením   č.k.   1Cdo   333/2013   zo   dňa   12.6.2014   dovolanie vedľajších účastníkov odmietol; spis bol doručený na tunajší súd dňa 9.7.2014, rozhodnutie bolo   účastníkom,   resp.   vedľajším   účastníkom   doručené   dňa   15.7.2014,   17.7.2014 a 21.7.2014,

- podaním došlým súdu dňa 28.7.2014 navrhovateľ požiadal o pripustenie vstupu do konania ďalšej účastníčky na strane odporcu,

- navrhovateľ sa vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 4.8.2014,

- uznesením vydaným dňa 2.9.2014 súd pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpili ďalší účastníci.»

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený s vyjadrením okresného súdu, aj ústavný súd.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   veci   uviedla,   že   ide   o „skutkovo aj právne zložitý spor“. K postupu účastníkov konania predsedníčka okresného súdu uviedla, že „v konaní došlo i k zmene návrhu na začatie konania, k vstupu vedľajších účastníkov   do   konania   a k rozšíreniu   návrhu   voči   ďalším   osobám.   Tieto   skutočnosti odôvodňovali   zvýšený   počet   procesných   rozhodnutí po   využití   opravných   prostriedkov účastníkmi konania.“. K veci ďalej uviedla, že „z prehľadu úkonov je zrejmé, že procesné úkony boli vo veci vykonávané v primeraných lehotách, bez prieťahov“.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ešte   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu oznámila,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   a pre   tento   prípad vyčíslila aj trovy   konania. Podaním   doručeným 29.   septembra   2014   právna   zástupkyňa sťažovateľa reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, v ktorom spochybnila právnu a skutkovú zložitosť sporu okrem iného aj s poukazom na to, že existuje pomerne ustálená   rozhodovacia   činnosť   súdov   v obdobných   veciach,   poukázala   na   nesprávnosť rozsudkov   okresného   súdu,   ktoré   bolo   potrebné   rušiť,   ako   aj   na   neefektívny   postup okresného súdu pri dovolacom konaní. Zároveň v podaní nanovo vyčíslila aj trovy konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom o určenie   neplatnosti   zmluvy   o úvere   z 10.   júna   2003, zmluvy   o zabezpečení   záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 10. júna 2003 a určenia jeho vlastníckeho práva k bytu, ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobné   žaloby   možno   zaradiť   k   štandardnej   agende všeobecného súdnictva,   preto jeho zložitosť   po   právnej   stránke hodnotí ako   priemernú. Pokiaľ ide o tvrdenie predsedníčky okresného súdu týkajúce sa skutkovej zložitosti veci, ústavný   súd   pripúšťa   istú   mieru   zložitosti,   ale   táto   sama   osebe   nemôže   ospravedlniť doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania.   Pokiaľ   ide   o kritérium   významnosti   sporu   pre sťažovateľa, z pohľadu sťažovateľa má existenčný charakter, keďže sa priamo dotýka jeho vlastníckych nárokov k bytu, respektíve riešenia jeho bývania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd zistil a konštatuje, že nezistil okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré by prispeli k celkovej dĺžke konania.

Pokiaľ   ide   o využitie   odvolania   a dovolania   ako   procesného   nástroja   proti konečnému rozhodnutiu   okresného   súdu   a Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na úspešnosť sťažovateľa v rámci týchto opravných konaní, preto aj dobu, ktorá štandardne je v zmysle judikatúry ústavného súdu potrebná na rozhodnutia o opravných prostriedkov a v princípe nepričítateľná okresnému súdu,   vzhľadom   na   úspešnosť   sťažovateľa   v týchto   opravných   konaniach   zarátal do posudzovanej   doby   pri   hodnotení   dĺžky   napadnutého   konania   z hľadiska   zbytočných prieťahov.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd v úvode poznamenáva, že už samotný fakt, že vec (hoci už bola raz nastolená právna istota rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 150/2007 z 10. decembra 2007, ktorý však bol na základe uznesenia o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 z 31. júla 2009 zrušený, pozn.) je aj po uplynutí ôsmich rokov na súde prvého stupňa, svedčí o tom,   že   vec   nie   je   prerokúvaná   v súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Napriek uvedenému ústavný súd z predloženého súdneho konštatuje, že po vrátení veci najvyšším súdom na okresný súd 30. septembra 2009 sa prvé pojednávanie v takejto veci aj s ohľadom na už uvedený výsledok mimoriadneho dovolacieho konania uskutočnilo až po deviatich mesiacoch. Okresný   súd v napadnutom   konaní opäť vyniesol   rozsudok   (druhý   v poradí, pozn.) 8. decembra 2010, proti ktorému bolo opäť podané odvolanie, na základe ktorého krajský súd v prvej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, vo zvyšnej časti zrušil a vrátil súdu   prvého   stupňa   na   opätovné   prerokovanie.   Súdny   spis   bol   krajským   súdom 22. novembra 2012 vrátený na okresný súd. Od vrátenia súdneho spisu krajským súdom na okresný súd sa dosiaľ nevykonalo ani jedno pojednávanie vo veci, hoci pre úplnosť je potrebné dodať, že súdny spis v súvislosti s podaným odvolaním vedľajších účastníkov bol na dovolacom súde osem mesiacov (od 6. novembra 2013 do 9. júla 2014).

Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu   vychádzal aj zo svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu (v poradí druhého) podali vedľajší účastníci dovolanie a okresný súd predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní 10. apríla 2013, pričom   najvyšší   súd   vrátil   okresnému   súdu   súdny   spis   pre   účely   jeho   doplnenia   ako predčasne predložený, pretože nebol daný súhlas hlavného účastníka konania (odporcu) s úkonom   vedľajšieho   účastníka   konania,   ktorý   dovolanie   vo   veci   podával.   Táto nesústredená činnosť spôsobila zbytočný prieťah v trvaní približne polroka, keďže súdny spis bol dovolaciemu súdu znovu predložený až 6. novembra 2013.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z dôvodov   zrušenia   prvého   rozsudku   v poradí,   ako   aj následne   druhého   rozsudku   okresného   súdu   v poradí,   ktorého   výrok   bol   totožný   s jeho prvým   rozsudkom,   ktorý   bol   následne   v časti   korigovaný   a v časti   odvolacím   súdom zrušený,   konštatuje,   že   postup   súdu   prvého   stupňa   po   vrátení   veci   najvyšším   súdom na okresný   súd   bol   ako   celok   neefektívny,   o čom   svedčí   aj   rozhodnutie   súdu   druhého stupňa.   Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd v napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, preto konštatuje, že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 37 C 247/2009, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 37 C 247/2009 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   okresný   súd   vo   veci   do   rozhodnutia   ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000   €,   ktoré   odôvodnil   intenzitou   zásahov   do   jeho   práv,   ako   aj   dĺžkou   ich   trvania. V podaní   doručenom   28.   júla   2014   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   navrhla   priznať zadosťučinenie v sume 14 000 €, ktoré odôvodnila okrem iného aj významom predmetu konania pre sťažovateľa.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   ako   aj   na   neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu, berúc do úvahy predmet konania, správanie sťažovateľa, ako aj jeho podiel na vyvolaní sporu (uzavretie zmlúv, ktorých neplatnosti sa dovoláva), v ktorom pociťuje právnu neistotu, a všetky okolnosti daného prípadu považoval priznanie sumy   4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 672,05 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 € a v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,17 € a a za jeden úkon právnej služby v roku 2014 (písomné stanovisko) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky v roku 2013 a za jeden úkon v roku 2014 po 8,04 €. Právna zástupkyňa je zároveň   platiteľom dane z pridanej   hodnoty, preto sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 83,60 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje teda sumu 501,60 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014