znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 158/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 2721/2012, sp. zn. Rvp 2722/2012, sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012 a sp. zn. Rvp 2725/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu Kežmarok sp. zn. 8 Er 1367/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 1365/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 1318/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 114/2010 z 21. februára 2012 a Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 Er 556/2009 z 29. februára 2012 a ich postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 2721/2012, sp. zn. Rvp 2722/2012, sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012 a sp. zn. Rvp 2725/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 158/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K.   o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. marca 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 2721/2012, sp.   zn.   Rvp   2722/2012,   sp.   zn.   Rvp   2723/2012,   sp.   zn.   Rvp   2724/2012   a sp. zn.   Rvp 2725/2012, ktorými namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Okresného   súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 1367/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 1365/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 1318/2010 z 21. februára 2012 a sp. zn. 8   Er   114/2010   z   21.   februára   2012   a   Okresného   súd   Skalica   sp.   zn.   1   Er   556/2009 z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a ich postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených základných práv; navrhol preto napadnuté uznesenia okresného súdu zrušiť, veci mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   tvrdil,   že   k porušeniu jeho označených   základných práv podľa   ústavy, práv podľa   dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu a Okresného súdu Skalica v označených konaniach.

1. K spoločnému prerokovaniu veci Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a   povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2721/2012, sp. zn. Rvp 2722/2012, sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012 a sp. zn.   Rvp   2725/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K veci samotnejÚstavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažností zaoberal otázkou, či sú naplnené   predpoklady   meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3 zákona   o   ústavnom   súde,   a   dospel   opätovne   k   záveru,   že   ich   podala   osoba   zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality   a   efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k   záveru,   že   o   návrhu   rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného   činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci   súdnej,   ktorej   súčasťou   je   aj   konanie   vykonávacie   –   na   súdnych exekútorov.   Nimi   sú   síce   fyzické osoby, avšak   táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol povinný   vykonať   štát,   resp.   súd,   je   pri   výkone   zverenej   štátnej   moci   povinný   dbať   a rešpektovať   základné   práva   tých   osôb,   vo   vzťahu   ku   ktorým   prenesenú   štátnu   moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosti odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal ich obšírnou právnou argumentáciou, obdobne ako to bolo v prípade jeho sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, I. ÚS 491/2011, I. ÚS 137/2012, III. ÚS 151/2012 (bod 2 výroku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012