znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 158/08-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   mája   2008 prerokoval vyhlásenie JUDr. M. S., B., o odmietnutí sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha pre jeho predpojatosť v rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1285/08 a takto

r o z h o d o l :

Sudca   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Juraj   Horváth   j e   v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1285/08.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta predpojatosť sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1285/08.Sťažnosť   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného   súdu   na rok   2008   pridelená na prerokovanie a rozhodnutie III. senátu ústavného súdu, pričom sudcom spravodajcom je predseda tohto senátu.

Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku zaujatosti voči sudcovi ústavného súdu Jurajovi Horváthovi, „voči ktorému sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť zo dňa 27. 12. 2007,   ktorá   bola   doručená   Ústavnému   súdu   SR   dňa   5.   1.   2008   a ktorá   je   podrobne špecifikovaná v bode 1 tohto odmietnutia pre predpojatosť“, a požiadala o jeho vylúčenie. V bode 1 sťažovateľka uviedla:

„Dňa 5. 1. 2008 sťažovateľka doručila na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť, ktorou sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky   JUDr.   M.   S. na zákonného   sudcu   upravené   v čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo na rozhodnutie   na   nezávislom   a nestrannom   súde   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   na   právny   štát   upravené   v čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. PL. ÚS 103/07-45 zo dňa 27. 6. 2007 vydanom v konaní vedenom pod č. Rvp 1199/06 porušené bolo a to tým, že: Ústavný súd   Slovenskej   republiky   rozhodoval   o žiadosti   Generálneho   prokurátora   SR o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sťažovateľky (uznesenie č. PL. ÚS 103/07-45 zo dňa 27. 6. 2007) v pléne v súlade s čl. 131 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom v súlade s ust. § 2 z. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov plénum tvorilo všetkých 13 sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   t.   j.   aj   JUDr.   Juraj   Horváth   (...), nezákonný sudca, ktorý mal byť z výkonu funkcie ústavného sudcu odvolaný podľa čl. 138 ods.   2   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a teda   prijaté   Uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   č.   PL.   ÚS   103/07-45   zo   dňa   27.   6.   2007   je   protiústavné a protizákonné.“

K vyhláseniu o predpojatosti sa sudca ústavného súdu Juraj Horváth vyjadril tak, že sa necíti byť predpojatý ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom, a predložil vec na postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú k vyhláseniu   o odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.

Podľa   ustanovenia   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ak   ide   o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.

Podľa čl. III bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje III. senát, ak ide o sudcov II. senátu.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho prerokovávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Nestrannosť   treba   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   treba   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prerokovavajúceho   prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade treba   zistiť,   či   sú   poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti v danom   smere.   V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „európsky súd“ z 1. októbra 1982).

Nemožno   sa   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt   v.   Belgicko   –   rozsudok   európskeho   súdu   zo 17.   januára   1970).   Sudca sa má objektívne   javiť   v očiach   strán,   že   je   nestranný,   a zároveň   musí   byť   vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Nestrannosť   sudcu   obyčajne   definovaná   ako   absencia   predsudku   alebo   zaujatosti sa z pohľadu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno rozlišovať subjektívny prístup, při ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,   aby   bola   vylúčená   každá   pochybnosť   o jeho   nestrannosti.   Objektívny   prístup spočíva   v otázke,   či   nezávisle   na osobnom   správaní   sudcu   určité   overiteľné   skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko – rozsudok európskeho súdu z 26. februára 1993). Rozhodujúcim prvkom   v otázke   rozhodovania   o zaujatosti   zákonného   sudcu   je   to,   či   obava   účastníka konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra   európskeho   súdu   vyžaduje,   aby   sa   obava   z nedostatku   nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska   preto   nezáleží   ani   na   tom,   že   sudca   sa   k návrhu   na   jeho   vylúčenie   vyjadril v zmysle,   že sa   vnútorne   necíti   byť   zaujatý.   Rozhodujúce   nie   je   jeho   stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.

V obdobnej   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   467/06   sudca Juraj Horváth sám predložil vyhlásenie o svojej prodpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.

Aj v tom prípade sa vyjadrenia na osobu sudcu týkali problematiky, ktorú nastolila sťažovateľka.

Ústavný súd snažiac sa o to, aby rovnaká nastolená otázka bola riešená zhodným spôsobom   i napriek   vyjadreniu   dotknutého   sudcu   mal   na   zreteli   objektívnu   nestrannosť sudcu,   ktorá   je   v konečnom   dôsledku   aj   nestrannosťou   rozhodujúceho   senátu,   a preto vylúčil sudcu Juraja Horvátha z rozhodovania predmetnej veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008