znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 158/07-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Y. T. a maloletej A. T., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Y. T., B., právne zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu Bratislava   V v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 9   C 47/90   a Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 41/06, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Y. T. a maloletej A. T., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 9   C   47/90   v   období   od   vydania   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. IV. ÚS 47/03 z 8. septembra 2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné právo Y. T. a maloletej A. T., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 41/06 p o r u š e n é   n e b o l i.

3. Y.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) a maloletej A. T., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume   70 000   Sk   (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava V p o v i n n ý   vyplatiť do rúk Y. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý   uhradiť Y. T. a maloletej A. T., trovy konania v sume 17 600 Sk (slovom sedemnásťtisícšesťsto slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. S. J., B.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 158/07-19 z 29. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Y.   T.   a   maloletej   A.   T.,   (ďalej   aj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 47/90 a Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 Co 41/06 v období od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 47/03 z 8. septembra 2003.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 2050/07   doručeným   ústavnému   súdu   3. augusta 2007,   v   ktorom   oznámil, že „Vzhľadom   k   všetkým   okolnostiam   prejednávanej   veci   nebudem   sa   vyjadrovať   k sťažnosti na otázky uvedené vo Vašom prípise III. ÚS 159/07-23 z 20. júla 2007, zastávam názor, že všetky relevantné podklady pre rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sú obsiahnuté v predloženom spise 9C 47/90 a iné podstatné skutočnosti pre rozhodnutie nie sú“.

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   súdu   vyjadrila   k   sťažnosti podaniami   sp. zn.   Spr. 3330/07   doručenými   ústavnému   súdu   10. mája 2007,   z   ktorého okrem iného vyplýva, že:

„predmetná vec napadla na odvolací súd dňa 13. 09. 2006 (...) Odvolací súd uznesením zo dňa 10. 01. 2007 pod č. k. 9 Co 435/2006-639 ustanovil do konania prekladateľa do jazyka maďarského M. B. (...) a uložil jej, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia previedla prekladateľský úkon, spočívajúci v preložení prekladu priložených listín   z jazyka slovenského   do jazyka   maďarského   (vyjadrenie   k odvolaniu, odvolanie   navrhovateľky   zo   dňa   04. 07. 2006,   potvrdenie   o   osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   predvolanie   na   termín pojednávania s prípisom).

Po uskutočnení (doručení) prekladu dňa 26. 02 2007, odvolací súd uznesením sp. zn. 9 Co 435/2006 zo dňa 27. 2. 2007, rozhodol o odmenách za preloženie listín a v ten istý deň nariadil vo veci termín pojednávania na deň 21. 06. 2007 (...)

Odporca sa k veci vyjadril písomným podaním, doručeným odvolaciemu súdu dňa 03. 04. 2007 a odvolací súd uznesením sp. zn. 9 Co 435/2006 zo dňa 03. 04. 2007 ustanovil prekladateľa do jazyka maďarského M. B. (...)

Vo veci je teda nariadený termín pojednávania na deň 21. 06. 2007 o 13.00 hod. a je predpoklad, ak budú splnené podmienky konania, že v tento deň bude vec ukončená. Vzhľadom   na   uvedené   konštatujem,   že   v   konaní   sp. zn.   9 Co 435/2006   prieťahy v súdnom konaní zo strany odvolacieho súdu nevznikli.“

Z ďalšieho vyjadrenia krajského súdu doručeného ústavnému súdu 7. augusta 2007 vyplýva, že krajský súd „v predmetnej veci rozhodol na pojednávaní dňa 21. 06. 2007. Súdny spis bol súdu prvého stupňa vrátený dňa 23. 07. 2007“.

K   podaniam   okresného   súdu   a   krajského   súdu   k   sťažnosti   sa   na   základe   výzvy ústavného súdu vyjadril právny zástupca sťažovateliek, ktorý v podaní z 15. augusta 2007 okrem iného uviedol:

„dňa 30. 07. 2007 bol nášmu právnemu zástupcovi doručený rozsudok Krajského súdu v   Bratislave,   ktorý nám   odvolací   súd   vo   veľkej časti vyhovel,   potvrdil   odporcovo otcovstvo a zaviazal ho platiť bežné ako aj zročné výživné.

Od vydania nálezu Ústavného súdu SR IV. ÚS 47/03 z 08. 09. 2003 uplynuli takmer ďalšie 4 roky, kým došlo k rozhodnutiu na Krajskom súde v Bratislave. Uvedenú dĺžku konania nemožno akceptovať a to ani s ohľadom na cudzí prvok na strane odporcu, najmä ak sa ten snažil všetkými prostriedkami vyhnúť splneniu si svojich rodičovských povinností voči   dcére   a   najmä   oddialiť   plnenie   vyživovacej   povinnosti.   Možno   povedať,   že   práve odporca najviac získal naťahovaním súdneho konania. My sme nemali inú možnosť, ako cestou slovenských súdov domôcť sa práva, no tak Okresný súd Bratislava V ako aj Krajský súd v Bratislave svojou nečinnosťou nám odňali právo na prejednanie veci v primeranej lehote a celé súdne konanie možno považovať z tohto dôvodu za neefektívny prostriedok ochrany, pričom súdy nerešpektovali ani názor vyslovený Ústavným súdom SR o existencii prieťahov v predmetnej veci. Osobitne treba zvýrazniť, že sa jednalo o konanie, kde sa vyžaduje   od   súdu,   aby   veci   venoval   mimoriadnu   starostlivosť,   nakoľko   sa   jedná o rozhodnutie   dotýkajúce   sa   osobného   stavu   (určenie   otcovstva),   ako   aj   zabezpečenia základných   životných   potrieb   maloletej   (výživné).   Po   celú   dobu   vyše   17   rokov   bolo, a do dnešného   dňa   aj   je,   zabezpečenie   tak   osobnej   ako   i   materiálnej   starostlivosti o maloletú len na jej matke.

Ako je zrejmé aj zo súdneho spisu, odporca zastával funkciu v štátnych štruktúrach ministerstiev   v Maďarskej   republike.   S   jeho postavením   bol bezpochyby   spojený slušný príjem. O dnešnom postavení odporcu už ale nič nevieme a je tu zrejmá hrozba, že odporca, vzhľadom na svoj doterajší postoj k súdnemu konaniu, sa bude naďalej vyhýbať plneniu si vyživovacej povinnosti. Nie je ani zrejmé, či je odporca ešte stále zamestnaný a aký príjem dosahuje.   Je   preto   ohrozené   aj   právo   sťažovateliek   na   vymožení   tak   zročného   ako   aj bežného výživného (odporca by mal mesačne platiť spolu 15. 000,- Sk). K uvedenej situácii došlo práve nečinnosťou menovaných súdov.

Dĺžka súdneho konania nám spôsobila značnú materiálnu ako aj nemateriálnu ujmu. Matka maloletej musela vynaložiť všetku možnú starostlivosť na zabezpečenie životných podmienok pre seba a svoju dcéru. Ak by otec aspoň finančne prispieval na dcéru, mohla by matka tráviť s dcérou podstatne viac času. Pocit bezmocnosti, ktorý si so sebou nesieme je zvýšený tým, že maloletá si 17 rokov nemohla v tlačivách uvádza meno svojho otca, aj keď ho vedela.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu nasledovný priebeh a stav konania v období po   4. novembri 2003,   keď   nadobudol   právoplatnosť   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 47/03 z 8. septembra 2003.

Dňa 25. novembra 2003 a opätovne 21. januára 2004 okresný súd žiadal znalca o zaslanie   znaleckého   posudku.   Dňa   12.   februára   2004   okresný   súd   uložil   znalcovi poriadkovú pokutu v sume 5 000 Sk. Dňa 12. marca 2004 okresný súd opätovne žiadal znalca o vypracovanie znaleckého posudku   a sťažovateľka v I. rade na okresnom súde požiadala o vydanie predbežného opatrenia, predmetom ktorého by bola mesačná úhrada výživného v nevyhnutnej miere pre maloletú dcéru. Dňa 2. júla 2004 okresný súd uložil znalcovi poriadkovú pokutu v sume 25 000 Sk. Dňa 12. októbra 2004 okresný súd vypočul znalca a dožiadaním z 10. novembra 2004 požiadal príslušný maďarský súd, aby zabezpečil odobratie krvnej vzorky odporcu maďarským znalcom a jej zaslanie na adresu znalca.

Dňa 7.   januára   2005 bolo   okresnému   súdu   doručená   informácia   znalca   o   tom, že krvná vzorka bola opätovne doručená iba ako krvná škvrna na plátne. Následne znalec žiadal okresný súd o udelenie súhlasu na pribratie konzultanta - pracovníka K. a e. ú. P. z. v B. Dňa 7. januára 2005 vyzval okresný súd sťažovateľku na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia a 21. januára 2005 znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok z   18.   januára   2005. Dňa   8.   februára   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie sťažovateľky k návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 16. februára 2005 okresný súd nariadil predbežné opatrenie a 18. februára 2005 žiadala sťažovateľka v prvom rade o opravu a doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dožiadaním z 21. marca 2005 okresný   súd   požiadal   príslušný   maďarský   súd,   aby   doručil   znalecký   posudok a predvolanie na pojednávanie na 17. máj 2005 odporcovi a súčasne ho žiadal, aby odporcu vypočul. Dňa 16. mája 2005 bol okresnému súdu doručený návrh na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania. Dňa 17. mája 2005 sa konalo pojednávanie vedené okresným súdom, na ktorom okresný súd pripustil zmenu návrhu a odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu   neúčasti   odporcu.   Podaním   z 19.   mája   2005 okresný   súd   opätovne   žiadal príslušný maďarský súd o vypočutie odporcu a zároveň žiadal o prešetrenie miesta jeho pobytu. Dňa 15. augusta 2005 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti rozhodnutiu   okresného   súdu   zo   16.   februára   2005,   ktorým   bolo   nariadené   predbežné opatrenie. Dňa 20. augusta 2005 okresný súd vyzval odporcu na doplnenie odvolania, ktoré mu bolo doručené 2. novembra 2005.

Dňa 24. januára 2006 predložil okresný súd spis krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 6 Co 41/06 z 1. marca 2005 potvrdil rozhodnutie okresného súdu zo 16. februára 2005, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie. Dňa 6. marca 2006 okresný súd žiadal maďarského   znalca   o   poskytnutie   informácií   o   odbere   krvnej   vzorky   od   odporcu.   Dňa 12. apríla 2006 bolo odporcovi doručené predvolanie na pojednávanie na 1. júl 2006. Dňa 18. apríla 2006 podal právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu žiadosť o pripustenie zmeny   návrhu   na   začatie   konania,   o   ktorom   okresný   súd   rozhodol 1. júna 2006 na pojednávaní   bez   prítomnosti   odporcu.   Okresný   súd   vyhlásil   na   tomto   pojednávaní rozsudok,   v   ktorom   určil,   že   odporca   je otcom   maloletej   A.   T.,   zveril   maloletú   A.   T. do osobnej   starostlivosti   sťažovateľky   a   zaviazal   odporcu   platiť   výživné   na   maloletú sťažovateľku. Dňa 4. júla 2006 podala sťažovateľka v prvom rade odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 1. júna 2006 a 2. augusta 2006 podal proti nemu odvolanie odporca.

Okrem týchto podstatných úkonov v priebehu tohto obdobia okresný súd pribral tlmočníkov na vykonanie prekladu listín z maďarského do slovenského jazyka a priznal im odmeny za jednotlivé úkony.

Dňa 12.   septembra   2006 bola   vec   postúpená   krajskému   súdu,   ktorý   rozsudok okresného súdu z 1. júna 2006 v časti potvrdil a v časti zmenil rozhodnutím z 21. júna 2007.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou,   účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr.   IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci   (1),   správanie   účastníka   (2)   a   postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Právnu a faktickú zložitosť konania, predmetom ktorého je rozhodovanie o určení otcovstva k maloletej sťažovateľke, ústavný súd podrobne zhodnotil už v predchádzajúcom náleze sp. zn. IV. ÚS 47/03 z 8. septembra 2003, preto sa ním už podrobnejšie nezaoberal.

2. Pri kritériu správania sťažovateliek (jedna zo sťažovateliek je maloletá), ústavný súd hodnotil v konaní pred okresným súdom len správanie jej zákonnej zástupkyne, ktorá zároveň   vystupuje   ako   sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   v   konaní pred okresným   súdom   ako   žalobkyňa.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   správanie   sťažovateľky   od   vydania   nálezu ústavného   súdu   malo vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania. Sťažovateľka v prvom rade niekoľkokrát žiadala okresný aj krajský súd o nariadenie pojednávaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 47/90, pričom ho posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Pri hodnotení podľa tretieho kritéria ústavný súd síce zistil, že v prevažnej časti posudzovaného obdobia od vydania nálezu okresný súd už vo veci priebežne konal a 1. júna 2006   vyhlásil   aj   rozsudok,   ktorý   bol   v   napadnutej   časti   týkajúcej   sa   určenia   otcovstva potvrdený   a v   časti   zmenený, ale i v tomto   období   formalisticky   pristupoval k návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia z 12. marca 2004, pričom o ňom rozhodol až   16. februára 2005,   teda   nie   v   zákonnej   lehote.   Ústavný   súd   vyjadruje   názor,   že pri účinnejšom   a   dôslednejšom   postupe   okresného   súdu   by   sa   konanie   mohlo   urýchliť a pri hodnotení všetkých okolností prípadu a predovšetkým posudzovaním dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu (napr. H. v. United Kingdom z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu sporu dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa a jeho neistého osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou   starostlivosťou   (m.   m.   II. ÚS 33/99,   I. ÚS   53/02).   Povaha   konania   sa   preto podľa názoru ústavného súdu mala prejaviť aj v starostlivejšom a dôraznejšom prístupe okresného súdu.

So zreteľom na uvedené ústavný súd v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 47/90 konštatoval, že postup okresného súdu v posudzovanej veci ani po vydaní nálezu ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   ako   taký,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou   priznanému právu   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktoré   je   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a právu na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a príslušnými ustanoveniami OSP, ktorých aplikácia je nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t. j.   rýchleho   a   účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal vzhľadom na stav konania a preto, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 47/03 z 8.septembra 2003.

Ústavný   súd   nevyhovel   tej   časti   sťažnosti   sťažovateliek,   ktorou   namietali,   že postupom krajského súdu došlo k porušeniu ich označených práv, pretože konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 435/96 trvalo iba deväť mesiacov (od 12. septembra 2006, keď mu bol doručený spis okresného súdu, do 21. júna 2007, keď vo veci samej meritórne rozhodol).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   100 000   Sk   pre   sťažovateľku   v   prvom   rade   a   250 000   Sk pre sťažovateľku v druhom rade, ktoré odôvodnili vo svojej sťažnosti.

V   danom   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, aj keď okresný súd vo veci vykonal množstvo procesných úkonov a vo veci aj v časti právoplatne rozhodol.

Sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu pociťovali určitú beznádej vo svojej veci, pretože okresný súd vo veci samej rozhodol až 1. júna 2006, teda po ďalších 3 rokoch od vydania nálezu ústavného súdu. Takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. Vzhľadom na to považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľke v prvom rade 50 000 Sk a maloletej sťažovateľke sumu po 70 000 Sk. Vo zvyšnej časti ich žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré im vznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. S. J., ktoré si vyčíslil v sume 17 600 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Za   jeden   úkon   patrí   odmena   pre   každého   sťažovateľa   v   sume   po   2 970   Sk a ku každému   úkonu   režijný   paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   v   sume   178   Sk.   Odmena vypočítaná ústavným súdom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku všeobecných súdov) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   prípade   sťažovateliek predstavuje   za jeden   úkon   sumu   4 752   Sk.   Základná sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 3 vyhlášky). Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto mu odmena bola zvýšená o 19 %.

Keďže trovy konania vypočítané právnym zástupcom sťažovateliek nie sú vyššie ako suma vypočítaná ústavným súdom, a nie je teda v rozpore s citovanou vyhláškou, ústavný súd im priznal sumu, ktorú požadovali.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007