znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 158/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť B., spoločnosti s ručením obmedzeným, B., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 159/05 z 11. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   B.,   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2006 doručená   sťažnosť B.,   spoločnosti   s ručením   obmedzeným, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 159/05 z 11. novembra 2005 v konaní o žalobe žalobcu L., s. r. o., proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie 170 000 Sk s prísl.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   spoločnosť   L.,   s.   r.   o.   (žalobca) sa domáhala v súdnom konaní zaplatenia sumy 170 000 Sk z titulu provízie podľa zmluvy o sprostredkovaní z 2. júna 2003, predmetom ktorej bolo sprostredkovať pre sťažovateľa prenájom   nebytových   priestorov   v B.   Podľa   sťažovateľa   zmluvu   o sprostredkovaní podpísala   za   sťažovateľa   V.   P.,   ktorá   nemala   oprávnenie   konať   v mene   sťažovateľa na základe   plnomocenstva   udeleného   druhým   konateľom   sťažovateľa   Z.   B.   K.   Toto splnomocnenie   je neplatné.   Zmluva   o sprostredkovaní   z 2.   júna 2003   a zmluva   o nájme z 21.   januára   2004   nie   sú   prejavom   vôle   sťažovateľa,   a preto   ho   ani   nezaväzujú. Splnomocnenie je neplatné, pretože ho nepodpísali obaja konatelia sťažovateľa. Okresný súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k.   63   Cb   97/04-125 zo 14. apríla 2005 žalobe vyhovel. Krajský súd svojím rozsudkom rozsudok okresného súdu v časti istiny a trov konania potvrdil a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti úroku z omeškania.

Podľa sťažovateľa bolo rozsudkom krajského súdu porušené jeho základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 63 Cb 97/04-125 zo 14. apríla 2005, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný   zaplatiť   170   000   Sk   s prísl.   Podľa   názoru   sťažovateľa   splnomocnenie z 19. novembra 2002, ktorým bola splnomocnená V. P. na právne úkony druhým konateľom sťažovateľa Z. B. K., bolo neplatné, pretože nebolo podpísané druhou konateľkou V. P., pričom   podľa   jeho   názoru   konateľ   spoločnosti   nemôže   splnomocniť   druhého   konateľa v danom prípade na zastupovanie.

Sťažovateľ nežiada poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo spoločnosti B. spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom B., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 11. 2005 sp. zn. 43 Cob 159/05 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 11. 2005 sp. zn. 43 Cob 159/05 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   15   dní   od   právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 644 Obchodného zákonníka sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu, ak je uzavretá zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania.

V zmysle   § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za tým účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom uvedie rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 13 Obchodného zákonníka ak je podnikateľ fyzická osoba, koná osobne alebo za neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej   zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade,   ak ústavný súd   nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   sťažovateľ   (I.   ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej   ochrany,   ale ju   aj   v určitej   kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným   postupom   súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením   práva na súdnu   ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.   Napokon   zdôraznil,   že   ochranu   základným   právam   a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom   rámci,   rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu   v ich   postupe,   pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia   odôvodniť.   Odôvodnenie   rozhodnutí   súdov   tvorí   v tomto   smere   súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 6/03).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko) súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené.

Spoločnosť   L.,   s.   r.   o.   (žalobca),   sa   svojou   žalobou   domáhala   zaplatenia   istiny 170 000 Sk s prísl. z titulu zmluvy o sprostredkovaní z 2. júna 2003, podľa ktorej sa žalobca ako   sprostredkovateľ zaviazal pre žalovaného ako záujemcu   sprostredkovať uzatvorenie zmluvy na prenájom nebytových priestorov v B. podľa jeho požiadaviek. Zmluvné strany sa dohodli   na   provízii   za   sprostredkovanie   nájomnej   zmluvy   vo   výške   jednomesačného nájmu, čo predstavovalo 170 000 Sk. Zároveň v zmluve o sprostredkovaní (bod 4) bolo uvedené,   že   vzniku   práva   žalobcu   ako   sprostredkovateľa   na províziu   nebráni   ani skutočnosť, ak sprostredkovaná nájomná zmluva bude uzavretá až po zániku predmetnej zmluvy o sprostredkovaní. Žalobca sprostredkoval uzavretie predmetnej nájomnej zmluvy s prenajímateľom E., s. r. o., B., ktorá bola podpísaná 21. januára 2004. Žalobca vystavil sťažovateľovi faktúru z titulu provízie za sprostredkovanie na sumu 170 000 Sk 21. januára 2004. Túto sumu sťažovateľ neuhradil. Zmluvu o sprostredkovaní uzavrela za sťažovateľa pani   P.,   ktorá   pri   uzatváraní   zmluvy   predložila   splnomocnenie   druhého   konateľa z 19. novembra 2002, ktorou ju tento konateľ splnomocnil v jeho mene podpisovať zmluvy súvisiace   s prenájmom   vzhľadom   na   to,   že   za   sťažovateľa   museli   v zmysle   výpisu z obchodného registra podpisovať vždy dvaja konatelia spoločne. Podľa názoru sťažovateľa zmluvu o sprostredkovaní uzavrel iba jeden z konateľov, a preto zmluva o sprostredkovaní je neplatná,   a   tak   na   jej   základe   nemohol   vzniknúť   žalobcovi   ani   nárok   na   províziu. Splnomocnenie z 19. novembra 2002 dané konateľke sťažovateľa V. P. druhým konateľom je podľa   názoru   sťažovateľa   neplatné, pretože splnomocnenie   za splnomocniteľa   nebolo podpísané dvoma konateľmi, ale len jedným konateľom, a preto konateľka žalovaného V. P. nebola oprávnená ani na podpísanie zmluvy o sprostredkovaní.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Cob 159/05 z 11. novembra 2005, k tomuto porušeniu nemohlo dôjsť.

V čase   uzavretia   zmluvy   o sprostredkovaní   mal   sťažovateľ   dvoch   konateľov, a to V. P.   a Z. B. K.. Teda na platné uzavretie zmluvy sa vyžadovalo spoločné konanie dvoch konateľov. Zmluvu o sprostredkovaní podpísala iba V. P., avšak táto bola platne splnomocnená na konanie druhým konateľom sťažovateľa Z. B. K. namiesto neho a v jeho mene z dôvodu jeho neprítomnosti na území Slovenskej republiky. Toto splnomocnenie bolo vydané z podnetu a s vedomím sťažovateľa. Z obsahu splnomocnenia je zrejmé, kto ho udelil, kto bol splnomocnený a v akom rozsahu (na aké úkony). V danom prípade nejde o splnomocnenie tretej osobe, ktorá nie je konateľom, ale ide   o splnomocnenie jedného konateľa druhým konateľom na uzavretie zmluvy z dôvodu neprítomnosti jedného konateľa na   našom   území,   čo   nevylučuje   ani   Občiansky   zákonník,   ani   Obchodný   zákonník. Toto splnomocnenie   na   to,   aby   bolo   platné,   nemusela   podpísať   aj   pani   P.   sama   sebe (ako to požaduje   sťažovateľ),   pretože   tu   nešlo   o vystavenie   plnej   moci   sťažovateľom, za ktorého   by   museli   konať   obaja   konatelia   ako   štatutárny   orgán   spoločnosti,   ale   išlo o splnomocnenie   dané   jedným   konateľom   druhému   konateľovi   na   zastupovanie pri uzavieraní zmlúv súvisiacich s nájmom. Zo splnomocnenia je zrejmé, na aké úkony bola pani P. splnomocnená, pričom táto svoje oprávnenia neprekročila. Keďže došlo k platnému udeleniu splnomocnenia pani P., aj zmluva o sprostredkovaní a zmluva o nájme nebytového priestoru   sú   platné,   a teda   tu   bol   aj   dôvod   na   uplatnenie   si   práva   na   províziu.   Keďže Obchodný zákonník ani Občiansky zákonník a ani iný právny predpis nezakazujú, aby jeden konateľ splnomocnil druhého konateľa na zastupovanie a podpisovanie pri právnom úkone, splnomocnenie dané jedným konateľom druhému konateľovi na zastupovanie pri právnych úkonoch súvisiacich s nájmom nebytových priestorov je platné.

Svoj rozsudok krajský súd aj náležite zdôvodnil. V odôvodnení rozsudku krajského súdu sa jednak uvádzajú dôvody uvedené v prvostupňovom rozsudku a jednak krajský súd uvádza aj vlastné dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v časti istiny a trov konania. Teda k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   159/05   z 11.   novembra   2005,   ktorý sťažovateľ   napadol   svojou   sťažnosťou,   nemá   charakter   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny. Vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006