znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 158/05-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. N., maloletého A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., a N. N., všetci bytom T., zastúpených Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietajú porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť A. N., maloletého A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., a N. N. v časti, v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 127/94 v období do 2. apríla 2004, o d m i e t a   ako neprípustnú.

2. Sťažnosť A. N., maloletého A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., a N. N. v časti, v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 127/94 v období po 2. apríli 2004, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2005 doručená sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), maloletého A. N., zastúpeného   jeho   matkou   A.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 2. rade“),   a N.   N.   (ďalej   len „sťažovateľka   v   3.   rade“,   spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   všetci   bytom   T.,   zastúpených Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 127/94.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 8. februára 1994 podali okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci náhrady škody s príslušenstvom a platenia renty zdravotníckymi zariadeniami,   ktoré   mali   byť   zodpovedné   za   smrť   Ing.   A.   N.,   manžela   sťažovateľky v 1. rade, otca sťažovateľov v 2. a v 3. rade. Konanie na okresnom súde je vedené pod sp. zn. 16 C 127/94.

Po   viacerých   zmenách   žalobného   návrhu   zo   strany   sťažovateľov   okresný   súd medzitýmnym rozsudkom   sp.   zn. 16 C 127/94 z 18.   januára 1999 rozhodol,   že základ uplatňovaného nároku voči Nemocnici s poliklinikou Č. ako odporcovi v 2. rade (ďalej len „odporca v 2. rade“) je opodstatnený.

Prerokujúc odvolanie odporcu v 2. rade Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   uznesením   sp.   zn.   23   Co   1640/99   z   31.   augusta   1999   zrušil   vyššie   uvedený medzitýmny   rozsudok   prvostupňového   súdu,   pretože   dospel   k   záveru,   že   v konaní predchádzajúcom   vyneseniu   rozsudku   nebola   jednoznačne   preukázaná   zodpovednosť odporcu v 2. rade. Zároveň okresnému súdu uložil viaceré povinnosti za účelom odstránenia pochybností pri zisťovaní skutkového stavu veci.

Na   skutočnosť,   že   v predmetnom   konaní   okresný   súd   konal   so   zbytočnými prieťahmi,   upozorňovali   sťažovatelia   opakovane   viackrát,   čo   nakoniec   potvrdil   nielen predseda okresného súdu, ale aj ústavný súd. Ten nálezom sp. zn. I. ÚS 159/03 z 3. marca 2004 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v tomto konaní konať bez zbytočných prieťahov, ako aj priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

Sťažovatelia   ďalej uviedli,   že   v období   od   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu (2. apríla 2004) okresný súd vytýčil dve pojednávania (7. mája 2004 a 11. júna 2004). Pojednávanie nariadené na 17. september 2004 sťažovatelia požiadali odročiť z dôvodu, že okresný súd im napriek urgencii nedoručil vyžiadanú zápisnicu z pojednávania z 11. júna 2004, preto nemohli s dostatočným predstihom navrhnúť vykonanie dôkazov v nadväznosti na výsledky doterajšieho dokazovania. Súčasne poukázali na to, že súd im zápisnicu doručil až 27. septembra 2004.

Dňa 11. októbra 2004 sťažovatelia predložili okresnému súdu návrh na dokazovanie s označením   svedka   a adresy   jeho   aktuálneho   pracoviska,   s odôvodnením   navrhovaného dôkazu. Zároveň upozornili súd, že sa procesne nevysporiadal s ich návrhom z 11. júna 2004 (doplnenie návrhu) ani s procesným statusom sťažovateľky v 3. rade, ktorej aktívnu legitimáciu   v spore   okresný   súd   spochybnil.   Tento   právny   stav   podľa   sťažovateľov nekonaním okresného súdu trvá dosiaľ.

Z uvedeného dôvodu bolo podľa sťažovateľov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek tomu, že sťažovatelia sa úspešne domáhali nápravy podaním sťažnosti na ústavnom súde a ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   označeného   základného   práva,   prieťahy   v takmer 11 rokov trvajúcom konaní podľa nich pretrvávajú a sťažovatelia nemajú iný prostriedok, akým sa môžu domôcť svojich základných práv.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   opakované porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 127/94, opakovane prikázal okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 16 C 127/94 bez   zbytočných   prieťahov,   zabezpečiť   dôkazy   potrebné   pre   rozhodnutie   a vec   čo najrýchlejšie prejednať a meritórne rozhodnúť, priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk a náhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

Primeranosť požadovanej finančnej náhrady sťažovatelia odôvodňujú stupňujúcou beznádejou, keďže sa nemôžu domôcť rozhodnutia vo veci samej ani po viac ako desiatich rokoch,   ako   aj   obavami,   že   narastajúcim   časovým   odstupom   sa   sťaží   dokazovanie výsluchom   svedkom   v súvislosti   s ich   rozpamätávaním   sa   na   udalosti   spred   jedenástich rokov.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie veci   v primeranej   lehote,   preto v obsahu týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označili   sťažovatelia,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi opätovne namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 o návrhu sťažovateľov na náhradu škody s príslušenstvom a platenie renty smerujúcom voči zdravotníckym zariadeniam.K   namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru

v   období do 2. apríla 2004

V okolnostiach prípadu ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľov a k nej pripojeného spisového   materiálu   zistil,   že   v tejto   veci   už   sťažovatelia   namietali   na   ústavnom   súde porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   16   C   127/94.   Ústavný   súd   nálezom sp. zn. I.   ÚS 159/03 z 3. marca 2004 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 porušil základné právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom priznal primerané finančné zadosťučinenie každému zvlášť v sume 60 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Predmetný nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 2. apríla 2004.

V zmysle ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S poukázaním   na   citované   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období do 2. apríla 2004 ako neprípustnú z dôvodu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci.

K   namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru

v   období po 2. apríli 2004

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS   159/03   okresný   súd   napriek   dvom   uskutočneným   pojednávaniam   (7.   mája 2004, 11. júna 2004) a vytýčeniu pojednávania na deň 17. septembra 2004 opätovne koná v ich   veci   s prieťahmi.   V tejto   súvislosti   poukazujú   na   oneskorené doručenie   zápisnice z pojednávania   z   11.   júna   2004   (27.   septembra   2004),   ktorú   si   vyžiadali   za   účelom oznámenia   ďalších   návrhov   na   dokazovanie,   a toto   oneskorenie   bolo   dôvodom,   prečo požiadali o odročenie pojednávania nariadeného na 17. september 2004. Okresný súd sa doteraz nevysporiadal ani s ich návrhom na zmenu petitu z 10. júna 2004, ani s procesným statusom sťažovateľky v 3. rade, ktorej aktívnu legitimáciu v spore spochybnil konajúci súd vo vyjadrení pre ústavný súd (v konaní sp. zn. I. ÚS 159/03). Vyššie uvedeným postupom, resp.   nečinnosťou   tak   uvedený   súd   porušil   označené   práva   sťažovateľov   podľa   ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS   167/03).   Posúdenie   otázky,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy (II.   ÚS   57/01, I. ÚS 61/03).

V okolnostiach prípadu ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu (2. apríla   2004)   vzhľadom   na   predmet   konania   (náhrada   škody   v súvislosti so zodpovednosťou   zdravotníckeho   zariadenia   za   smrť   pacienta,   ktorý   bol   manželom sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľov v 2. a 3. rade) treba postup okresného súdu hodnotiť prísnejšie.

Napriek tomu počet v zásade účelných úkonov okresného súdu a doba od vydania nálezu ústavného súdu vylučujú, že došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov, i keď postup tohto súdu nebol optimálny.

Ústavný súd konštatuje, že ak na jednej strane sťažovatelia ako účastníci konania sú oprávnení   využiť   na   svoju   obranu   všetky   procesné   prostriedky   dané   im   príslušným procesným kódexom, na druhej strane musia počítať s tým, že ich využitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania. Predovšetkým sťažovatelia v tomto posudzovanom období predložili súdu návrh na doplnenie žaloby a zmenu petitu (11. júna 2004), podaním z 11.   októbra   2004   navrhli   súdu   na   dokazovanie   nové   skutočnosti   a   svedkov,   listom z 13. septembra 2004 požiadali súd o odročenie pojednávania vytýčeného na 17. september 2004 z dôvodu nedoručenia zápisnice z pojednávania z 11. júna 2004.

K ostatne   uvedenej   skutočnosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zápisnica o pojednávaní je v zmysle § 134 Občianskeho súdneho poriadku verejnou listinou vydanou súdom, ktorá potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, až do doby, kým nie je preukázaný opak. V okolnostiach prípadu zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že títo boli prítomní na pojednávaní konanom 11. júna 2004, a teda mali možnosť osobne si vypočuť prednesy   všetkých   účastníkov   konania   a svedkov.   Zápisnica   o pojednávaní   sa   diktuje nahlas, aby prítomní diktované znenie počuli, pokiaľ zákon nepripúšťa iný postup. Aj keď zákon dáva účastníkom konania právo vyjadriť sa k obsahu zápisnice, žiadať jej opravu alebo   doplnenie,   vedomosť   sťažovateľov   o jej   obsahu   je   zrejmá   z ich   prítomnosti   na pojednávaní. Napriek tomu za účelom ďalších návrhov na dokazovanie, ktoré sťažovatelia chceli   vyvodiť   iba   z písomne   vyhotovenej   a doručenej   zápisnice   z pojednávania, sťažovatelia   požiadali   o odročenie   už   vytýčeného   pojednávania,   čím   zákonite   došlo k ďalšiemu predĺženiu súdneho konania v merite veci.

Medzičasom ústavný súd zistil zo spisu vedeného v predmetnej veci na okresnom súde (o čom je vyhotovený úradný záznam ústavného súdu z 20. mája 2005), že okresný súd uznesením   sp.   zn.   16   C   127/94   z 20.   mája 2005   nepripustil   zmenu   návrhu,   ktorého   sa sťažovatelia domáhali písomným podaním z 10. júna 2004, s odôvodnením, že výsledky doterajšieho konania by nemohli byť spoľahlivým podkladom pre konanie o zmenenom návrhu   (zmenou   návrhu   sťažovatelia   žiadali   náhradu   nemajetkovej   ujmy)   a pripustenie navrhovanej   zmeny   návrhu   v tomto   štádiu   konania   by   bolo   v rozpore   so   zásadou hospodárnosti   konania.   Týmto   úkonom   sa   okresný   súd   vysporiadal   s námietkou sťažovateľov uvedenou v opätovnej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd v predmetnej veci konštatuje, že hoci celková doba konania vo veci sťažovateľov je vzhľadom na citlivú povahu sporu veľmi dlhá (od začiatku konania viac než desať   rokov),   v okolnostiach   prípadu   ústavným   súdom   posudzovaná   doba   konania okresného súdu po náleze ústavného súdu až dosiaľ (v trvaní 12 mesiacov) nedosahuje takú intenzitu   prieťahov   v jej   priebehu,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   je   sťažnosť   sťažovateľov   zjavne   neopodstatnená.   Zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť. Preto sa ústavný súd nezaoberal ani s ich ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005