znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 158/04-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. J. F., V. n. T., zastúpeného advokátom Mgr. M. J., R., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 9460/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13 Cb 9460/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Krajský   súd   v Košiciach   povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. J. F. trovy právneho zastúpenia   v   sume   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   na bankový   účet   právneho   zástupcu   Mgr.   M.   J.   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti Ing. J. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2004 doručená sťažnosť Ing. J. F., V. n. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. J., R., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 9460/94.

Ústavný   súd   uznesením   z   12.   mája   2004   č.   k.   III.   ÚS   158/04-9   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 18. októbra 2004, vyjadril, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. júna 2004 oznámil, že tiež netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 12. mája 1994 podal podanie Okresnému súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   námietky   proti   uzneseniu výročnej členskej schôdze Agrostavu, stavebno – obchodného družstva Vranov nad Topľou (ďalej len „odporca“) z 8. apríla 1994. Okresný súd vyslovil v uznesení z 13. júna 1994 sp. zn.   7   Cb   360/94   svoju   vecnú   nepríslušnosť   na   konanie   v danej   veci   s   tým,   že po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená krajskému súdu.

Okresný súd doručil návrh na začatie konania vecne príslušnému krajskému súdu 17. augusta 1994, kde bol prijatý na konanie pod č. k. 13 Cb 9460/94-84. Sťažovateľ uhradil 14. septembra 1994 súdny poplatok v sume 2 000 Sk. Krajský súd vo veci nekonal až do 29. mája   2003,   keď   bol   vynesený   rozsudok   č.   k.   13   Cb   9460/94-84,   ktorým   návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti tomuto rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením zo 17. decembra 2003 sp. zn. 2 Obo 254/03 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   podal   20.   januára   1997   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi krajského súdu. Predseda krajského súdu vo svojej odpovedi z 19. marca 1997 uviedol, že sťažnosť ešte nie je uzavretá, a následne v odpovedi z 30. júna 1997 prisľúbil, že termíny na prejednanie predmetnej veci budú stanovené v priebehu tretieho a štvrtého štvrťroka 1997, k čomu podľa sťažovateľa nedošlo.

Na   pojednávaní   29.   mája   2003   sa   sťažovateľ   domáhal   rozhodnutia   vo   veci s poukázaním na rozhodnutie v obdobnej veci rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. mája 1998 v konaní sp. zn. 3 Obo 46/98. Krajský súd podľa sťažovateľa pri rozhodovaní na tomto pojednávaní túto skutočnosť nevzal do úvahy.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   krajským   súdom sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiadal, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci. Zároveň sťažovateľ žiadal primerané finančné zadosťučinenie v sume 337 332 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   z   1.   júna   2004   požiadal   predsedu   krajského   súdu,   aby   sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda krajského súdu v odpovedi zo 7. júna 2004 uviedol, že sa k predmetnému konaniu nemôže   vyjadriť,   pretože   posudzovaný   spis   sa   v dôsledku   odvolania   podaného sťažovateľom nachádza na najvyššom súde, a požiadal o primerané predĺženie lehoty na vyjadrenie.

Ústavný súd   v oznámení predsedovi   krajského súdu   z   23.   júna 2004 uviedol,   že v zmysle úradného záznamu z 15. júna 2004 bude predmetný spis ústavnému súdu zaslaný z najvyššieho   súdu   priamo   po   rozhodnutí   o odvolaní   a následne   ústavný   súd   vráti   spis krajskému súdu a určí lehotu na vyjadrenie.

Predseda obchodného kolégia najvyššieho súdu v liste doručenom ústavnému súdu 10.   augusta   2004   uviedol,   že   v dôsledku   rozhodnutia   o odvolaní   sťažovateľa   najvyšším súdom bude predmetný spis vrátený krajskému súdu s upovedomením, že je ho potrebné zaslať ústavnému súdu. Ústavnému súdu bol predmetný spis doručený 29. septembra 2004 a listom   z   13.   októbra   2004   bol   predseda   krajského   súdu   vyzvaný,   aby   sa   ku posudzovanému konaniu vyjadril.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 9. novembra 2004 uviedol prehľad úkonov, ktoré boli v posudzovanej veci vykonané, a podotkol, že na prieťahoch sa v čase rozhodovania   súdu   výrazne   podieľala   skutočnosť   personálnej   poddimenzovanosti obchodného   úseku   a   nadmerného   počtu   vecí   pridelených   každému   sudcovi.   Predseda krajského   súdu   zároveň   uviedol,   že   sťažovateľ   sa   podieľal   na   prieťahoch   v konaní nereagovaním   na   výzvy   súdu   kvalifikovane   a včas,   ako   aj   neúčasťou   na   niektorých pojednávaniach. Túto skutočnosť žiadal zohľadniť pri prípadnom prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   krajského   súdu sp. zn. 13 Cb 9460/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   doručil   12.   mája   1994   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie   uznesenia výročnej členskej schôdze odporcu s prílohami. Na pojednávaní 13. júna 1994 okresný súd uznesením sp. zn. 7 Cb 360/94 vyslovil vecnú nepríslušnosť s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená krajskému súdu.

Okresný   súd   vydal   15.   augusta   1994   pokyn   na   zaslanie   spisu   krajskému   súdu, ktorému bol spis doručený 17. augusta 1994. Krajský súd vyzval prípisom z 5. septembra 1994 sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby a preukázanie splnenia poplatkovej povinnosti   (č.   l.   17   a 18   spisu).   Krajskému   súdu   bolo   16.   septembra   1994   doručené odstránenie   nedostatkov   žaloby   zo   strany   sťažovateľa   a fotokópia   poštovej   poukážky, ktorou preukázal splnenie poplatkovej povinnosti (č. l. 13 až 16 spisu).

Krajský súd vydal 9. novembra 1994 pokyn na zaslanie žaloby odporcovi, aby sa k nej vyjadril v lehote 15 dní, pričom prípis bol vypravený 9. decembra 1994 a doručenie prípisu vykázané 20. decembra 1994. Odpoveď odporcu bola krajskému súdu doručená 10. januára 1995.

Krajský súd nariadil 10. septembra 1997 termín pojednávania na 29. september 1997. Na pojednávaní 29. septembra 1997 vypovedal sťažovateľ a pojednávanie bolo odročené na 9. október 1997 za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní 9. októbra 1997 bola vypočutá   zástupkyňa   odporcu   a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom doplnenia dokazovania – zabezpečenia registrového spisu sp. zn. Dr 141/P z Okresného súdu Prešov.

Krajský súd vydal 9. októbra 1997 pokyn na zapožičanie spisu sp. zn. Dr 141/P. Krajský súd vyzval prípisom z 23. apríla 2002 sťažovateľa na odstránenie vád podania v lehote 3 dní. Odpoveď sťažovateľa bola krajskému súdu doručená 14. mája 2002.

Krajský   súd   stanovil   2.   apríla   2003   termín   pojednávania   na   24.   apríl   2003. Pojednávanie 24. apríla 2003 bolo uznesením odročené na neurčito, pretože sťažovateľ pred začatím pojednávania telefonicky súdu oznámil svoju hospitalizáciu a požiadal o odročenie pojednávania. Krajský súd nariadil 7. mája 2003 termín pojednávania na 29. máj 2003.

Na pojednávaní 29. mája 2003 krajský súd rozsudkom č. k. 13 Cb 9460/94-84 návrh sťažovateľa zamietol.   Sťažovateľ doručil   krajskému   súdu   18.   júla 2003 odvolanie   proti predmetnému rozsudku a krajský súd ho prípisom z 25. júla 2003 vyzval na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie.

Krajský súd prípisom z 2. septembra 2003 vyzval odporcu, aby sa v lehote 5 dní k odvolaniu   sťažovateľa   vyjadril   a   14.   októbra   2003   vydal   pokyn   na   zaslanie posudzovaného   spisu   najvyššiemu   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní.   Spis   bol najvyššiemu súdu doručený 20. októbra 2003. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 254/03 zo   17.   decembra   2003   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Predmetné uznesenie bolo krajskému súdu doručené 9. februára 2004 a krajský súd vydal 10. februára 2004 pokyn na doručenie uznesenia účastníkom konania.

Krajský   súd   nariadil   19.   marca   2004   termín   pojednávania   na   5.   apríl   2004. Na pojednávaní   5.   apríla   2004   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Cb   9460/94-100   návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 27. mája 2004 odvolanie proti predmetnému   rozsudku.   Krajský   súd   vydal   28.   mája   2004   pokyn   na   predloženie posudzovaného   spisu   najvyššiemu   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní   sťažovateľa. Spis bol najvyššiemu súdu doručený 2. júna 2004.

Najvyšší   súd   nariadil   29.   júna   2004   termín   pojednávania   na   21.   júl   2004. Na pojednávaní   21.   júla   2004   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Obo   112/04   zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 13 Cb 9460/94-100 z 5. apríla 2004 v zmysle ustanovenia § 220 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd vydal 27. augusta 2004 pokyn na zaslanie   predmetného   rozsudku   najvyššieho   súdu   účastníkom   konania.   Uvedeným záznamom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ požiadal listom doručeným krajskému súdu 7. apríla 2003 o nariadenie termínu pojednávania. Túto skutočnosť možno v okolnostiach posudzovanej veci považovať za prejavenie záujmu o prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom sporu je návrh na zrušenie uznesenia výročnej členskej schôdze odporcu, ide o vec, ktorá patrí po skutkovej a právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti. Predseda krajského súdu navyše   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   ako   dôvod   predĺženia   konania   právnu   alebo faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti   konštatuje,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   neprispel   k prieťahom   v konaní. Upresnením a doplnením pôvodného návrhu sťažovateľa na výzvy krajského súdu došlo síce k predĺženiu konania, túto skutočnosť však nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní a ústavný súd nepripisuje tieto okolnosti na ťarchu sťažovateľovi ani krajskému súdu. Sťažovateľ na všetky výzvy krajského súdu reagoval včas a predkladal požadované písomnosti v súdom určených lehotách.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného krajského súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu krajského súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd zistil, že krajský súd bol nečinný od 10. januára 1995 do 10. septembra 1997 (32 mesiacov), od 9. októbra 1997 do 23. apríla 2002 (54,5 mesiacov) a od 14. mája 2002 do 2. apríla 2003 (10,5 mesiacov). V uvedených obdobiach neboli krajským súdom vykonané žiadne úkony.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   stanoviskom z 9. novembra 2004 doručeným ústavnému súdu 10. novembra 2004. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sťažovateľ prispel   k prieťahom v konaní tým, že nereagoval na výzvy súdu kvalifikovane a včas, ako aj neúčasťou na niektorých pojednávaniach.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   ďalej   uviedol,   že   na   prieťahoch v konaní   sa   výrazne   podieľala   personálna   poddimenzovanosť   na   obchodnom   úseku krajského súdu a nadmerný počet vecí pridelených jednému sudcovi.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97). Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup krajského súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   krajského   súdu   v celkovej   dĺžke   97   mesiacov   (t.   j. obdobia od 10. januára 1995 do 10. septembra 1997, od 9. októbra 1997 do 23. apríla 2002 a od 14. mája 2002 do 2. apríla 2003). Časové úseky, ktorými došlo k predĺženiu konania procesnými úkonmi sťažovateľa ako účastníka konania a jeho telefonicky ospravedlnenou neúčasťou   z dôvodu   práceneschopnosti   na   pojednávaní   24.   apríla   2003,   ústavný   súd nepripisuje   na   ťarchu   krajského   súdu,   a   nie   sú   zahrnuté   v obdobiach,   ktoré   boli posudzované ako zbytočné prieťahy v konaní.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa   najmä v pretrvávajúcej   neistote   spočívajúcej   v neprimerane   dlhom   časovom úseku od podania návrhu. Ústavný súd preto aj s prihliadnutím na nečinnosť krajského súdu v predmetnej   veci   považoval   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   sumu   80   000   Sk a vo zvyšnej časti požiadavku sťažovateľa, ktorý žiadal primerané finančné zadosťučinenie v sume 337 332 Sk, zamietol.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   - prevzatie   a   príprava   veci   a podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa krajský súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004