znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 157/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpenej JUDr. Ladislavom Ščurym, Advokátska kancelária,   Mierová   1725,   Čadca,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/218/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2013 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/218/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 17. mája 2012 podala na okresnom súde návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom.

Prezentujúc   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania   sťažovateľka namieta, že predmetné súdne konanie je poznačené neúmernými prieťahmi, ktorými došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   garantovaného čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľka   argumentuje aj neefektívnym postupom okresného súdu, ktorý odročil na základe ospravedlnenia právneho zástupcu   odporcu   určené   termíny   pojednávania,   no „o odročení   pojednávaní   nikdy nerozhodol procesne stanoveným spôsobom“.

Ďalej   sťažovateľka   argumentuje,   že   na   ochranu   svojich   práv   využila   prostriedok nápravy poskytovaný jej právnou úpravou, a to sťažnosť na prieťahy v konaní z 2. mája 2013   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   (ktorej   kópiu   pripojila   v prílohe   sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu)   a na   ktorú   podľa   jej   vyjadrenia   do   dňa   spísania   ústavnej sťažnosti nedostala žiadnu odpoveď.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/218/2012 a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nespĺňajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že posudzované konanie sa začalo podaním návrhu 17. mája 2012.

Po podrobnom preskúmaní súdneho spisu ústavný súd zistil, že posudzované konanie vykazuje   obdobie   nečinnosti   v rozsahu   približne   ôsmich   mesiacov,   keď   okresný   súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide o obdobie od 8. novembra 2012,   keď   bol   okresnému   súdu   po   potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia odvolacím súdom vrátený spisový materiál, do 15. augusta 2013, keď   okresný   súd   adresoval   účastníkom   konania   a kompetentným   subjektom   výzvy k poskytnutiu súčinnosti.

Ústavný súd zistil, že vec sťažovateľky bola na pojednávaní vykonanom 5. februára 2014   ukončená   prijatím   rozsudkov   sp. zn. 9 P/218/2012,   ktorými   bolo   (1)   rozvedené manželstvo účastníkov konania a (2) schválená rodičovská dohoda o zverení ich maloletých detí   do osobnej starostlivosti   sťažovateľky   a o vyživovacej povinnosti   odporcu,   pričom účastníci   konania   nepožiadali   okresný   súd   o úpravu   styku   odporcu   s maloletými   deťmi a súčasne sa vzdali odvolania.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02,   I.   ÚS   61/03,   III.   ÚS   372/09).   Ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, reflektujúc na označenú judikatúru ústavného súdu, kvalifikuje ústavný súd zistené obdobie nečinnosti okresného súdu v rozsahu ôsmich mesiacov   ako   ojedinelú   nečinnosť,   ktorá   v spojení   s ďalšími   relevantnými   okolnosťami posudzovanej veci (keď sa konajúcemu súdu podarilo zabezpečiť prítomnosť oboch strán na pojednávaní 5. februára 2014 a prijať na ňom meritórne rozhodnutia v celkovej   dobe konania   nepresahujúcej   dva   roky)   nevykazuje   takú   intenzitu,   že   by   komplexný   postup všeobecného súdu signalizoval také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V okolnostiach prípadu ústavný súd tiež konštatuje, že v priebehu konania   o sťažnosti   sťažovateľky   bolo   napadnuté   konanie   pred   okresným   súdom právoplatne skončené, čím došlo k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014