znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 157/2013-63

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta,   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M.., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 69/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.,   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 69/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 Cb 69/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti J., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom   tisíc   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý uhradiť spoločnosti J., s. r. o., trovy konania v   sume   247   €   (slovom   dvestoštyridsaťsedem   eur)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. M. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cb   69/2008   a   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 22 Cb 67/2008.

1.   Sťažovateľ   doručil   24.   júna   2008   okresnému   súdu   dva   návrhy   na   vydanie platobného rozkazu. Oba boli podané proti spoločnosti H., s. r. o., M. (ďalej len „odporca“). Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 22 Cb 67/2008 bolo zaplatenie sumy 7 809,30 € s príslušenstvom predstavujúcej zvyšnú časť ceny technologických zariadení vyhotovených sťažovateľom   na   základe   objednávky   odporcu.   Predmetom   konania   vedeného   pod sp. zn. 17 Cb 69/2008 bolo zaplatenie sumy 18 591,74 € s príslušenstvom predstavujúcej cenu „za naviac práce, ktoré boli potrebné na riadne zhotovenie diela podľa... objednávky odporcu a ktoré vyplynuli z požiadaviek odporcu počas procesu zhotovovania základného diela...“.

Okresný súd obe uvedené konania spojil 16. septembra 2010 na spoločné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 17 Cb 69/2008.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd „od   podania   uvedených   návrhov   na   vydanie platobného   rozkazu...   vykonal   niekoľko   zásadných   pochybení,   ktoré   mali   za   následok porušenie práv sťažovateľa... na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a viedli k porušeniu právnej istoty u navrhovateľa“.

V konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 67/2008 podľa sťažovateľa „nebolo v čase od 27. 11. 2008   do   16. 09. 2010   zo   strany   súdu   žiadnym   spôsobom   konané.   Až   dňa 16. 09. 2010 bolo v uvedenej veci vydané uznesenie o spojení konaní...“.

Sťažovateľ   poukazuje   na   pochybenie   v   ďalšom   priebehu   konania sp. zn. 17 Cb 69/2008, keď potom, ako podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 20. júna 2011, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, mu bola z justičnej pokladnice doručená výzva na bezodkladné uhradenie preddavku, hoci o jeho odvolaní ešte nebolo rozhodnuté. Zdôrazňuje, že s jeho odvolaním „sa   ani   do   dnešného   dňa   nik   nezaoberal   a   súd   prvého   stupňa   postupuje   v   konaní č. 17 Cb 69/2008 tak, akoby žiadne odvolanie ani podané nebolo“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd „dlhodobo žiadnym spôsobom nereagoval na výzvy sťažovateľa   ohľadom   procesných   úkonov   v   súdnom   konaní.   Sťažovateľ   nedisponoval informáciou o tom, čo sa dialo s konaním, ktoré bolo vyčlenené na samostatné konanie a až listom zo dňa 23. 11. 2011 bol na základe opakovaných dopytov informovaný, že bolo postúpené Okresnému súdu v Trnave. Táto situácia spôsobila právnu neistotu sťažovateľa v predmetnom   súdnom   spore...“.   Sťažovateľ   kritizuje   aj   dĺžku   znaleckého   dokazovania („takmer jeden rok“). Konštatuje, že počas konania „využíval zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii, pričom aj na výzvy okresného súdu reagoval včas. Naopak, v postupe Okresného   súdu...   boli   a   sú   viaceré   obdobia   nečinnosti,   ktoré   nie   sú   odôvodnené prekážkami postupu konania...“.

Ďalej   sťažovateľ   dôvodí   tvrdením,   že „podal   predsedníčke   Okresného   súdu... sťažnosť na postup súdu... V odpovedi predsedníčky OS... zo dňa 13. 01. 2012 je výlučne konštatované   ospravedlnenie   za   pochybenie   pracovníčok   súdu.   Zvyšnými   námietkami sťažovateľa...   sa   predsedníčka   súdu   nezaoberala.   Sťažovateľ   podal   na   Krajskom   súde v Žiline   žiadosť   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti...   V   odpovedi   zo   dňa   11. 04. 2012 predseda   Krajského   súdu   v   Žiline   konštatoval   čiastočnú   opodstatnenosť   nespokojnosti sťažovateľa... a uložil predsedkyni súdu prvého stupňa zaoberať sa všetkými bodmi podanej sťažnosti. Dňa 08. 06. 2012 obdržal sťažovateľ odpoveď predsedníčky Okresného súdu... s tým,   že   všetky...   namietané   porušenia   jeho   práv   majú   podľa   jej   vyjadrenia   procesný charakter a   má   za to,   že spôsob   vedenia konania je   výlučne   v kompetencii zákonného sudcu.“.

Sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o jeho sťažnosti.

2.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   decembra   2012   sťažovateľ   predložil ďalšie písomné prílohy k jeho sťažnosti a prehĺbil aj svoju argumentáciu, podľa   ktorej v žalovanom konaní „znalecký posudok bol súdom nariadený s časovým odstupom takmer 5 rokov odo dňa odovzdania diela ako celku odporcovi a od jeho zabudovania do iného zariadenia v spoločnosti V. vo Švédsku...“.

3.   Ústavnému   súdu   sťažovateľ   doručil   28.   marca   2013   ďalšie   doplnenie   svojej sťažnostnej   argumentácie.   Ňou   znovu   namietal   zákonnosť   nariadeného   znaleckého dokazovania, ako aj neumožnenie nahliadnuť do súdneho spisu v žalovanej veci v marci 2013 okresným súdom.

4. Ústavný súd si 13. februára 2013 vyžiadal od okresného súdu spis v predmetnej veci. Okresný súd spis doručil 8. marca 2013.

5.   Ústavný   súd   prijal   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   157/2012-33   z   3.   apríla   2013 sťažnosť sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 17 Cb 69/2008   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol.

Následne 2. mája 2013 vyzval ústavný súd okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

6. Sťažovateľ doručil 9. mája 2013 ústavnému súdu podanie označené ako „Návrh na nariadenie predbežného opatrenia“, v ktorom opätovne zosumarizoval svoje zásadné výhrady   voči   postupu   okresného   súdu   v   žalovanej   veci.   Podľa   jeho   názoru „pretože v uvedenom   konaní   sú   opakovane   a   trvalo   porušované   procesné   práva   navrhovateľa, navrhovateľ má naliehavý právny záujem na tom, aby do rozhodnutia Ústavného súdu SR o tom, či sú v konaní pred Okresným súdom Martin sp. zn. 17 Cb/69/2008... porušované jeho práva, nedošlo v konaní pre Okresným súdom Martin... k meritórnemu rozhodnutiu vo veci   samej.   Po   rozhodnutí   vo   veci   samej   v   konaní   pre   Okresným   súdom   Martin by podľa názoru navrhovateľa už nebolo rozhodnutím Ústavného súdu možné poskytnúť účinnú ochranu   jeho   právam.“. Preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   nariadil   takéto „predbežné opatrenie“: „Okresný   súd   Martin   je   povinný   zdržať   sa   konania v právnej veci vedenej   na návrh   navrhovateľa:   J., s. r. o.   sídlom...   B.,   IČO... proti odporcovi:   H., s. r.   o.   sídlom...   M.,   IČO...   o   zaplatenie   18 591.74 EUR s prísl. pod č. 17 Cb/69/2008 a v konaní č. 22 Cb/67/2008 vedenom na návrh navrhovateľa: J., s. r. o. sídlom... B., IČO... proti odporcovi: H., s. r. o. sídlom M., IČO... o zaplatenie 7 809.30 EUR s prísl., a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o Ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 12. 07. 2012 vrátane jej neskorších doplnení zo dňa 19. 12. 2012 a zo dňa 13. 03. 2013.“

7. Sťažovateľ   doručil   13.   mája   2013   ústavnému   súdu   listinné   dôkazy   (podania doložené do spisu okresného súdu), a to „vzhľadom k tomu, že sa oprávnene domnievame o zaujatom   konaní   zákonnej   sudkyne   a   podľa   aj   predchádzajúceho   chovania   sudkyne predpokladáme, že bude podávať zavádzajúce informácie...“.

8.   Okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   7.   júna   2013   svoj   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci i vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti. V ňom okresný   súd   uvádza,   že „v   danom   prípade   sa   jedná   o   mimoriadne   skutkovo   a   právne náročný spor, pôvodne na tunajší súd napadli dve žaloby sp. zn. 17 Cb/69/2008, ktorého predmetom   bola   žaloba   na   zaplatenie   ceny   diela   a   pod   sp.   zn.   22 Cb/67/2008,   žaloba na zaplatenie   ceny   naviac   prác   na   tom   istom   diele.   Predmet   diela   vo   svojej   podstate spočíval v prevedení istého druhu zváračských prác. Tieto veci boli spojené na spoločné konanie.   Žalovaný   v   tomto   konaní   vzájomným   návrhom   proti   žalobcovi   uplatnil   nárok na zľavu z ceny diela. Keďže nárok žalovaného voči žalobcovi presahoval nárok žalobcu voči žalovanému, išlo teda o vzájomný návrh a tento bol vylúčený na samostatné konanie. Následne   žalovaný   uplatnil   voči   žalobcovi   kompenzačnú   námietku,   ktorá   sa   čiastočne prekrývala s nárokom uplatneným vo vzájomnom návrhu. Následne žalovaný doručil súdu ďalší   vzájomný návrh,   ktorý   súd   posúdil   ako rozšírenie   pôvodného vzájomného   návrhu a uznesením   pripustil   jeho   zmenu.   Výška   nárokov   žalovaného   voči   žalobcovi   bola opakovane   menená   a spočívala v nárokoch   z   vád   diela,   ktoré   je   predmetom   základného sporu vedeného pod sp. zn. 17 Cb/69/2008 a náhrade škody. Všetky nároky žalovaného voči žalobcovi   sa pokiaľ   ide   o   sumy   líšia,   avšak   v   jednotlivých   dôvodoch   sa   čiastočne prekrývajú. Preto   teda   súd   spojil   všetky   veci   na   spoločné   konanie,   ktoré   sa   vedie pod sp. zn. 17 Cb/69/2008   a zahŕňa   uplatnené   nároky   žalobcu   na   zaplatenie   ceny   diela, uplatnený   nárok   žalobcu   na zaplatenie   naviac   prác   na   tom   istom   diele,   kompenzačnú námietku   žalovaného   voči žalobcovi,   ako   aj   vzájomný   návrh   žalovaného   voči   žalobcovi titulom   vád   diela   a náhrady   škody.   Keďže   všetky   tieto   nároky   navzájom   súvisia   bolo v konečnom dôsledku nevyhnutné spojiť konania o nich na spoločné konanie, ale fakticky to znamená štyri spojené konania. Po skutkovej stránke sa tiež jedná o náročnú vec, ktorá si vyžiadala aj pribratie znalca do konanie na posúdenie kvality diela.“.

K   prieťahom,   ktoré   prípadne   mal   spôsobiť   sťažovateľ,   okresný   súd   uviedol, že „pokiaľ ide o žalovaného, tento v rámci svojej obrany činil vo veci rozličné návrhy, ktorými sa domáhal rôznych nárokov voči žalobcovi. V danom prípade ide o legitímny spôsob uplatnenia nárokov v súlade s § 98 O. s. p., avšak v každom prípade z časového hľadiska predĺži konanie, ktoré sa pôvodne viedlo. Vyplýva to aj z chronológie úkonov okresného   súdu,   keď   v   podstate   v   pravidelných   mesačných   intervaloch   súd   vo   veci nariaďoval   a   aj   reálne   vykonal   pojednávania,   avšak   konanie   práve   z   hľadiska preukazovania   dôvodnosti   návrhov   žalobcov   a   vzájomných   návrhov   žalovaného   nebolo možné ukončiť spor. Pokiaľ ide o žalobcu (sťažovateľa), tak potom ako súd začal vykonávať dokazovanie   znaleckým   posudkom   na   posúdenie   kvality   diela   realizovaného   práve sťažovateľom a po spojení veci na spoločné konanie, žalobca (sťažovateľ) adresoval súdu rôzne podania, ktoré zahŕňali žiadosti o informácie zo súdneho spisu, žiadosti o zaslanie dôkazov zo súdneho spisu, sťažnosti, námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni, ako aj voči sudcom okresného súdu, oznámenia o podozrení zo spáchania rôznych trestných činov, ako aj podanie, ktorým sa domáha náhrady škody pravdepodobne spôsobené nesprávnym úradným postupom. Celkom sa jednalo zhruba o 9 sťažností na postup súdu, 5 námietok zaujatosti, asi 3 trestné oznámenia voči zákonnej sudkyni, predsedníčke okresného súdu, znalcovi,   neznámemu   páchateľovi.   Za   týmto   účelom   bolo   nutné   poskytovať   informácie orgánom   činným   v   trestnom   konaní,   Generálnej   prokuratúre   SR,   MS   SR.   Nie   je v kompetencii zákonného sudcu, aby vyššie uvedený postup hodnotil ako prieťahy v konaní, pretože   každý   účastník   má   právo   dožadovať   sa   svojich   práv   zákonným   spôsobom, keď má pocit, že je na svojich právach ukrátený, avšak v každom prípade to má podstatný vplyv na dĺžku konania.“.

Okresný súd podľa vlastného názoru „vo veci pravidelne a bez zbytočných prieťahov spôsobených súdom, koná... súd od roku 2009 v podstate každý mesiac nariadil a vykonal pojednávanie vo veci a pomedzi pojednávania vybavoval rôzne žiadosti účastníkov a vydal niekoľko   procesných   rozhodnutí   vo   veci.   Od   4.   októbra   2012   keď   sa   konalo   posledné pojednávanie   vo   veci,   už   sa   žiadne   ďalšie   nepodarilo   uskutočniť,   aj   keď   termíny   boli nariadené   z   dôvodu,   ako   bolo   vyššie   uvedené,   opakovaných   námietok   zaujatosti voči zákonnej   sudkyni   z   rôznych   dôvodov,   riešeniu   sťažností   a   trestných   oznámení, za ktorým   účelom   bol   spis   predkladaný,   alebo   zapožičiavaný   k   nahliadnutiu   rôznym inštitúciám. Najbližší termín je nariadený na 13. 6. 2013... spis obsahuje zhruba 1 170 strán +   prílohy,   pričom   od   posledného   pojednávania   (4. 10. 2012)   len   účastníci   v   prevažnej miere žalobca, učinili do spisu cca 300 strán podaní. Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom... ponechávame na rozhodnutí Ústavného súdu...“.

Okresný súd k vyjadreniu pripojil aj chronológiu úkonov v žalovanom konaní:«- 24. 6. 2008 napadla žaloba pod sp. zn. 15 Rob/299/2008

- 22. 10. 2008 tajomník senátu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku

- 26. 11. 2008 vydaný platobný rozkaz, podaný odpor

- 29. 12. 2008 spis prevedený do registra „Cb“ pod sp. zn. 17 Cb/69/2008

- 20. 4. 2009 vyrúbený súdny poplatok za odpor

- 11. 5. 2009 vytýčený termín pojednávania na 11. 6. 2009

- 11. 6. 2009 pojednávanie vo veci vykonané a odročené na 11. 7. 2009

- 8. 7. 2009 PZ žalovaného požiadal o odročenie pojednávania

- 9. 7. 2009 vytýčený termín pojednávania na 27. 8. 2009

- Predvolaní svedkovia oznámili, že čerpajú dovolenku, preto termín pojednávania na 27. 8. 2009 zrušený a nariadený nový termín na 11. 9. 2009

- 11. 9. 2009 vykonané pojednávanie vo veci a odročené na 29. 10. 2009

- Z dôvodu OČR samosudkyne termín na 29. 10. 2009 zrušený a nariadený nový termín pojednávania na 10. 11. 2009

- 10. 11. 2009 vykonané pojednávanie vo veci, odročené na 21. 1. 2010

- 10. 11. 2009 uznesením sp. zn. 17 Cb/69/2008 rozhodnuté o vylúčení vzájomného návrhu žalovaného na samostatné konanie

-   19.   1.   2010   termín   pojednávania   na   21.   1.   2010   zrušený   na   základe   žiadosti PZ žalobcu

- 21. 1. 2010 nariadený termín pojednávania na 4. 3. 2010

-   3.   3.   2010   PZ   žalovaného   učinil   procesné   návrhy   a   to   uplatnenie   pohľadávky na započítanie, návrh na „zmenu“ uznesenie, návrh na spojenie veci a návrh na prerušenie konania

-   12.   3.   2010,   28.   4.   2010   a   21.   6.   2010   prichádzali   návrhy   a   vyjadrenia od PZ žalobcu

-   16.   9.   2010   uznesenie   č.   k.   17   Cb/69/200S-283   o   spojení   veci   17 Cb/69/2008 s vecou 22 Cb/67/2008 – vedie sa pod 17 Cb/69/2008

- 16. 9. 2010 nariadený termín pojednávania na 11. 11. 2010

- 10. 11. 2010 doručený návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia

- 11. 11. 2010 vykonané pojednávanie, odročené na 20. 1. 2011

-   29. 11. 2010   procesný   návrh   PZ   žalovaného,   vyčíslenie   nárokov   z   vád   diela a vyčíslenie škody

- 8. 12. 2010 zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

-   Z   dôvodu   čerpania   dovolenky   zákonného   sudcu   zrušený   termín   na   20. 1.   2011 a nariadený termín na 3. 2. 2011

- 3. 2. 2011 vykonané pojednávanie vo veci odročené na 1. 4. 2011

- 25. 3. 2011 PZ žalovaného doručil súdu ďalší vzájomný návrh, ktorý súd posúdil ako rozšírenie vzájomného návrhu z 5. 11. 2009

-   29.   3.   2011   žalovaný   písomným   podaním   predložil   rozsiahly   materiál,   ktorý navrhuje   vykonať   ako   dôkaz   a   tiež   navrhol   vypočuť   deviatich   svedkov,   z   toho   dôvodu bol termín pojednávania na 1. 4. 2011 zrušený a nariadený nový termín na 6. 5. 2011

- 27. 4. 2011 žalobca doručil 65 stranový dôkazový materiál

-   2.   5. 2011   doručil   žalovaný   50   stranový   dôkazový   materiál   –   právny   zástupca žalobcu požiadal o zrušenie termínu na 6. 5. 2011

- 20. 6. 2011 bol do konania pribratý znalec a účastníkom bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku

- 12. 1. 2012 sťažnosť žalobcu, spis vyžiadaný od znalca

- 5. 1. 2012 znalec predložil spis z dôvodu, aby sudca mohol vybaviť sťažnosť

- 17. 1. 2012 spis vrátený znalcovi po vybavení sťažnosti

- Vzhľadom k tomu, že znalec oznámil, že ukončil znaleckú činnosť samosudkyňa znalca predvolala na 20. 3. 2012 a vzhľadom k tomu, že podľa vyjadrenia znalca posudok bol vo finálnom štádiu, pribrala Ing. T. D. do konania ad hoc ako znalca s tým, že znalec zložil do rúk samosudkyne zákonom predpísaný sľub

- 12. 4. 2012 súd urgoval u znalca vypracovanie posudku

- 27. 4. 2012 znalec požiadal o predĺženie lehoty z dôvodu PN

- 21. 5. 2012 predložený spis so znaleckým posudkom

- 31.   5. 2012   pokyn   sudcu   na   doručenie   znaleckého   posudku   účastníkom na vyjadrenie

- 22. 5. 2012 samosudca sa vyjadroval k sťažnosti žalobcu

- 5. 6. 2012 súd rozhodol o priznaní odmeny znalcovi

- 18. 6. 2012   PZ   žalobcu   sa   vyjadril   k   znaleckému   posudku   stým,   že   požiadal o poskytnutie 14-dňovej lehoty na podrobnejšie vyjadrenie

- 21. 6. 2012   z   dôvodu   čerpania   letných   dovoleniek   pojednávanie   vytýčené na 4. 10. 2012

- 4. 10. 2012 uskutočnené pojednávanie a odročené na 9. 11. 2012

- 3. 10. 2012 žalobca uplatnil námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi

- 11. 10. 2012 žalobca podal sťažnosť, sudca sa vyjadril 22. 10. 2012 a predsedníčka súdu odpovedala na sťažnosť 25. 10. 2012

-   17. 10. 2012   spis   predložený   KS   Žilina   na   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti, spis sa vrátil 29. 10. 2012

- 19. 10. 2012 požiadal žalobca o odročenie pojednávania na 9. 11. 2012

- 15. 10. 2012 predložený spis sudcovi na vyjadrenie k sťažnosti

- 18. 10. 2012 sudca sa vyjadril k sťažnosti

- 22. 10. 2012 na sťažnosť odpovedala predsedníčka súdu

- 8. 11. 2012 súd uznesením rozhodol o spojení vecí 17 Cb/69/2008 a 17 Cb/63/2012 na spoločné konanie

-   7.   11. 2012   Krajský   súd   Žilina   predložil   OS   Martin   námietku   zaujatosti,   ktorú uplatnil žalobca voči zákonnej sudkyni a všetkým sudcom OS Martin na krajskom súde

- 8. 11. 2012 vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti

- 8. 11. 2012 vyrubený súdny poplatok za vzájomný návrh

- 13. 11. 2012 predloženie spisu na KS ZA na rozhodnutie o námietkach zaujatosti

- 13. 11. 2012 predložená zákonnému sudcovi sťažnosť žalobcu na vedenie konania a sťažnosť na predsedu súdu

- 16. 11. 2012 vyjadrenie sudcu k sťažnosti

- 21. 11. 2012 predseda súdu odpovedal na sťažnosť

-   26. 11. 2012   odvolanie   voči   uzneseniu,   ktorým   bol   vyrúbený   súdny   poplatok za vzájomný návrh

- 29. 11. 2012 predloženie spisu na KS ZA na rozhodnutie o námietke zaujatosti voči zákonnej sudkyni a voči sudcom OS Martin

-   30. 11. 2012   odvolanie   voči   uzneseniu,   ktorým   bol   vyrubený   súdny   poplatok za námietku zaujatosti

- 13. 12. 2012 procesný návrh žalobcu na rozhodnutie o časti prejednávanej veci, bolo mu odpovedané e-mailom, že o tomto návrhu súd rozhodne po vrátení spisu z KS ZA

- 17. 12. 2012 opätovný návrh žalobcu na rozhodnutie o časti prejednávanej veci, opätovne odpovedané e-mailom, že bude o procesnom návrhu rozhodnuté po vrátení spisu z KS ZA

- 11. 2. 2013 spis sa vrátil z KS ZA s tým, že ani zákonný sudcovi, ani sudcovia OS Martin nie sú vylúčení

- 12. 2. 2013 sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní

- 18. 2. 2013 sudca odpovedal na sťažnosť

- 19. 2. 2013 žiadosť Ústavného súdu o zapožičanie spisu

- 20. 2. 2013 nariadený termín pojednávania na 3. 5. 2013

- 21. 2. 2013 predseda súdu odpovedal na sťažnosť

- 21. 2. 2013 sudcovi predložená žiadosť MS SR na vyjadrenie

- 28. 2. 2013 vyjadrenie zaslané MS SR

- 5. 3. 2013 predložený spis zákonnej sudkyni na vyjadrenie sa k návrhu žalobcu na prešetrenie   či   nedošlo   k   spáchaniu   trestného   činu,   ktoré   adresoval   Generálnej prokuratúre SR   a táto vec odstúpila OS Martin (trestný čin sa mal týkať nezaplatenia súdneho poplatku za vzájomný návrh)

- 5. 3. 2013 zapožičaný spis na Ústavný súd SR

- 12. 3. 2013 žalobca podal na Generálnu prokuratúru ďalšiu žiadosť o prešetrenie, či nedošlo k spáchaniu trestného činu

-   12.   3. 2013   žiadosť   žalobcu   o   zaslanie   dokladov   zo   súdneho   spisu,   vyjadrenie sa k osobe znalca, návrh dôkazov

- 13. 3. 2013 súd odpovedal žalobcovi

- 20. 3. 2013 uplatnenie námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni

- 26. 3. 2013 uplatnenie ďalšej námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni

- 5. 4. 2013 spis vrátený z Ústavného súdu

- 10. 4. 2013 súd odpovedal žalobcovi na jeho rôzne žiadosti týkajúce sa doručenia fotokópií, dôkazov

- 12. 4. 2013 žalobca študoval spis

-   15.   4. 2013   súd   rozhodol   o   zamietnutí   návrhu   žalobcu   na   rozhodnutie   o časti prejednávanej veci

-   16.   4. 2013   sudcovi   predložená   sťažnosť   žalobcu   na   vyjadrenie   +   vznesená námietka zaujatosti

- 19. 4. 2013 vyjadrenie zákonného sudcu k zaujatosti

- 23. 4. 2013 z dôvodu vnesenej námietky zaujatosti, zrušený termín pojednávania na 3. 5. 2013 a nariadený termín na 13. 6. 2013

-   23.   4. 2013   predložená   žiadosť   OR-PZ   M.   o   súčinnosť   vo   veci   vyšetrovania podozrenia   z prečinu krivej   výpovede a   krivej prísahy,   ktorého   sa   mal dopustiť   znalec pribratý do konania 17 Cb/69/2008

- 23. 4. 2013 žiadosť OR-PZ M. vybavená

- 24. 4. 2013 vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti

- 24. 4. 2013 zamietnutie návrhu na opravu zápisnice

- 26. 4. 2013 žalobca požiadal o náhradu škody, ktorú vyčíslil ako náhradu za stratu času pri vypracovaní sťažnosti a žiadosti o informácie

- 29. 4. 2013 spis predložený KS ZA na rozhodnutie o námietke zaujatosti, a odvolaní žalobcu   voči   uzneseniu,   ktorým   bola   zaviazaný   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania

- 30. 4. 2013 námietka zaujatosti žalobcu voči zákonnej sudkyni

- 30. 4. 2013 oznámenie žalobcu o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bol spáchaný trestný čin, adresované Okresnej prokuratúre T.

- 7. 5. 2013 odpoveď žalobcovi, aby uviedol či jeho žiadosť o náhradu škody má byť chápaná ako žaloba na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa Zákona č. 514/2003 Z. z.

- 22. 5. 2013 žiadosť OR-PZ M. o nahliadnutie do spisu

-   27.   5. 2013   spis   sa   vrátil   z   KS   ZA   s   rozhodnutím,   že   zákonná   sudkyňa nie je vylúčená

- 3. 6. 2013 predložená zákonnej sudkyni sťažnosť žalobcu na vyjadrenie.»

Ústavný   súd   zaslal   17.   júna   2013   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vyjadrenie okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

9.   Svoje   stanovisko   doručil   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu ústavnému   súdu   11.   júla   2013.   Spochybnil   v   ňom   hľadisko   hospodárnosti   konania pri spojení vecí vedených pod sp. zn. 22 Cb 67/2008 a sp. zn. 17 Cb 69/2008, „keďže najmä vo veci konania... pod č. 17 Cb/69/2008, bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za naviac práce   a   preukázané   boli...   O   predmetnom   nároku   sťažovateľa   o   naviac   práce   mohlo byť rozhodnuté už na pojednávaní dňa 10. 11. 2009. Vzhľadom k tomu mám zato, že v časti tohto   nároku...   pretrvávajú   prieťahy   v   konaní   takmer   4   roky.   Napriek   tomu,   že   sme minimálne piatimi podaniami... žiadali o čiastočný rozsudok, súd o tomto návrhu nijako nerozhodoval a nevyjadril sa k nim. Pokiaľ ide o deklarovanú právnu zložitosť sporu, podľa môjho názoru ide iba o posúdenie,   či odporca...   je alebo nie je povinný zaplatiť   cenu za dielo a naviac práce, ktoré objednal, prevzal a zaviazal sa uhradiť. Pokiaľ ide o viaceré vzájomné návrhy odporcu, ktoré podľa môjho názoru mali byť posudzované v samostatnom konaní, doposiaľ neboli nároky odporcu riadne špecifikované, preukázané a preto... nebolo umožnené k nim zaujať kvalifikované stanovisko.“.

Sťažovateľ kritizuje okresný súd aj za to, že „dňa 4. 10. 2012... uznesením prerušil konanie 17 Cb 63/2012 z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O mesiac neskôr bola zákonná sudkyňa toho názoru, že v konaní   možno   pokračovať,   bez   ohľadu   na   predošlé   rozhodnutie   a   dňa   6. 11. 2012 uznesením pokračuje v konaní 17 Cb 63/2012. Dva dni nato dňa 8. 11. 2012 uznesením súd rozhodol o spojení konaní 17 Cb 63/2008 a 17 Cb 63/2012. Dôvody vydania týchto troch uznesení   v   krátkej   časovej   nadväznosti   nám   nie   sú   známe   a   zákonná   sudkyňa ich nešpecifikovala ani v predmetnom vyjadrení.“.

Sťažovateľ k obrane okresného súdu ďalej zdôraznil, že „vykonal v rámci ochrany svojich práv všetky svoje návrhy, podania, sťažnosti výlučne z dôvodu, že súdne konania na Okresnom súde Martin podľa jeho názoru neprebiehajú v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a ani v súlade s Ústavou SR“.

Pokiaľ ide o kritérium postupu súdu, podľa sťažovateľa „zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení konštatuje, že súd vo vec pravidelne a bez zbytočných prieťahov spôsobených súdom,   koná.   Dôležité   však   podľa   môjho   názoru   je,   že   nerozhoduje.   Cieľom   súdneho konania je rozhodnúť a nie vykonávať pravidelne úkony v súdnom konaní... V jednotlivých súdnych konaniach bolo vykonaných mnoho pochybení, tak ako sme presne špecifikovali v ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 7. 2012 a jej doplneniach zo dňa 13. 3. 2013 a 18. 3. 2013, vo veci rozhodnuté doposiaľ nebolo,   a preto je podľa môjho názoru nesporné,   že boli spôsobené prieťahy v konaní.“.

10.   Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   ku   dňu   rozhodovania   o   sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto na splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Vec sťažovateľa vedenú pred okresným súdom pod sp. zn. 17 Cb 69/2008 možno podľa názoru ústavného súdu považovať za skutkovo náročnú. Predmet konania totiž súvisí s   dodaním   špecifických   technologických   zariadení   zjavne   určených   na   zabudovanie do rozsiahlejšieho   komplexného   výrobného   zariadenia   (podľa   tvrdení   sťažovateľa predmetné technologické zariadenia boli už zabudované „do iného zariadenia v spoločnosti V.   vo   Švédsku“).   Predmetom   konania   potom   mala   byť   povinnosť   odporcu   zaplatiť nezaplatený   zvyšok   ceny   za   dodanie   technologických   zariadení   a   za   práce   vykonané sťažovateľom   nad   rámec   pôvodnej   objednávky   po   dohode   s   odporcom.   Samotný identifikovaný predmet konania (zaplatenie za dodávku tovaru) nepredznamenáva skutkovú zložitosť,   tá   sa   však   po   zrušení   doručených   platobných   rozkazov   postupne   prehĺbovala na podklade tvrdení a dôkazných návrhov účastníkov konania.

Spočiatku sa skutkové rozpory sťažovateľa a odporcu týkali len interpretácie obsahu preberacieho   protokolu   (odporca   v   ňom   vytýkal   vady   objednanej   dodávky),   neskôr sa pridružili   argumenty   o   oneskorenej   dodávke   komponentov   na   zhotovenie   zariadení a o dodatočných pokynoch odporcu na spôsob realizácie diela. Odporca vzápätí namietal zmätočnosť faktúry č. 207077, ktorá „obsahuje akoby kumuláciu faktúrovaných súm, ktoré už boli predtým faktúrované v iných faktúrach a dobropisovaných“ (č. l. 66). Napokon dôvodil, že „si ako dielo objednal kompletné zariadenie, nie čiastkovú montáž“ (č. l. 66). Naopak, sťažovateľ tvrdil, že predmetom diela „bola nie výroba, ale montáž komponentov“ (č. l. 67).

Popísané nejasnosti si vyžiadali predloženie ďalších listinných dôkazov (projektovú dokumentáciu, účtovnú dokumentáciu týkajúcu sa spornej faktúry, korešpondenciu medzi stranami,   faktúry,   ktoré   podľa   odporcu   boli   zahrnuté   v   spornej   faktúre   č.   207077, fotodokumentáciu,   dôkazy   o   štandardných   postupoch   objednávania,   potvrdzovania a účtovania   diel   vyhotovených   pre   odporcu   v   minulosti),   ale   aj   svedecké   výpovede zamerané na podrobné okolnosti zhotovovania objednaných zariadení (technológia zvárania dodaných komponentov vo väzbe na spôsob následného skúšania zvarov). Dôkazná situácia si napokon vyžiadala znalecké dokazovanie.

Ústavný súd v hodnotených súvislostiach poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

Po   právnej   stránke   ústavný   súd   nepovažuje   posudzované   konanie   za   zložité. Ide o žalobu o zaplatenie časti ceny diela, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   žalovaného   konania   (druhé kritérium   ústavno-súdneho   prieskumu),   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ žiadal 19. januára 2010 o odročenie pojednávania nariadeného na 21. január 2010 pre krátkosť času na oboznámenie sa s vyjadrením (16 husto písaných strán) a listinnými dôkazmi (73 strán) predloženými 18. januára 2010 odporcom. Uvedenú procesnú   žiadosť   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   odôvodnenú,   a   to   s   ohľadom   na   časové napätie   vzniknuté   medzi   nariadeným pojednávaním   a   odporcom   doručeným   vyjadrením spolu s dôkazmi.

Rovnako tak sťažovateľ žiadal 17. decembra 2010 okresný súd o predĺženie lehoty na zaujatie   stanoviska   k   vyjadreniam   odporcu   vzhľadom   na   ich   obsiahlosť   (prílohy v rozsahu   65   strán).   Následne   svoje   stanovisko   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu 17. januára 2011. Táto žiadosť sťažovateľa však podľa názoru ústavného súdu neprispela k spomaleniu   skúmaného   konania,   pretože   ešte   10.   decembra   2010   okresný   súd   zrušil termín pojednávania nariadeného na 20. január 2011 z dôvodu čerpania dovolenky zákonnej sudkyne a nový termín pojednávania nariadil na 3. február 2011.

Napokon aj 3. mája 2011 požiadal sťažovateľ o odročenie pojednávania nariadeného na   6. máj 2011,   a   to   pre   chorobu   právneho   zástupcu.   Okresný   súd   v   ten   istý   deň pojednávanie nariadené na 6. máj 2011 odročil,   avšak „z dôvodu,   že do konania bude uznesením pribratý znalec“. Uvedenou žiadosťou o odročenie pojednávania teda sťažovateľ nespôsobil predĺženie konania.

Sťažovateľ   nedodržal   na   pojednávaní   3.   februára   2011   súdom   určenú   lehotu na predloženie listinných   dôkazov (dodacie   listy   o dodávke komponentov).   Lehota bola limitovaná 4. marcom 2011, no podklady sťažovateľ doručil 24. marca 2011. Ani uvedená skutočnosť sa však podľa názoru ústavného súdu nepodpísala pod spomalenie priebehu konania, keďže okresný súd nasledujúce pojednávanie nariadené na 1. apríl 2011 zrušil z dôvodu   nesplnenia   povinností   odporcu   uložených   na   predchádzajúcom   pojednávaní, ako aj   z   dôvodu   ďalších   dôkazných   návrhov,   ktoré   odporca   okresnému   súdu   doručil v krátkom čase pred 1. aprílom 2011.

Námietka   zaujatosti   vznesená   sťažovateľom   v   úvode   pojednávania   nariadeného na 4. október   2012   nemohla   prispieť   k   predĺženiu   konania,   pretože   konajúca   sudkyňa ju vyhodnotila ako neprípustnú podľa § 14 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a ďalej pokračovala v pojednávaní.

Sťažovateľ požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na 9. november 2012 v podaní doručenom okresnému súdu 19. októbra 2012, v ktorom namietal, že mu nebola doručená zápisnica z posledného pojednávania ani ďalšie dôkazy tvoriace obsah súdneho spisu,   a   tak „nie   sú   splnené   podmienky   na   riadnu   prípadu   navrhovateľa   na   súdne pojednávanie“.   Pritom   ústavný   súd   z   obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil, že sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   5.   septembra   2011   aj   30.   januára   2012   o   doručenie dôkazného   materiálu   tvoriaceho   súčasť   súdneho   spisu,   na   čo   okresný   súd   nereagoval (v druhom prípade iba sťažovateľovi oznámil, že súdny spis je u ustanoveného znalca).

Spomalenie priebehu konania si vyžiadala námietka zaujatosti podaná sťažovateľom v   konaní   vedenom   sp.   zn.   17   Cb   63/2012,   pretože   po   spojení   konaní   vedených pod sp. zn. 17 Cb 69/2008 a pod sp. zn. 17 Cb 63/2012 na spoločné konanie (8. novembra 2012)   bolo   potrebné   námietku   zaujatosti   predložiť   krajskému   súdu   na   rozhodnutie. Na krajskom súde bol z tohto dôvodu spis od 29. novembra 2012 do 11. februára 2013. Rovnako   po   vznesení   ďalšej   námietky   zaujatosti   bol   spis   predložený   krajskému   súdu 29. apríla 2013, odkiaľ sa vrátil 27. mája 2013.

Ústavný súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že sťažovateľ skutočne vzniesol opakovane námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni a opakovane podával aj sťažnosti na postup okresného súdu. V tejto okolnosti ústavný súd už uviedol, že uplatnenie práva vzniesť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorému   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie, nemôže byť na ťarchu účastníka (napr. II. ÚS 55/08). Uplatnenie procesných práv   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (vznesenie   námietky   zaujatosti,   podanie sťažnosti na postup súdu) nevytvára pre okresný súd prekážku, ktorá by bránila v jeho plynulom   postupe,   aj   keď   tieto   skutočnosti   môžu   mať   v   konečnom   dôsledku   vplyv na predĺženie konania (III. ÚS 367/2010). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu však   za prieťahy   vzniknuté   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03).

Navyše, ústavný súd z chronológie žalovaného konania predloženej okresným súdom zistil, že vybavovanie viacerých sťažností na postup súdu podaných sťažovateľom nebolo časovo náročné (vo väčšine prípadov netrvalo dlhšie ako týždeň).

Ústavný súd uzatvára, že sťažovateľovo správanie v žalovanom konaní nevykazovalo žiadne   známky   úmyselnej   obštrukcie,   a   uplatňovaním   svojich   zákonom   garantovaných procesných práv sťažovateľ prispel k spomaleniu konania pred okresným súdom len v malej miere.

3.   Pri   treťom   kritériu,   a to   skúmanie   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní, ústavný   súd   konštatuje,   že   v   žalovanom   konaní   sa   nevyskytli   dlhotrvajúce   obdobia procesnej pasivity okresného súdu.

Kratšie   obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti   možno   okresnému   súdu   vytknúť pri odstraňovaní   nedostatkov   návrhov   sťažovateľa   na   vydanie   platobných   rozkazov. Ústavný súd neopomína, že perfektnosť návrhu na vydanie platobného rozkazu je primárne vecou   procesnej   zodpovednosti   navrhovateľa,   jej   neunesenie   ale   nemôže   ospravedlniť štvormesačné vyčkávanie konajúceho súdu s jednoduchou výzvou na splnenie poplatkovej povinnosti.   Účel   skrátenej   formy   konania   (o   platobnom   rozkaze)   spočívajúci   v   pokuse o čo najrýchlejšie   nastolenie   právnej   istoty   sporových   strán   sa   totiž   takouto   pasivitou nemôže naplniť.

V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   Cb   67/2008   ešte   pred   spojením   s   konaním sp. zn. 17   Cb   69/2008   okresný   súd   po   doručení   odporu   odporcu   (23.   decembra   2008) až 11. septembra   2010   odstraňoval   výzvou   jeho   nedostatky   a   po   doručení   vyjadrenia sťažovateľa k podanému odporu (21. septembra 2009) bol pasívny až do 16. septembra 2010, keď došlo k spojeniu s vecou sp. zn. 17 Cb 69/2008.

K   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   môže   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu   dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 64/99, III. ÚS 203/09). To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby   o   jej   veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.   Nerešpektovanie   týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže v okolnostiach konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 296/09).

Okresný súd na pojednávaní 10. novembra 2009 uložil účastníkom konania predložiť do 7. decembra 2009 dôkazné návrhy, čo odporca nedodržal. Naopak, odporca predložil okresnému súdu 18. januára 2010 (teda tri dni pred ďalším nariadeným pojednávaním) svoje   vyjadrenie,   ktorého   rozsah   primäl   sťažovateľa   požiadať   o   odročenie   nariadeného pojednávania pre   nedostatok   času   na oboznámenie sa   s materiálom   odporcu.   Za   týchto okolností   bolo   pochopiteľné,   že   okresný   súd zrušil   skôr   nariadený termín   pojednávania (21. januára 2010) a nariadil nový termín na 4. marec 2010.

V období do 4. marca 2010 síce účastníci opäť okresnému súdu doručovali svoje repliky a dupliky, podľa názoru ústavného súdu však obsah podania doručeného odporcom okresnému   súdu   3.   marca   2010   nemožno   akceptovať   ako   dôvod,   pre   ktorý by sa pojednávanie na druhý deň nemohlo uskutočniť. V predmetnom podaní totiž odporca predniesol procesné návrhy, ku ktorým postačovalo vyjadrenie sťažovateľa na pojednávaní (spojenie vecí s alternatívou prerušenia jedného konania do skončenia druhého konania spadajú v prevažnej miere do rámca diskrécie konajúceho súdu). Pokiaľ ide o uplatnenie pohľadávky na započítanie (tiež obsah podania doručeného okresnému súdu 3. marca 2010), okresný   súd   ignoroval   fakt,   že   vzájomný   návrh   odporcu   bol   právoplatne   vylúčený na samostatné   konanie   (uznesenie   z   10.   novembra   2009)   a   započítací   prejav   neposúdil ako rozšírenie vzájomného návrhu, hoci v neskoršej fáze konania už konštatoval čiastočné prekrývanie   sa   vzájomného   návrhu   a   kompenzačnej   námietky   (odôvodnenie   uznesenia z 8. novembra   2012).   Neuskutočnenie   pojednávania   4.   marca   2010   treba   teda   pričítať na ťarchu konajúceho súdu.

V nasledujúcom   období   síce   účastníci   (hlavne sťažovateľ)   doručovali súdu   svoje vyjadrenia,   okresný   súd   však   bol   pasívny   až   do   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnilo 11. novembra 2010. V tomto časovom úseku okresný súd iba vydal uznesenie o spojení vecí na   spoločné   konanie.   Predĺženie   konania   v   časovom   úseku   od   10.   novembra   2009 do 11. novembra   2010   je   tak   potrebné   pričítať   predovšetkým   konajúcemu   súdu. Iba čiastočne sa   na tomto predĺžení podieľal odporca, a to nerešpektovaním sudcovskej lehoty   určenej   na   pojednávaní   10.   novembra   2009   spojeným   s   doručením   rozsiahleho vyjadrenia a dôkazového materiálu 18. januára 2010.

Aj samotné spojenie vecí sp. zn. 17 Cb 69/2008 a sp. zn. 22 Cb 67/2008 na spoločné konanie uznesením zo 16. septembra 2010 je prejavom nesústredeného postupu okresného súdu,   keďže   na   vedenie   konania   sp.   zn.   22   Cb   67/2008   bol   upozornený   odporcom na pojednávaní   11.   júna   2009   a   z   vyžiadaného   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd sa 23. septembra 2009 oboznámil so spisom sp. zn. 22 Cb 67/2008. Ústavný súd pritom bez ambície zasahovať do rozhodovania okresného súdu konštatuje, že predmet, skutkové pozadie i osoby účastníkov na prvý pohľad predurčujú spojenie oboch konaní na spoločné konanie.

Od pojednávania 11. novembra 2010 sa okresný súd v žalovanom konaní zaoberal aj nárokom odporcu na náhradu škody, hoci tento netvoril predmet konania a vzájomný návrh bol ešte 10. novembra 2009 vylúčený na samostatné konanie. Popísaný nesústredený postup okresného súdu dokresľuje zo spisu zistená skutočnosť, že až 20. apríla 2011 dala zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   pokyn   na   vytvorenie   fotokópií   podaní   tvoriacich v súhrne   vzájomný   návrh   odporcu,   keďže   tento   bol   uznesením   z   10.   novembra   2009 vylúčený   na   samostatné   konanie,   no   v   priebehu   celého   uvedeného   časového   úseku technicky nebol vytvorený nový spis so samostatnou spisovou značkou. Súčasne zákonná sudkyňa   nariadila   predložiť   spis   do   podateľne   (č. l 530).   Následne   okresný   súd (ako to vyplýva z odpovede jeho predsedníčky z 21. februára 2013 na sťažnosť sťažovateľa) zistil, „že písomná podoba vzájomného návrhu sa v spise nenachádza... Bol však daný pokyn   dňa   20. 04. 2011,   aby   kópia   vzájomného   návrhu   bola   opätovne   vyžiadaná od právneho zástupcu spoločnosti H...“.

I okolnosti znaleckého dokazovania naznačujú nesústredený postup konajúceho súdu. Uznesenie   o   ustanovení   znalca   z   20.   júna 2011   nadobudlo   právoplatnosť 7.   júla 2011. Napriek tomu sa súdny spis dostal k znalcovi až 2. decembra 2011, teda takmer po piatich mesiacoch.   Obsah   vyžiadaného   spisu   pritom   nepreukazuje   žiadne   okolnosti,   ktoré by odôvodňovali uvedený časový odstup.

Ustanovený   znalec   5.   januára   2012   oznámil   okresnému   súdu   ukončenie   svojej znaleckej činnosti, avšak súčasne navrhol postup, ako v nariadenom znaleckom dokazovaní pokračovať ďalej. Okresný súd potom, hoci išlo o jednoduchý úkon, až 20. marca 2012 ustanovil podľa § 15 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   vyčiarknutého znalca za znalca ad hoc a ten doručil znalecký posudok okresnému súdu 21. mája 2012. Znalecké   dokazovanie   tak   trvalo   takmer   rok,   hoci   podľa   uznesenia   okresného súdu z 20. júna 2011   mal   ustanovený   znalec   preložiť   znalecký   posudok   do   90   dní odo dňa prevzatia súdneho spisu.

Nesústredenosť postupu zjavne vrcholila 23. septembra 2011, keď dal okresný súd pokyn na vymáhanie preddavku uloženého sťažovateľovi na trovy znaleckého dokazovania uznesením z 20. júna 2011 napriek tomu, že toto uznesenie nebolo právoplatné z dôvodu odvolania   podaného   20.   júla   2011   sťažovateľom.   Pritom   z   odpovede   predsedníčky okresného súdu z 24. apríla 2013 na sťažnosť sťažovateľa na postup súdu vyplýva, že ešte ani v tom čase odvolanie sťažovateľa nebolo preložené krajskému súdu na rozhodnutie.

4. Konanie   v   predmetnej   veci   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   konanie   vykazujúce prieťahy relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy. Zo sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania i z predmetného súdneho spisu vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu týkajúceho sa dĺžky konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci   podiel   viaceré   nedostatky   v   činnosti   tohto   súdu,   tak   ako   boli   uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Ich výsledkom je skutočnosť, že do dnešného dňa nie je žalované päť rokov trvajúce konanie právoplatne ukončené, ba nebolo vyhlásené meritórne rozhodnutie.   Vzhľadom   na uvedené dôvody   ústavný súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené v 1 bode výroku tohto nálezu.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal, čo žiada aj sťažovateľ v petite svojej sťažnosti. V danom prípade posudzované konanie vedené   na   okresnom   súde   nie   je   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti právoplatne   skončené,   preto   bolo   potrebné   popri   vyslovení   porušenia   označených základných   práv   sťažovateľa   prikázať,   aby   okresný   súd   konal   v   predmetnej   veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

6.   Ústavný   súd   považoval   potrebné   vysporiadať   sa   aj   s   návrhom   sťažovateľa na „nariadenie predbežného opatrenia“, ktorým navrhol, aby ústavný súd uložil okresnému súdu   povinnosť „zdržať   sa   konania   v   právnej   veci   vedenej...   pod   č.   17 Cb/69/2008 a v konaní   č. 22 Cb/67/2008...   a   to   až   do   právoplatného   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   o   Ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   zo   dňa   12. 07. 2012   vrátane jej neskorších   doplnení“.   Odôvodnenie   tohto   návrhu   sťažovateľa   preukazuje, že obsahovo nadväzuje   na   časť   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní uznesením č. k. III. ÚS 157/2012-33 z 3. apríla 2013 odmietol. Rozhodovaniu o predloženom   procesnom   návrhu   tak   chýba   právny   význam.   Navyše,   v   časti   prijatej na ďalšie konanie sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov,   a   teda   aj   príkazu   konať   bez   prieťahov   adresovanému okresnému súdu. V týchto okolnostiach pôsobí návrh na dočasné opatrenie (navrhovaná povinnosť   okresného   súdu   zdržať   sa   konania   vo   veci   samej)   zmätočne.   Z   uvedených dôvodov bolo podľa názoru ústavného súdu bez právneho významu rozhodovať o návrhu sťažovateľa na dočasné opatrenie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   žiadal   priznať finančné zadosťučinenie   v sume 10 000   € „z   dôvodu, že trpí neistotou v spravodlivý súdny proces, pričom máme za to, že požadované finančné zadosťučinenie je vzhľadom k zmareniu možnosti sťažovateľovi opakovane reálne a v súlade so zákonom domôcť svojich práv pre Okresným súdom Martin, primerané“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, konštatovanú mieru jeho skutkovej náročnosti, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   spomenuté   determinanty ústavný súd považuje za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 000 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. M. Š., B. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 247 €, a to za „za 2 právne úkony právnej pomoci á 123.50 EUR“.

Ústavný súd je zhodne so sťažovateľom toho názoru, že je potrebné mu priznať náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Tieto úkony boli vykonané v roku 2012.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§ 1   ods. 3   vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,17 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý úkon právnej pomoci.

S poukazom na výsledok konania má podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť), preto základná sadzba tarifnej odmeny v tomto prípade je 254,34 €. K tejto sume je potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 15,26 € (dvakrát 7,63 €). Spolu tak trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú 269,60 €.

Sťažovateľ si však v sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov konania iba v sume 247 €,   preto   ústavný súd vzhľadom   na svoju   viazanosť petitom   sťažnosti   (§   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde) uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť náhradu trov konania v sume   247   €   na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona o   ústavnom   súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013