znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 157/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. B., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote a spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 9 Co 259/09 a sp. zn. 9 Co 152/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012 doručená sťažnosť B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   v konaniach vedených pod   sp. zn. 9 Co 259/09 a sp. zn. 9 Co 152/2011. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 28. marca 2012.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že návrhom podaným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v decembri 2001 sa sťažovateľka domáhala určenia vlastníckeho práva   k   nehnuteľnostiam,   pričom   o   tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 7 C   34/2002   z   30.   marca   2009,   ktorý   bol   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 259/2009 z 29. októbra 2009.

Po podaní dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením   sp.   zn.   2   Cdo/91/2010   z   31.   marca   2011   zrušil   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 259/2009 z 29. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   4.   januára   2012   bolo   sťažovateľke   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 9 Co   152/2011   z   27.   októbra   2001,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 7 C 34/2002 z 30. marca 2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou   a zdĺhavým postupom v konaniach vedených pod   sp. zn. 9 Co 259/09 a sp. zn. 9 Co 152/2011 krajský súd porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 9 Co 259/2011 z 29. októbra 2009 a sp. zn. 9 Co 152/2011 z 27. októbra 2011, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo   B.   Š....,   priznané   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods. 1 Dohovoru...,   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn.   9   Co   259/09, č. k. 9 Co   152/2011   aby   sa   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   právo na spravodlivý súdny proces, bolo porušené.

B. Š. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10 000.- €..., ktoré je odporca − Krajský súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľke... v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu...

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   B.   Š.   na účet právnej zástupkyne, Advokátskej kancelárie JUDr. M. B., s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupmi krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn.   9 Co 259/09 a sp. zn. 9 Co 152/2011 boli porušené základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Ústavný   súd   zo   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 259/09   a sp. zn. 9 Co 152/2011 (ich nečinnosťou), ktoré boli skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vo veci sťažovateľky totiž krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 259/2009 rozhodol   prvýkrát   rozsudkom   ešte   29.   októbra   2009   (následne   jeho   rozhodnutie   bolo zrušené   najvyšším   súdom)   a   druhýkrát   rozhodol   uznesením   27.   októbra   2011 sp. zn. 9 Co 152/2011,   keď   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   34/2002 z 30. marca   2009,   pričom   v   druhom   prípade   bolo   doručené   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu   sťažovateľke,   ako   sama   uvádza   v sťažnosti,   4.   januára   2012.   V   oboch prípadoch teda konajúci krajský súd rozhodol ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu (21. marec 2012).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   jednou zo základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   požiadavka smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z   princípu,   podľa   ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   k   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 259/09 a sp. zn. 9 Co 152/2011 v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

2.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces (spravodlivé   súdne   konanie)   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažnosť sťažovateľky je podaná oneskorene.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   ochrany ústavnosti   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04,   I.   ÚS   218/06), s prihliadnutím   na   deň   doručenia   namietaných   rozhodnutí   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 259/09   z 29. októbra 2009 (17. december 2009) a sp. zn. 9 Co 152/2011 z 27. októbra 2011 (4. januára 2012), ktorými malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a deň 19. marca 2012,   keď sťažnosť   sťažovateľky   adresovaná   ústavnému   súdu   bola   podaná   na   poštovú   prepravu (ústavnému súdu bola doručená 21. marca 2012), je možné konštatovať, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde stanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto sťažnosť.Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012