znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 157/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. G., B., a Mgr. K. G., B., zastúpených JUDr. D. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom a rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   sp.   zn.   17   C 164/2009 z 24.   júna 2010 a postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16   Co   270/2010 z 18. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. G. a Mgr. K. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   P.   G.   a   Mgr.   K.   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 164/2009 z 24. júna 2010 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 270/2010 z 31. marca 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   návrhom   podaným   na   okresnom   súde (sp. zn. 17 C 164/2009) domáhali nahradenia prejavu vôle s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu odporcu B., s. r. o., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 C 164/2009 z 24. júna 2010 návrh sťažovateľov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania.

Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 16 Co 270/2010 z 18. novembra 2010 tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namietajú, že im „konaním súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vidí nielen v tom, že neboli vykonané dôkazy, ktoré žiadal ale aj v tom, že došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona na tento súdený prípad, teda, že súd zákonné predkupné právo navrhovateľa vylúčil z pôsobnosti zákona č. 182/1993 Z.z, a takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom vo veci zákonného predkupného práva. Navrhovateľovi súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd návrh zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c) OSP) a toto rozhodnutie bolo odvolacím   súdom   potvrdené.   Rozhodnutia   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   prijaté na základe   nesprávneho   právneho   názoru,   sú   preto   rozhodnutia,   ktorými   bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom zrušením predbežného opatrenia aj keď mal súd v tomto konaní za preukázané,   že odporca zriadi k predmetnému bytu záložné právo nebola navrhovateľovi poskytnutá náležitá súdna ochrana má navrhovateľ za to, že bolo porušené jeho ústavné právo... na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli vydať tento nález:„1/ Základné právo 1/ Mgr. P. G., 2/ Mgr. K. G. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   č.   k. 17C/164/2009   a   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   Banská   Bystrica   pod   č.   k.   16 Co/270/2010 porušené bolo.

2/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Banská Bystrica, č. k 16 Co/270/2010-177 zo dňa 18.11.2010 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica   č.   k.   17C/164/2009-149   zo   dňa   24.6.2010   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu Banská Bystrica.

3/   1/   Mgr.   P.   G.,   2/   Mgr.   K.   G.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   5.312,-   EUR /slovom päťtisíctristodvanásť EUR/, ktoré sú Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní 1/ Mgr. P. G. a 2/ Mgr. K. G. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ 1/Mgr. P. G., 2/Mgr. K. G. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 424,84 EUR, ktoré sú Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia nepodali proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že   predložená   sťažnosť   napriek kvalifikovanému zastúpeniu sťažovateľov advokátkou trpí viacerými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali   ústavný   súd,   aby   predloženú   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí, avšak uvedené nedostatky (napr. nedoložená plná moc, nedoložené kópie napadnutých rozhodnutí súdov a pod.) ústavný súd najmä vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia nepovažoval za potrebné odstraňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

1. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľov napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu,   keďže   ho   už preskúmal   na   základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a   zároveň   povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Podstata námietok sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu spočíva v tvrdení, že im postupom všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať v dôsledku „nevykonania   navrhovaných   dôkazov“ a   v   dôsledku „nesprávnej   aplikácie práva a zákona na tento súdený prípad“, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom rozsudku, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   námietky   sťažovateľov   spolu   vzájomne   súvisia, vychádzajú z premisy, že všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov aplikovali ústavne nekonformný výklad práva a že práve v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného výkladu zákona im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia teda vlastne tvrdia, že postupom   všeobecných   súdov   boli   pozbavení   súdnej   ochrany   v   súdnom   konaní,   teda možnosti konať pred súdom v označenom konaní.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohli sťažovatelia podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať   ochrany   označeného   základného   práva.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však sťažovatelia   dovolanie   nepodali,   preto   možno   urobiť   záver,   že   sťažovatelia   nevyčerpali dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie boli sťažovatelia oprávnení podľa Občianskeho súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať za neprípustnú.

Sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že by nesplnili podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011