znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 157/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Z. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 224/2009 a Krajskej prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 255/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Z. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2010 doručená sťažnosť Mgr. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Co 224/2009   a Krajskej   prokuratúry   v B.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 255/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   24.   júla   2009   doručila   Okresnému   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím súdneho konania proti odporkyni – B., s.   r.   o.,   B. (obchodnej spoločnosti,   kde jediným   spoločníkom   je   Mesto   B.),   ako   výlučnej   vlastníčke   nehnuteľnosti.   Vo   svojom návrhu poukázala na skutočnosť, že pokiaľ odporkyňa zriadi záložné právo k bytu, ktorý sťažovateľka   užíva,   táto   nebude   môcť   voči   odporkyni   uplatniť   svoje   predkupné   právo v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve bytov“), čím sa dlhodobo ocitne v stave právnej neistoty.

Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodol   uznesením   č.   k. 17 C 127/2009-22 z 5. augusta 2009 takto:

„Súd   zakazuje   odporcovi   nakladať   s   nehnuteľnosťou   nachádzajúcou   sa v katastrálnom území B. zapísanou na Správe katastra B. na LV č. 7662 ako byt č. 21 na 4. poschodí, vo vchode č. 81 v obytnom dome súpis. č. 388 postavenom na parc. č. KN C 382/7 na   ulici   H.   v B.,   podiel   priestoru   na   spoločných   častiach   a   spoločných   zariadeniach obytného   domu   súpis.   č.   388   postaveného   na   parcele   č.   KN   C   382/7   vo   veľkosti 5233/198532 k celku, spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. KN C 382/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 375 m2 vo veľkosti 5233/198532 k celku a to zaťažiť záložným právom až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Súd návrh navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia nakladať s vyššie uvedenou nehnuteľnosťou tak, že odporcovi ju zakazuje predať a darovať zamieta. Súd ukladá navrhovateľke povinnosť, aby do 30 dní od doručenia tohto uznesenia podala návrh na tunajší súd na začatie konania vo veci samej.“

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   odporkyňa   odvolanie,   v ktorom uznala,   že   je   obchodnou   spoločnosťou   s účasťou   obce,   avšak   napriek   tomu   sa   na   ňu nevzťahuje   povinnosť   previesť   do   vlastníctva   nájomcu   byt   za   regulovanú   cenu   podľa § 18 ods.   1   až 4   zákona   o vlastníctve   bytov,   pretože   podľa   jej   názoru   byt,   ktorý   užíva sťažovateľka, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   224/2009-52 z 21. septembra 2009 takto:

«Krajský súd uznesenie okresného súdu v časti, v ktorej nariadil predbežné opatrenie a v ktorej uložil navrhovateľke podať do 30 dní žalobu „na začatie konania vo veci samej“, mení tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zamieta.

V časti, v ktorej návrh zamietol, zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 141,20 Eura a to na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. Č... do 15 dní.»

Podaním   z   2.   novembra   2009   sťažovateľka   podľa   §   243e   Občianskeho   súdneho poriadku   podala   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   224/2009-52 z 21. septembra 2009, ktorý podrobne odôvodnila.

Krajská   prokuratúra   oznámením   č. k. Kc 255/09-10   z 15.   januára   2010   uvedený podnet   odložila   z dôvodu,   že „nebolo   zistené   porušenie   zákona   spôsobom,   ktorý predpokladá ust. § 243e a nasl. O. s. p.“.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   krajského   súdu   a krajskej prokuratúry bolo porušené jej „základné právo upravené čl. 46 ústavy“, a preto žiada, aby ústavný   súd   v náleze   vyslovil   porušenie   označeného   práva   a aby   jej   priznal   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka napriek tomu, že je zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, sa nevysporiadala   s identifikáciou   základného   práva   a slobody,   ktorých   porušenie   namieta, pretože neoznačila presne článok a odsek ústavy obsahujúci konkrétne základné právo. Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným označením   základného   práva   v sťažnosti   a v samotnom   jej   petite,   ktorého   porušenie   sa namieta, kde ho sťažovateľka bližšie nešpecifikovala, pričom vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva postupom krajského súdu v konaní o nariadenie predbežného opatrenia vedenom pod sp. zn. 13 Co 224/2009, ústavný súd odmietol pre oneskorenosť.

Ústavný súd zistil, že 8. októbra 2009 nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 127/2009-22 z 5. augusta 2009 v spojení s napádaným uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 224/2009-52 z 21. septembra 2009.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. marca 2010.

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podala túto sťažnosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene.

2.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc 255/09-10   z 15. januára   2010   o odložení   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Co 224/2009-52 z 21. septembra 2009.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho   prokurátora   podať   proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľky, keďže platná   zákonná   úprava   nezakladá   sťažovateľke   právo   (právny   nárok)   na   vyhovenie   jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno   považovať ten,   pri   predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010