znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 157/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., S., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 1 Cob 212/06 z 2. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B.,   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2007 doručená faxom a 27. marca 2007 poštou sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 212/06 z 2. novembra 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   Cob   212/2006-210 z 2. novembra 2006 v právnej veci „žalobcu: S. (...) proti žalovanému: P., a. s. (...) o určenie neplatnosti časti stanov (...)“ o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), č. k. 28 Cb 73/05-190 z 19. januára 2006 rozhodol tak, že jeho rozsudok zmenil a vyslovil, že „ustanovenia článkov X bod 3. XII bod 1. a XIV bod 1. stanov žalovaného súd neplatné (...)“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uviedla: „Žalovaný   P.,   a.   s.   je   akciovou spoločnosťou, ktorej dvoma akcionármi sú žalobca s podielom vo výške 90 % na základnom imaní žalovaného a sťažovateľ s podielom vo výške 10 % na základnom imaní žalovaného. Návrhom zo dňa 26. 09. 2005 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že ustanovenia čl. X bod. 3., XIII bod 1. a XIV bod 1. stanov žalovaného sú neplatné z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi. Podstata obsahu napadnutých ustanovení stanov žalovaného spočívala v tom, že valné zhromaždenie žalovaného rozhoduje zásadne 91 %-nou väčšinou hlasov prítomných akcionárov.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom, spis. zn. 28 Cb 73/05-190, zo dňa 19. 01. 2006, o návrhu žalobcu rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom, spis. zn. 1 Cbo 212/2006- 210, zo dňa 02. 11. 2006, rozhodol tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že ustanovenie článkov X bod 3., XII bod 1. a XIV bod 1. stanov žalovaného súd určil za neplatné.   Druhostupňové   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 22. 01. 2007 (...).“

Sťažovateľka sa v sťažnosti zmieňuje aj o tom, že sa o vydaní označeného rozsudku krajského súdu a jeho právoplatnosti dozvedela až 21. marca 2007 od členov predstavenstva žalovaného.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol „na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva (...)“, a podľa nej « ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote, nakoľko sťažnosť smeruje proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 02. 11. 2006, ktorý sa stal právoplatným dňa 22. 01. 2007, pričom sťažovateľovi nebol tento rozsudok doručený vôbec (...).

Namietaným postupom všeobecných súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred   súdom,   nakoľko   daný   postup   prvostupňového   a   rovnako   tiež   odvolacieho   súdu spôsobil, že sa v konaní pred všeobecnými súdmi úplne bez akejkoľvek účasti sťažovateľa rozhodlo   spôsobom   v   konečnom   dôsledku   obmedzujúcom   výkon   akcionárskych   práv sťažovateľa, ktorý má navyše značne nepriaznivý dosah na právne postavenie sťažovateľa ako menšinového akcionára žalovaného.

Ústavnú sťažnosť ako prostriedok nápravy je v danom prípade sťažovateľ oprávnený podať: „Osoba, ktorej súd rozhodnutím uložil nejakú povinnosť alebo ktorej v dôsledku rozhodnutia súdu vznikla určitá ujma, hoci sa podľa zákona nestala účastníkom konania, má obdobné procesné práva ako účastník: je preto mimo iného vždy legitimovaná podať odvolanie či dovolanie proti takému rozhodnutiu.“ (viď in: Bureš, J., Drápal, L., Krčmář, Z., Mazanec, M., Občanský soudní řád. Komentář I. díl. 6. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, k § 94 bod 10., 314 str.) (...)

Máme   za   to,   že   postup   predovšetkým   druhostupňové   súdu   bol   zjavne   arbitrárny a zjavne   neodôvodnený,   nakoľko   odôvodnenie   napadnutého   právoplatného   rozsudku   sa dostatočne nezaoberalo odôvodnením jeho výroku.

Pri posudzovaní prejednávanej veci mal odvolací súd ústavnú povinnosť o tejto veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.»

Sťažovateľka ďalej uviedla:« Napadnutým rozhodnutím odvolací súd neprípustné zasiahol do zmluvnej voľnosti a autonómie   účastníkov,   ktorí   si   pri   zakladaní   žalovaného   v   stanovách   dohodli   určité „pravidlá hry“ svojho spoločného podnikania v právnej forme akciovej spoločnosti. Pritom   stanovenie   podmienok   takéhoto   spoločného   podnikania   ako   i   dôvody   ich zakotvenia v stanovách sú výsostne otázkou dohody akcionárov a súd nemôže ich dohodu bez ďalšieho autoritatívne korigovať len preto, že jeden z akcionárov to súdu jednostranne navrhne. Napadnutým rozhodnutím súdu sa tak postavenie sťažovateľa, ktoré v určitých otázkach   fakticky   zodpovedalo   postaveniu   akoby   50   %-ného   akcionára,   zmenilo na postavenie   zodpovedajúce   10   %-nému   obchodnému   podielu   na   základnom   imaní žalovaného a rovnako sa sťažovateľovi zamedzil vplyv na nakladanie s vlastnými, ako aj ďalších majetkovými účastinami v žalovanej spoločnosti.

Tým, že odvolací súd vyslovil neplatnosť akcionármi riadne dojednaných ustanovení stanov žalovaného, v zmysle ktorých sa pri rozhodovaní valného zhromaždenia žalovaného uplatňoval princíp potrebnej 91%-nej väčšiny hlasov prítomných akcionárov, došlo tým k zníženiu vyžadovanej väčšiny hlasov, a to nateraz na zákonnom stanovenú úroveň. Tým sa značne   oslabil   možný   vplyv   sťažovateľa   ako   10   %-ného   minoritného   akcionára na rozhodovanie   o   všetkých   záležitostiach   žalovaného,   vrátane   vecí   majetkových. Napadnutým   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   bol   sťažovateľ   tohto   práva spolurozhodovať o veciach žalovaného de facto pozbavený, čím došlo okrem iného tiež k porušeniu jeho práva vlastniť majetok.

Uvedeným postupom Krajský súd v Bratislave nepriaznivo zasiahol do majetkových práv   sťažovateľa,   nakoľko   mu   prinajmenšom   výrazne   obmedzil   práva   akcionára   reálne rozhodovať o majetkových otázkach žalovaného ako akciovej spoločnosti a uplatniť tak relevantný vplyv napr. na spôsob nakladania s vykázaným ziskom žalovaného, čo možno jednoznačne hodnotiť   ako   porušenie   práva vlastniť   majetok   v zmysle   čl.   20   Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu preto namietame aj právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku. Okrem toho, že takýto postup súdov odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a tým zakladá aj porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), porušilo sa rovnako právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru), tak takýmto postupom došlo aj k porušeniu práva vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy SR), ako i k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru).

Sťažovateľ   nežiada   priznať   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie v peniazoch, nakoľko už len samotné deklarovanie porušenia práva Ústavným súdom SR by bolo pre sťažovateľa dostatočným a adekvátnym zadosťučinením.»

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   odloží vykonateľnosť označeného právoplatného rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 212/2006-210 z 2. novembra 2006, a tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   S.,   a.   s.   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa S., a. s. vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 1 Cob 212/2006-210, zo dňa 02. 11. 2006, a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 1 Cob 212/2006-210, zo dňa 02. 11. 2006, a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi S., a. s. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátky JUDr. Z. B., S.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj z ustanovenia § 49 zákona o ústavnom súde treba vyvodiť, že aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti majú tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré tvrdia, že namietaným postupom alebo rozhodnutím označeného orgánu verejnej moci boli porušené ich základné práva alebo slobody.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že sťažovateľka   musí   teda   namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,   ak je v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   účastníčkou   konania,   v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Podľa   § 90   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   aplikovateľného na sťažovateľkou   označené   súdne   konanie účastníkmi   konania   sú   navrhovateľ   (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu z 2. novembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 212/06.

Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka nemala   v predmetnom   konaní   „o určenie   neplatnosti   časti   stanov“   procesné   postavenie účastníka konania. Ako vyplýva zo sťažnosti a jej príloh, žalobkyňou v predmetnej veci je obchodná   spoločnosť   „S.“   a žalovanou   obchodná   spoločnosť „P.,   a.   s.   B.“   (ďalej   aj „žalovaná“ alebo „žalovaná obchodná spoločnosť“).

Aj keď sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím, keďže je jedným z akcionárov žalovaného, bolo zasiahnuté do jej právneho postavenia, a tým aj do jej základných práv zaručených v ústave, dohovore a v dodatkovom protokole, o postavenie účastníka konania sa neuchádzala.

Ústavný   súd   nepovažoval   v okolnostiach   daného   prípadu   za   akceptovateľnú sťažovateľkinu argumentáciu, podľa ktorej: „Ústavnú sťažnosť ako prostriedok nápravy je v danom   prípade   sťažovateľ   oprávnený podať:  ...   Osoba,   ktorej súd rozhodnutím uložil nejakú povinnosť alebo ktorej v dôsledku rozhodnutia súdu vznikla určitá ujma, hoci sa podľa zákona nestala účastníkom konania, má obdobné procesné práva ako účastník: je preto mimo iného vždy legitimovaná podať odvolanie či dovolanie proti takému rozhodnutiu (...).

Sťažovateľka cituje časť komentára komentovaného znenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa netýka postavenia účastníkov konania o veci samej, ale osôb, ktorým bola v priebehu konania uložená nejaká povinnosť, alebo bolo dotknuté ich právne postavenie (svedkovia,   znalci,   tlmočníci,   osoby,   ktoré   mali   listiny   potrebné   pre   dokazovanie   atď.) a ktoré majú z tohto dôvodu postavenie účastníkov konania v tej časti, v ktorej sa rozhoduje o ich nárokoch.

Pokiaľ ide o osoby, ktorých právne postavenie môže byť dotknuté rozhodnutím súdu vo veci samej, OSP zabezpečuje ochranu ich práv tým, že v tzv. „nesporových konaniach“ im priamo priznáva postavenie účastníka (podľa § 94 ods. 1 prvej vety OSP sú v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať; podľa § 94 ods. 2 OSP ak sa niekto z tých, o právach a povinnostiach ktorých sa má konať, nezúčastní konania od jeho začatia, vydá súd, len čo sa o ňom dozvie, uznesenie, ktorým   ho   priberie   do   konania   ako   účastníka)   a v konaní   sporovom   (o   ktoré   ide   aj v sťažovateľkinom   prípade)   umožňuje   tomu,   kto   má   právny   záujem   na   jeho   výsledku, vstúpiť do konania aj z vlastného podnetu na strane niektorého z účastníkov ako vedľajší účastník (§ 93 OSP). Podľa § 93 ods. 3 OSP má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

V konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 28 Cb 73/05 a krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 212/06 sťažovateľka nevyužila možnosť vstúpiť do konania ako vedľajší účastník. Dôvody uvedené v sťažnosti, pre ktoré tak neurobila, nepovažoval ústavný súd za dostatočné. Sťažovateľka uviedla, že jej rozsudok krajského súdu z 2. novembra 2006 nebol vôbec doručený a o jeho existencii sa dozvedela až 21. marca 2007 z listu predstavenstva žalovanej spoločnosti. Konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby 27. septembra 2005 a právoplatne skončilo 22. januára 2007. Z obsahu zápisníc týkajúcich sa riadneho valného zhromaždenia žalovanej obchodnej spoločnosti z 23. marca 2006 a mimoriadneho valného zhromaždenia žalovanej obchodnej spoločnosti z 13. júla 2006 (ktoré si ústavný súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   veci   vyžiadal)   vyplýva,   že   v priebehu konania   boli   do   orgánov   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   práve   na   základe   návrhu sťažovateľky   (ako   jedného   z dvoch   akcionárov)   zvolení   23.   marca   2006   členovia predstavenstva   Ing.   A.   B.,   Ing.   J.   S.   a Ing.   M.   P.,   pričom   dvaja   z nich   boli   členmi predstavenstva žalovanej obchodnej spoločnosti aj v predchádzajúcom období, a 13. júla 2006 bola zvolená členka dozornej rady pani C. A. Pri zachovaní náležitej starostlivosti o ochranu vlastných práv a právom chránených záujmov sa preto sťažovateľka ako jeden z akcionárov mohla a mala dozvedieť o prebiehajúcom závažnom súdnom spore týkajúcom sa   stanov   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   práve   prostredníctvom   svojich   nominantov v orgánoch tejto spoločnosti.  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   nie je   v   okolnostiach   prípadu aktívne   vecne   legitimovaná   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Keďže   sťažovateľka nebola účastníčkou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 Cb 73/05 (a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 212/06), nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 205/04).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   v   súlade   s   ústavou,   zákonom   o   ústavnom   súde a s prihliadnutím na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože ústavný súd v prípadoch, ak porušenie základných práv a slobôd namietala osoba odlišná od účastníka namietaného konania (napr. m. m. II. ÚS 113/02),   ktorá   je   nositeľom   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sa sťažnosťou namieta, považuje sťažnosť spravidla za podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Po odmietnutí sťažnosti ústavný súd nerozhodoval o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o požadovanom   návrhu   na   vydanie   dočasného opatrenia,   odložení   vykonateľnosti   a   zrušení   označeného   rozhodnutia   (čl. 127   ods. 2 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007