znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 157/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Eduarda   Báránya   vo   veci   sťažnosti   M.   M.,   bytom   Č., zastúpenej advokátkou JUDr. M. D., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1129/00 na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1129/00   p o r u š i l základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   M.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. M. v sume   5 302   Sk   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. M. D., K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 157/05-9   z   1.   júna   2005   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 15. marca 2005) M. M., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1129/00.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v októbri 2000 podala sťažovateľka na okresnom súde proti spoločnosti „E., s. r. o.“ (ďalej aj „žalovaná“), žalobu o zaplatenie sumy 78 830 Sk, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 19 C 1129/00.

Na   základe   výzvy   okresného   súdu   zaplatila   6.   novembra   2000   súdny   poplatok. Okresný súd uskutočnil 7. marca 2002 pojednávanie v uvedenej veci, ktoré bolo z dôvodu neúčasti žalovanej odročené na neurčito.

Dňa 23. februára 2005 bola okresnému súdu doručená sťažovateľkina sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní zo 14. februára 2005. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi   sp.   zn.   Spr.   2329/05   z 24.   februára   2005   sťažovateľkinu   sťažnosť   uznal   za dôvodnú.

Sťažovateľka následne podala ústavnú sťažnosť namietajúc porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, pretože od roku 2000 počas doby štyroch rokov   bolo   v predmetnej   veci   nariadené   iba   jediné   pojednávanie.   Podľa   názoru sťažovateľky v uvedenom konaní jej „nie je zákonným spôsobom poskytovaná ochrana jej práv   a to   nečinnosťou   súdu,   ktorý   svojou   nečinnosťou   vytvára   priestor   na   ďalšie protiprávne   konanie   odporcu,   ktorý   naďalej   môže   vykonávať   neodborné   práce a obohacovať sa na úkor iných ako aj následne zapríčiniť škodu“.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk, ktorú odôvodnila tým, že v dôsledku prieťahov v predmetnom konaní „ (...) po dobu štyroch rokov došlo k podstatnému zvýšeniu cien za stavebné a izolačné práce, ako aj k rozsiahlejšiemu poškodeniu muriva (...)“.

Na základe uvedených skutočností a argumentácie navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1129/00 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, aby priznal sťažovateľke primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   konania   vo   výške 10 300 Sk.

V podaní   z 8.   júla   2005   doručenom   ústavnému   súdu   12.   júla   2005   sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne oznámila, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti v merite veci.

Okresný súd sa prostredníctvom svojho predsedu na základe výzvy ústavného súdu z 23. júna 2005 vyjadril k sťažnosti sťažovateľky podaním sp. zn. Spr. 683/05 z 30. júna 2005, v ktorom uviedol:

„(...) Je pravdou, že žaloba v danej veci bola podaná na tunajšom súde dňa 11. 10. 2000 a sťažovateľka zaplatila súdny poplatok na základe výzvy súdu dňa 6. 11. 2000. Dňa 4. 1. 2001 bol rovnopis žaloby zasielaný na vyjadrenie žalovanému a 27. 1. 2001 bolo sťažovateľke doručené stanovisko žalovaného.

V januári   2002   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   7.   3.   2002.   Uvedené pojednávanie bolo odročené z dôvodu neúčasti žalovaného na neurčito.

Termín ďalšieho pojednávania bol určený na 29. 10. 2002. Dňa 10. 5. 2004 bol rovnopis žaloby doručovaný novooznačenému žalovanému a dňa 23. 2. 2005 bol určený termín pojednávania na deň 31. 3. 2005. Predvolanie na uvedené pojednávanie prevzala sťažovateľka dňa 28. 2. 2005, napriek tomu sa tohto pojednávania nezúčastnila a svoju neúčasť ospravedlnila písomným podaním, ktoré doručila súdu v deň pojednávania, a to pracovnými povinnosťami.

Keďže z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že na majetok žalovaného bol uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   dňa   24.   3.   2003   vyhlásený   konkurz,   bola sťažovateľke táto skutočnosť oznámená prípisom zo dňa 20. 5. 2005, ktorý si neprevzala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a chronológiu vo veci vykonaných úkonov možno pripustiť, že k prieťahu v danom konaní došlo v období od 27. 1. 2001 do januára 2002, kedy bol určený termín pojednávania.

Po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného je konanie prerušené zo zákona, preto v ňom z tohto objektívneho dôvodu nie je možné pokračovať. Za potrebné považujem však spomenúť i skutočnosť, že napriek vytýčenému pojednávaniu po podaní sťažnosti štátnej správe súdu na deň 31. 3. 2005, sa sťažovateľka vytýčeného pojednávania nezúčastnila napriek tomu, že sa jeho vytýčenia cestou svojho právneho zástupcu opakovane domáhala a podala vyššie uvedenú sťažnosť. Navyše nie je pravdivé konštatovanie sťažovateľky o tom, že za obdobie od podania žaloby bolo vo veci vytýčené jediné pojednávanie.

S poukazom na   uvedené skutočnosti navrhujem   aj pri   vyslovení porušenia   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   nepriznať   jej   požadované finančné zadosťučinenie, resp. priznať ho v podstatne nižšej ako ňou navrhovanej sume. Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...) “

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Na okresný súd bola 11. októbra 2000 doručená sťažovateľkina žaloba o zaplatenie 78 830 Sk proti „M. B., E., K.“.

Pokynom z 20. októbra 2000 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v lehote 7 dní. Súdny poplatok bol na účet súdu zaplatený 6. novembra 2000.

Úpravou zo 4. januára 2001 nechal zákonný sudca doručiť podanú žalobu žalovanej spolu   s výzvou,   aby   sa   k nej   v lehote   15   dní   vyjadrila.   Žalovaná   svoje   vyjadrenie k predmetnej veci okresnému súdu doručila 22. januára 2001 (vyjadrenie z toho istého dňa).

Sťažovateľke bola 27. februára 2001 doručená výzva okresného súdu na zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalovanej v lehote 10 dní realizovaná na základe pokynu zákonného sudcu z 29. januára 2001. Pokynom z 19. júla 2001 nechal vo veci konajúci sudca urgovať predloženie žiadaného stanoviska sťažovateľky.

Podaním z 23. októbra 2001 (doručeným 24. októbra 2001) adresovaným vo veci konajúcemu sudcovi sťažovateľka požiadala o nariadenie pojednávania v predmetnej veci.

Zákonný sudca nariadil pokynom z 22. januára 2002 pojednávanie na 7. marec 2002 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Predvolanie sa nepodarilo doručiť žalovanej (zásielka bola vrátená okresnému súdu 30. januára 2002).

Pojednávanie konané 7. marca 2002 bolo uznesením odročené na neurčito za účelom vyžiadania si výpisu z obchodného registra ohľadne žalovanej. Dňa 20. marca 2002 bol okresnému súdu predmetný výpis týkajúci sa žalovanej doručený.

Zákonný sudca pokynom z 11. septembra 2002 nariadil pojednávanie v predmetnej veci na 29. október 2002 a nechal naň predvolať účastníkov konania (zásielka pre žalovanú sa vrátila nedoručená 14. októbra 2002).

Na   pojednávaní   konanom   29.   októbra   2002   okresný   súd   vypočul   sťažovateľku, bývalého   konateľa   žalovanej   (M.   B.)   a následne   pojednávanie   odročil   za   účelom opätovného predvolania štatutárneho zástupcu žalovanej.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   februára   2003   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   nového   splnomocneného   právneho   zástupcu   okresnému   súdu oznámila, že odvolala plnomocenstvo pre svoju právnu zástupkyňu a zároveň mu zaslala plnomocenstvo pre nového právneho zástupcu na jej zastupovanie v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bolo   7.   marca   2003   doručené   podanie   sťažovateľky,   v ktorom prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   navrhla „zámenu   účastníka   na   strane žalovanej“, požiadala o nariadenie pojednávania a navrhla, aby súd v rámci dokazovania nechal   vypracovať   znalecký   posudok   a   vypočul   svedka.   V uvedenom   podaní   právny zástupca sťažovateľky taktiež upravil petit žalobného návrhu.

Dňa 5. apríla 2004 právny zástupca sťažovateľky požiadal o nariadenie pojednávania v predmetnej veci.

Zákonný sudca nechal pokynom z 10. mája 2004 doručiť odpis podania sťažovateľky spoločnosti E., spol. s r. o. (navrhnutej na pristúpenie do konania zámenou účastníkov - podaním sťažovateľky doručeným okresnému súdu 7. marca 2003). Poštová zásielka bola vrátená   okresnému   súdu   18.   mája   2004   (na   obálke   bola   vyznačená   adresa   správcu konkurznej podstaty, ktorému bola následne zásielka doručená).

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   29.   októbra   2004   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   opätovne   požiadala   o nariadenie   termínu pojednávania   v predmetnej   veci.   Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   doručeným 10. februára   2005   opakovane   požiadal   okresný   súd   o nariadenie   pojednávania.   Dňa 15. februára   2005   právny   zástupca   sťažovateľky   okresnému   súdu   oznámil,   že   jeho plnomocenstvo   na   zastupovanie   v predmetnom   konaní   bolo   sťažovateľkou   10.   februára 2005 odvolané.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 23.   februára   2005   nariadil   pojednávanie   na 31. marec   2005   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania.   Predvolanie   bolo   riadne doručené obom účastníkom 28. februára 2005.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   31.   marca   2005   po   zistení,   že   sa   naň nedostavili účastníci konania, a po konštatovaní, že Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 4 K 148/02-19 z 24. marca 2003 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka E., spol. s r. o., vyhlásil uznesenie „o prerušení konania“.

Sťažovateľka podaním doručeným 31. marca 2005 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní   z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti   (v predmetný   deň   vyučovala   na základnej škole).

Na základe pokynu zákonného sudcu z 11. apríla 2005 bol spis predložený vyššiemu súdnemu   úradníkovi   kvôli   oznámeniu   sťažovateľke   o vyhlásení   konkurzu   na   majetok žalovanej, ako aj o prerušení konania v predmetnej veci podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č.   328/1991   Z.   z.   o   konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd vo svojom   oznámení   sťažovateľku   taktiež   vyzval,   aby   uviedla,   či   si   svoju   pohľadávku uplatnila v rámci konkurzného konania a či trvá na podanom návrhu alebo žiada konanie v predmetnej veci zastaviť. Zásielka sa súdu vrátila nedoručená 16. júna 2005 (s poznámkou „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“).

III.

1. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III.   ÚS   111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľkina žaloba o zaplatenie 78 830 Sk na základe tvrdenia o vadnom vykonaní diela (dohodnutých stavebných prác) žalovanou. Ústavný súd z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu, ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil skutočnosti svedčiace o osobitnej právnej zložitosti veci. Rozhodnutie vo veci si zrejme bude vyžadovať objasnenie   viacerých   skutkových   otázok   týkajúcich   sa   kvality   vykonania   diela (dohodnutých stavebných prác) vrátane otázok odborného, stavebnotechnického charakteru, čo   odôvodňuje   potrebu   vykonať   znalecké   dokazovanie   a naznačuje   možnú   skutkovú zložitosť veci (obdobne napr. III. ÚS 81/05).

Priebeh   posudzovaného   konania,   ako   aj   stav   a rozsah   doteraz   vykonaného dokazovania v predmetnej veci však nesvedčia o tom, že by na dosiaľ uplynuvšiu dobu predmetného konania mala podstatný vplyv skutková zložitosť veci.

1.   3.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   prispelo   k predĺženiu   doby prerokovania   uvedenej   veci   v dôsledku   nedostatkov,   pokiaľ   ide   o zákonom   predpísané náležitosti podanej žaloby a nedostatočnej aktivity sťažovateľky ako žalobkyne, pokiaľ ide o splnenie procesnej povinnosti strany sporového konania označiť, resp. navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Z ustanovenia § 101 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyplýva pre účastníka   konania   procesná   povinnosť   prispieť   k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania, poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. V sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za podanie   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania,   predkladanie   dôkazov   a včasnú realizáciu iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).

Sťažovateľka   vo   svojej   žalobe   podanej   na   okresnom   súde   neoznačila   (a   taktiež nepredložila) dôkazy na podporu svojich skutkových tvrdení. Rovnako označenie žalovanej v návrhu na začatie konania nemožno označiť za presné a dôsledné. Na zaplatenie súdneho poplatku musel okresný súd sťažovateľku vyzývať a splnenie svojej požiadavky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalovanej musel urgovať, keďže sťažovateľka na výzvu doručenú jej okresným súdom 27. februára 2001 nereagovala.

Až   7.   marca   2003   (dva   týždne   a tri   dni   pred   vyhlásením   konkurzu   na   majetok žalovanej) doručila   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   vtedajšieho   právneho   zástupcu okresnému súdu podanie, ktorým boli odstránené viaceré nedostatky žaloby a navrhnuté dôkazy na podporu jej skutkových tvrdení.

Nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré bránia súdu konať a rozhodnúť vo veci samej), nezaplatenie súdneho poplatku zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenie   procesnej   povinnosti   poskytnúť   súdu   náležitú súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva sťažovateľa.

Na druhej strane ústavný súd stabilne judikuje, že uvedené skutočnosti majúce vplyv na   predĺženie   doby   konania   samy   osebe   nevylučujú   zodpovednosť   súdu   za   zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 338/04).

1.   4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   podľa   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že v období od 10. marca 2001, keď uplynula okresným súdom stanovená lehota, v ktorej mala sťažovateľka zaujať stanovisko k námietkam obsiahnutým vo vyjadrení žalovanej k žalobe, do 22. januára 2002, keď zákonný sudca nariadil vo veci pojednávanie (viac ako desať mesiacov),   nevykonal okresný súd žiadny   procesný   úkon smerujúci k príprave pojednávania a k následnému meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu predmetnej veci s výnimkou urgencie vyjadrenia sťažovateľky k námietkam žalovanej na základe pokynu zákonného sudcu z 19. júla 2001, čo nemožno kvalifikovať ako procesný postup plynulo a efektívne smerujúci k rozhodnutiu vo veci a k odstráneniu právnej neistoty účastníkov predmetného súdneho konania. Podľa § 100 ods. 1 prvej vety OSP len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd bol navyše vo veci úplne nečinný v období od 20. marca 2002, keď bol okresnému   súdu   doručený   žiadaný   výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa   žalovanej, do 11. septembra 2002, keď zákonný sudca nariadil termín pojednávania vo veci (takmer šesť mesiacov).

Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené obdobia neodôvodnenej nečinnosti alebo neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   je   potrebné   kvalifikovať   ako   obdobia,   v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

Pokiaľ ide o posúdenie postupu okresného súdu v označenom konaní v období od marca 2003, prihliadal ústavný súd na skutočnosť, že vyhlásením konkurzu na majetok žalovanej uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 K 148/02-19 z 24. marca 2003 došlo k prerušeniu posudzovaného konania zo zákona podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Nečinnosť okresného súdu   v posudzovanom   konaní   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uvedeného   uznesenia Krajského súdu v Košiciach nemožno preto kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, pretože jeho ďalšiemu postupu v predmetnej veci bránila zákonná prekážka (obdobne napr. III. ÚS 62/03).

V dôsledku zbytočných prieťahov v predchádzajúcich označených obdobiach (spolu šestnásť mesiacov) však došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhala.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o namietanom   porušení   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo konanie vedené okresným súdom   pod sp.   zn. 19 C 1129/00 prerušené v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania, v ktorom má žalovaný postavenie úpadcu. Ďalšiemu postupu okresného súdu v označenom konaní bráni v súčasnom období zákonná prekážka. Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci okresnému súdu konať v posudzovanom konaní by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania a taktiež nevykonateľný. Na druhej   strane   aj   po   prípadnom   odpadnutí   zákonnej   prekážky   spočívajúcej v prebiehajúcom konkurznom konaní by bol okresný súd viazaný ústavnou povinnosťou vyplývajúcou   priamo   z čl.   48   ods.   2   ústavy   postupovať   v danej   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 10 000   Sk   (bod   2   výroku   tohto   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov   v konaní   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľky   spočívajúcu v pocitoch   právnej   neistoty.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy sťažovateľky   zohľadňoval   ústavný súd okrem predmetu a dĺžky posudzovaného konania aj rozsah zistených zbytočných prieťahov (šestnásť mesiacov) a taktiež skutočnosť, že sťažovateľka prispela k predĺženiu celkovej doby prerokovania predmetnej veci svojím postupom v konaní, ktorý nebol vždy zlučiteľný so zmyslom a účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, porušenie   ktorého   namieta   sťažovateľka   pred   ústavným   súdom   (nedostatky   pokiaľ   ide o zákonom predpísané náležitosti žaloby, nezaplatenie súdneho poplatku hneď s podaním návrhu, pasivita pri označovaní a predkladaní dôkazov na podporu vlastných skutkových tvrdení, nereagovanie na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote).

4. Sťažovateľka žiadala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 10 300 Sk (za dva úkony právnej služby realizované v roku 2005).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 2 uvedeného zákona priznal ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť z 15. marca 2005) vo výške 5 302 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu).

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb s tým,   že predmet konania pred ústavným súdom   o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   konania   nevyhovel   (bod   4 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005