znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 157/02-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., bytom B., pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 6 C 86/90-114 z 11. júna 1992 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, sp. zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993 a pre porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   exekučným   konaním   vedeným   súdnym   exekútorom RNDr. J. P., Exekučný úrad T., pod sp. zn. Ex 155/98, ako aj jeho návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí a exekučného príkazu sp. zn. Ex 155/98 z 23. mája 2000 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   A.   M.   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   jeho   základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 6 C 86/90-114 z 11. júna 1992 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, sp. zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993   o d m i e t a ako podanú oneskorene.

2.   Sťažnosť   A.   M.   v časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia   jeho   základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky exekučným konaním vedeným súdnym exekútorom RNDr. J. P., Exekučný úrad, T., pod sp. zn. Ex 155/98   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2002   doručená   sťažnosť   A.   M.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 6 C 86/90-114 z 11. júna 1992 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, sp. zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993 a porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy exekučným konaním vedeným súdnym exekútorom RNDr. J. P., Exekučný úrad, T., pod sp. zn. Ex 155/98.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd v Topoľčanoch rozsudkom č. k. 6 C 86/90-114 z 11. júna 1992 na návrh jeho bývalej manželky A. V., bytom P., zrušil ich podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území B., zapísaným v EN Správy geodézie T. na liste vlastníctva č. 292 ako parc. č. 896/212 – dom, č. súp. 470.

Podielové spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva odporcu (sťažovateľa), ktorému zároveň uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke protihodnotu jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti vo výške 323 105 Kčs v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uvedeným rozsudkom taktiež uložil navrhovateľke povinnosť doplatiť na súdnom poplatku 4 924 Kčs v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a sťažovateľovi povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 12 924 Kčs a navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 33 204 Kčs na účet jej právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Navrhovateľka aj sťažovateľ sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolali.

Krajský   súd   v Bratislave,   pobočka   v Nitre,   rozsudkom   sp.   zn.   14   Co   489/92 z 25.   marca   1993   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   zrušil   podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k rodinnému domu č. súp. 470 postavenému na parc. č. 896/212   v katastrálnom   území   B.   (súd   prvého   stupňa   zahrnul   v dôsledku   nepresnej formulácie   výrokovej   časti   rozhodnutia   do   zrušenia   a vyporiadania   podielového spoluvlastníctva aj pozemok, na ktorom bol rodinný dom účastníkov konania postavený, aj napriek tomu, že tento bol výlučným vlastníctvom sťažovateľa) a vyporiadal ho tak, že nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva odporcu (sťažovateľa), ktorému zároveň uložil   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľke   protihodnotu   jej   spoluvlastníckeho   podielu   na nehnuteľnosti   vo   výške   323   105   Kčs   v lehote   1   mesiaca   od   právoplatnosti   rozsudku. Rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa   súdnych   poplatkov   a náhrady   trov konania zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že uvedenými rozhodnutiami súdov   „bol   preukázateľne   poškodený   na   svojom   majetku,   ktorý   postupne   nadobúdal a zveľaďoval od roku 1970, kedy sa od neho fyzicky odsťahovala bývalá manželka A. V., ktorá od uvedeného obdobia sa úplne prestala finančne podieľať na nadobudnutí majetku, ktoré   by   za   normálnych   okolností   patrilo   do   spoločného   vlastníctva“.   Poukázal   aj   na skutočnosť, že v konaní pred všeobecnými súdmi bolo preukázané, že s bývalou manželkou prestali spolu hospodáriť od roku 1970. Podľa sťažovateľa bolo v konaní pred všeobecnými súdmi   preukázané   aj   to,   že   majetok,   ktorý   bol   predmetom   konania,   získal   vlastným fyzickým úsilím, z vlastných finančných prostriedkov.

Okrem   hmotnoprávnych   nedostatkov   došlo   podľa   sťažovateľa   napadnutými rozhodnutiami   aj   k porušeniu   „procesných   ustanovení“,   pretože   vo   veci   vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemohlo byť rozhodnuté dvakrát, pričom jeho bývalá   manželka   požiadala   prvýkrát   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov 7. novembra 1972, no súd jej návrh zamietol.

Napadnutými   rozhodnutiami   a následným   exekučným   konaním   vedeným   súdnym exekútorom RNDr. J. P., Exekučný úrad, T., pod sp. zn. Ex 155/98 bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods.   1   ústavy,   pretože   z mesačných   dávok   starobného   dôchodku   je   mu   na   základe exekučného príkazu sp. zn. Ex 155/98 z 23. mája 2000 zrážané 2 296 Sk, takže po zaplatení „povinných platieb“ mu zostane 700 Sk mesačne.  

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a prikázal Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej   republiky,   „obnoviť   stav   pred   porušením   základného   práva   alebo   slobody“. Zároveň žiadal finančné zadosťučinenie vo výške 400 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy. Požadovanú výšku považoval za primeranú vzhľadom na „značnú škodu, ktorá mi vznikla napadnutými rozhodnutiami v spojení s exekučným príkazom exekútorského úradu v T.“. Súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhol, aby ústavný   súd   „odložil   vykonateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   resp.   exekučného   príkazu Exekútorského úradu v T. EX 155/98 z 23. 05. 2000 až do rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojho   práva   na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 6 C 86/90-114 z 11. júna 1992 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, sp. zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993.

Rozsudok   Okresného   súdu   v   Topoľčanoch   č.   k.   6   C   86/90-114   z 11.   júna   1992 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, sp. zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993, ktorým bolo zrušené a vyporiadané spoluvlastnícke právo účastníkov konania   k ich   rodinnému   domu   a sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   jeho bývalej manželke 323 105 Sk ako protihodnotu jej spoluvlastníckeho podielu, nadobudol právoplatnosť 29. apríla 1993. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Partizánske č. k. 4 C 66/97-30 z 25. júna 1998 vo veci žaloby A. V. proti sťažovateľovi o zaplatenie 128 000 Sk ako úroku z omeškania s plnením peňažného záväzku sťažovateľa vyplývajúceho   z   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave,   pobočky   v Nitre,   sp.   zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 332/01-51 zo 7. marca 2001.

Sťažovateľ sa však ústavnej ochrany svojich základných práv podľa čl. 127 ústavy domáhal až 10. septembra 2002, keď bola jeho sťažnosť doručená ústavnému súdu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne zaujíma právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej   podanie v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia, ktorým   malo dôjsť k zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde (po viac ako deviatich rokoch od právoplatnosti napadnutých rozhodnutí) podľa čl. 127 ústavy (v znení účinnom od 1. januára 2002), už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná oneskorene, a z uvedeného dôvodu ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2.   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy exekučným konaním vedeným súdnym exekútorom RNDr. J. P., Exekučný úrad, T., pod sp. zn. Ex 155/98, ústavný súd konštatuje, že exekúcia je vykonávaná zrážkami z dôchodku povinného (sťažovateľa) na základe vykonateľného exekučného titulu - rozsudku Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, sp. zn. 14 Co 489/92 z 25. marca 1993 a uznesenia Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6 C 86/90 z 29. októbra 1993, ktorým rozhodol o náhrade trov konania - v súlade s ustanovením § 89 v spojení s § 66 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99).

Pretože nútený výkon súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní, ktorý je v súlade s ustanoveniami   zákona   (Exekučného   poriadku),   nepredstavuje   vzhľadom   na   okolnosti tohto prípadu sám osebe porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, rozhodol ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

3. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí, resp. exekučného príkazu Exekútorského úradu v T. EX 155/98 z 23. mája 2000 až do rozhodnutia vo veci samej“.

Pretože   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v   zmysle   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 citovaného zákona z dôvodov uvedených   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   odmietol,   o   jeho   návrhu   na   odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí a exekučného príkazu už potom nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002