znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 156/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 505/2014 z 23. júla 2015, ako aj rozsudkom Krajskéhosúdu v Prešove č. k. 17 Co 219/2013-443 z 3. júla 2014 v spojení s rozsudkom Okresnéhosúdu Kežmarok č. k. 5 C 598/1999-361 z 21. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vyjadriť sa kuvšetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 3 Cdo 505/2014 z 23. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako ajrozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 219/2013-443z 3. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkomOkresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 598/1999-361 z 21. augusta2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenouokresnému súdu domáhal priznania práva na náhradu za trvalý lesný porast na parceláchoznačených v žalobe proti žalovanému ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, z dôvodu, že ku dňu skončenia práva užívaniažalovaného neboli na v žalobe označenom pozemku porovnateľné porasty, ktoré na ňomboli ku dňu vzniku práva užívania, odvolávajúc sa na § 15 ods. 1 až 3 zákona č. 229/1991Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Okresný súd napadnutým rozsudkomo žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa z dôvodu akceptovania námietkypremlčania nároku sťažovateľa vznesenej žalovaným zamietol. Proti uvedenému rozsudkusúdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutýmrozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil.Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom krajského súdu podal proti nemudovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho ako procesneneprípustné odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd zasiahlido jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „... žiaden zo súdov v citovaných konaniach neprejednal návrh sťažovateľa na náhradu za trvalý porast, predovšetkým na základe neoprávneného odôvodnenia, že citovaný nárok sťažovateľa je premlčaný.Vo vzťahuk namietanému zásahu do práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48ods. 2 ústavy sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že k zásahu do uvedeného práva malo dôjsťtým, že„až z písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu sa prvýkrát dozvedel, že ním podaná žaloba bola údajne premlčaná len preto, že ju mal ako žalobca odôvodniť ustanoveniami zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku... Odvolací súd zistil, že pri odôvodnení žaloby občianskym zákonníkom by bola žaloba podaná včas. Dovolací súd však tú okolnosť, že sa dovolateľ nemohol vyjadriť k tejto novej informácii o právnej stránke veci, nepovažoval za odňatie práva konať pred súdom, ale len za nesprávne právne posúdenie veci..., ktoré zmätočnosť konania a teda i právo na dovolacie konanie nezakladá.“. Sťažovateľ v sťažnosti ďalejuvádza skutkové tvrdenia a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označenýchrozhodnutí súdov, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Porušeniesvojich označených práv postupom najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súdodmietol jeho dovolanie, hoci podľa sťažovateľovho názoru bola založená prípustnosť jehodovolania.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, v ktorom vyslovíporušenie ním označených práv a článkov ústavy a dohovoru napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkomokresného súdu, uvedené rozhodnutia zrušil a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.Zároveň sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavuzavršuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavnýsúd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektoréhoz princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutémurozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu namietal porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásadná námietka sťažovateľa voči napadnutýmrozhodnutiam spočíva v tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne posúdili námietkužalovaného, že nárok sťažovateľa je premlčaný, a najvyšší súd nesprávne posúdilprípustnosť dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu a rozhodol o odmietnutídovolania, čo malo za následok, že najvyšší súd sa posúdením námietky premlčania nárokusťažovateľa vôbec nezaoberal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdnyproces (spravodlivé konanie pred súdom).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sanezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavyústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36).

Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právona súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo nasúdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovízákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisova jednak procesné predpisy, ako napr. zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatneniezákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá,že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanejkvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručené čl. 46 ods. 1ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom samaosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti nímvydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právona spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ voči napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu a napadnutému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdunamieta nedostatočnosť a arbitrárnosť ich odôvodnenia. Túto námietku je potrebnépovažovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahuk splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutémurozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehotana podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadochodmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽPz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu uvedenouv odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu týkajúca sa premlčania nárokusťažovateľa na náhradu za trvalý porast je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciunemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, abyústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľmá na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôžespôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súduv spojení s rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tie sú dostatočným spôsobomodôvodnené. Krajský súd a okresný súd zrozumiteľne odôvodnili úvahy, ktoré zvolili prirozhodovaní vo veci sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je ich rozhodnutie založené,nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobomzdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľovmu odvolaniu proti rozsudku okresnéhosúdu, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, nemohlo byť vyhovené. Krajský súdvzhľadom na odvolacie námietky sťažovateľa ako žalobcu pre účely odstráneniapochybenia súdu prvého stupňa, keď sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať predsúdom, nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie, čo bolo v súlades § 213 ods. 4 OSP, a následne konštatoval, že ani po doplnení dokazovania nedošlo kzmene skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom a nedošlo ani k zmene právnehoposúdenia veci. Krajský súd sa stotožnil s posúdením námietky premlčania nárokusťažovateľa zo strany okresného súdu a v napadnutom rozsudku sa rovnako ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s ďalšími odvolacími dôvodmi sťažovateľa, akoje nedoručenie mu určitých podaní (listín) žalovaného, ktoré však nemali žiaden, resp.rozhodujúci vplyv pre konečné rozhodnutie súdu, alebo jeho tvrdenie, že v konanívystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Keďže krajskýsúd považoval odvolacie námietky sťažovateľa za nedôvodné, rozsudok okresného súdu vovýroku o zamietnutí žaloby podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Podľa názoru ústavnéhosúduprima facienemožno napadnutý rozsudok krajského súdu považovať zaneodôvodnený, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporuv zákone.

Pokiaľ sťažovateľ namieta rozsudok krajského súdu „v spojení s rozsudkomokresného súdu“, ústavný súd dáva do pozornosti, že pri preskúmavaní napadnutéhorozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktoréhoodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretožeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tentoprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutívšeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehupríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občianskysúdny poriadok.

Podľa ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušnéhmotno-právne, ako aj procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavnekonformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajcelkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivoodôvodnil, a tak sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej povahenapadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípaduzohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania. Nesúhlas sťažovateľa s obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastnýmnázorom.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že právevšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdyneposkytnúochranuoznačenýmzákladnýmprávamsťažovateľavsúladesústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruaj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa akoprocesne neprípustné, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP anipodľa § 238 OSP.

Ako už ústavný súd uviedol, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právona súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlades procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmtopredpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudkuodvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnostidovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie doprávomoci ústavného súdu. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorýmodmietol dovolanie sťažovateľa, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesenízaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacímidôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol akoneprípustné. Podľa názoru ústavného súdu ani napadnuté uznesenie najvyššieho súduprima facienemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť,ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziachposudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti,arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aniz napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožnovyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základnéhopráva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Keďže ani v tomto prípade neexistuje žiadna reálna možnosť vyslovenia porušeniaoznačeného práva sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, a preto o nich ústavný súd užnerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016