znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 156/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou   JUDr.   Katarínou   Kalabovou,   Krasovského   13,   Bratislava,   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konanívedenom pod sp. zn. 9 C 185/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 185/2005 (ďalej aj„napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„1.   Návrhom   zo   dňa   02.02.2005,   doručeným   na   Okresný   súd   Bratislava   II, sa navrhovatelia   1./ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvalé   bytom

a   2./ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvalé   bytom domáhali titulom vydania bezdôvodného obohatenia, aby uvedený súd uložil odporcovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvale   bytom zaplatiť každému z nich 877,98 EUR (24.450,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00   %   ročne   zo   sumy   877,98   EUR   od   01.01.2005   do   zaplatenia.   Proti   odporcovi   si navrhovatelia   súčasne uplatnili aj právo na náhradu trov konania. Navrhovatelia svoj nárok   odôvodnili   tým,   odporca   užíval   na   podnikateľské   účely   bez   právneho   dôvodu pozemky, ktoré sú v ich vlastníctve.

Uvedené konanie je na Okresnom súde Bratislava II vedené pod č. k. 9 C/185/2005.

2.   Podaním   zo   dňa   18.04.2013,   doručeným   súdu   dňa   23.04.2013,   navrhovatelia zobrali podaný návrh v celom rozsahu späť a žiadali, aby súd konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko majú za to, že sú dané dôvody v zmysle ustanovenia § 150 OSP. Odporca súhlasil so späťvzatím návrhu, avšak nesúhlasil s tým, aby súd rozhodol o trovách konania v zmysle návrhu navrhovateľov.

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Okresný súd Bratislava II ako príslušný súd vo veci samej vydal Uznesenie č. k. 9 C/1 85/2005-164 zo dňa 10.06.2013, v zmysle ktorého rozhodol tak, že:

Súd konanie zastavuje. Navrhovateľka   v   1.   rade   a   navrhovateľ   v   2.   rade   sú   povinní   zaplatiť   odporkyni k rukám   advokátky ⬛⬛⬛⬛ náhradu   trov   konania,   a   to   každý z navrhovateľov   v   sume   43,90   EUR   a   každý   z   navrhovateľov   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 449,02 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

4. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podali v zákonnej lehote tak navrhovatelia ako aj odporca odvolanie, a to v časti rozhodnutia o náhrade trov konania a právneho zastúpenia.

5. Následne Krajský súd v Bratislave ako príslušný odvolací súd vydal Uznesenie č. k. 8Co/494/2013 zo dňa 19.12.2013, v zmysle ktorého rozhodol tak, že:

Odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   mení   tak,   že navrhovateľka 1/ a navrhovateľ 2/ sú   povinní zaplatiť odporkyni náhradu trov konania, každý z navrhovateľov vo výške 43,90 EUR a náhradu trov právneho zastúpenia, každý z navrhovateľov   vo   výške   537,52   EUR,   k   rukám   právnej   zástupkyne   odporkyne ⬛⬛⬛⬛,   advokátky,   so   sídlom   v   Bratislave,   do   troch   dní od právoplatnosti uznesenia.

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

6.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   spis.   zn.   9 C/185/2005-164   zo   dňa 10.05.2013 nadobudlo právoplatnosť v časti zastavenia konania dňa 14.08.2013 a v časti náhrady trov konania dňa 26.03.2014 v spojení s Uznesením Krajského súdu Bratislava spis. zn. 8 Co/494/2013-174 zo dňa 19.12.2013.“

V ďalšej časti sťažovateľka opisuje priebeh napadnutého konania a okolnosť, za ktorejbola   doložka   právoplatnosti   na   uznesení   okresného   súdu   z 10.   mája   2013   o zastavenínapadnutého konania vyznačená 6. júna 2014.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„.1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛,   na   verejne   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/185/2005 porušené bolo.

2. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 EUR,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trovkonania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľačl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   právanečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlotrvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnostiústavnému   súdu   už   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutieo sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   a samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanieokresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   9   C   185/2005   bolo   v časti   zastavenia   konaniaprávoplatne skončené 14. augusta 2013 a v časti úhrady trov konania v spojení s uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 494/2013 z 19. decembra 2013 bolo právoplatneskončené 26. marca 2014.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnémusúdu až 12. júna 2014, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené,a preto k namietanému porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzaťa právna neistota sťažovateľky už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nejuplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015